Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na pietnom akte pri príležitosti 65. výročia oslobodenia Bratislavy, Slavín 7. 4. 2010

Vážený pán prezident Ruskej federácie,
vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky a páni ministri,
vážení páni poslanci Národnej rady Slovenskej republiky,
vaše excelencie, vážené dámy a páni veľvyslanci,
vážení členovia diplomatického zboru,
vážení priami účastníci oslobodenia Bratislavy a bojov druhej svetovej vojny,
vážené dámy a páni,

už 65 rokov si pripomíname obete tisícov mužov a žien Sovietskej armády, ktorí niesli hlavnú ťarchu bojov za oslobodenie Bratislavy a Slovenska od hitlerovských vojsk a prispeli k úplnej porážke fašizmu.
Vážme si ich pamiatku! 

V týchto dňoch uplynulo 50 rokov, čo bol na pietnom mieste na Slavíne postavený tento memoriál vďaky a slávy všetkým, ktorí podstúpili najvyššiu obeť pri oslobodzovaní našej vlasti i národov Európy od hnedého moru. Vyhasnuté životy nemožno nahradiť. Možno však pamätať a pripomínať hlboký zmysel ich obetí. Je našou mravnou povinnosťou opakovať a pripomínať žijúcim slová z epitafu na tomto cintoríne:
„Za hrdosť človeka, za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili.“
65 rokov – to je život troch generácií, ktoré aj zásluhou tu pochovaných mladých ľudí mohli žiť svoj život v mieri a bez vojnových hrôz. Mnohí si to už neuvedomujú dostatočne jasne. Akoby čas nielen zmierňoval žiaľ, ale aj zahládzal v našej pamäti memento vojny, akoby odosobňoval hrdinstvo mŕtvych aj žijúcich bojovníkov proti fašizmu.

Naše zhromaždenie, aj všetky ostatné spomienkové slávnosti pri príležitosti 65. výročia skončenia druhej svetovej vojny, pripomínajú, že každý z vojakov, ktorí odpočívajú tu aj na mnohých iných miestach Slovenska, mali svoje sny a predstavy ako žiť slobodný život v mieri a vo svojej vlasti. Mali rodičov, svoje rodiny, svojich blízkych. Za každým z nich ostalo v rodinách bolestné prázdno a skutočný ľudský žiaľ, ktorý zásadne poznačil ďalší život ich pozostalých. Toto majme na pamäti, ak sa zamýšľame nad veľkosťou ich osobnej obety.

Vážení priatelia,
je medzi nami aj skupina ruských i slovenských bojovníkov – vojnových veteránov. Podarilo sa im prežiť ťažké boje na Dukle, Dargove, Liptovskom Mikuláši, na Hrone i tu pri Bratislave a zavŕšiť víťazný boj nad fašistami. Aj im chcem poďakovať za osobné hrdinstvo v bojoch po celej línii frontu naprieč Slovenskom.  

V druhej svetovej vojne sa svet musel spojiť, aby odvrátil hrozbu vyhladenia celých národov a rás, aby zabránil skaze európskej civilizácie. Vojna spojila aj národy Československa a Sovietskeho zväzu. Po boku Červenej armády bojoval Prvý československý armádny zbor. V Sovietskom zväze vznikla paradesantná brigáda, ktorá sa vyznamenala v Slovenskom národnom povstaní. Je to etapa našej spoločnej histórie s Ruskom, na ktorú sme dodnes hrdí.

Považujem za potrebné stále znovu a znovu zdôrazňovať varujúci odkaz vojny a význam spoločného mierového úsilia Európy o jednotu a spoluprácu. Lebo zmysel protifašistického zápasu neslobodno zabudnúť ani podceniť. Azda nepočuť v Európe znovu hlasy neonacistov, obhajujúcich fašizmus a jeho pohlavárov? Hlasy hnutí popierajúcich základné ľudské práva a slobody a vyzývajúcich k násilným zmenám povojnových hraníc?

Preto musíme byť bdelí. Preto musíme vo vzájomnej úcte spolupracovať. S vedomím spoluzodpovednosti za mier, slobodu, demokraciu a bezpečný život občanov.

Vážený pán prezident,
vážení priatelia,
stojíme na posvätnom mieste. Slavín a sedem tisíc pochovaných vojakov Červenej armády sú symbolmi, ktoré i dnes spájajú naše krajiny.

Skloňme sa teda v úcte pred pamiatkou hrdinov. Aj im vďačíme za to, že tri ostatné generácie Slovákov nepoznali hrôzy vojny, že dnes môžeme žiť v stabilnej, úspešnej demokratickej krajine, na ktorú sme hrdí.

Česť Vašej pamiatke, vojaci!