       |
 |
|
| ||||||||||
 
  |
Prejavy v zahraničí - 2. 12. 2002 Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Prejavy prezidenta SR v zahraničí Slávnostná reč - prednáška Rudolfa Schustera po udelení čestného titulu Doctor honoris causa na Národnej pedagogickej univerzite M. P. Drahomanova v Kyjeve - 2. decembra 2002 Vaša pán rektor, vážení páni dekani, vážené Excelencie, vážené dámy, vážení páni, dnešný deň je pre mňa mimoriadne slávnostný. Bol som poctený čestným titulom doctor honoris causa, ktorý mi udelila jedna z najváženejších univerzít na Ukrajine – Národná pedagogická univerzita Mychajla P. Drahomanova. Ťažko sa mi hľadajú slová vďaky za túto vysokú poctu. Ocenenie som dostal za literárnu tvorbu, čo je pre mňa obzvlášť potešujúce, ale zároveň aj zaväzujúce. Aj preto mi dovoľte, aby som sa vo svojej prednáške zaoberal slovensko-ukrajinskými literárnymi vzťahmi. Musím však povedať, že moja cesta na Ukrajinu má aj širší kultúry rozmer. Je v nej istá symbolika. Som tu práve v čase, keď si ukrajinská kultúrna verejnosť pripomína 280. výročie narodenia pozoruhodného ukrajinského básnika a filozofa Hryhorija Savyča Skovorodu. Tento svojrázny mysliteľ, ktorý vyrástol na antickej filozofii a európskej porenesančnej kultúre, sa vybral v rokoch 1745 –1750 do Európy. Počas svojho putovania prešiel aj mestami nášho Slovenska. Cez Svidník, Bardejov, Prešov sa dostal do Košíc, navštívil Trnavu i Bratislavu. Aj táto historická udalosť svedčí o tom, že predstavitelia slovenskej a ukrajinskej kultúry sa vždy o seba živo zaujímali. Zaiste to nie je náhoda, že cesty mnohých predstaviteľov slovenskej kultúry viedli zase na Ukrajinu. Svedčí o tom i vrcholné dielo slovenského literárneho baroka Itinerarium – cestovný denník Daniela Krmana mladšieho, ktorý bol očitým svedkom Poltavskej bitky v roku 1709, a rok predtým sa stretol s heťmanom Ivanom Mazepom. Nečudujem sa, že tento kozácky génius urobil naňho veľký dojem. Pre Ukrajincov je dielo Daniela Krmana veľmi dôležité, lebo prostredníctvom neho sa i dnes dozvedajú, ako sa na nich vtedy pozeral svet a ako o nich písali slovanskí susedia. K najväčším postavám v dejinách Slovákov a Ukrajincov patrí nesporne Pavol Jozef Šafárik, ktorý svojou vedeckou prácou zohral významnú úlohu vo vývoji slovensko-ukrajinských vzťahov. Bol to práve Šafárik, ktorý zozbieral a spracoval veľké množstvo materiálu o Ukrajine a Ukrajincoch. Ukrajincov napríklad považoval za národ, ktorý má zo všetkých Slovanov najviac ľudových piesní. Ukrajinský jazyk bol podľa neho rovnocenný s ostatnými slovanskými jazykmi. Ešte za svojho života sa Šafárik dočkal ocenenia a vďaky od ukrajinského národa. Uznania sa mu dostalo aj od barda ukrajinského národa Tarasa Hryhorovyča Ševčenka, ktorý vzdal hold tomuto učencovi vo svojom Posolstve Šafárikovi. Národnostný vývoj Ukrajincov vyvolal nemalý záujem aj u Jána Kollára. A naopak – jeho tvorba zaznamenala značný ohlas medzi ukrajinskými literátmi a kultúrnymi dejateľmi. V tejto súvislosti treba spomenúť napríklad vplyv jeho Slávy dcéry na almanach Rusalka Dnistrova a na haličských buditeľov - Markiana Šaškevyča, Jakova Holovackého a Ivana Vahylevyča. Bola to skutočne tvorivá spolupráca. Spoločne prežívali búrlivé obdobie romantizmu a národného obrodenia oboch národov. Životu a postaveniu zakarpatských Ukrajincov venoval veľkú pozornosť aj Jozef Miloslav Hurban. Nielen ako spisovateľ, ale aj ako verejný činiteľ živo reagoval na potreby zakarpatských Ukrajincov. Na stránkach časopisu Slovenské pohľady, ale