Prezident SR - Domáce prejavy 5. 12. 2003

Prejavy a vystúpenia


	> Domáce prejavy prezidenta SR > Prejavy prezidenta SR v zahraničí > Listy prezidenta SR

Úvodná stránka

Kontakty

Domáce prejavy 5. 12. 2003

Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Domáce prejavy prezidenta SR

Vystúpenie prezidenta SR Rudolfa Schustera v NR SR,
dňa 5.12.2003

Vážený pán predseda národnej rady,
vážený pán predseda vlády,
ctené poslankyne a vážení poslanci,
vážení ministri, excelencie,
dámy a páni,

po vyše roku predstupujem pred Vás, aby som ponúkol pohľad na situáciu v Slovenskej republike. Je v mnohom inšpirovaný analýzami odborníkov, ale i mojimi stretnutiami s osobnosťami nášho spoločenského, hospodárskeho i kultúrneho života. Dôležitý bol pre mňa aj názor občanov. Dali nám vo voľbách dôveru a verili, že budeme čo najsvedomitejšie zastupovať ich záujmy.
Nechcem, aby hneď v úvode zostalo medzi nami niečo nedopovedané. Podľa všeobecne platných zvyklostí som mal s touto správou vystúpiť ešte pred letnou parlamentnou prestávkou. Neurobil som to z vážnych dôvodov. Po jari, nesúcej sa v znamení výrazných zahraničnopolitických úspechov, som s napätím očakával, aký vplyv budú mať ekonomické reformy na hospodársky a sociálny vývoj. Dnes sa naozaj nachádzame v inej atmosfére ako pred polrokom. Niektoré príčiny tohto stavu je mojou povinnosťou pomenovať.
Po parlamentných voľbách, a to bolo len pred rokom a dvoma mesiacmi, štyri strany v domnení ideologickej príbuznosti, urýchlene, ešte pred oficiálnym vyhlásením výsledkov volieb, sformovali koalíciu. Napriek tomu, že mala len 78 hlasov, nešetrili vyhláseniami o budúcej stabilite a reformách. Nepremyslenou, ba až ľahkovážnou politikou sa podarilo docieliť to, čo cieľom určite nebolo. Koalícia nevie, či má ešte väčšinu a o čom vlastne rozhoduje Koaličná rada. Podľa prieskumov verejnej mienky už viac ako 80 percent obyvateľov vyslovuje nespokojnosť s vývojom v krajine. Chorí a ich príbuzní boli nútení cestovať za liekmi a čakať na ne v niekoľkohodinových radoch. Školám chýbajú prostriedky na základnú prevádzku. Viazne komunikácia medzi sociálnymi partnermi. Tisícky občanov podpisujú petíciu za predčasné voľby. Veľké skupiny obyvateľov, dôchodcovia, telesne a zdravotne postihnutí, nezamestnaní a mladé rodiny s deťmi sa dostávajú do ponižujúcej životnej situácie. A ja stojím pred rozhádaným parlamentom, ktorý sa musí čoraz častejšie zaoberať sám sebou. Vláda je rozdelená na dva tábory. A akoby to nestačilo, v záujme straníckej disciplíny sa sama oslabuje zbavovaním sa schopných ministrov a lámaním charakterov tých, ktorí sa aj za takúto cenu rozhodli zostať. Predseda vlády ako keby uvažoval iba o prospechu svojej strany, aj v rámci koalície často uzatvára účelové spojenectvá v snahe rozhodovať bez niektorých partnerov. Dôvera ľudí v politiku i politikov je otrasená. Demokratickú diskusiu, ako spôsob získavania zhody, čoraz častejšie nahrádzajú mocenské rozhodovania.
Aj keď nerád, musím sa vrátiť k mojej správe o stave republiky z roku 2001. Otvorene som hovoril aj o týchto problémoch, hoci boli len v počiatočnom štádiu. Premiér vtedy reagoval vyhlásením, že šírim skepsu. Dnes som naozaj takmer skeptický. S pribúdajúcimi problémami prestávam veriť, že sa ich podarí odstrániť. Najmä preto, že je to nemožné dosiahnuť spôsobmi a metódami o ktorých sme si mysleli, že v histórii Slovenska už patria minulosti. Vrátili sa nám v akože kultivovanejšej podobe, ale opäť sú tu.
Vážené dámy, vážení páni.
