Krátka história

Ak sa pozrieme na mapu Európy, zistíme, že Slovensko je presne v jej strede. Napokon aj geografický stred Európy je na Slovensku pri staroslávnom banskom meste Kremnica.

Vysoké Tatry

Od prírodných daností krajiny sa odvíjala aj bohatá história. Na území súčasnej Slovenskej republiky sú naukladané viaceré civilizačné vrstvy. Fascinujúci je najmä dotyk starých Keltov, veď v súčasnom hlavnom meste Bratislave bolo v 1. storočí pred naším letopočtom keltské oppidum. Teda keltské mesto, v ktorom sa razili mince keltských kniežat Biateca a Nonia. Keltov vystriedali starí Rimania, keď budovali na strednom Dunaji opevnený systém Rímskej ríše Limes Romanum. Pri Bratislave zanechali rímsku stanicu Gerulata, na skalnom brale hradu Trenčín (Laugarício, Leukaristos)) originálny rímsky nápis II. pomocnej légie, ktorá tu mala na prelome rokov 179 –180 po Kristovi zimný tábor. Nesporne najväčšiu slávu o území Slovenska zanechal rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorý svoje dielo Hovory k sebe napísal pri slovenskej rieke Hron (Granus) v okolí Levíc.

Naším územím prešli germánske kmene Markomanov a Kvádov, Húni aj Avari a od 5. storočia je Slovensko súvislo osídlené slovanským obyvateľstvom. Slovania v 6. storočí vytvorili prvú samostatnú Samovu ríšu, ktorá mala hlavné sídlo Wogastisburg v okolí dnešnej Bratislavy. Prvý samostatný štát – Veľkomoravskú ríšu založili starí Slováci v 8. a 9. storočí, keď ich kniežatá Pribina, Rastislav, Mojmír a najmä kráľ Svätopluk ju sformovali na vplyvný štátny útvar. Písomne je vládca Veľkej Moravy – Rastislav na hrade Devín (10 km od Bratislavy na sútoku riek Dunaj a Morava) – Dowina doložený vo Fuldských análoch.

A z vykopávok na Bratislavskom hrade, kde sa uskutočnilo aj rokovanie oboch štátnikov svetových veľmocí je po archeologických vykopávkach doložená prítomnosť veľkomoravského hradiska z čias, keď tu sídlil kráľ Svätopluk, známy zo zápisu v Cividalskom evanjeliári z Talianska. Štátnickým skutkom kniežaťa Rastislava bolo pozvanie dvoch učených mužov Konštantína (Cyrila) a Metoda z Konštantínopolu roku 863, ktorí stvorili staroslovienske písmo, preložili do z gréčtiny bibliu. Filozof Konštantín napísal najkrajší skvost - báseň v staroslovienčine nazvaný Proglas ako predhovor k prekladu Biblie. Preto, lebo toto obdobie je pre Slovákov najinšpiratívnejšie, odvoláva sa aj Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 vo svojej Preambule na cyrilo-metodské tradície.

Územie Slovenska sa po zániku Veľkomoravskej ríše stalo súčasťou Uhorského štátu. Odvtedy sú uhorské dejiny súčasťou slovenských dejín, lebo rovnako slovenskí vyšší aj nižší šľachtici, slovenské šľachtické rody pomáhali upevňovať aj pri nájazdoch Tatárov a neskôr Turkov brániť hranice Uhorského kráľovstva. Napokon uhorského kráľa Štefana I. opásali mečom na znak vyvolenia za kráľa dvaja slovenskí šľachtici Hunt a Poznan.

Už vtedy sa symbolom slovenskej krajiny stávajú najmä Dunaj a Tatry medzi ktorými žili starí Slováci. Osobitne na Považí (v údolí rieky Váh) sa v stredoveku vybudovala celá sústava strážnych hradov a opevnení, ktorá chránila uhorskú vlasť. Zo šľachtických rodov, ktoré potvrdzovali svoju slovenskú identitu sa výnimočne do dejín Uhorska zapísal rod Turzovcov a Ilešháziovcov. Juraj Turzo na svojom hrade v Bytči prijímal diplomatov z Benátok a viedol nielen čulú korešpondenciu, ale ako uhorský palatín aj rokovania so svetovými vládcami.

Bratislava dosiahla osobitný rozkvet za kráľa Žigmunda (1387- 1437), ktorý ju preferoval aj pred Viedňou aj pred Budapešťou. Po tom, ako Turci vytlačili uhorskú štátnu moc z Budapešti a Bratislava sa po prehre v bitke pri Moháči (1526) stala uhorským hlavným mestom takmer na dve a pol storočia, korunovali v Dome svätého Martina viacerých Habsburgovcov počínajúc Maxmiliánom I., Rudolfom II. Máriou Teréziou a Jozefom II. Preto je aj dnes na veži Dómu svätého Martina umiestnená zlatá koruna. V Bratislave pravidelne zasadal uhorský parlament, a tak aj v rokoch 1847-1848 práve v našom hlavnom meste zrušil poddanstvo.