aj mimo neho, vehementne propagoval napríklad emancipáciu ukrajinského národa. V 60. a 70. rokoch 19. storočia začali dejiny ukrajinského národa ešte viac zaujímať slovenskú kultúrnu pospolitosť. Myšlienky, ktoré kedysi prezentovalo ukrajinské kozáctvo, boli inšpiratívne aj pre slovenských literátov. Témy z pohnutých ukrajinských dejín neraz zazneli v tvorbe slovenských básnikov-romantikov. Svedčia o tom napríklad diela Sama Chalupku, Jána Bottu. Jeden z priekopníkov slovensko-ukrajinskej vzájomnosti Bohuš Nosák-Nezabudov v roku 1848 napísal: „Istotne musia Slováci život Ukrajincov a Ukrajinci život Slovákov bližšie poznať, lebo ich k tomu mnohé vážne príčiny takrečeno nútia“. Štúrovcov, ku ktorým vlastne patril aj spomínaný Bohuš Nosák-Nezabudov, očarúvala ukrajinská ľudová pieseň a prostredníctvom nej vzrástol záujem aj o pochopenie širších historických súvislostí ukrajinského národa. Môžeme celkom oprávnene tvrdiť, že ukrajinské piesne a dumy boli v minulosti na Slovensku dlho jediným zdrojom poznania života a dejín ukrajinského národa. Zaiste nepoviem nič nové, keď pripomeniem, že v ľudovej slovesnosti slovenského a ukrajinského národa sa najvýraznejšie prejavila ich blízkosť, spoločný údel a rovnaký naturel. Na Slovensko priviedli mnohých ukrajinských spisovateľov často náhody alebo životné osudy. Slovenskému čitateľovi je veľmi blízky najmä jeden z najväčších svetových novelistov Vasyľ Stefanyk. V júni 1901 bol na mesačnom liečebnom pobyte v Piešťanoch na Slovensku, preto nečudo, že už v roku 1902 sa v slovenskej tlači objavujú jeho poviedky. Jeden zo zakladateľov klasického realizmu v ukrajinskej próze Ivan Nečuj-Levyckyj v roku 1884 navštívil dediny terajšieho slovensko-poľského pohraničia, kde žili a žijú Ukrajinci spolu so Slovákmi. Svoje postrehy opísal v obsiahlej umeleckej črte V Karpatoch. K najprekladanejším klasikom ukrajinskej literatúry na Slovensku patrí Ivan Jakovyč Franko. V roku 1914 v Ružomberku vychádza v slovenčine výber z jeho prozaickej tvorby. Zásluhu na tom má František Votruba, ktorý v tom čase predstavoval slovenskému čitateľovi nielen tvorbu Ivana Franka, ale aj Vasyľa Stefanyka, Bohdana Lepkého a Borisa Hrinčenka. Propagátorom tvorby Ivana Franka na Slovensku bol aj spisovateľ Jozef Gregor Tajovský. Zaujímavým zjavom v ukrajinskej literatúre je tvorba Oľhy Kobyľanskej, ktorá vo svojom životopise nezabudla na svoju slovenskú učiteľku. Jakiv Holovackyj sa zasa v roku 1834 rozhodol, že vo svojom vzdelávaní bude pokračovať na košickej akadémii a z Haliče do Košíc sa vybral dokonca peši. Detstvo popredného predstaviteľa ukrajinskej medzivojnovej poézie a jedného z najväčších lyrikov Bohdana Ihora Antonyča je späté s mestečkom na severovýchode Slovenska - Medzilaborcami. Vážený pán rektor, vážené promočné kolégium, vážené dámy, vážení páni, slovensko-ukrajinské literárne vzťahy sa nedajú hodnotiť iba výpočtom týchto mien. Dôležitejší je fakt, že literárna história a dejiny vzájomných literárnych vzťahov poskytujú množstvo podnetov aj pre dnešok. V tejto súvislosti nemôžem nespomenúť ukrajinskú literatúru na Slovensku. Mnohých prekvapuje najmä jej dvojdomovosť – je súčasťou slovenského literárneho kontextu a zároveň neoddeliteľnou súčasťou veľkej ukrajinskej literatúry. Pritom ide o literatúru životaschopnú, so svojráznym poznaním a videním sveta. O úrovni ukrajinských literátov a prekladateľov na Slovensku svedčia i vynikajúce preklady poézie slovenských romantikov Sama Chalupku, Jána Bottu, Janka Kráľa, Andreja