Prejav prezidenta SR pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie, Slovenské národné divadlo, Bratislava 16. 11. 2014

Vážené slávnostné zhromaždenie,
vážení páni prezidenti,
pán prezident Poľskej republiky,
pán prezident Spolkovej republiky Nemecko,
pán prezident republiky Maďarsko,
pán prezident Českej republiky,
pán prezident Ukrajiny, 
predstavitelia Verejnosti proti násiliu,
vážení hostia,
slobodní občania.

Bez slobody ide život pospiatky.
Sloboda nie je odmena, ani vyznamenanie, nie je to ani darček... – je to diaľkový beh.
Aby sa človek mohol stať slobodný, musí najskôr nájsť vieru v seba samého.
Podstatou človeka je sloboda.
Myslitelia, filozofi, umelci, aj veľkí politickí lídri nám zanechali  dlhý zoznam výrokov o slobode. Aj viacerí z vás, vážení hostia, ktorí ste dnes prijali pozvanie, ste doň prispeli. A mnohí z vás ste osobne prispeli k tomu, že si dnes pripomíname udalosti spred 25tich rokov, ktoré otvorili cestu k dosiaľ najdlhšiemu obdobiu slobody v našich dejinách.

Historici pamätných udalostí roku 1989 v strednej Európe nám oprávnene budú pripomínať, že cestu ku slobode pred 25timi rokmi našej krajine otvorila perestrojka pána Gorbačova a jeho odmietnutie použiť vojenskú silu.
Že cestu k roku 1989 dláždili hrdí Poliaci, ich hnutie Solidarita a sila slov pápeža Jána Pavla II.
Maďarskí demokrati, ktorí krok po kroku otvárali priestor pre osobné a politické slobody vlastných občanov.
Odvážni občania Lipska, a potom desaťtisíce Nemcov, ktorí vypovedali poslušnosť komunistickej vláde, vydali sa na cestu do slobodného sveta, a napokon tí, ktorí doma povalili Berlínsky múr.
Historici majú pravdu. Ale tú našu vlastnú slobodu - slobodu do nášho vtedajšieho Československa – sme si prinavrátili až my sami, prinavrátili ju ľudia tu u nás doma, keď pred 25timi rokmi vyšli na námestia a slobodne sa nadýchli. Keď našli vieru v samých seba. A keď spoznali silu tejto viery v samých seba - a oslobodili sa. Hoci vtedy - pred 25timi rokmi - ešte nepoznali dejiny, ako ich poznáme dnes, lebo vtedy oni sami písali dejiny, ešte netušili, ako to všetko skončí, nezľakli sa a nebáli sa povedať dosť.

V tom považujem 17. november za úplne výnimočný sviatok v našom kalendári a v našich dejinách spomedzi všetkých sviatkov a dôležitých výročí. Práve tento deň - 17ty november - - nám totiž pripomína, akú moc a akú silu majú hodnoty, o ktoré vtedy išlo: sloboda, pravda, nádej, dôstojnosť, spravodlivosť, slušnosť. A akú majú tieto hodnoty moc a silu, ak ľudia nájdu vieru v samých seba, ak sa za tieto hodnoty postavia, hoci v tej chvíli nemôžu vedieť, ako dopadnú dejiny.

Nevedeli to ani organizátori a účastníci najväčšieho protestného vystúpenia vo vtedajšom Československu - Sviečkovej demonštrácie v Bratislave na námestí pred týmto divadlom v marci roku 1988. Nebáli sa a nezľakli. Hoci nemohli vedieť, že od tvrdých a dlhotrvajúcich postihov zo strany režimu ich už zanedlho uchráni práve November 1989.

Ako dopadnú dejiny nevedeli ani dve stovky študentov v Bratislave 16. novembra - deň pred udalosťami na pražskej Národní tříde -, ktorí v neďalekých uliciach demonštrovali za akademické slobody. Nezľakli sa a nebáli.

Ani predstavitelia a aktivisti Verejnosti proti násiliu, ktorí v bratislavskom štúdiu československej televízie ako prví verejne vyslovili požiadavku zrušiť vedúcu úlohu komunistickej strany. Tiež v tej chvíli ešte nevedeli, ako zareaguje moc, ako sa budú vyvíjať dejiny. Ani že sa o splnení tejto požiadavky dozvedia tak skoro -- práve na tomto mieste, v tomto divadle. A že to tu verejnosti oznámia spoločne s predstaviteľom sesterského Občianskeho fóra, Václavom Havlom, ktorý sa do mesiaca stane naším prezidentom.

Chcem poďakovať a vzdať úctu všetkým ľuďom na Slovensku, ktorí uchovávali myšlienky slobody a demokracie v minulosti. Vtedy, kedy bolo nebezpečné o slobode premýšľať, slobodne hovoriť -- a oni mali odvahu slobodne konať. Pred rokom 1989 aj počas novembrových udalostí pred 25timi rokmi.

