Aktuality
   

Rok 2010

Úvod | Aktuality | Archív správ tlačového oddelenia | Rok 2010

Prezident SR podpisoval zákony

Prezident SR podpisoval zákony

29. marec 2010

Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič podľa čl. 102 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky podpísal zákony:

Zákon z 3. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon zo 4. marca 2010 o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch medzi odberateľom a dodávateľom tovaru, ktorým sú potraviny

Zákon zo 4. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon)

Zákon z 9. marca 2010 o európskom zatýkacom rozkaze

Zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii a o doplnení niektorých zákonov a ktorým sa dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov

Zákon z 9. marca 2010 o zahraničnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon z 9. marca 2010, ktorý sa mení a dopĺňa zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Prezident Slovenskej republiky vrátil podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky Národnej rade Slovenskej republiky:

Zákon zo 4. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov.

Zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

Zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Zákon z 10. marca 2010, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme

Dôvody vrátenia zákonov:
Zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov

Na rokovanie
Národnej rady Slovenskej republiky


Podľa č. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon zo 4. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „schválený zákon“).
Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon pri opätovnom prerokovaní schválila so zmenami, ktoré sú uvedené v časti III.

II.

Podľa čl. I desiateho bodu schváleného zákona sa mení znenie úvodnej vety v § 9 ods. 2. Povinnosť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zrušiť povolenie podnikať v tepelnej energetike z dôvodov ustanovených v § 9 ods. 2, sa mení na možnosť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví rozhodnúť o zrušení tohto povolenia. Mení sa teda obligatórnosť rozhodovania Úradu pre reguláciu sieťových odvetví na fakultatívnosť rozhodovania.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike Úrad pre reguláciu sieťových odvetví rozhodne o zrušení povolenia podnikať v tepelnej energetike, ak držiteľ povolenia
a) prestal spĺňať podmienky na vydanie povolenia podľa § 6 (plnú spôsobilosť
na právne úkony a bezúhonnosť),
b) porušil povinnosti ustanovené v § 10 ods. 2 písm. a), b) a d) (poskytovať
orgánom vykonávajúcim štátnu správu alebo štátny dozor na ich požiadanie informácie nevyhnutné na výkon štátnej správy, umožniť orgánom vykonávajúcim kontrolu alebo štátny dozor vstup do objektov, v ktorých sa vykonáva povolená činnosť a povinnosť plniť opatrenia a povinnosti súvisiace s vyhlásením stavu núdze v tepelnej energetike),
c) písomne požiada o zrušenie povolenia najmenej dvanásť mesiacov pred
požadovaným termínom zrušenia,
d) nedodržal dobu začatia predmetu podnikania podľa § 7 ods. 1 písm. e) alebo
§ 7 ods. 2 písm. g) (dobu uvedenú v povolení),
e) prestal vykonávať činnosti, na ktoré má povolenie.
Podľa čl. I jedenásteho bodu § 9 ods. 2 schváleného zákona sa dopĺňajú ďalšie ustanovenia (písmená f) až h) ), kedy Úrad pre reguláciu sieťových odvetví rozhodne o zrušení povolenia resp. kedy Úrad pre reguláciu sieťových odvetví podľa čl. I desiateho bodu § 9 ods. 2 schváleného zákona môže rozhodnúť o zrušení povolenia.
Podľa čl. I jedenásteho bodu § 9 ods. 2 písm. f) až h) sú dôvodmi na zrušenie povolenia porušenie povinnosti ustanovenej v § 3 ods. 5, teda povinnosti ustanoviť nového zodpovedného nástupcu a oznámiť túto skutočnosť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví v ustanovenej lehote (písmeno f) ), absencia vlastníckeho vzťahu alebo iného právneho vzťahu k sústave tepelných zariadení, na ktorých podniká (písmeno g) ) a porušenie povinnosti ustanovenej v § 15 ods. 1 písm. c), teda povinnosti dodržiavať určený spôsob cenovej regulácie a uskutočňovať dodávky tovaru a služieb v súlade so schválenými alebo určenými cenami (písmeno h) ).
Z uvedených ustanovení vyplýva, že ide o také porušenie povinností a podmienok, pri ktorom Úrad pre reguláciu sieťových odvetví by mal zrušiť povolenie. Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví pri porušení povinností a podmienok ustanovených v § 9 ods. 2 by nemalo byť založené na jeho úvahe o zrušení povolenia, t. j. na subjektívnom postupe tohto úradu.
Treba tiež pripomenúť, že toto ustanovenie schváleného zákona nebolo súčasťou vládneho návrhu zákona (tlač 1386).

