Prezident SRKancelária PrezidentaŠtátne symbolyAktuality a PrehľadyÚstavné právomociPrechádzka sídlomVirtuálna komunikácia







Domáce prejavy - 2. 5. 2002

Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Domáce prejavy prezidenta SR


Príhovor prezidenta SR Rudolfa Schustera na medzinárodnej konferencii „Slovensko a Rómovia“
2. mája 2002


Bratislava, 2. mája 2002

Vážený pán vysoký komisár Európskej únie,
vážený pán podpredseda vlády,
vážená pani splnomocnenkyňa vlády,
ctené dámy a páni,


s radosťou som prijal záštitu nad dnešnou medzinárodnou konferenciou, ktorá sa z pohľadu Slovenska zaoberá takou závažnou a zložitou problematikou, akou je situácia Rómov.

Je to otázka, na ktorú dlhé roky hľadáme správne odpovede. Vznikajú návrhy, plány, národné a medzinárodné programy – máme úspechy, ale možno ešte viac neúspechov. To nás však nesmie odrádzať, naopak, aj z neúspechov si musíme zobrať ponaučenie do budúcnosti.

Demokratická, humánna spoločnosť sa nemôže zmieriť s tým, že početná skupina jej členov žije pod hranicou biedy, v nedôstojných podmienkach, segregovaná od väčšiny, s minimálnou nádejou na zlepšenie svojho života z vlastných síl. Táto skutočnosť viedla aj mňa k tomu, že v decembri 1999 som na stretnutí prezidentov višegrádskej štvorky inicioval vypracovanie pilotného projektu na odstránenie disproporcií rómskej národnostnej menšiny.

Nemôžem povedať, že by sme našli ten pravý kľúč riešenia rómskej komunity v oblasti vzdelávania, výchovy, bývania či zamestnanosti, ale nebolo to ani fiasko. Najväčším prínosom pilotného projektu by som nazval skutočnosť, že na jeho vypracovaní sa podieľali predovšetkým sami Rómovia. Potvrdila sa tým správnosť jedného zo základných zámerov celého projektu, zapojenia samotných Rómov do riešenia ich situácie.

Som totiž hlboko presvedčený o tom, že akékoľvek pomáhanie rómskej menšine bez aktívnej účasti jej členov je neefektívne, je to len zbytočné mrhanie prostriedkami a silami. Potvrdzujú to smutné skúsenosti minulosti a nezdary súčasnosti. Naopak, všetky značné, ale aj tie najskromnejšie úspechy boli dosiahnuté s pričinením samotných Rómov.

Musíme hľadať nové prístupy. Smutne známy Luník IX je dôkazom toho, že bytový problém Rómov sa nedá riešiť výstavbou sídlisk. Ako schodná cesta sa javí skôr pridelenie pozemku, poskytnutie stavebného materiálu alebo výhodných pôžičiek, aby si svojpomocne postavili vlastný zdravý dom. Z našej skromnej sociálnej pokladnice by sa malo menej vyčleniť na sociálne dávky a viac na vytváranie pracovných možností. Napríklad oživenie tradičných rómskych remesiel by malo nielen ekonomický efekt, ale posilnilo by to aj identitu Rómov, ich hrdosť na svoje korene.

Treba si pritom uvedomovať, že keď hovoríme o Rómoch, hovoríme o veľmi rôznorodých komunitách. Žiaľ, zatiaľ je najmenšia práve tá skupina, ktorá sa ničím neodlišuje od väčšinovej spoločnosti, je vzdelaná, má zamestnanie. Čo najskôr treba pomôcť tým Rómom, ktorí si vytýčili práve tento cieľ, ale v jeho dosiahnutí im bránia predovšetkým ekonomické problémy. Pritom práve oni môžu byť pre svoju komunitu tým svetlým, nasledovaniahodným príkladom.

Oveľa zložitejšou úlohou je dosiahnuť žiadúce výsledky v tých skupinách Rómov, ktorých neťažia finančné problémy, ale nie je v nich ochota zmeniť svoj asociálny spôsob života. Treba trpezlivo a vytrvalo hľadať príčiny takéhoto správania, treba im dať motiváciu, lebo nie je pravda, že niektorí ľudia sú od prírody zlí.

Najťažšie bude, samozrejme, odstránenie tých rómskych osád, kde žijú ľudia v hlbokej biede, v chatrčiach bez elektriny, vody, kanalizácie, medzi kopami odpadu, bez ciest, bez práce a nádeje, že ju získajú. Sociálne dávky im vystačia na pár dní, lebo si neplánujú budúcnosť, žijú zo dňa na deň, z rúk do úst.

Kde začať? Som presvedčený o tom, že úspešní budeme iba vtedy, ak sa predovšetkým ujmeme detí, lebo starý strom už nepresadíš. Začať treba už v predškolskom veku, iba tak dosiahneme, že rómske deti nebudú začínať školskú dochádzku viacnásobne hendikepované. Ak im chceme dať šancu na lepší život, musíme im dať šancu na získanie aspoň základného vzdelania. Ďalším, podľa možnosti paralelným krokom by mala byť osveta rómskych žien, matiek rodín. Len takto, napredujúc krok za krokom budeme úspešní.

Je to nesmierne ťažká úloha, ktorá bude zároveň skúškou zrelosti, trpezlivosti, tolerancie a humanity väčšinovej spoločnosti. Nedá sa vyriešiť za rok, ani za dva, a vyžiada si aj značné finančné prostriedky. Ale ďalej sa už nedá otáľať. Nie preto, že nám to vyčítajú naši zahraniční partneri, ale preto, že to musí byť imperatív pre každú demokratickú spoločnosť.

Nie je to svojský slovenský problém, s podobnou situáciou sa boria aj susedné štáty. Pamätajú si ju aj krajiny západnej Európy, tie však už urobili veľký kus práce. Práve preto je pre nás cenná ich pomoc a podpora, ich skúsenosti, z ktorých sa mnohé dajú úspešne prispôsobiť aj našim podmienkam. Viac projektov sa už realizuje a úspechy tiež pribúdajú.

Vážené dámy a páni,

zatiaľ nemôžeme hovoriť o nejakých prevratných výsledkoch. Chcel by som však zdôrazniť slovíčko „zatiaľ“. Snaha konať je totiž stále silnejšia a to treba patrične oceniť. Slovensko nie je bohatá krajina, ale v rámci svojich možností sa snaží pomôcť odkázaným. Aj pred tromi týždňami vláda vyčlenila vyše 3 milióny korún na projekty, ktoré sa týkajú sociálnych a kultúrnych potrieb rómskej komunity.

Pevne dúfam, že reforma verejnej správy čoskoro prekoná svoje detské choroby a posilnený samosprávny systém bude nielen ochotný, ale aj schopný aktívne sa podieľať na riešení pálčivých problémov rómskych komunít. Osobitne by som chcel oceniť záslužnú a nenahraditeľnú prácu slovenských a zahraničných nadácií a taktiež jednotlivcov.

Využívam aj toto fórum, aby som vyzval občanov Slovenskej republiky na toleranciu, na striktné odmietnutie všetkých prejavov rasizmu, národnostnej a etnickej diskriminácie. Lebo úctu si zasluhuje iba ten, kto úctu aj dáva.

Ďakujem vám za pozornosť.