Prezident SRKancelária PrezidentaŠtátne symbolyAktuality a PrehľadyÚstavné právomociPrechádzka sídlomVirtuálna komunikácia







Prejavy v zahraničí 22. 11. 2003

Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Prejavy prezidenta SR v zahraničí


Príhovor prezidenta SR Rudolfa Schustera na slávnostnom odovzdávaní Ceny Sigillum Magnum na Bolonskej univerzite v Taliansku 22. novembra 2003

Vážená Magnificencia pán rektor,
vážené Spektability, vážené Honorability
Jeho Eminencia Giacomo kardinál Biffi,
vážený pán predseda Európskej komisie Romano Prodi,
vážený pán podpredseda Európskeho parlamentu Renzo Imbeni,
vážené dámy, vážení páni,
milí priatelia,

s pocitom hlbokej vďaky a úcty som pred malou chvíľou prebral najvyššie vyznamenanie starobylej a svetoznámej Bolonskej univerzity – Cenu Sigillum Magnum. Ocenenie je pre mňa veľkou poctou a vážim si ho o to viac, že ho v minulých rokoch dostali aj dvaja talianski prezidenti – Guiseppe Saragat a Sandro Pertiny, ale aj Svätý Otec Ján Pavol II., či prezident Argentíny Carlos Saúl Menem, alebo nemecký prezident Johannes Rau, nehovoriac o mnohých ďalších významných osobnostiach.
Je pre mňa veľkým zážitkom vystúpiť na pôde najstaršej univerzity na svete, ktorá si od roku 1088 zachováva svoju nezávislosť vo vedeckom výskume i v samotnej výučbe. Nenadarmo sa Bolonská univerzita dodnes pýši nielen dlhou tradíciou, ale predovšetkým výnimočnosťou vedy, ktorú rozsievala „in orbem terrarum“ (do miest celého sveta). K jej sláve prispeli také významné osobnosti ako napríklad Dante, Petrarca, Mikuláš Koperník, Erazmus Roterdamsky, Tomas Becket, Pico Della Mirandole, Leon Battisti Alberti, Karol Boromejsky, Albrecht Dürer, či súčasníci Romano Prodi, Umberto Eco a pre nás Slovákov zvlášť blízky Guido Gambetta.
Prestížnu cenu, ktorú som pred chvíľou dostal, vnímam v širších súvislostiach, predovšetkým ako dôkaz úspešne sa rozvíjajúcich vzťahov medzi Slovenskom a Talianskom. O to som radšej, že i ja osobne som mohol prispieť k budovaniu dobrých vzťahov a spolupráce našich dvoch národov. Som presvedčený, že táto spolupráca sa po vstupe Slovenska do Európskej únie ešte viac upevní. Veď história vzájomných vzťahov je charakteristická spoločnými záujmami. Napríklad na úsvite našich národných dejín v 9. storočí vierozvestci Cyril a Metod nachádzali vo vtedajšom Ríme nielen porozumenie, ale i pomoc. Nehovoriac, že naši ľudia sa dlhé roky inšpirovali a inšpirujú veľkými myšlienkami renesancie a humanizmu, dielami talianskych filozofov, umelcov, spisovateľov, ktorí výrazne prispeli k rozvoju európskej a svetovej civilizácie.
Nová etapa vzájomných vzťahov našich národov súvisí s úsilím o prekonanie a odstránenie totality, a je nerozlučiteľne spojená s menom Alexandra Dubčeka, významnej osobnosti našich moderných dejín. Práve Alexandrovi Dubčekovi je venovaná aj veľkolepá výstava, ktorú s mimoriadnou láskou pripravila vaša univerzita a ktorú o pár hodín slávnostne otvoríme. A nie náhodou, veď práve Bolonská univerzita zohrala v spoločenskom a politickom živote Dubčeka veľmi významnú úlohu. Pred pätnástimi rokmi Alexander Dubček dostal na tejto univerzite čestný doktorát v odbore politických vied. V tom čase to bola veľká vec nielen pre jeho osobnú rehabilitáciu, ale predovšetkým pre rehabilitáciu myšlienok demokracie, humanizmu a poľudštenia spoločenských pomerov, o ktoré sa dlhé roky tak neúnavne