III.

V nadväznosti na dôvody uvedené v časti II navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní schválila zákon s týmito zmenami:

1. V čl. I sa desiaty bod vypúšťa.
Doterajší jedenásty bod až tridsiaty bod sa označujú ako desiaty bod až
dvadsiaty deviaty bod.

2. Čl. II znie:

„Čl. II

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. septembra 2010. “.


Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

Na rokovanie
Národnej rady Slovenskej republiky


I

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „schválený zákon“).

Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon po opätovnom prerokovaní neprijala ako celok.

II

Rozhodcovské konanie upravuje zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Podľa § 1 ods. 1 písm. a) tento zákon upravuje rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike, pričom podľa § 7 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom sa rozumie jediný rozhodca alebo viacerí rozhodcovia. Podľa § 12 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní právnická osoba môže na základe tohto zákona a na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd. Právnická osoba je povinná na svoje náklady zriadiť a udržiavať stály rozhodcovský súd, ak to ustanovuje osobitný predpis.
Schválený zákon v 20. bode novej ôsmej časti (Osobitné ustanovenia o rozhodovaní spotrebiteľských sporov a pracovnoprávnych sporov v rozhodcovskom konaní) utvára novú kategóriu stálych rozhodcovských súdov, ktoré budú oprávnené rozhodovať o spotrebiteľských sporoch a pracovnoprávnych sporoch. Vo všeobecnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona (tlač 1418) sa okrem iného uvádza, že „cieľom návrhu zákona je pri udržaní rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach upraviť rozhodovanie týchto vecí len stálym rozhodcovským súdom, upraviť jeho kreovanie aj priamo zákonom a zabrániť zneužívaniu inštitútu rozhodcovského konania v sporoch zo spotrebiteľských zmlúv. Návrh zákona reaguje na rozmach zneužívania inštitútu rozhodcu v spotrebiteľských veciach“.
Nemožno namietať potrebu ochrany spotrebiteľa, tak v súdnom konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, ako aj v rozhodcovskom konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Právna úprava tejto ochrany a spôsob jej uplatnenia však musia byť jednoznačné, prehľadné a zrozumiteľné.
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Imanentným znakom právneho štátu je rešpektovanie princípu právnej istoty.
Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky „ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 Ústavy SR“ (PL. ÚS 19/98).
Podľa § 68 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov znenie návrhu zákona musí byť zrozumiteľné a musí byť z neho zrejmé, čo sa má zákonom dosiahnuť.
Podľa čl. 4 ods. 1 druhej vety legislatívnych pravidiel tvorby zákonov schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 č. 519 (č. 19/1997 Z. z.) zákon musí byť okrem iného zrozumiteľný. V zákone sa musí dbať na jazykovú správnosť, štylistickú primeranosť a všeobecnú zrozumiteľnosť textu (čl. 4 ods. 3 prvá veta legislatívnych pravidiel tvorby zákonov).
Ustanovenia čl. I 21. bodu schváleného zákona – nová desiata časť (Licencie na rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní) nespĺňajú, podľa môjho názoru, základné požiadavky kladené na zákon. Osobitne § 50a ods. 3 až 5 sú nejasné, nezrozumiteľné a niektoré nevykonateľné, a to aj v spojení s čl. I 23. bodom § 54b schváleného zákona, ktorý v odseku 1 ukladá zriaďovateľovi stáleho rozhodcovského súdu, na ktorý bude po 1. júli 2010 podaná prvá žaloba, požiadať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o udelenie licencie na rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní (ďalej len „licencia“). Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva takáto povinnosť pre každého zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu, nielen pre tie stále rozhodcovské súdy, ktoré majú záujem rozhodovať spotrebiteľské spory v rozhodcovskom konaní, čo by však, vzhľadom na ostatné ustanovenia schváleného zákona, malo platiť len pre ne.
Podmienky na udelenie licencie upravené v čl. I 21. bode schváleného zákona v § 50a ods. 4 najmä v písmene c), f) a g), náležitosti žiadosti o udelenie licencie v § 50a ods. 5 najmä v písmene e), g), k) a l) sa javia v praxi nevykonateľné. Ani splnomocňovacie ustanovenie uvedené v § 50a ods. 9 na vydanie vykonávacieho právneho predpisu nemôže v tomto prípade odstrániť nejednoznačnosť týchto ustanovení schváleného zákona. Z čl. I 21. bodu § 50a ods. 4 písm. c) a g) a ods. 5 písm. e) vyplýva pre zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu, aby predložil také doklady o splnení podmienok na udelenie licencie, ktoré presahujú odôvodnenosť ochrany spotrebiteľa a v prípade spoločností, ktoré majú vydané akcie na doručiteľa, nie je možné splnenie podmienok uvedených v § 50a ods. 5 písm. e) a k).
Rovnako je to v prípade povinnej finančnej zábezpeky vinkulovanej v prospech Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky najmenej vo výške 200 000 eur, a to na dobu uvedenú v § 50b ods. 6 schváleného zákona, čo vzhľadom na dĺžku súdneho konania v Slovenskej republike, i vzhľadom na rozhodovanie o riadnych a prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkoch, môže trvať omnoho dlhšie ako vo vyššie uvedenom ustanovení uvádzané najmenej tri kalendárne roky. V tejto súvislosti možno zvážiť nahradenie tejto podmienky povinnosťou zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodovacou činnosťou stáleho rozhodcovského súdu.
Schválený zákon, okrem vyššie uvedených problematických ustanovení, obsahuje aj ďalšie ustanovenia ukladajúce povinnosti, ktoré idú nad rámec primeranej právnej úpravy súvisiacej s činnosťou stáleho rozhodcovského súdu. Ide napríklad o 18. bod § 15a ods. 5 schváleného zákona, podľa ktorého zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu je na základe žiadosti povinný predkladať Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky informácie o svojej činnosti. V akom rozsahu, nie je uvedené, pričom by sa, podľa povahy veci, malo jednať asi len o informácie o činnosti súvisiacej so stálym rozhodcovským súdom. Rovnako je to aj v prípade 20. bodu § 43e ods. 2 schváleného zákona ukladajúceho stálemu rozhodcovskému súdu povinnosť zabezpečiť, aby rozhodcovia zapísaní v zozname rozhodcov tohto stáleho rozhodcovského súdu absolvovali najmenej dve školenia organizované Justičnou akadémiou Slovenskej republiky. V akom období a v akom rozsahu, schválený zákon neuvádza. Obdobne nejasná je aj právna úprava súvisiaca s finančnou zábezpekou podľa § 50b schváleného zákona, týkajúca sa napríklad jej vinkulácie a dopĺňania.
Najdôležitejšou časťou schváleného zákona je právna úprava rozhodovania spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní, vrátane podmienok udelenia licencie, náležitostí žiadosti o udelenie licencie a predkladania dokladov preukazujúcich splnenie podmienok na udelenie licencie, a táto, podľa môjho názoru, nespĺňa základné požiadavky kladené na zákon.

