       |
 |
|
| ||||||||||
 
  |
Prejavy v zahraničí - 8. 4. 2003 Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Prejavy prezidenta SR v zahraničí Inauguračná reč prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera pri príležitosti udelenia čestného titulu Doctor honoris causa na Ottawskej univerzite Ottawa 8. apríla 2003 Vaša Magnificencia pán rektor, vážené promočné kolégium, vážené Spektability, Honorability, vážené Excelencie, vážené dámy, vážení páni, milí priatelia, pred malou chvíľou sa mi dostalo veľkej cti. Jedna z najprestížnejších univerzít na svete mi udelila čestný titul Doctor honoris causa. Je to vysoké vyznamenanie nielen pre mňa samotného, ale pre celé Slovensko. Najmä, keď poctu dostávam za úspechy, ktoré som dosiahol vo funkcii prvého slovenského prezidenta zvoleného priamou voľbou, teda ľudom. Rovnako Ottawská univerzita zhodnotila aj moju prácu ako posledného mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Česko-Slovenska v Kanade a všimla si môj podiel na rozvíjaní dobrých vzťahov s univerzitou. Zároveň ocenila moje literárne dielo. Dovoľte mi, vážené inauguračné kolégium, vzácni hostia, dámy a páni, z úprimného srdca poďakovať za toto vysoké ocenenie. Všetko, čo som doteraz vykonal, robil som s láskou a zanietením. Ináč ani pracovať neviem. Do každej práce vkladám celé svoje srdce. Aj keď úspechy sa zvyčajne nedostavia hneď, poctivá robota sa nikdy nestratí a kedy-tedy príde aj ocenenie. Dôkazom toho je aj táto milá slávnosť, ktorá ma napĺňa neskonalou radosťou a šťastím. Pochodil som veľa štátov, ale len dve krajiny mi prirástli k srdcu. Brazília a Kanada. Brazília preto, že v roku 1927 sa môj otec vybral do tejto exotickej krajiny, aby spolu s mojimi dvomi strýcami natočil o Brazílii film, čím sa stal zakladateľom dokumentárneho filmu na Slovensku. Ja som sa dva razy vybral po jeho stopách, prvý raz dokonca z Kanady. Kanada je druhou mojou veľkou láskou aj preto, že stála na začiatku mojej diplomatickej kariéry. Ako je známe, do Kanady som odchádzal za veľvyslanca Česko-Slovenska z postu prvého predsedu Slovenskej národnej rady po revolučných zmenách roku 1989. Na Kanadu sa mi viaže aj iná spomienka. Moja prvá cesta do tejto krásnej krajiny bola spojená so zasadnutím Svetového kongresu Slovákov. Pozvanie som dostal nielen ja, ale i predseda vlády, teda dvaja najvyšší slovenskí ústavní činitelia. Navrhol som, aby s nami cestoval aj Alexander Dubček, symbol Pražskej jari z roku 1968, ktorý bol vtedy predsedom Federálneho zhromaždenia. Veď práve on roky predstavoval v Česko-Slovensku demokraciu a toleranciu - vlastnosti najcharakteristickejšie pre Kanadu a Kanaďanov. Nakoniec sa ukázalo, že bolo dobre, že s nami Dubček cestoval, stal sa stredobodom pozornosti. Ako predsedovi parlamentu mi to vôbec neprekážalo, naopak bol som patrične hrdý, veď Alexander Dubček si to právom zaslúžil. Dva týždne pred odchodom na Svetový kongres Slovákov som prijal mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Kanady v Česko-Slovensku Baryho Mawhinneyho. Povedal mi, že prišiel súhlas kanadskej strany, aby som sa stal česko-slovenským veľvyslancom v ich krajine. A hneď sa ma spýtal, kedy nastupujem. Oznámil som mu, že po všetkých nezrovnalostiach a problémoch je zrazu politický záujem, aby som parlament viedol do volieb, pričom musel dobre vedieť, že mnohí by ma v tejto funkcii najradšej nevideli. A on mi na to pokojným hlasom odpovedal, že Kanaďania sú za to, aby som nastúpil hneď, pretože poznajú moju prácu, nielen súčasnú, ale aj predchádzajúcu. Veľa som vraj urobil ako predseda Krajského národného výboru v Košiciach. V diplomatickom zbore v Prahe mám veľmi dobré meno a ani raz sa nestretol s kritikou na moju adresu. Hodnotenie ma potešilo, dodalo sily i odvahy. Ak v Bratislave o mňa nestoja, v ďalekej Kanade si ma vážia a majú záujem, aby som prišiel čím skôr. Pre