Bolo by ale nespravodlivé, keby som nespomenul úspechy Slovenskej republiky v integrácii do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Pred piatimi rokmi sa zdala byť utopickou predstava, že už v budúcom roku budeme členmi oboch zoskupení. Je to spoločný výsledok hlavných aktérov zahraničnej politiky Slovenskej republiky – parlamentu, vlády i prezidenta. Som rád, že sa v uplynulých mesiacoch ešte prehĺbila vzájomná spolupráca, neexistuje medzi nami žiadna rivalita, či snaha o prisvojovanie si zahraničnopolitických úspechov. Spoločne ich sumarizujeme a aj využívame. Zhodujeme sa v potrebe nielen zachovať, ale aj zintenzívniť spoluprácu krajín V – 4. Význam tohto zoskupenia v zjednocujúcej sa Európe neklesá, a ako to potvrdil nedávny budapeštiansky summit prezidentov – ešte rastie. Spájajú nás civilizačné hodnoty spoločnej histórie, neľahký údel nedávnej minulosti i ciele v budúcnosti. Budeme mať možnosť užšej vzájomnej spolupráce, presadzovania spoločných záujmov a kooperácie s podobnými zoskupeniami, ktoré už v rámci EÚ pracujú. Je to možné aj vďaka dobrým vzťahom so susedmi. Tam, kde ešte existujú problémy, snažíme sa koordinovaným úsilím vytvárať podmienky na ich kultivované riešenie. Zároveň sme začali rozvíjať spoluprácu s krajinami, kde sme vzájomné vzťahy v minulosti zanedbali. Rád by som sa poďakoval tej časti politickej reprezentácie, ktorá má zásluhu na jednoznačnom zahraničnopolitickom smerovaní Slovenskej republiky. Žiaľ, už sú viditeľné aj niektoré negatívne signály súvisiace s našou integráciou. Výkonná moc sa viac sústredila na vstup, ako na plynulé zvládnutie prechodného obdobia, kam patrí aj pripravenosť na čerpanie eurofondov. Ešte v jarných mesiacoch chýbala stratégia a koordinácia práce rezortov a vysokopostavení predstavitelia EÚ nás dôrazne upozorňovali na riziká. Tak ako konštatovala Európska komisia vo svojej novembrovej monitorovacej správe, situácia sa postupne zlepšuje. Je mi ľúto, že až ako výsledok ostrej kritiky doma i v zahraničí. Ukazuje sa, že potrebujeme takéto zrkadlo, lebo doma si pred niektorými problémami zvykneme zakrývať oči. Považujem za správne, ak nám Európska komisia pripomenula, že do konca apríla budúceho roku budeme musieť vynaložiť ešte mnoho úsilia, aby sa z červených bodov stali aspoň oranžové a z oranžových zelené.
Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl, by som rád ocenil spôsob, akým velenie i príslušníci Ozbrojených síl Slovenskej republiky zvládli prístupový proces do Severoatlantickej aliancie. Výsledkom premysleného a koncepčného postupu je postupujúca profesionalizácia, organizačná rekonštrukcia a komplexná modernizácia. Našou účasťou v mierových misiách dokazujeme, že nechceme byť len pasívnymi konzumentmi európskeho i transatlantického obranného spojenectva, ale aj jeho aktívnymi tvorcami a prispievateľmi.
V tejto súvislosti sú pre mňa nepochopiteľné snahy o oslabenie sociálnych istôt pre príslušníkov armády a polície. Nemôžeme ich považovať za rezíduum minulosti. Je to výraz celospoločenského ocenenia ich neľahkej a často nebezpečnej služby. Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl nebudem súhlasiť s nepremyslenými a nespravodlivými zásahmi do sociálneho systému v tejto oblasti.
Vážené dámy, vážení páni, vážení občania.
Mnohé z toho, čo pôsobí ako dôsledok rýchleho tempa, má korene v tom, že dodnes nemáme prediskutovanú, vypracovanú a v parlamente schválenú víziu o našej budúcnosti. Dokument, ktorý by na základe analýz hovoril o smerovaní našej krajiny pred vstupom do Európskej únie i po ňom. V Slovenskej republike sa, žiaľ, aj mnohé dôležité rozhodnutia prijímajú akoby na povel, bez širšej odbornej i verejnej diskusie. Tak, ako v minulosti, aj teraz by bolo raritou prijať na diskusiu návrhy opozície či občianskych združení. Ten, kto vládne, má najväčšiu zodpovednosť – ale to neznamená, že má vždy aj pravdu. Uniká nám podstata problémov. Napríklad pri diskusii o dôležitosti vybudovania južného ťahu rýchlostnej komunikácie. Vojna severu proti juhu o charakter cestnej siete bola a je iracionálna. Musíme nájsť zdroje na urýchlené dobudovanie diaľnice i na budovanie rýchlostnej komunikácie s prispením Európskej únie. Ak sme vedeli nájsť takmer 7 miliárd korún na prilákanie zahraničného investora, musíme byť rovnako rýchli a razantní pri získavaní investícií na budovanie infraštruktúry. Keď nie, tak ďalší investori, ak prídu, zostanú opäť na západnom Slovensku. Skúsme uvažovať inak. V neďalekom Chorvátsku postupovali ešte nedávno ako my, teraz zmenili systém a stavajú namiesto 20 viac ako 160 kilometrov diaľnic ročne.