usiloval. Bola to jasná správa o blízkej zmene pomerov v Európe a začiatku nových vzťahov medzi Východom a Západom. Dnes možno povedať, že Alexander Dubček sa do verejného života vracal po vyše dvadsiatych rokoch cez Bolognu a vašu univerzitu. „Bolonský medzník“ v politickej činnosti Alexandra Dubčeka prispel k novej aktivizácii demokratických síl v Československu, vlial novú nádej u nás i v Európe, že veci sa obrátia k lepšiemu. Zároveň výrazne ovplyvnil ďalšie postoje Michaila Gorbačova k Alexandrovi Dubčekovi a k reformnému úsiliu v krajinách strednej a východnej Európy, ako i bývalého Sovietskeho zväzu. Do vrcholnej politiky sa oficiálne vrátil po novembri 1989. Som nesmierne hrdý, že to bola práve Slovenská národná rada, ktorá ho ako jedna z prvých inštitúcií v Československu podporila. Hneď po mojom zvolení za predsedu slovenského parlamentu som pridelil Alexandrovi Dubčekovi, aj keď nebol poslancom, pracovňu, telefón a k dispozícii mal i sekretárku. O pár dní ho Slovenská národná rada navrhla za prezidenta Československa. Aj keď sa stal „len“ predsedom Federálneho zhromaždenia, spolu s Václavom Havlom reprezentoval novú spoločnosť a bol pre česko-slovenský ľud veľkou nádejou a vzpruhou. K Alexandrovi Dubčekovi ma osobne viažu vzťahy priateľstva, spolupráce a úcty. Spomínam si na to, ako ma v búrlivých dňoch, tesne po novembrovej zmene, navštívil so svojimi priateľmi v Slovenskej národnej rade. Niektorí z nich sú aj teraz tu v našej delegácii a viacerí aktívne pôsobia v Spoločnosti Alexandra Dubčeka a starajú sa o zachovanie jeho odkazu a pamiatky, za čo im patrí naša vďaka. Dubček sa vtedy zoširoka rozhovoril o najbližšom vnútropolitickom vývoji a o riešení najaktuálnejších problémov. Zdôrazňoval, že Slovenská národná rada, ktorá reprezentuje Slovensko, musí pristúpiť k riešeniu štátnych problémov z národných pozícií. A od toho nesmie upustiť!... Po jeho odchode som dlho rozmýšľal o tom, čo hovoril. Jeho myšlienky boli v mnohom nové a nebojácne. Videl ďalej a perspektívnejšie ako my ostatní.
Alexander Dubček bol celou dušou vlastenec, demokrat, humanista a skutočný Európan. Zakaždým to dokázal pri zlomových udalostiach, napríklad počas Slovenského národného povstania, ale najmä v rokoch 1968 a 1989. Keď Alexander Dubček vstupoval roku 1949 do politiky, bola Európa rozdelená na dva tábory. Československo sa rozhodnutím veľmocí ocitlo medzi štátmi, ktoré sa nachádzali v područí Sovietskeho zväzu. O krátky čas sa potvrdilo, že dovtedy priemyselne vyspelé Československo začalo očividne zaostávať za dynamicky sa rozvíjajúcimi západnými krajinami a dostáva sa do izolácie. Známe je, že Alexander Dubček počas obrodného procesu v roku 1968 neúnavne presadzoval obnovenie kontaktov so všetkými európskymi štátmi. Ale vstup vojsk členských štátov Varšavskej zmluvy do Československa tento rozbiehajúci sa proces zastavil a na dlhé roky zabrzdil. Ani potom sa Alexander Dubček svojich myšlienok nevzdával, v rozhovoroch pre médiá a v protestných listoch ich i naďalej rozvíjal. Práve tu, na Bolonskej univerzite, v pamätnom prejave pred pätnástimi rokmi prvýkrát vyslovil myšlienku „spoločného európskeho domu“. Charakterizoval ho ako spoločenstvo s vysokou kultúrou, umením, vedou a vôbec s celou svojou civilizovanosťou. V ďakovnom prejave sa otvorene prihlásil k Európe, pričom obhajoval právo na reformy z roku 1968 a nebojácne