II

Vzhľadom na dôvody uvedené v časti II a na skutočnosť, že je, podľa môjho názoru, potrebné legislatívne i vecne prepracovať viaceré ustanovenia schváleného zákona, navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky po opätovnom prerokovaní zákon neprijala ako celok.


Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Na rokovanie
Národnej rady Slovenskej republiky

I

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „schválený zákon”).

Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon pri opätovnom prerokovaní schválila so zmenami, ktoré sú uvedené v časti III.

II

1. V čl. I druhom bode v § 3 ods. 3 schváleného zákona sa novým spôsobom upravuje definícia predĺženia. Podľa čl. I druhého bodu § 3 ods. 3 prvej vety schváleného zákona predĺžený je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. predĺžený je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.
Pri porovnaní definície predĺženia podľa účinného zákona č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov s definíciou podľa schváleného zákona sa obe tieto definície javia ako totožné s nepatrnou odchýlkou. Podľa čl. I druhého bodu § 3 ods. 3 schváleného zákona však chýba v definícii predĺženia jeden z jeho znakov, a to splatnosť záväzkov, ktorých hodnota presahuje hodnotu jeho majetku.
Podľa § 11 ods. 1 druhej vety zákona č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov návrh na vyhlásenie konkurzu môže podať dlžník, veriteľ, likvidátor dlžníka alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon. Podľa § 11 ods. 3 prvej vety zákona č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením peňažného záväzku a zároveň možno odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť tohto dlžníka.
Podľa čl. I šiesteho bodu § 11 ods. 3 prvej vety schváleného zákona veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť alebo predĺženie svojho dlžníka.
Z porovnania oprávnenia veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa účinného zákona a schváleného zákona vyplýva, že podľa čl. I šiesteho bodu § 11 ods. 3 prvej vety schváleného zákona veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu pri oboch formách úpadku, teda pri platobnej neschopnosti aj pri predĺžení.
Podľa čl. I šiesteho bodu § 11 ods. 3 tretej vety schváleného zákona predĺženie dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak podľa poslednej riadnej individuálnej účtovnej závierky suma jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku alebo je dlžník viac ako dva roky v omeškaní s uložením poslednej riadnej individuálnej účtovnej závierky do zbierky listín.
Podľa čl. I desiateho bodu § 12 ods. 3 prvej vety schváleného zákona, ak veriteľ podáva návrh pre predĺženie, v návrhu je povinný označiť svoju pohľadávku a uviesť skutočnosti, na ktorých sa zakladá odôvodnený predpoklad dlžníkovho predĺženia.
Vzhľadom na citované ustanovenia a na nejednoznačnosť znenia príslušných ustanovení schváleného zákona zostáva rizikom oprávnenie veriteľa podávať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade predĺženia svojho dlžníka, a to vtedy, ak nebude mať ešte splatné pohľadávky. To môže vytvárať priestor na špekulatívne návrhy veriteľov na vyhlásenie konkurzu pre predĺženie.
2. Podľa čl. I 29. bodu § 29 ods. 1 schváleného zákona prihláška musí obsahovať základné náležitosti, inak sa na ňu neprihliada. Základnými náležitosťami sa rozumie podanie na predpísanom tlačive, podpis, meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo veriteľa a úpadcu, ďalej právny dôvod, pozadie a suma pohľadávky.
Podľa § 29 ods. 1 časti druhej vety za bodkočiarkou prihláška sa podáva na predpísanom tlačive, ktoré musí byť datované a podpísané veriteľom.