K mojím ústavným právomociam patrí aj vrátenie zákonov parlamentu na opätovné prerokovanie. Pri ich posudzovaní zisťujem, že mnohé zákony sa pripravujú bez analýz, koordinácie a odborných stanovísk, nesystémovo a nekoncepčne. To vedie k ich horšej kvalite, k skorým zmenám a doplňujúcim úpravám. Za všetky aspoň jeden príklad: nový zákon o sociálnom poistení. Sotva ho národná rada v októbri tohto roku schválila, už sú schválené aj jeho dve novely a v druhom čítaní sú ďalšie dve. A to všetko ešte pred 1. januárom 2004, keď podstatná časť tohto zákona nadobudne účinnosť. Pred rýchlosťou má mať vždy prednosť kvalita a stabilita právneho poriadku, jeho prehľadnosť a zrozumiteľnosť. Zákony často nadobúdajú účinnosť okamžite po ich vyhlásení v zbierke zákonov. To zhoršuje kvalitu rozhodovacieho procesu, spochybňuje právnu istotu a oslabuje dôveru v právo. Aj preto by som rád, práve z tohto miesta, položil niekoľko otázok. Je kompetentné predkladať nekvalitné zákony bez súladu s už platnou právnou úpravou, s chybami vecnými i legislatívnymi? Je správne pripravovať reformy po čiastkach, napriek tomu že jednotlivé zákony spolu súvisia? A je ich možné posudzovať oddelene? Tak ako sa to stalo pri dôchodkovej a daňovej reforme, ale i reforme verejnej správy a zdravotníctva. Je možné predkladať dôležité ekonomické a sociálne zákony bez potrebného vyčíslenia dopadov na jednotlivé skupiny obyvateľstva? Dá sa v praktickej politike odstrániť z Ústavy sociálny štát?
V poctivých odpovediach na tieto otázky, dámy a páni, nájdete skutočné príčiny môjho konania, ktoré je a vždy bude v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Mrzí ma, keď sa predkladatelia pri mnou vrátených zákonoch uchyľujú k lacnej demagógii, podľa ktorej to robím z akýchsi bližšie nešpecifikovaných politických dôvodov. Prípadne, že je to súčasť predvolebnej kampane k opätovnej kandidatúre, ktorú som ešte neohlásil a s čistým svedomím vám aj z tohto miesta môžem povedať, že som sa o nej ešte ani nerozhodol.
Dokonca sa úmyselne zamlčujú či zľahčujú niektoré negatívne dopady prijímaných zákonov a, naopak, moje vrátenie označujú za krok proti reformám. Z reformy sa stalo zaklínadlo. Lenže parlament, a ani občania, nemali ani raz možnosť oboznámiť sa s komplexnou analýzou reforiem, jej postupom, koordináciou a dopadmi. Namiesto toho počúvame často frázy o uťahovaní si opaskov s tým, že raz bude lepšie. Na zdanlivo jednoduchú, no dôležitú otázku kedy, ešte nik nedal odpoveď. Ak budú jej autori takto pokračovať aj v nasledujúcich mesiacoch, určite bude voči reformám i jej strojcom silnieť nedôvera. V situácii, keď je vážne otrasená stabilita vládnej koalície je to nebezpečné a môže to skutočné a potrebné reformy nielen spomaliť ale na mnoho rokov zastaviť. V tejto súvislosti ešte jednu poznámku: len politický takt mi nedovolil nikdy hovoriť o tom, koľko zákonov som do parlamentu vrátil na priame požiadanie členov vlády, či poslancov koalície. A zároveň som mlčky niesol bremeno s tým spojené.
Aj preto by som rád zdôraznil, že napriek hlasom mojich kritikov, nikdy som nemal ambíciu akýmkoľvek spôsobom suplovať neexistujúcu druhú komoru parlamentu. Tak ako predtým aj dnes sa prihováram za jej vytvorenie. Okrem potreby zlepšenia kvality zákonodarného procesu mám ešte jeden, rovnako vážny dôvod. S veľkým znepokojením sledujem, ako sa u nás rozmáha vláda politických strán. Ten, kto nie je v správnej strane a, ako sa ukazuje v posledných mesiacoch, nemá rovnaký názor ako jej predseda, nemôže zastávať významnejší post v štátnej správe, častokrát ani v samospráve, či v podnikoch so spoluúčasťou štátu. Druhá komora parlamentu by otvorila dvere do politiky osobnostiam, ktoré nechcú patriť politickým stranám. Zároveň by boli kvalifikovanou oponentúrou rozbehnutého parlamentného stroja, kde niektoré jeho súčasti často hlasujú nie na základe znalosti prerokúvaných zákonov, lež na neskrývaný pokyn spoza predsedníckeho stola. Uvažujte, prosím, o tomto návrhu, ktorého súčasťou by bola zmena volebného systému tak, aby sa poslanci zodpovedali aj voličom vo viacerých volebných obvodoch a nielen straníckym grémiám.
