Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na Slávnostiach svätého Cyrila a svätého Metoda, hrad Devín 5. 7. 2009

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,
vážená pani predsedníčka Ústavného súdu,
vážení poslanci a poslankyne národnej rady,
vážení členovia vlády Slovenskej republiky,
eminencia, excelencie,
vzácni hostia,
drahí spoluobčania,

je nedeľa, deň sviatočný. Pre slovenský národ viacnásobne. 5. júl je pre nás nielen štátnym sviatkom, ale predovšetkým dňom pripomínania a zamýšľania. Ako sadovníci zamýšľame sa v tento deň nad koreňmi našich rodín, rodov, národa. Vraciame sa k vlastnej podstate, aby sme hlbšie precítili – kto sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame.

Cesty dnešného sveta nie sú jednoduché. Ale takými neboli ani v čase, keď k nám po nich prišli svätí Cyril a Metod. Solúnski bratia, ktorí sa stali aj našimi bratmi. Až natoľko, že sme im priznali miesto v našej novodobej ústave. Miesto najprednejšie. A právom. Vcítili sa do nášho duchovného sveta, prijali ho za svoj, aby dokázali riešiť jeho problémy. Jazyk nášho národa im bol, tak ako našim predkom, Slovenom – a mnohým z nás zostal dodnes – posvätným. Študovali ho, osvojovali si ho už pred príchodom na Veľkú Moravu.

Úctou k našej materčine prejavili najhlbšiu úctu aj nášmu národu. Pretože úcta k rodnému jazyku je úctou k tým, ktorí nám dávajú život a domov.

Svätí Cyril a Metod nás vystrojili do sveta. Tým, že nás duchovne zaodeli, lebo nám dali písmo a knihy. V zrozumiteľnej reči nám sprístupnili slovo božie i svetské. Ich pričinením sa naši predkovia mohli vzdelávať, po novom riešiť medziľudské vzťahy, uvažovať o štátoprávnych otázkach. Vklad Cyrila a Metoda bol do nášho bytia naozaj historický, hlboko ľudský, hodný nasledovania. Je dodnes príkladom, ktorý hovorí, že je nedôstojné brať od života viac, ako doň vkladáme.

Historické anály Európskej civilizácie nám pripomínajú, že svätí Cyril a Metod prijali svoju misiu ako poslanie. To preto dokázali preň žiť i trpieť. Áno, ich pôsobenie na našom území prinieslo so sebou aj problémy a konflikty. Lebo cudzia moc býva až precitlivená, ak sa oslabuje jej vplyv, ohrozujú jej záujmy. Ale tí, na strane ktorých je prirodzené a neodňateľné právo – akým je právo na svojbytnosť a sebaurčenie – oveľa ľahšie znášajú aj ponižovanie a bolesť.

Takí ľudia neľutujú svoje kroky ani rozhodnutia. Nikdy ich neoľutovali ani solúnski bratia, ktorí hľadali svoje životné poslanie a šťastie na Veľkej Morave. A dovolím si povedať, že ho našli medzi našimi predkami, ktorí ich tiež prijali za svojich. Svätému Cyrilovi a Metodovi patrí naša najvyššia úcta. I úcta celej kresťanskej Európy. Sme hrdí na dielo, ktoré nám zanechali. Osobitne na klenot európskeho písomníctva, Proglas, ktorý napísali na našej pôde. Aj vďaka ním máme príležitosť lepšie pochopiť cestu, ktorou sme od ich príchodu prešli. Nebola o nič ľahšia ako ich životná dráha. Ani Európa nešla oveľa schodnejšou.

Čo nevidieť, uplynie 1 150 rokov od chvíle, keď knieža Rastislav privítal na Veľkej Morave Cyrila a Metoda, ktorých pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 1980 za spolupatrónov Európy. Máme teda ešte necelé štyri roky, aby sme sa na toto okrúhle výročie pripravili čo najvážnejšie. Aby sme pripravili oslavy, ktoré budú mať európsky rozmer. Aby sme sa však pri tej príležitosti pozreli na seba i Európu aj cez prizmu hodnôt, ktoré vyznávali svätí Cyril a Metod. A to so všetkou zodpovednosťou.

Aby sme sa zamysleli nad našou kultúrnosťou a vzdelanosťou, nad úctou k človeku a jeho práci, i nad vzájomnosťou a súručenstvom.

Je teda nedeľa, deň odpočinku. Pre nás aj deň viac ako sviatočný. Mal by byť vytlačený vo všetkých našich kalendároch červenou farbou – symbolizujúcou lásku. Ale nie je. Vytratila sa, ako láska k blížnemu, ako dobré medziľudské vzťahy. Vracajme sa do minulosti, klaňajme sa jej múdrosti a ľudskosti, aby sme ich rozpoznali a pozdravili aj v budúcnosti. Svojím konaním, svojimi skutkami. Ako to robili svätí Cyril a Metod, ktorí od nás nikdy naozaj neodišli.