Rok 2012

Rozhodne nejde o nečinnosť

V súčasnosti rezonuje v slovenskej spoločnosti prípad maloletých detí Ivany Boorovej, slovenskej občianky žijúcej vo Veľkej Británii, ktorej mali byť podľa medializovaných informácií odobraté jej deti na nútenú adopciu. Neúplné a nepresné medializovanie informácií v tejto citlivej záležitosti vyvolalo nielen tlak verejnosti na prezidenta SR a štátne inštitúcie, ale aj deformovanie postoja hlavy štátu v celej záležitosti v médiách. Kancelária prezidenta SR od vzniku tohto závažného prípadu intenzívne konala a koná, dokonca nad rámec jej kompetencií. Je však namieste dôrazne pripomenúť, že „ Kancelária prezidenta Slovenskej republiky nemá kompetencie vecne riešiť právne záležitosti tohto charakteru. Žiadosti o pomoc našich občanov postupuje na príslušné slovenské inštitúcie, väčšinou Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, príp. žiadame o súčinnosť veľvyslanectvá Slovenskej republiky v príslušných krajinách. Komunikuje aj s Centrom pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Kompetencie týchto inštitúcií pri riešení týchto prípadov sú však limitované princípom nezávislosti súdnej moci, ktorá spor o deti rieši, „ citujeme z listu, ktorý adresoval prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič predsedovi vlády SR Robertovi Ficovi a ktorý nižšie publikujeme v plnom znení.

Chronológia prípadu maloletých detí Boorových a informácia o hlavných krokoch, ktoré v rámci svojich kompetencií uskutočnila Kancelária prezidenta SR, odbor zahraničnej politiky Kontakt medzi Odborom zahraničnej politiky (OZP) Kancelárie prezidenta SR (KP SR) a p. Študencovou, starou matkou detí, publikujeme v plnom rozsahu, nakoľko ide o právne i ľudsky veľmi zložitý prípad, kde verejnosť nemá prístup ku všetkým informáciám:

Marec 2012 - OZP osobne konzultoval problematiku tzv. „rodičovských únosov detí“ s právničkou Dr. Andreou Cisárovou, terajšou riaditeľkou Centra pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže na Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVaR SR)

15.6.2012 – p. Študencová počas DOD požiadala p. Gašparovičovú o prijatie

 21.6.2012 – prijatie sa uskutočnilo u riaditeľa OZP v čase od 11.00 – 13.00

 21.6.2012 – písomné poďakovanie sa p. Študencovej za prijatie u riaditeľa OZP

 21.6.2012 – odpoveď riaditeľa OZP a informácia, že v rámci kompetencii KP SR pomôžeme

 12.7.2012 – e-mailová žiadosť p. Študencovej o zápisnicu

 19.7.2012 – odpoveď riaditeľa OZP a informácia o spolupráci KP SR s odbornými rezortmi

 30.7.2012 – e-mail od p. Študencovej, poďakovanie za odpoveď KP SR, ktorá poslala odpoveď ako jediná z oslovených 6 inštitúcií

30.8.2012 - List prezidenta SR predsedovi vlády, ktorým vyzýva vládu k zvýšeniu pozornosti rezortov k riešeniu problému zahraničných adopcií slovenských detí a k agende tzv. „rodičovských únosov“

 04.9.2012 - e-mailova žiadosť p. Vladimíra Boora o pomoc pri očiste svojho mena

 05.9.2012 - konzultácia s odborníkmi MS SR k prípadu OZP je pre tento prípad v stálom kontakte s generálnou riaditeľkou medzinárodno-právnej a konzulárnej sekcie MZV SR, s MPSVaR SR, s veľvyslanectvom SR v Londýne. Vecne nemôže konať – nemá zákonné kompetencie, ale môže urgovať a intervenovať, čo neustále KP SR už niekoľko mesiacov robí. Rozhodne nejde o nečinnosť...

List prezident SR Ivana Gašparoviča predsedovi vlády SR Robertovi Ficovi

Bratislava, 30. augusta 2012

 Vážený pán predseda vlády, s prehlbovaním integrácie Európy a so širšou dostupnosťou zahraničia pre občanov Slovenskej republiky, narastá počet Slovákov žijúcich v zahraničí. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky v poslednom období je čoraz viac a viac adresátom sťažností dvoch skupín našich občanov. V prvom prípade sú to väčšinou Slovenky, ktoré uzatvoria manželstvo s cudzím štátnym príslušníkom a odchádzajú žiť do miesta pobytu manžela, kde si aj zakladajú rodiny. Druhú skupinu tvoria slovenské rodiny, ktoré ako celok odchádzajú do zahraničia, kde žijú a vytvárajú si domov. Pre obe skupiny sú najcitlivejším prvkom adaptácie na nové situácie ich deti.