Vážené dámy, vážení páni, vážení občania.
Po voľbách v roku 2002 som podporoval začiatok nevyhnutných ekonomických reforiem a ani dnes o ich potrebe nepochybujem. No postupom času začínam byť presvedčený, že nie všetko, čo sa u nás deje, je premyslené, previazané a spočítané. Niekoľkokrát som vláde vyčítal, a teraz to zopakujem, že ministri začali reformy v jednom termíne a bez vzájomnej koordinácie. Akoby vláda nemala svojho koordinátora, predsedu. Zvýšili sa ceny energií, bývania, dopravy, zaviedli sa platby za lieky a zdravotnícku starostlivosť. Veľmi nešťastným spôsobom do súvislého toku rastu cien zasiahla chyba Ministerstva financií, za ktorú od začiatku augusta platia opäť len občania a to zvýšením cien benzínu a nafty. Som úprimne presvedčený, že za túto chybu nie sú zodpovední len úradníci, ktorí boli potrestaní – ale aj minister. Zvyšovanie spotrebných daní v polovici rozpočtového obdobia je neštandartné a nebezpečné riešenie. Za pokrytecké považujem, ak vláda sľúbila kompenzácie pre sociálne najslabšie vrstvy a teraz sa k tomu nehlási. Lenže neriešenie reálnych sociálnych problémov, reštrikcie zdôvodňované potrebou makroekonomickej stability, dlhodobé zakrývanie si očí pred problémom, ktorý vyvolal krach nebankových subjektov, ale aj pred problémami Rómov, vyvolávajú silnejúce sociálne napätie a cielene oslabujú princíp solidarity. Vláda rezignovala na sociálny charakter štátu.
Oceňujem, že sa už niekoľko mesiacov darí znižovať nezamestnanosť. Lenže zatiaľ je to skôr výsledok pasívnych systémových krokov na trhu práce a administratívnych opatrení - nie aktívnej politiky zamestnanosti. Je dobré, že štát bráni zneužívaniu sociálnych dávok či podpôr v nezamestnanosti. No nepovažujem za spravodlivé, ak každého, kto nepracuje upodozrievame, že o prácu nemá záujem. Také sú totiž viaceré kroky vlády v tejto oblasti. Žiaľ, u nás, napríklad v takzvaných hladových dolinách na strednom i východnom Slovensku, neexistuje možnosť zamestnať sa. Vítam kroky smerujúce k zvýšeniu motivácie nezamestnaných, odmietam však experimentovanie v existenčných otázkach. Medzi slovenskými rodinami sú veľmi výrazné príjmové rozdiely. Často v rozpore s princípom zásluhovosti ďalej bohatne len úzka skupina ľudí, zužuje sa alebo mizne v iných krajinách najpočetnejšia stredná vrstva a rozširuje sa počet chudobných. Vláda ako keby odpísala niekoľko skupín obyvateľov – tých sociálne najslabších a robí reformy nie v ich prospech, ale na ich úkor. Za všetky iba jeden údaj. Podľa v súčasnosti platného právneho stavu je maximálna výška pomoci pre občanov, ktorí sa ocitli v hmotnej núdzi zo subjektívnych dôvodov, teda aj tých, ktorí sú dva roky nezamestnaní - 1450 korún na mesiac. Spočítajte si, koľko je to na deň.
Dávno známou skutočnosťou je fakt, že dôvodom poklesu životnej úrovne je najmä nízka výkonnosť hospodárstva. Jej odrazom je nedostatočná schopnosť obstáť v konkurencii na zahraničných trhoch. Súčasná ekonomická úroveň vyjadrená ako hrubý domáci produkt na obyvateľa je len 48, 6 percenta priemeru krajín Európskej únie. Úroveň produktivity práce je ešte o niečo nižšia. Základné ekonomické ukazovatele vyznievajú pre nás nepriaznivo aj v porovnaní s krajinami: V – 4, Maďarskom, Poľskom a Českou republikou.
Na chlieb pracujeme najdlhšie a za výplatu si kúpime najmenej. Okrem toho, náklady na produkciu vo vyspelých krajinách klesajú a cena práce hrá v ekonomickej súťaži čoraz menšiu úlohu. Slovensko by sa malo presadiť kvalitou svojich výrobkov a služieb a nie profitovať z nízkej ceny pracovnej sily. Máme najnižšiu priemernú mzdu aj spomedzi krajín V – 4. Jej úroveň nedosahuje viac ako 65 percent všetkých zamestnaných.