V schválenom zákone absentuje medzi základnými náležitosťami prihlášky datovanie prihlášky (podania na predpísanom tlačive), čo považujem za takú náležitosť, ktorá patrí medzi základné náležitosti prihlášky.
3. Podľa čl. I 29. bodu § 29 ods. 2 prvej vety schváleného zákona pre každú zabezpečenú pohľadávku musí byť podaná samostatná prihláška.
Podľa § 29 ods. 1 prvej vety musí byť predložená samostatná prihláška pre každú pohľadávku.
Z ustanovení čl. I 29. bodu § 28 a § 29 vyplýva, že samostatná prihláška sa podáva len pre každú zabezpečenú pohľadávku. Takéto riešenie však nepovažujem za vhodné, čo môže spôsobiť nejasnosti pri uplatňovaní pohľadávok.
4. V čl. I 36. bode v § 37 ods. 5 prvej vete schváleného zákona sa mení lehota na plnenie povinnosti správcu predkladať písomné správy o svojej činnosti veriteľskému výboru z každých 30 dní na každých 90 dní. Podľa môjho názoru veriteľský výbor by mal byť o činnosti správcu informovaný pri zachovaní súčasného intervalu predkladania správ správcom o svojej činnosti, a to každých 30 dní.
5. V čl. I 37. bode v § 38 ods. 1 štvrtej vete sa vypúšťa povinnosť úradného osvedčenia pravosti podpisu člena veriteľského výboru na plnomocenstve.
Podľa § 38 ods. 1 štvrtej vety zákona č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov člen veriteľského výboru si môže písomným plnomocenstvom zvoliť zástupcu. Podľa môjho názoru by mala byť pravosť podpisu člena veriteľského výboru na plnomocenstve naďalej úradne osvedčená, aby sa zabránilo prípadným sporom pri jeho zastupovaní.
6. V čl. I 83. bode v § 203a schváleného zákona sa upravujú lehoty. Podľa § 203a ods. 4 do lehoty ustanovenej súdu sa započítavajú len pracovné dni. Takéto ustanovenie nie je vhodné vo vzťahu k uplatňovaniu práv v lehotách a počítanie času pre účastníkov konania.
7. Schválený zákon má aj ďalšie problematické ustanovenia. Niektoré z týchto ustanovení súvisia s nezrozumiteľnou formuláciou, sú terminologicky nepresné, alebo sa používajú nesprávne pojmy na označenie rovnakých inštitútov, čo v praxi môže spôsobovať nielen výkladové problémy, ale aj problémy s vykonávaním zákona, a to pri tak závažnej problematike, akou je úpadok dlžníka. Ako príklad možno uviesť znenie čl. I 13. bodu § 14 ods. 4 prvej vety, podľa ktorej, ak počas konania dôjde súdu ďalší návrh pripojí sa k skôr podanému návrhu. Z tohto znenia nie je zrejmé počas „akého konania“ dôjde súdu aký „ďalší návrh“. Problematické je aj znenie čl. I 16. bodu § 19 písm. a) slovného spojenia „súd do piatich dní od jeho začatia odošle dlžníkovi do vlastných rúk rovnopis návrhu“, z ktorého nie je zrejmé o rovnopis akého návrhu ide a najmä nevhodnosť použitia slova „odošle“ (bežne sa používa inštitút doručovania), zaradenie textu „o zamietnutí návrhu súd rozhodne vtedy, ak dlžník osvedčil, že nie je v úpadku alebo konkurzné konanie zastaví, ak dlžník preukáže, že navrhovateľ nie je jeho veriteľom“ v čl. I 16. bode § 19 písm. e) druhom bode, znenie čl. I 28. bodu § 29 ods. 7, v ktorom sa ustanovuje povinnosť „ustanoviť si“ zástupcu na doručovanie a „zvolenie zástupcu“ písomne oznámiť správcovi, ako aj striedavé používanie pojmu „bezodkladne“ a „bez zbytočného odkladu“.
Podľa § 68 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky znenie návrhu zákona musí byť zrozumiteľné a musí byť z neho zrejmé, čo sa má zákonom dosiahnuť.
Podľa čl. 4 ods. 1 druhej vety Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 č. 519 (č. 19/1997 Z. z.) zákon musí byť okrem iného zrozumiteľný. V zákone sa musí dbať na jazykovú správnosť, štylistickú primeranosť a všeobecnú zrozumiteľnosť textu (čl. 4 ods. 3 prvá veta legislatívnych pravidiel tvorby zákonov).
Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky aj právny štát. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky „ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ (PL.ÚS 19/98).
III