kritizoval porušovanie ľudských a občianskych práv vo vtedajšom Československu. Aj neskôr sa Alexander Dubček k myšlienke európskeho domu často vracal. A keď sa mu naskytla možnosť urobiť prvé praktické kroky k realizácii tejto myšlienky, s radosťou ju využil. Ako predseda Federálneho zhromaždenia Československej republiky v januári 1990 navštívil Štrasburg a inicioval prvé kontakty s predstaviteľmi Európskeho parlamentu a Rady Európy. Federálne zhromaždenie pod jeho vedením potom podalo oficiálne prihlášky do základných integračných zoskupení a začalo riešiť potrebné legislatívne otázky.
Na druhej strane Alexander Dubček mnohé predvídal, upozorňoval, že niektorí politici majú predstavu, „že sa do Európy bude vstupovať. To je omyl,“ povedal. „Do Európskej únie sa budú krajiny prijímať. A na to musíme splniť dva predpoklady: dosiahnuť istú politickú stabilitu a určitý stupeň hospodárskeho vývoja“.
Slovenská republika dnes stojí na prahu vstupu do euroatlantických štruktúr. Napĺňa tým odkaz a myšlienky Alexandra Dubčeka o spoločnom európskom dome, hlási sa k nim a akceptuje ich ako súčasť základnej strategickej orientácie. Treba pripomenúť, že európanstvo Alexandra Dubčeka nebolo konjunkturálnou záležitosťou. Vyplynulo zo životných, často až príliš trpkých skúseností. Je výsledkom úsilia vytvoriť pre našu krajinu optimálne podmienky pre jej ďalší rozvoj, zaradiť ju medzi demokratické štáty.
V posledných rokoch Slovensko rozvinulo všestrannú spoluprácu s krajinami Európskej únie. Teší ma, že na poprednom mieste sú kontakty a spolupráca s Talianskom. S radosťou môžem konštatovať, že podielom priamych zahraničných investícií je Talianska republika na Slovensku na štvrtom mieste. Za túto spoluprácu treba vyjadriť uznanie všetkým, ktorí sa na nej podieľali a podieľajú.
Pre rozvoj vzájomnej spolupráce a dobrých vzťahov našich národov má odkaz Alexandra Dubčeka veľký význam. Ďakujem Vám, milí bolonskí priatelia, za úctu k jeho pamiatke, k jeho myšlienkam a za všetky aktivity, ktoré neúnavne vyvíjate. Taliansko bolo Alexandrovi Dubčekovi veľmi blízke a vy si ho ctíte a vážite skutočne na príkladnej úrovni. V mnohom by sme si aj my doma mali z toho brať príklad...
Prínos politiky Alexandra Dubčeka bol v hodnotách, ktoré presadzoval – v jednote slov a činov. Ako hovoril, tak aj žil. V tom bola podstata charizmy jeho osobnosti. Curiculum vitae najznámejšieho Slováka 20. storočia je o jeho výhrách, ale i o sklamaniach, o omyloch, ale i o ich náprave, o osobnom podiele v kontexte svetových zmien a predovšetkým o nádeji na lepší, sociálne spravodlivejší život a o úsilí dosiahnuť ho.
Dovoľte mi, vážení prítomní, ešte raz poďakovať za ocenenie, ktorého sa mi dnes dostalo. K mnohému ma zaväzuje. Na druhej strane som rád, že som mal možnosť zúčastniť sa na otvorení nového akademického roka na slávnej Bolonskej univerzite, kde úspešne študujú aj študenti zo Slovenska.
Želám Vašej a teraz tak trochu aj mojej Alma Mater, veľa úspechov, múdrych a prezieravých učiteľov, ako aj po vzdelaní dychtivých študentov, ktorí budú šíriť dobré meno Bolonskej univerzity po celom svete. Buďte nároční na seba, učte sa jeden od druhého, spoznávajte svet, hľadajte pravdu. A nezabúdajte na poctivosť, korektnosť a dobré medziľudské vzťahy. Život, ktorý nie je až taký dlhý, stojí za to, aby sme ho prežili v čestnosti a úprimnosti. To bolo aj krédo Alexandra Dubčeka.