Pri postupnom ozdravovaní slovenského hospodárstva sa spoliehame predovšetkým na vstup zahraničných investorov, konsolidáciu vlastníckych vzťahov, právneho prostredia či práva v podnikaní. Lenže dlhodobo neriešeným problémom je postavenie i podpora malých a stredných podnikateľov. Ich význam sa ani po vstupe do Európskej únie nestratí, naopak, bude rásť. Sú to práve malí a strední podnikatelia, o ktorých často hovoríme, no málo im pomáhame. Teraz ich brzdí byrokracia i nedostatok výhodných zdrojov na rozvoj. Tí, ktorí podnikajú v blízkosti našich hraníc vidia, aké podmienky majú ich kolegovia z krajín V – 4. Keď sa hranice otvoria, naši podnikatelia vstúpia do spoločného priestoru znevýhodnení. Som presvedčený, že výnosy z plánovanej, no podľa môjho názoru nepripravenej a preto unáhlenej privatizácie strategických podnikov, nie sú a ani nebudú v rozhodujúcej miere určené na rozvojové impulzy pre malých a stredných podnikateľov ale skôr na vyrovnanie schodku vo verejných financiách. Preto nesúhlasím s tým, aby o privatizácii rozhodovala iba vláda. Malo by to byť v kompetencii parlamentu. Poučme sa z nevýhodnej privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu a neopakujme tú istú chybu.
Vážené dámy, vážení páni, vážení občania.
V budúcom roku by sa mali zvýšiť mesačné životné náklady domácností približne o 1 500 korún. Nerád by som sa dopustil lacného zjednodušenia, ale ak existujú výrazné pozitívne výsledky reformy, tak zatiaľ ich pocítia len tí najbohatší. Pomôže im zavedenie rovnej dane, zníženie hornej sadzby DPH i zrušenie dane z dedičstva a darovania. Najpostihnutejšou skupinou obyvateľov sú určite dôchodcovia. Mnohí z nich žijú na hranici ľudskej dôstojnosti a niektorí už aj za ňou. Ich situácia je takmer bezvýchodisková. Tohtoročné zvýšenie dôchodkov o šesť percent môže skutočným zvýšením, či nebodaj valorizáciou, nazvať len cynik. Aj preto, že Sociálna poisťovňa vybrala za prvý polrok 2003 o 2 miliardy korún viac ako predpokladala a mala dostatok zdrojov. Pritom v čase, keď ste o tomto akoby zvýšení diskutovali, dokonca opakovane, druhýkrát po mojom vrátení zákona, vedeli ste aj to, ak vás to zaujímalo, že skutočné životné náklady dôchodcov budú vyššie a porastú rýchlejšie. Ľahkosť, s akou ste prehĺbili zlú situáciu dôchodcov, opakujem, že pri deklarovanom dostatku finančných zdrojov od Sociálnej poisťovne, považujem za zahanbujúcu. Rovnako nepovažujem za primerané aj pripravované zvýšenie dôchodkov o 260 SK v budúcom roku. Veď v hmotnej núdzi je viac ako 560 tisíc osôb - z toho viac ako 200 tisíc nezaopatrených detí.
Od roku 2001 dosahujeme záporný demografický vývoj. Jednou z príčin klesajúcej pôrodnosti sú okrem civilizačných tendencií, aj zhoršujúce sa sociálno – ekonomické podmienky mladých ľudí, najmä možnosť zabezpečiť si bývanie. A v tejto situácii budú stavebné práce zaťažené 19 – percentnou daňou z pridanej hodnoty.
Okrem neprimeraných rozdielov, o ktorých som už hovoril, sa ďalšie vytvárajú medzi regiónmi Slovenska. Bratislava a priľahlé oblasti sú už svojimi ekonomickými parametrami takmer na úrovni Európskej únie, niektoré časti stredného a východného Slovenska až príliš zaostávajú. Hrozí ďalšie nebezpečenstvo sociálneho napätia medzi regiónmi. Môže sa obrátiť proti hlavnému mestu Slovenskej republiky. Tento trend je jednou z príčin poklesu dôveryhodnosti parlamentu i vlády. Spôsobuje nárast ekonomickej neistoty, sociálneho napätia a môže vyústiť do oslabenia demokracie. Nemám obavy z organizovaných protestov odborárov. Musia rešpektovať zákony a majú záujem vyjednávať. Omnoho viac sa obávam spontánnych protestov a živelných nepokojov, ktoré môžu byť veľmi nebezpečné. Preto opätovne apelujem na zodpovednosť politikov, predovšetkým vás, vážené poslankyne, vážení poslanci. Vyvarujte sa takých krokov, ktoré by mohli viesť k zvyšovaniu sociálneho napätia.