V nadväznosti na dôvody uvedené v časti II navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní schválila zákon s týmito pripomienkami:

K čl. I:

1.V šiestom bode v § 11 ods. 3 tretej vete sa za slová „presahuje hodnotu jeho
majetku“ vkladajú slová „ a je v omeškaní s plnením splatného záväzku,“.

2. V 29. bode v § 29 ods. 1 druhej vete sa za slovo „tlačive“ vkladajú slová
„datovanie tlačiva“.

3. 36. bod a 37. bod sa vypúšťajú.
Doterajší 38. bod až 88. bod sa označujú ako 36. bod až 86. bod.

4. V 81. bode (doterajšom 83. bode) v § 203a sa vypúšťa odsek 4.

5. V 84. bode (doterajšom 86. bode) v § 206a ods. 1 sa za slovo „začaté“
vkladajú slová „a právoplatne neskončené“ a slová „pred 1. aprílom 2010“ sa
nahrádzajú slovami „ pred 1. júnom 2010“.

6. V 84. bode (doterajšom 86. bode) v § 206b ods. 1 sa slová „do 1. apríla 2010“
nahrádzajú slovami „do 1. júna 2010“.

7. V čl. VII sa slová „1. apríla 2010“ nahrádzajú slovami „1. júna 2010“.


Zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách

Na rokovanie
Národnej rady Slovenskej republiky

I

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 9. marca 2010, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „schválený zákon”).

Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon pri opätovnom prerokovaní neprijala ako celok.