V prípade prvej skupiny narastá počet detí, ktoré pochádzajú z medzinárodných zväzkov. Zvyšuje sa počet rozchodov, rozvodov, či odchodu jedného z manželov (väčšinou ženy) do svojej materskej krajiny spolu s deťmi. Nezriedka sa tu vyskytujú situácie viac či menej úmyselného „ medzinárodného rodičovského únosu“ detí. V prípade druhej skupiny sa stále častejšie objavujú prípady odobratia detí slovenským občanom do sociálnej starostlivosti štátu, v ktorom sa rozhodli slovenskí občania žiť. Dôvody sú zväčša sociálne a zdravotné. Z pohľadu rodičov a príbuzných takto odobratých detí je tento krok cudzej krajiny vnímaný ako necitlivý a podľa ich názoru minimálne na hranici zákona. Každý prípad má špecifické, emočne a právne zložité pozadie. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky nemá kompetencie vecne riešiť právne záležitosti tohto charakteru.

Žiadosti o pomoc našich občanov postupuje na príslušné slovenské inštitúcie, väčšinou Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, príp. žiadame o súčinnosť veľvyslanectvá Slovenskej republiky v príslušných krajinách. Komunikuje aj s Centrom pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Kompetencie týchto inštitúcií pri riešení týchto prípadov sú však limitované princípom nezávislosti súdnej moci, ktorá spor o deti rieši. Slovenskí občania – aktéri niektorých z vyššie uvedených prípadov odobratia detí sa obracajú na Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky v nádeji, že im hlava štátu vie a musí pomôcť. Ich záležitosti sa však nedajú riešiť bez plného a kompetentného zapojenia exekutívy. Myslím si, že reálny život v globalizovanom svete ukazuje nutnosť prehodnotiť viaceré zaužívané postupy a myslenie v tejto sociálno-humanitárnej agende.

Právne predpisy, aj v medzinárodnom kontexte, už nemusia vyhovovať spôsobu života ľudí 21. storočia. Napríklad ústrednou medzinárodnou právnou normou pri medzinárodných únosoch detí je Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. V rámci uplatňovania dohovoru je problematickou skutočnosťou, že dohovor z roku 1980 nereflektuje súčasný stav európskych vzťahov a nepokrýva všetky možnosti vyplývajúce z mobility a migrácie obyvateľstva. V rámci Európskej únie je popri Haagskom dohovore záväzné pre členské štáty Európskej únie aj Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. V implementácii tohto nariadenia Rady Európskej únie vidíme, aj z pohľadu súčasných prípadov odobraných slovenských detí slovenským rodičom vo Veľkej Británii, odlišnosti v rámci členských krajín Európskej únie. Potom mentálne, kultúrne i precedentné pristupovanie k riešeniu prípadov zabezpečenia plnohodnotného rozvoja a výchovy neplnoletých detí môže byť v rámci únie v jej jednotlivých členských krajinách rôzne.

Taktiež považujem za nutné uviesť, že existuje informačný deficit o tejto téme v rôznych cieľových skupinách slovenskej spoločnosti. Prax dokazuje, že problémy sú v legislatívnej oblasti (implementácia právnych noriem do slovenského právneho poriadku), aplikačnej oblasti (permanentné vzdelávanie profesijných skupín – úradníkov úradov prvého kontaktu v krízových situáciách, konzulov v zahraničnej službe, polície i sudcov. Za veľmi dôležitú považujem osvetu pre občanov Slovenskej republiky. Synchronizácia práce rezortov vo všetkých uvedených oblastiach by napomohla prevencii situáciám, ktoré v konečnom dôsledku výrazne narúšajú emočnú pohodu života detí a odtŕhajú ich od matiek či iných príbuzných. Matky, v zúfalej snahe zachovať dieťa pri sebe, prekračujú hranice zákona alebo nevykonávajú súdne rozhodnutia, resp. nenachádzajú dostatočnú a kompetentnú podporu zo strany legislatívy.

Znalci problematiky poukazujú na to, že v dôsledku nedostatku skúseností, informácií alebo z iných dôvodov, sa pri mnohých súdnych rozhodnutiach rozhoduje z pohľadu práv rodičov dieťaťa, nie z pohľadu samotného dieťaťa a jeho záujmu, ktorý musí byť rešpektovaný v zmysle medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky ako prioritný. Rozhoduje sa často technokraticky. Na niektorých slovenských súdoch je tendencia prispôsobovať rozhodnutia zahraničiu aj na úkor ochrany vlastných občanov.

 Vážený pán predseda vlády,

na základe uvedeného Vás chcem požiadať o zvýšenú pozornosť príslušných rezortov vlády Slovenskej republiky prípadom tzv. medzinárodných rodičovských únosov detí, ako aj prípadom, kedy boli slovenským rodičom odobraté deti do sociálnej starostlivosti iného štátu. Otvorenie sa slovenskej spoločnosti po roku 1989 odhalilo neskúsenosť, neznalosť a niekedy aj naivitu ľudí vo vzťahu k právnemu riešeniu konfliktných situácií v živote Slovákov v zahraničí. V záujme ochrany našich občanov v zahraničí a aj v záujme zvýšenia právnej istoty pri obhajobe oprávnených záujmov detí slovenských občanov v zahraničí Vás prosím o Vaše osobné zasadenie sa za zlepšenie súčasného stavu vecí a o návrh riešení v rámci Slovenska, prípadne aj v európskom či širšom medzinárodnom prostredí.

S pozdravom

Ivan Gašparovič prezident Slovenskej republiky