Považujem za politickú chybu, že sa nepodarilo udržať úroveň zdravotnej starostlivosti. Tá sa stáva pre čoraz väčšie skupiny obyvateľov nedostupná. Bremeno reformy v rezorte sme preniesli na občana skôr, ako sme v zákone jednoznačne definovali, na aký rozsah bezplatnej zdravotnej starostlivosti má občan nárok na základe poistenia. Tento postup je nelogický a vytvára zbytočné napätie vo veľmi citlivej oblasti. Považujem za hanebné, ak je najväčším dlžníkom slovenského zdravotníctva štát. Pred občanmi krajiny je neodôvodniteľné, aby chápali a strpeli situáciu, keď oni budú financovať reformu zdravotníctva pomocou odvodov poisťovniam i prostredníctvom priamych platieb, ak zároveň štát dlhuje rezortu desiatky miliárd. Takže je to štát, kto si urobil rukojemníkov z pacientov a nie lekárnici, ktorým sa nedávno ušlo toto nespravodlivé obvinenie.
Európska komisia nám pripomenula našu povinnosť intenzívnejšie podporovať vzdelávanie, vedu a výskum. Namiesto toho vláda presunula prevádzku základných škôl a školských zariadení na samosprávu – no bez dostatočných finančných zdrojov. Súčasne zásadne mení spôsob financovania rezortu prostredníctvom príspevku na žiaka. Spojenie týchto dvoch krokov nie je dobré a ani múdre. Naši učitelia, kedysi elita a autorita spoločnosti, živoria mnohí si počas letných prázdnin privyrábajú ako sezónni robotníci. To je zahanbujúca situácia nielen pre nich, ale pre nás všetkých. O niekoľko rokov sa nám to kruto vypomstí na kvalite a úrovni vzdelanosti. Na našich deťoch. Nebezpečné a nezodpovedné je aj nedostatočné financovanie kultúry. Neprekvapujú ma výroky našich umelcov, keď to považujú za istý druh cenzúry. My sme možno presvedčení, že je zbytočné „doplácať“ práve na kultúru, lenže v skutočnosti môžeme doplatiť na vlastnú nekultúrnosť.
Od nového roku budeme mať najvyššiu DPH na noviny, časopisy a knihy v rámci krajín EÚ i prístupových krajín. To bude mať za následok zvyšovanie cien a ich následnú nedostupnosť pre ďalšie skupiny obyvateľstva. Aj odborníci EÚ vyslovili počudovanie nad tým, že rezort kultúry má finančné prostriedky len 0, 6 percenta hrubého domáceho produktu. Naši susedia – Maďarská a Česká republika vyčleňujú na kultúru 1 – 1, 2 percenta HDP. Hovoríme, že chceme byť prínosom pre zjednocujúcu sa Európu aj našim kultúrnym dedičstvom. Namiesto toho vstúpime do spoločenstva s mnohými vyslovene rozpadajúcimi sa historickými pamiatkami, keď nemáme prostriedky ani na spolufinancovanie ich obnovy – hoci väčšina prostriedkov by mohla plynúť z fondov Európskej únie. Nedostavaná budova Národného divadla v Bratislave sa stáva predmetom obchodovania, ba možno aj kšeftovania. Namiesto toho, aby sme hľadali zmysluplné aktivity pre jej budúce využitie.
Štrnásť rokov po novembri 1989 sa nám nepodarilo vyriešiť postavenie a situáciu verejnoprávnych médií. S obavami sledujem, ako sa mnohé osobné i skupinové záujmy snažia potlačiť celospoločenský záujem – zachovať a zveľaďovať vysielanie „verejnej služby“, teda Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu.
Tešia ma niektoré úspechy našich športovcov. No nesmú nám brániť v tom, aby sme nevideli, že neexistencia vyhovujúceho zákona o športe nás priviedla k postupnej likvidácii masovej telesnej kultúry, k poklesu výkonnosti v mnohých športových odvetviach i k tomu, že telovýchovné hnutie je rozdrobené. Častokrát v ňom, žiaľ, rozhodujú úmysly a skutky, ktoré majú veľmi ďaleko od športových či nebodaj olympijských ideálov.
Vážené dámy, vážení páni, vážení občania.
Po voľbách som privítal úprimnú snahu o novú politickú kultúru. Veľmi ma však znepokojujú množiace sa spory vo vnútri koalície.