mňa to bolo viac než vyznamenanie, najmä, keď som si predtým užil osočovania a ohovárania. Ale taký je život, za dobré veľa nečakaj... Spomínam to najmä preto, lebo chcem poukázať na korektnosť a serióznosť Kanady a na jej predvídavú diplomaciu. Kanada, ktorá si vždy potrpela na demokraciu, vysoko ocenila, že hneď na začiatku som otvoril dvere veľvyslanectva pre všetkých krajanov, bez ohľadu na národnosť, náboženské presvedčenie či príslušnosť ku krajanským organizáciám. Namiesto toho, aby Česi a Slováci držali spolu, boli roztrieštení a bojovali proti sebe, čo bývalému zriadenie náramne vyhovovalo. Vypočul som si všetkých a dobré rady a námety prijal od jedných i druhých. V prvom rozhovore pre tlač som povedal, že dvere nebudem zatvárať ani pred krajanmi, ktorí sú za samostatné Slovensko, lebo by som používal rovnaké metódy, ako sa používali v starom režime, keď na veľvyslanectvo chodili a boli úspešní len tí, ktorí podporovali komunistický režim. Po celý čas v Kanade som sa usiloval o spoluprácu v duchu Masarykovej humanitnej demokracie. Ale aj Štefánikovej tolerancie. Aj keď som to na veľvyslanectve nemal ľahké, pretože tam pracovali ľudia, ktorí boli v spojení s extrémnymi krajanmi, pričom sami mali mocenské ambície, pracoval som podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Prekvapilo ma, že spomedzi 140 veľvyslancov, ktorí boli v Ottawe akreditovaní, som bol na konci roku vyhodnotený medzi desiatimi najlepšími, pričom som v Kanade pôsobil len od augusta. Spomínanej skupine sa to nepáčilo a protestovali u šéfredaktora časopisu Diplomat, ktorý správu priniesol. Odpoveď dostali takú, že niektorí veľvyslanci sú v Kanade niekoľko rokov a prakticky o nich nikto nevie. Na rozdiel od nich sa veľvyslanec Schuster predstavil dobrou prácou už za pár mesiacov a preto sa dostal medzi desiatku najlepších veľvyslancov v Kanade. Rád spomínam na spoluprácu nielen s kanadským ministerstvom zahraničných vecí, ale aj s mnohými inými organizáciami, vrátane Ottawskej univerzity, pred ktorou som vždy mal a mám veľký rešpekt. Už pri svojej prvej návšteve som nabádal vedenie školy, aby pomohlo vzniku katedry, prípadne iného pracoviska, ktoré by sa zaoberalo slovenskými dejinami a kultúrou. A skutočne, rok po mojom odchode vznikla na Ottawskej univerzite Katedra histórie a kultúry Slovenska, ktorá sa okrem iného zameriava na vedeckovýskumnú činnosť a starostlivo buduje dokumentačné stredisko. Dôkladne som si ho prezrel a bol som nadšený, s akou láskou a zanietením sa venuje Ottawská univerzita našej histórii a kultúre. Za to patrí poďakovanie celej univerzite. Aj to dokazuje veľkosť Kanady, ktorá je pre mňa symbolom demokracie, mieru a porozumenia. Pred rokom, keď som bol v Kanade na pozvanie generálnej guvernérky Kanady Adrienne Clarksonovej na prvej oficiálnej návšteve, prezentoval som na pôde tejto školy v rámci medzinárodnej vedeckej konferencie 10-ročnú existenciu samostatnej Slovenskej republiky. Rád som vystúpil pred váženým akademickým, politickým, podnikateľským, ale aj krajanským auditóriom so slávnostným príhovorom a krátkou prednáškou. Uvedomoval som si, že konferencia sa uskutočňuje v čase pre Slovensko veľmi významnom, veď o niekoľko týždňov sa rozhodovalo o integrácii Slovenska do severoatlantických štruktúr. Toto obdobie bolo pre našu krajinu dôležité aj z toho hľadiska, že Slovensko stálo pred dôležitými parlamentnými voľbami, ktoré nakoniec potvrdili naše smerovanie. Mnohí z vás tu prítomných boli na otvorení konferencie a pamätajú si, že som sa usiloval predstaviť Slovensko tak, ako ho vidím z pozície hlavy štátu. Viacerí ste vtedy ocenili, že som sa neobmedzil len na uplynulých desať rokov, ale poukázal som na stáročné úsilie Slovákov mať svoj vlastný štát a spravovať si ho. Aj keď je naša republika mladá, ako národ putujeme dejinami viac ako tisíc rokov a staroslovenská literatúra či