II

Podľa čl. I prvého bodu § 12 ods. 1 písm. m) schváleného zákona vedecká rada verejnej vysokej školy navrhuje rektorovi verejnej vysokej školy udeliť čestný titul „profesor emeritus“ profesorom starším ako 70 rokov.
Zvyšuje sa teda vek profesora zo 65 rokov na 70 rokov, ktorému možno navrhnúť udelenie čestného titulu „profesor emeritus“.
So zmenou v čl. I prvom bode § 12 ods. 1 písm. m) schváleného zákona súvisí zmena v čl. I treťom bode v § 78 schváleného zákona, v ktorom sa zosúlaďuje veková hranica na udelenie čestného titulu „profesor emeritus“ rektorom.
Podľa § 77 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov vysokoškolský učiteľ môže obsadiť funkciu docenta alebo profesora na základe jedného výberového konania najviac na päť rokov. Ak vysokoškolský učiteľ obsadil funkciu docenta alebo profesora tretí raz, pričom celkový čas jeho pôsobenia v týchto funkciách dosiahol aspoň deväť rokov, a má, ak ide o funkciu docenta, vedecko-pedagogický titul „docent“ alebo „profesor“, a ak ide o funkciu profesora, vedecko-pedagogický titul „profesor“, získava právo na pracovnú zmluvu s touto vysokou školou na miesto vysokoškolského učiteľa a na zaradenie do tejto funkcie na dobu určitú až do dosiahnutia veku 65 rokov. Táto veková hranica sa podľa čl. I druhého bodu § 77 ods. 4 schváleného zákona zvyšuje na 70 rokov.
Rovnako v čl. I druhom bode § 77 ods. 6 schváleného zákona sa zvyšuje vek zo 65 rokov na 70 rokov na účely skončenia pracovného pomeru vysokoškolských učiteľov.
V nadväznosti na tieto zmeny sa tiež upravuje § 77 ods. 7 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov.

V dôvodovej správe k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Mojmíra Mamojku na vydanie novely zákona č. 131/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov (tlač 1450) sa konštatuje, že „nedostatok odborných garantov študijných programov, ktorí skončili svoju funkciu z vekového dôvodu 65 rokov, významnou mierou ohrozuje štúdium nielen budúcich študentov, ale aj študentov, ktorí sú už dnes zapísaní na jednotlivé študijné programy a odbory“.
S týmto konštatovaním sa nemôžem úplne stotožniť. Zvýšenie veku pre pôsobenie vysokoškolského učiteľa na vysokej škole nie je riešením. Aj podľa účinného zákona o vysokých školách môže rektor alebo dekan s osobou nad 65 rokov veku uzavrieť pracovný pomer na pracovné miesto vysokoškolského učiteľa. Riešením je utvoriť také podmienky pre prácu vysokoškolského učiteľa, ktoré by výrazne posilnili najmä jeho spoločenské postavenie a zlepšili jeho platové ohodnotenie. Zvýšenie vekovej hranice je len krátkodobým, ale nie efektívnym riešením budúcnosti mladej generácie. Vekovú hranicu pre prácu vysokoškolských učiteľov na vysokých školách v pracovnom pomere nemožno zvyšovať donekonečna. Táto cesta nie je schodná. Preto som sa rozhodol schválený zákon vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky.

II

V nadväznosti na dôvody uvedené v časti II navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní zákon neprijala ako celok.


Zákon z 10. marca 2010, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme

Na rokovanie
Národnej rady Slovenskej republiky

I

Podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) Ústavy Slovenskej republiky vraciam Národnej rade Slovenskej republiky zákon z 10. marca 2010, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme (ďalej len „schválený zákon”).

Navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky zákon pri opätovnom prerokovaní neprijala ako celok.