Odčerpávajú sily a energiu, otravujú spoločnosť, zneisťujú našich zahraničných partnerov... Ich malicherným dôvodom sú častokrát sebecké a nenásytné osobné ambície, túžba po moci, samoľúbosť, politická neskúsenosť a krátkozrakosť. Vážené poslankyne, vážení poslanci. Keby ste sa hádali o alternatívach ekonomickej reformy, strategickom smerovaní štátu, alebo o tom, ako najlepšie pripraviť občanov na obrovskú zmenu podmienok po vstupe do EÚ, všetci by sme tomu rozumeli. Keby ste rozvážne diskutovali o postavení mladých rodín či dôchodcov alebo ako sa vysporiadať s korupciou a klientelizmom, ktoré demoralizujú veľké skupiny obyvateľstva, väčšina by určite pochopila, že v minulom roku volila správne. Keď sú však témou samoproblémy, umelé vyrábanie nepriateľov štátu, úsilie o získanie väčšieho vplyvu v mocenských a ekonomických štruktúrach, keď stranícka disciplína a bezvýhradná lojalita víťazia nad svedomím, keď namiesto trpezlivej výmeny názorov a vyargumentovaného presvedčenia nastupuje radikálna strata dôvery, vylučovanie a odvolávanie, je to politika, ktorá u občanov nemôže nájsť dôveru a ani pochopenie. Máme, žiaľ, málo osobností pripravených viesť štát, riadiť veľké rezorty, vnímať zákonitosti a vzťahy vnútornej a zahraničnej politiky. Ak sa takáto osobnosť s vlastným politickým a odborným názorom nájde, ako ukazujú ostatné príklady, sme ju schopní nemilosrdne odstrániť. Hoci to spôsobuje zastavenie alebo spomalenie reforiem, ohrozuje či relativizuje pozíciu štátu, predlžuje prípravu veľkých investičných rozhodnutí. Je mi ľúto, že čestnosť, pracovitosť, statočnosť a svedomie sú často skôr na smiech. Devalvácia týchto hodnôt je zrejmá v období politických privatizácií, pri vytváraní zbohatlíkov bez akéhokoľvek vzťahu k zásluhovosti založenej na schopnostiach, práci a intelekte. Vznikajú „vzory“, žiaľ len v úvodzovkách, ktoré demoralizujú spoločnosť, hoci tie skutočné by ju mali kultivovať a formovať. V tejto chvíli nevieme, koľko garnitúr politikov sa bude musieť ešte na Slovensku vystriedať, kým prídu takí, ktorí nepodľahnú pokušeniu zneužívať moc. Takí, ktorí sa namiesto schopných, neobklopia radšej poslušnými. Ochota slúžiť záujmom krajiny by nemala sprevádzať len začiatok politickej kariéry. Skúsenejší z vás vedia, že za problémy si politické strany z väčšej časti môžu sami. Spôsobili si ich uprednostnením vlastných straníckych záujmov pred koncepčnými riešeniami v záujme štátu a občanov. Ak sa jasne preukázalo, že v Slovenskej republike je možné odpočúvať politikov, podnikateľov i médiá, bolo treba okamžite konať, začať vyšetrovanie a nie spustiť niekoľkonásobné hľadanie a označovanie vinníkov prostredníctvom médií. Zodpovední politici mali neodkladne riešiť kontrolu a koordináciu tajných služieb v inštitucionálnej rovine, a nie tak ako vždy doposiaľ – len v personálnej. Aj aféra „skupinka“ sa začala najskôr so všetkými charakteristickými črtami mediálnej a spravodajskej hry. Potom vláda prikročila k odvolaniu riaditeľa NBÚ. Aj to spôsobom, ktorý doma vzbudzoval prinajmenšom rozpaky a v zahraničí i nedôveru. To všetko vedie k tomu, že aj občan stráca vieru v tých, ktorí riadia štát. Nemyslíte si pán premiér, že za uvedené skutočnosti nesiete zodpovednosť predovšetkým vy?

Vážené poslankyne, vážení poslanci, vážení občania.
Verím, že nielen mojou osobnou víziou, ale aj Vašou, je budúcnosť Slovenska samozrejme a prirodzene spojená s Európou, so solidárnym spoločenstvom, v ktorom sa musíme presadiť a uplatniť tak, aby ostatní členovia pociťovali náš prínos. V záujme tejto vízie prosperujúceho Slovenska vo veľkej rodine Európskych národov sa musíme už teraz čo najviac priblížiť zvyklostiam, normám a štandardom, hoci často nepísaným, no každodenne uplatňovaným u našich budúcich partnerov a spojencov. Pripraviť sa na tento režim, znamená pripraviť sa na každodenné porovnávanie a súťaž. Dlhé desaťročia sme v takom náročnom prostredí nepracovali. Preto toľko apelujem na morálku v spoločnosti, na dodržiavanie tradičných kresťanských aj civilizačných hodnôt. Kritizujem absenciu vízie rozvoja spoločnosti i národohospodárskej stratégie. Bez nich sa nedá efektívne riadiť štát. Štvorročná predstava nestačí. Presviedčame sa o tom pri sledovaní krokov v dôchodkovej či daňovej reforme, nehovoriac už o energetike, dopravných systémoch či vzdelávacej sústave.