historiografia siahajú až do deviateho storočia. Hoci jednotlivé storočia neboli k nám naklonené a vždy sme boli pod cudzou nadvládou, nikdy sme sa z diania v Európe nevytratili, ani sme z tohto priestoru neodišli. To nás len iní, silnejší, vytláčali na perifériu. Dokonaním bola štyridsaťročná izolácia a stagnácia v totalitnom režime, čo spôsobilo naše zaostávanie za vyspelými krajinami Západu. November 1989 všetko zmenil a my sme sa vydali na cestu hľadania a budovania stratenej demokracie. Výrazne nám pomohli viaceré krajiny, medziinými aj Kanada. Žiaľ, po rozdelení Česko-Slovenska a vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme vlastnou vinou nezačali najlepšie, pretože sme si nezvolili najsprávnejšie vedenie a chvíľu nám trvalo, kým sme všeličo pochopili. V posledných dvoch parlamentných voľbách sme jednoznačne deklarovali naše možnosti a schopnosti. Našťastie žiaden katastrofický scenár sa nenaplnil a pomerne v krátkom čase sme vybudovali životaschopné štruktúry, položili seriózne základy samostatného štátu, ktoré sú potrebné pre stabilný hospodársky rozvoj. Postupne nás začal svet rešpektovať a brať ako seriózneho partnera. Deficit demokracie, ale aj transformácie už nemáme. Dôkazom toho je aj priama voľba prezidenta republiky, v ktorej som mal česť zvíťaziť. Titul Doktor honoris causa Ottawskej univerzity som v prvom rade dostal za úspechy, ktoré som dosiahol vo funkcii prezidenta republiky. V inauguračnom prejave 16. júna 1999 som povedal, že členstvá v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii považujem za prioritné a sú pre nás viac než dôležité. Neskôr som pridal, že nedosiahnutie tohto cieľa by som považoval za svoju osobnú prehru. A na tomto stále trvám. Pozvánku do NATO sme už dostali a ja pevne verím, že o rok, 1. mája 2004, sa nám otvoria aj dvere do Európskej únie. Zjednotená a pritom bezpečná Európa bola a je naším prvoradým cieľom. Ak sa nám to podarí, budem najšťastnejším prezidentom, ktorý privedie svoju krajinu k vytúženým métam. Už teraz mám dôvod tomu veriť. Pritom stále prízvukujem, že nechceme byť len konzumentmi, ale aj spolutvorcami. Do Európskej únie a NATO nemienime prísť s prázdnymi rukami, náš vstup musí byť prínosom pre všetkých. Vysoko oceňujem, že Kanada ako prvá krajina ratifikovala prístupové protokoly v rozšírení NATO, ktoré umožnia Slovensku plné členstvo v NATO. Za tento postoj všetkým Kanaďanom úprimne ďakujem. Pred rokom som na pôde tejto univerzity deklaroval, že svoju zodpovednosť pri formovaní novej vlády budem uplatňovať v rámci svojich ústavných kompetencií tak, aby sa v nej premietlo moje osobné prointegračné presvedčenie a aby nová vláda nevyvolala žiadne pochybnosti o orientácii Slovenska. A slovo som dodržal, čo rozhodne pomohlo našej krajine pri pozvánke pre vstup do NATO. Verím, že rovnako úspešne privediem svoje milované Slovensko aj do Európskej únie. Želám si, aby jedna i druhá integrácia bola pre investorov jasným signálom o stabilite našej politickej scény a o vyznávaní demokratických hodnôt. Bol by som veľmi rád, keby na Slovensko prišli vo väčšej miere aj kanadskí podnikatelia. Slovensko nie je ekonomicky silnou krajinou, ale už teraz je spoľahlivým a perspektívnym štátom v strede Európy. V mnohom môžu byť nápomocní Kanaďania slovenského pôvodu, ktorých nie je až tak málo. Štatisti odhadujú, že ich je vyše 100 tisíc. Doma sme im za veľa vďační, boli to oni, ktorí sa istého času najviac zasadzovali za vznik samostatného Slovenska a teraz sústreďujú svoju pozornosť na uchovávanie slovenského kultúrneho dedičstva. A v tom im veľmi pomáhate aj vy, pedagógovia a vedeckí pracovníci z Ottawskej univerzity, keď ste zriadili spomínanú katedru slovenskej histórie a kultúry. Dokazuje to vysokú mieru demokracie, multietnickú toleranciu a slobodu, ktorou sa vaša krajina môže pochváliť. Pre toto všetko ma fascinuje Kanada, nehovoriac