II

Považujem za nevyhnutné v úvode uviesť, že sa plne stotožňujem a podporujem myšlienku zriadenia Slovenského historického ústavu v Ríme, a to zákonom. Musím však konštatovať, že zákonná úprava musí spĺňať požiadavky kladené na zákon, a to aj vzhľadom na význam a dôstojnosť inštitúcie, ktorá sa zákonom zriaďuje.
Podľa § 1 schváleného zákona, tento zákon upravuje zriadenie a činnosť Slovenského historického ústavu v Ríme. V schválenom zákone však absentuje ustanovenie, ktorým by sa Slovenský historický ústav v Ríme (ďalej len „ústav“) zriadil.
Úlohy ústavu schválený zákon upravuje v § 3. Medzi úlohy patrí vedecký výskum, ktorý sa podľa jednotlivých druhov bude vykonávať (najmä skúmaním archívneho materiálu a historických knižných fondov) v inštitúciách mimo územia Slovenskej republiky, a to vo verejných inštitúciách a súkromných inštitúciách, ako aj v archívoch rehôľ, náboženských spoločností a vysokých škôl.
Taká úprava vedeckého výskumu, aká je v § 3 ods. 1 písm. a), podľa môjho názoru, nie je vhodná. Akúkoľvek činnosť vrátane vedeckého výskumu nemožno na území iného štátu a v archívoch rehôľ a náboženských spoločností vykonávať podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky.
Predmetom úprav druhého oddielu schváleného zákona je organizácia ústavu. V § 4 sa vymedzujú riadiace orgány ústavu, medzi ktoré je zaradený aj kontrolný orgán, pričom absentuje jeho názov. Nepovažujem za vhodné ani označenie orgánov ústavu ako riadiace orgány, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že iné orgány schválený zákon neupravuje, ani nepredpokladá ich existenciu.
Orgány ústavu sú schopné sa uznášať, ak sa na ich rokovaní zúčastní nadpolovičná väčšina ich členov (§ 4 ods. 2). Na rozhodnutie sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných členov (§ 4 ods. 2). Ak podľa § 6 ods. 1 predstavenstvo bude mať troch členov, bude uznášaniaschopné, ak sa rokovania zúčastnia dvaja členovia, nie je jasné, koľko hlasov postačí na jeho rozhodnutie.
Podľa § 4 ods. 5 riaditeľovi ústavu patrí za výkon jeho funkcie mesačne odmena „vo výške vedúceho zahraničného úradu“. Nie je jasné, o aký zahraničný úrad ide a v akej výške (čoho) bude mesačná odmena riaditeľovi ústavu patriť.
Podľa § 5 ods. 5 písm. d) vedecká rada „vypisuje a udeľuje štipendiá“ bádateľovi. Nie je jasné, o aké štipendiá ide a aké sú podmienky ich poskytovania.
Podľa § 5 ods. 5 písm. h) vedecká rada volí aj jedného člena kontrolného orgánu; podľa § 8 ods. 2 ho však vedecká rada vymenúva, čo je zrejmý nesúlad medzi ustanoveniami.
Do pôsobnosti predstavenstva podľa § 6 ods. 4 písm. a) patrí zodpovednosť za riadny chod a činnosť ústavu. Za riadny chod a činnosť ústavu však zodpovedá podľa § 7 ods. 3 aj riaditeľ.
Riaditeľa ústavu volí vedecká rada (§ 7 ods. 2). V schválenom zákone však absentuje, kto riaditeľa odvolá (môže odvolať) a dôvody odvolania. Schválený zákon neupravuje ani predpoklady na výkon funkcie riaditeľa, čo je nedostatkom zákona.
Podľa § 8 ods. 5 sú členovia kontrolného orgánu oprávnení nahliadať do všetkých dokladov týkajúcich sa činnosti ústavu; absentuje však úprava povinnosti predkladať (poskytovať) tieto doklady zodpovednými osobami.
Podľa § 2 ods. 4 ústav sa „riadi“ vlastným štatútom. Štatút podľa § 9 ods. 2 však upravuje len podrobnosti o vzniku a činnosti organizačných zložiek, o ich postavení a vzťahy medzi nimi.
V § 11 s nadpisom „majetok ústavu“ sa upravuje len prevod nehnuteľnosti resp. ďalšieho majetku na ústav a v § 12 ods. 2 sa upravuje, čo je vlastný majetok. Úprava majetku, hospodárenia ústavu a najmä financovania jeho činnosti je v schválenom zákone nedostatočná.
V schválenom zákone sú aj ďalšie nedostatky, najmä nedostatočné formulácie a používanie pojmov a slovných spojení.
Podľa § 68 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky znenie návrhu zákona musí byť zrozumiteľné a musí byť z neho zrejmé, čo sa má zákonom dosiahnuť.
Podľa čl. 4 ods. 1 druhej vety Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov schválených uznesením Národnej rady Slovenskej republiky z 18. decembra 1996 č. 519 (č. 19/1997 Z. z.) zákon musí byť okrem iného zrozumiteľný. V zákone sa musí dbať na jazykovú správnosť, štylistickú primeranosť a všeobecnú zrozumiteľnosť textu (čl. 4 ods. 3 prvá veta legislatívnych pravidiel tvorby zákonov).
Slovenská republika je podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky aj právny štát. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky „ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky“ (PL. ÚS 19/98).

III

V nadväznosti na dôvody uvedené v časti II a rozsah nedostatkov schváleného zákona navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky pri opätovnom prerokovaní zákon neprijala ako celok.







Na začiatok stránky
Verzia pre tlač
© 2005 Kancelária prezidenta SR. Spracované v redakčnom systéme SwiftSite spoločnosti ELET.  [Technické informácie]