A chcem sa obrátiť na občanov Slovenskej republiky s prosbou a návrhom, aby sme 17. november zbavili toho, čo si nezaslúži.
Myslím si, že keď sa napríklad sklameme v nejakom človeku, nemalo by to znamenať, že budeme navždy sklamaní zo všetkých ľudí. Ak sa vzdáme nádeje a ideálov, náš život stráca zmysel. A rovnako, keď nás opúšťa pocit šťastia zo získanej slobody, ako sme ho zažívali pred 25timi rokmi na námestiach – tak nebudeme šťastnejší, keby sme sa našej slobody vzdali.
Pred 25timi rokmi jeden z účastníkov novembrových udalostí povedal:
„Túto revolúciu neprišli na Slovensko urobiť nejakí anjeli, ktorí zostúpili z nebies, ale robia ju obyčajní ľudia, ktorí sa vzbúrili proti svojim vlastným chybám.“

Myslím si, že o tom predovšetkým je 17. november v našich dejinách - a takto by sme naň mali myslieť. O vzbure proti neslobode a vlastným chybám, proti vlastnému strachu a rezignácii. O slobode, ktorú sme získali na to, aby sme ju už nestratili.
Sme slobodní a za chyby, ktoré sme odvtedy urobili, nemôže 17. november. Nikdy do roku 1989 nebolo Slovensko také slobodné -- a 25 rokov odvtedy bolo najdlhším obdobím slobody v celých našich dejinách.

Chcem zagratulovať ľuďom na Slovensku, občanom Slovenskej republiky, pretože ste to vy, kto ste sa o tých 25 rokov slobody pričinili. Chcem poďakovať všetkým ľuďom na Slovensku, ktorí po roku 1989 prispeli k budovaniu demokratického štátu a ochrane našej slobody. A osobitne dnes chcem vysloviť podporu a povzbudenie ľuďom, ktorí v každodennom živote tým najlepším spôsobom nadväzujú na víťazstvo slobody spred 25tich rokov: Načo je nám sloboda, ak nie na to, aby som sa angažoval.

Vážené slávnostné zhromaždenie.

Dnes k vám hovorím ako prezident Slovenskej republiky, ktorý je v tejto funkcii iba krátko -- a dovoľte mi povedať, že mať príhovor v tak významné výročie je  pre mňa jedna z najťažších úloh. Pripomíname si výnimočnú udalosť v našich dejinách. Sú tu s nami aj ľudia, ktorí  k boju za slobodu a demokraciu prispeli pred rokom 1989 aj v roku 1989. A sú tu s nami aj mladí ľudia, voči ktorým máme zodpovednosť, aby porozumeli tomu, čo nezažili.
Ale nemôžem pri tejto príležitosti obísť ani otázku, ktorú si kladie veľa ľudí na Slovensku, ktorí rok 1989 zažili. Naplnili sa ideály Nežnej revolúcie? Chceli vtedy ľudia, aby naša spoločnosť o 25 rokov vyzerala tak, ako vyzerá dnes? Prevládli v našom verejnom, politickom a občianskom živote zodpovednosť, múdrosť, slušnosť, ale aj citlivosť voči problémom, ktoré máme? Zvíťazila pravda a láska nad lžou a nenávisťou?
A ak nie, premárnili sme príležitosť, ktorú sme mali?
Kým si na tieto otázky odpovieme, skúsme položiť otázku inak: Vzdali sme sa ideálov, s ktorými sme pred 25timi rokmi vyšli na námestia? Nie. Som presvedčený, že v skutočnosti sme sa ich nevzdali.
Prestali nám prekážať veci, ktoré nám prekážali aj pred 25timi rokmi a ktoré ľudia žiadali vtedy zmeniť? Nie, neprestali nám prekážať. Dokonca nám dnes prekáža mnoho nových vecí, pretože tých 25 rokov slobody sme zúročili aj na to, aby sme boli náročnejší.

Ale kým sme slobodní a kým nestratíme ideály, kým stále budeme klásť nároky na seba a na svoje okolie a budeme mať možnosť ich realizovať, dovtedy sme žiadnu príležitosť nestratili ani nepremárnili. Ideály  máme, sú v nás a my máme slobodu. Máme možnosť, právo a som presvedčený, že aj povinnosť meniť veci, ktoré nám prekážajú.
Pred 25timi rokmi sme si v tento novembrový deň nevedeli predstaviť, že režim padne do pár dní a od slobody nás delí taký krátky čas.
Pred 25timi rokmi sme si v tento novembrový deň nevedeli predstaviť, že to, ako bude vyzerať naše Slovensko, záleží aj na nás.

Zakrátko nato - a odvtedy veľakrát - sme získali sebavedomie a získali sme dôležitú skúsenosť: že totiž nič nie je dané, nič nie je stratené, kým sa  s tým sami nezmierime, kým sa sami nevzdáme.

Dámy a páni.

Za 25 rokov prešlo Slovensko doslova neuveriteľnú cestu. Vďaka slobode sme napísali viaceré chýbajúce kapitoly našich dejín v zrýchlenom čase. Naši ľudia a naše Slovensko dosiahlo veci, ktoré by sme si pred 25timi rokmi nevedeli predstaviť. Sme  súčasťou 500-miliónovej zjednotenej slobodnej Európy. Po prvýkrát v dejinách za ňu nesieme plnohodnotnú spoluzodpovednosť. Objavili sme - a potvrdili - naše schopnosti zaujať svet, aj sa v ňom presadiť.

Vďaka slobode sme spoznali ale aj vlastné nedostatky a chyby, ktoré sme pred 25 rokmi o sebe nevedeli. Alebo sme si ich nechceli pripustiť. Tak, ako v mnohých ďalších krajinách, obávame sa o povahu našej demokracie, ak sa z nej vytrácajú hodnoty. Potrebujeme v sebe nájsť dostatok novej energie, ako prekonať občiansku pasivitu, únavu, rezignáciu. Potrebujeme si pripomínať, že nie je nič také ako "my a oni". Pretože nič nie je dané, dokiaľ sa s tým sami nezmierime.