o duchovnej atmosfére a premyslene chránenej prírode, ktorej venujete takú veľkú pozornosť. Veľmi poučné boli pre mňa napríklad zájazdy, ktoré robilo ministerstvo zahraničných vecí pre diplomatov akreditovaných v Kanade. Vďaka ním som pochodil Kanadu od severu na juh a zo západu na sever. Všetky zážitky a postrehy sa chystám zachytiť v knihe o Kanade a aj táto milá slávnosť ma nabáda k tomu, aby som ju čím skôr dokončil a vydal. Verím, že mi čas dovolí vytvoriť aj ďalší dokumentárny film o Kanade, pretože nebolo akcie, na ktorej by som nebol s kamerou v ruke. Priznám sa, že Kanada ma očarila hneď pri prvom kontakte s ňou. Neviem, čo ma viac chytilo za srdce - čistota, poriadok, krásne prírodné scenérie alebo milí ľudia, či skôr demokracia, ktorá ma vždy fascinovala a považoval som ju za vzor pre iné krajiny. Keď som sa v roku 1990 prvý raz stretol s vtedajším predsedom kanadskej dolnej snemovne, pánom Johnom Frazerom, žoviálne sa ma opýtal, či viem, koľko je v Kanade jazier. Vedel som, že je zanieteným rybárom a preto som sa bál, že pri odpovedi trafím vedľa. Predpokladal som, že počet kanadských jazier je veľký, ale svoj odhad som ešte naschvál nadniesol. Odpovedal som mu, že v Kanade je asi milión jazier. Predseda dolnej snemovne sa usmial a povedal mi, že mám len tretinovú pravdu. Na to, že sa v Kanade nachádza skoro tri milióny jazier, som si neskôr neraz spomenul. Napríklad pri prelete z Ottawy do Vancouvru, keď sa pod nami zrkadlilo nekonečné množstvo jazier alebo pri prelete vojenským lietadlom cez severozápad krajiny. Prišli mi na um slová nášho veľkého herca Jozefa Kronera, ktorý hral hlavnú úlohu v oscarovom filme Obchod na korze, že rybári sú šťastní ľudia, lebo vidia nebo dvakrát. Pochopil som, že aj Kanaďania sú šťastní možno i preto, že vo svojich jazerách vidia každý deň nebo i slnko dvakrát. Isto i to im do duše vlieva takú pohodu, ohľaduplnosť a tolerantnosť, s ktorou som sa nestretol v žiadnej inej krajine. Vrátim sa ešte k osvietenému kroku zriadiť na Ottawskej univerzite Katedru histórie a kultúry Slovenska. Veľa pre to urobil náš krajan prof. Dr. Mark Stolarik, ktorý sa stal aj prvým vedúcim katedry. Okrem iného vytvoril vo vašej knižnici Morisset Library najväčšiu zbierku kníh a archívnych materiálov o Slovensku. Nielen ja, ale viacerí sú toho názoru, že je najväčšou v celej Severnej Amerike. Kto hľadá spoľahlivé informácie o Slovensku, obracia sa na knižnicu, alebo priamo na profesora Stolarika, ktorý je synom zanieteného organizátora mnohých slovenských akcií a podujatí v USA a v Kanade. Moja vďaka za vybudovanie katedry patrí všetkým, ktorí ju zriadili, ale aj tým, ktorí ju múdro a predvídavo vedú, ako aj tým, ktorí budú v jej budovaní pokračovať. Dnes už má katedra svoje renomé a pevné postavenie v akademickej obci. Vlaňajšie vystúpenie na Ottawskej univerzite som ukončil slovami, že je šťastím žiť v Kanade, ale šťastím je aj byť priateľom a ctiteľom Kanady a Kanaďanov. Krásne je, že ani po roku nemusím na týchto slovách nič meniť. Naopak, chcem ich len podčiarknuť. Som hrdý na to, že som veľkým priateľom Kanady a samotných Kanaďanov. Slovensko má vo vás dôveru, váži si vás a chce mať s vami tie najlepšie vzťahy. Vážený pán rektor, vážené dámy, vážení páni, milí priatelia, ešte raz Vám chcem čo najúprimnejšie poďakovať za vysokú poctu, ktorej sa mi dostalo udelením čestného titulu Doctor honoris causa. Ďakujem aj za ocenenie mojej práce vo funkcii prezidenta Slovenskej republiky, ako aj práce, ktorú som vykonal ako veľvyslanec v Kanade. Vysoká pocta, ktorej sa mi dostalo, je pre mňa veľkým záväzkom a výzvou. Verím, že vás nesklamem a aj naďalej budem zo všetkých síl pracovať v prospech našej krásnej republiky a budem ešte intenzívnejšie napomáhať politickým, ekonomickým a kultúrnym vzťahom medzi Kanadou a Slovenskou republikou. Ďakujem za pozornosť. |
|||||||||||