Oficiálny program

Prezident Andrej Kiska vo štvrtok poskytol vyhlásenie k téme kandidátov na sudcov Ústavného súdu:

„Chcem dnes odpovedať na otázky, ktoré často dostávam — kedy prijmem rozhodnutie vo veci kandidátov na sudcov ústavného súdu a koho vymenujem alebo nevymenujem. Ďakujem, že ste prišli.

Dámy a páni,

v úvodnom článku Ústavy týkajúcom sa povinností a kompetencií prezidenta je zapísané toto: „Prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia…“

K tomuto ma ako prezidenta zaväzuje Ústava. A v duchu tejto povinnosti som konal, keď som minulý rok požiadal plénum Ústavného súdu, aby jasne, jednoznačne a nespochybniteľne vyložilo rozsah právomoci prezidenta pri vymenúvaní sudcov Ústavného súdu.

Bolo to rozhodnutie a môj príspevok k tomu, aby som predišiel akýmkoľvek novým sporom. Bol to môj príspevok k tomu, aby som dosiahnutím jasného výkladu pomohol zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov. Stále som presvedčený, že by to bol najjednoduchší a najschodnejší spôsob, ako k tomu dospieť. Aby v tejto veci nemohlo dnes ani v budúcnosti dochádzať k polemikám o tom, kto môže ako konať, a aby nedochádzalo k akýmkoľvek politickým sporom. Aby to bolo jasne právoplatne rozhodnuté a zapísané, keď už takýto spor a takéto polemiky vznikli.

Nežiadal som plénum Ústavného súdu ani o nezáväznú radu, ani o voľné úvahy na tému, ako by som sa mohol rozhodovať a ako mám vykonávať funkciu prezidenta. Žiadal som plénum Ústavného súdu, aby si splnilo svoju ústavnú úlohu, svoju povinnosť. Aby Ústavný súd poskytol všeobecne záväzný výklad kompetencie prezidenta vymenovať sudcov Ústavného súdu, ktorý by bol publikovaný v zbierke zákonov. A aby takto odstránil pochybnosti a zámienky na spory do budúcnosti, aké by mohli vyvolávať predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu.

Inými slovami, poskytol som ústavnému orgánu — Ústavnému súdu, za ktorého riadny chod som v zmysle Ústavy zodpovedný — príležitosť, aby urobil jasno v tom, v čom sám urobil zmätok. Poviem to ešte aj inak: spoliehal som sa na riadny chod jedného z najvýznamnejších ústavných orgánov, akým je Ústavný súd.

Ako viete, koncom minulého roku mi bolo doručené rozhodnutie, ktorým sa plénum Ústavného súdu odmietlo mojím návrhom zaoberať a záväzne vyložiť Ústavu. Preto musím ako prezident s ľútosťou konštatovať, že Ústavný súd sa ukázal ako nespôsobilý a neochotný. Že nie je spôsobilý a ochotný plniť svoje ústavné poslanie tak, aby nevyvolával vážne pochybnosti.

Uvedomujem si, že je to vážne vyjadrenie. Dôvody sú však silné a chcem ich aj dnes aspoň stručne vysvetliť.

Máme ústne vyhlásený a odôvodnený nález III. senátu, ktorý mi uložil znovu konať vo veci troch kandidátov na sudcov Ústavného súdu — pani Fulcovej, a pánov Ďuriša a Sopoligu. A ktorý mi vytkol, že som svoje rozhodnutia o ich nevymenovaní nedostatočne odôvodnil. Preto mám znovu konať a rozhodnúť o týchto troch kandidátoch a každé rozhodnutie individuálne odôvodniť (— v zmysle a podľa výkladu Ústavy vo veci generálneho prokurátora.)

Máme tu ale aj písomné odôvodnenie toho istého nálezu, ktoré mi bolo doručené dodatočne po dvoch mesiacoch od verejného vyhlásenia nálezu. Toto vychádza z inej filozofie. Tvrdí sa v ňom, že senát neposudzoval, či a ako som rozhodnutia odôvodnil. Lebo vraj nemám čo odôvodňovať alebo posudzovať — mám len vymenovať a som povinný vybrať si z kandidátov, ktorých som dostal.

Podľa môjho názoru tu teda máme situáciu, kedy Ústavný súd porušil všeobecný zákonný princíp platný pre každý jeden súd. Porušil princíp, podľa ktorého písomné „vyhotovenie rozsudku musí byť v zhode s obsahom rozsudku tak, ako bol vyhlásený“.

Máme tu aj inú — rovnako vážnu — okolnosť. Písomné odôvodnenie III. senátu Ústavného súdu sa pokúša negovať právoplatný a záväzný výklad Ústavy — známy ako výklad vo veci generálny prokurátor — na prípady vymenovania sudcov Ústavného súdu. Právomoc vykladať ústavu všeobecne záväzným spôsobom pritom patrí do výlučnej pôsobnosti pléna Ústavného súdu. Ústavu nemá právo ani nesmie vykladať senát Ústavného súdu.