Poslancom na Uhorskom sneme za kráľovské mesto Zvolen bol vtedy politický vodca Slovákov Ľudovít Štúr, ktorý sa usiloval potvrdenie slovenskej národnej identity. Pôsobil ako profesor na Evanjelickom lýceu, vydával prvé politické noviny – Slovenské národné noviny (1845-1848). Po prvom kodifikátorovi spisovnej slovenčiny katolíckom kňazovi Antonovi Bernolákovi, to bol práve Ľudovít Štúr, ktorý vytvoril modernú slovenskú gramatiku a spisovný jazyk, ktorý Slováci používajú doteraz.

Drevený kostolík v Ladomírovej

Štúr spoločne s Jozefom Hurbanom a Michalom Hodžom vystúpili počas revolúcie 1848-1849 v ozbrojenom povstaní proti maďarskému útlaku slovenského národa, keď uhorská vláda ignorovala kultúrne a politické požiadavky Slovákov ako moderného európskeho národa. Tak 19. septembra 1848 na Myjave založili prvú Slovenskú národnú radu (SNR), čo bol zákonodarný aj výkonný orgán Slovákov povstaní. Prvým predsedom SNR sa stal Jozef Hurban. Na Myjave existuje Múzeum Slovenských národných rád. Roku 1863 v Martine Slováci po Tatríne založili vplyvnú celonárodnú kultúrnu a vzdelávaciu inštitúciu – Maticu slovenskú, ktorú maďarská vláda v roku 1875 zakázala.

Lepšie časy pre rozvíjanie slovenskej národnej identity a kultúrneho dedičstva nastali po 30. októbri 1918, keď sa Martinskou deklaráciou svojich politických predstaviteľov Slovensko dobrovoľne spojilo s Českom a vytvorilo Česko - Slovenskú republiku. Predchádzala mu systematická politická aktivita Slovákov a Čechov v zahraničí. Popri profesorovi Tomášovi Masarykovi rozhodujúci podiel na vzniku slobodného Česko-Slovenska mal Slovák generál Milan Rastislav Štefánik.

Vystúpenie z Uhorského kráľovstva a obdobie prvej ČSR znamenalo pre Slovákov rozvoj vo všetkých sférach života – v hospodárstve, vo vzdelaní, v kultúre, ale aj v prezentácii Slovenska v zahraničí. Napriek výhodám, ktoré spoločné spolužitie prinášalo, zostávalo Slovensko iba hospodárskym príveskom Čiech. Hnutie za autonómiu roku 1938 bolo prvým krokom k štátnej samostatnosti Slovenska. Žiaľ, prišla v najnevhodnejšom čase, počas vojny. Slovenská republika vznikla 14. marca 1939, musela znášať Hitlerov diktát, a jej vedúci predstavitelia súhlasili, aby sa počas jej existencie do roku 1945 z územia Slovenska vyviezlo do koncentračných táborov 70 tisíc židovských spoluobčanov. Kvôli historickej pravde, treba zdôrazniť, že demokratické sily na Slovensku pripravili a 29. augusta 1944 vyhlásili V Banskej Bystrici ozbrojené Slovenské národné povstanie proti nemeckým fašistom.

Slovenská vojna proti nacistickému Nemecku trvala do konca októbra 1944, keď sa partizáni aj slovenskí vojaci museli stiahnuť do hôr. SNP ako druhé najväčšie európske protifašistické povstanie sa stalo základom nových demokratických tradícií slovenského národa. Tam sa zrodili aj prvé úvahy o spravodlivom usporiadaní slovensko – českých pomerov v obnovenej Česko-Slovenskej republike po roku 1945. Žiaľ, po roku 1948, keď nastúpila komunistická diktatúra, a všetko zostalo pri starom.

Veľkú nádej Európe aj slobodnému svetu priniesol obrodný proces, ktorý začal a po sovietskej tankovej okupácii nedokončil vo svete najznámejší Slovák Alexander Dubček. Napriek tomu, sa Slováci dočkali vzniku federácie a dvoch republík. Federáciu podpísali na Bratislavskom hrade 30. októbra 1968. To bol dobrý predpoklad, aby po zamatovej revolúcii roku 1989 nastúpilo obrovské emancipačné hnutie za vznik nezávislej Slovenskej republiky, ktoré vyvrcholilo jej vyhlásením 1. januára 1993.

Bratislava

Odvtedy sídli v susedstve Bratislavského hradu na Námestí Alexandra Dubčeka slobodný parlament nezávislého štátu - Národná rada SR, a na Hodžovom námestí prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič v historickej budove Grassalkovichovho paláca, v ktorom koncertoval Joseph Haydn. Prelomovým historickým medzníkom pre Slovenskú republiku je 1. máj 2004 - vstup do Európskej únie i to, že sa stala členským štátom NATO. Vrcholná schôdzka dvoch najvyšších predstaviteľov USA a Ruskej federácie v roku 2005 dodala hlavnému mestu nezávislej Slovenskej republiky Bratislave novú dôstojnosť a Bratislavskému hradu punc prvoradej dôležitosti. Slováci sú za túto dôveru patrične hrdí.