Úcta k histórii, k tradíciám, je zdrojom našej kultúry a vzdelanosti. Áno, vrátane obnovy a ochrany historických pamiatok. Len vtedy sa môže naplniť vízia Slovenska turisticky atraktívneho a hojne navštevovaného. Sme krajinou bohatou na vzdelaných a šikovných ľudí.
Máme predpoklady budovať kvalifikované strojárstvo, automobilový, elektrotechnický i chemický priemysel, musíme začať intenzívnejšie podporovať malých a stredných podnikateľov tak, aby boli konkurencieschopní na rozširujúcom sa trhu. Samozrejme, že rast chceme dosiahnuť s prispením zahraničných investícií a najmodernejšej technológie nezaťažujúcou životné prostredie. Len pred niekoľkými dňami sme sa mohli na zatiaľ jedinom príklade presvedčiť, ako takémuto zapojeniu sa Slovenska do európskeho priestoru bránia klientelistické praktiky, korupcia, záujmové prepojenia podnikateľov a politikov. Ich odstránenie určite súvisí nielen s mojou predstavou o ozdravení spoločnosti. Polícia má chrániť poctivých občanov, vyšetrovatelia nezávisle vyšetrovať, prokuratúra konať a súdy súdiť. Chcem, aby sa poctivý občan cítil na Slovensku bezpečne a slobodne. Aby ho štát chránil a bol garantom jeho práv.
Kvalita nášho života bude vždy súvisieť so životným prostredím. Táto predstava sa viaže aj na fungujúce poľnohospodárstvo a jeho krajinotvorný rozmer. Preto aj ja tak často zdôrazňujem význam tohto odvetvia, mimoriadne citlivého na vonkajšie vplyvy a upozorňujem na nebezpečenstvá, ktoré nám hrozia, ak nebudú poľnohospodári pripravení na vstup do konkurenčného prostredia. Som presvedčený, že vláda a parlament budú musieť nájsť také riešenie, ktoré umožní dofinancovanie priamych platieb poľnohospodárom na úrovni 55 percent. Predstava o budúcnosti Slovenska je podmienená kultúrou, kultúrnosťou a vzdelaním. Úrovňou a dostupnosťou štúdia. Súvisí s podmienkami práce a života pre mladého a vzdelaného človeka, dnes už často s výbornými jazykovými schopnosťami a zahraničnými skúsenosťami.
Žiaľ, oblasť vzdelania a kultúry patrí v budúcoročnom rozpočte, ktorý budete zakrátko schvaľovať, medzi najviac podfinancované.
Ctené poslankyne, vážení poslanci. Bol by som rád, keby ste aj kritické časti môjho vystúpenia vnímali ako úprimnú snahu prispieť k širšej diskusii o budúcom smerovaní Slovenskej republiky a o jej postavení v rámci zjednocujúcej sa Európy. Takáto diskusia nám chýba. Aj preto musíme čeliť tým problémom, s ktorými sme každodenne konfrontovaní. Naučme sa počúvať i rešpektovať jeden druhého, nevnímať svet okolo seba len čiernobielo, nepodozrievať sa navzájom z nečestných úmyslov.
Podiel obyvateľov Slovenskej republiky na podiele obyvateľov Európskej únie bude iba jeden a pol percenta. Verím, že aj v tejto obrovskej konkurencii sa ukáže naša sila. Len pred takmer jedenástimi rokmi získala Slovenská republika svoju nezávislosť. Nastal čas, aby sme ju dokázali obhájiť v integračnom procese s početnejšími národmi. Som presvedčený o tom, že sme veľkým národom – hoci v malej krajine. Zároveň sme národnostne zmiešanou krajinou a to je dobrá skúsenosť, ktorá nás bude vo veľkej rodine zjednocujúcej sa Európy určite obohacovať a posilňovať. V Slovenskej republike žije mnoho vzdelaných a skúsených ľudí uznávaných doma i v zahraničí. Máme talentovaných vedcov, umelcov i športovcov. Ak dokázali dosiahnuť uznanie oni, často v neľahkých podmienkach, má Slovenská republika veľkú šancu presadiť sa a potvrdiť opodstatnenosť svojej existencie. Verím, že takúto možnosť nepremárnime, ale využijeme. Všetci a spoločne.
Ďakujem Vám za pozornosť.