No a aby bolo úplne jasné, akú situáciu, aký zmätok tu dnes máme… Od senátu ústavného súdu mám príkaz znovu konať a rozhodnúť o troch kandidátoch. Ale zároveň národná rada odmietla moju žiadosť o zvolenie štvrtého nového kandidáta, aby som si ako prezident mohol vybrať z dvojnásobného počtu kandidátov tak, ako to vyžaduje ústava.

Dámy a páni.

Úlohou prezidenta nie je záväzne vykladať ústavu. Ani hľadať nejakú priemerku, nejaký prienik medzi zásadne protichodnými rozhodnutiami Ústavného súdu, ústnymi a písomnými odôvodneniami jeho senátov. Ústavný súd má spory riešiť, nie ich vyvolávať. Ústavný súd nemôže pôsobiť ako nedôveryhodná politická strana, ktorá raz povie jedno a potom urobí iné. Raz povie tak, inokedy naopak. Jedno vyhlási ako záväzné rozhodnutie, iné napíše. A keď dostane otázku, ako to teda je, tak sa tvári, že sa jej to nijako netýka.

Chcem byť v tejto veci úplne transparentný, tak ako doteraz od môjho nástupu do úradu. Existuje silný právny názor, ako by som mohol v takejto situácii postupovať. Riadiť sa výlučne právoplatným rozhodnutím III. senátu Ústavného súdu. Tak ako bolo ústne vyhlásené a preto záväzné aj pre senát samotný. Znovu rozhodnúť o pani Fulcovej a pánoch Ďurišovi a Sopoligovi, a svoje rozhodnutie u každého z nich podrobne odôvodiť. Mám podklady pre takéto rozhodnutia pripravené.

A podľa rovnakých princípov a nárokov, ako som postupoval v ich prípade, môžem rozhodnúť aj o ďalších kandidátoch zvolených parlamentom — pani Laššákovej a pánovi Mamojkovi. V ich prípade ešte overujem niektoré skutkové okolnosti.

Beriem však do úvahy, že takéto rozhodnutie by mohlo vyvolať nielen odborné polemiky, ale možno aj politické a dokonca nové ústavné spory, pri ktorých sa budú používať účelovo protichodné argumenty a výklady zmätočných rozhodnutí ústavného súdu.

Beriem do úvahy názory mnohých ústavných právnikov, s ktorými som konzultoval. Opakovane a podrobne. Ktorí v súvislosti s touto vecou, konaním Ústavného súdu hovoria o právnej svojvôli, alebo dokonca o nevykonateľnosti rozhodnutí ústavného súdu.

Rozumiem tomu, že rôzne právne názory na ústavné spory budú existovať vždy. Ale nie je ďalej únosný stav, keď dokonca samotní sudcovia ústavného súdu nachádzajú oprávnené a vážne dôvody označovať postup svojich kolegov za svojvoľný či protiústavný. Dôvody, ktorými sa spochybňuje dokonca aj vykonateľnosť rozhodnutia Ústavného súdu.

Dámy a páni.

Prezident je skutočne povinný dbať o riadny chod ústavných orgánov. Tak mi prikazuje Ústava. Musím dnes konštatovať, že vo vzťahu k Ústavnému súdu som vyčerpal všetky ústavné možnosti svojej povinnosti prispieť k riadnemu chodu tohto ústavného orgánu. A preto musí nastúpiť riešenie, na ktoré potrebujeme dohodu s národnou radou.

Som presvedčený, že ústavní činitelia, zodpovední politici vo všetkých politických stranách si uvedomujú, že nie je únosné, aby Ústavný súd spôsoboval vážne ústavné spory, namiesto toho, aby ich odstraňoval.

Preto som o kandidátoch na ústavných sudcov zatiaľ nerozhodol a bezprostredne po parlamentných voľbách budem so zvolenými predstaviteľmi parlamentných politických strán a Národnej rady hovoriť o tom, ako budeme ďalej postupovať.

Či dokážeme dosiahnuť dohodu na tom, že do budúcnosti podstatne zvýšime nároky na kandidátov na sudcov Ústavného súdu už pri ich voľbe v Národnej rade. To v prvom rade. A pretože ústavný súd odmietol moje podanie o výklad ústavy – tak akým spôsobom priamo v ústave zamedzíme tomu, aby v budúcnosti vznikali ústavné spory medzi Národnou radou a prezidentom. Mám svoje predstavy, ktoré sa dajú uskutočniť jednoducho. Zaznamenal som v týchto dňoch aj návrhy na prebudovanie ústavného súdu.

Za seba chcem povedať, že ako prezident pôjdem na takéto rozhovory po parlamentných voľbách iba s dvoma zámermi. Ako zvýšiť autoritu a dôveru v Ústavný súd, jeho rozhodovanie a každého jedného sudcu, ktorému sa dostane česť pôsobiť v tejto najvyššej súdnej inštancii. A ako do budúcnosti predísť akýmkoľvek sporom v otázke kompetencií pri vymenovaní sudcov Ústavného súdu.“