Sladkoviča, ale aj poézie Ivana Kraska, Jána Smreka, Milana Rúfusa a iných súčasných našich básnikov a prozaikov do ukrajinčiny. Zdá sa však, že sme dosiaľ ešte dostatočne nedocenili tento fenomén a myslím si, že bolo pre vzájomné literárne vzťahy prínosom, ak by sa tieto preklady vrcholnej slovenskej literatúry dostali do širšieho povedomia kultúrnej verejnosti na Ukrajine. Korene súčasných slovensko-ukrajinských a ukrajinsko-slovenských literárnych kontaktov siahajú do ďalekej minulosti. Príbuznosť ideálov oboch národov, zemepisná i jazyková blízkosť, ba dokonca určitá psychologická blízkosť boli katalyzátormi na ceste k vzájomnému poznaniu. Na tejto ceste za vzájomným poznaním máme v budúcnosti na čom stavať. Nechcem zveličovať úroveň slovensko-ukrajinských a ukrajinsko-slovenských vzťahov, nechceme hyperbolizovať to, čo sa v tejto oblasti urobilo, lebo možno nie všetko vydržalo skúšku času a bolo by veľkou chybou, keby sme sa uspokojili s dosiahnutým. A to už aj preto, že v súčasnosti sa kultúrne vzťahy medzi Slovenskom a Ukrajinou z nepochopiteľných príčin ocitli v akejsi slepej uličke. Ich súčasný stav a vývoj nemá koncepciu a tempo ich rozvoja nezodpovedá potrebám dneška. Takýto stav neprospieva ani jednej zo strán. Vzájomná kultúrna výmena sa musí dostať na inú kvalitatívne vyššiu úroveň a musí byť jedným z pilierov dobrých vzťahov medzi slovenským a ukrajinským národom. Aj my na Slovensku musíme dnes po novom čítať Ševčenka, Franka, zoznámiť sa s tvorbou Vynnyčenka, Chvyľového, Pidmohyľného či Kosynky, ale aj sledovať súčasný literárny proces na Ukrajine. Je tu teda priestor pre všetkých, ktorí chcú, aby obraz vzájomných kultúrnych a literárnych vzťahov medzi Slovákmi a Ukrajincami bol dokonalejší. Dnes sloboda tvorby otvára pred spisovateľmi nové možnosti. Prehĺbením literárnych vzťahov musíme lepšie poznať a pochopiť jeden druhého a začať dialóg s európskou a svetovou kultúrou. Pri tejto príležitosti mi prichádzajú na um verše Tarasa Ševčenka: Je strašné dostať sa do okov, Zomierať v neslobode A ešte horšie spať- spať A spať na slobode. A zaspať až naveky Ani stopy nezanechať, Žiadnu stopu, vtedy je rovnako Či žil, či zahynul. Áno, každý jeden z nás by mal zanechať po sebe stopu. Veľkú, výraznú stopu, v ktorej budú pokračovať ďalšie generácie. Jedine vtedy má náš život opravdivý zmysel. Svoju stopu sa snažím zanechať aj ja, nielen ako človek, prezident, ale aj ako spisovateľ. Aj keď oslovenie spisovateľ nemám rád, tvorím s plnou vážnosťou, serióznosťou a zanietením. Tak ako v živote, aj vo svojej tvorbe sa snažím byť čestným a úprimným. Po ukrajinsky: O to viac ma teší, že vážená Národná pedagogická univerzita v Kyjeve mi udelila titul doktor honoris causa práve za literatúru, ktorej sa chcem venovať i naďalej a budem sa snažiť o to, aby po našej generácii zostalo čo najviac stôp. Túto vysokú poctu si vážim o to viac, že kyjevská Národná pedagogická univerzita úzko spolupracuje s vysokými školami v USA, vo Švédsku, Francúzsku, Poľsku, Bulharsku, Ruskej federácii, Bielorusku či Kazachstane. Ale aj na Slovensku, konkrétne s Filozofickou fakultou Prešovskej univerzity. Každoročne sa 15 slovenských študentov – ukrajinistov zúčastňuje na stáži na Národnej pedagogickej univerzite v Kyjeve a zase 15 študentov z tejto univerzity prichádza do Prešove. Važený pán rektor, vážení páni dekani, vážené Excelencie, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som ešte raz zaďakoval z úprimného srdca za udelenie čestného doktorátu Národnej pedagogickej univerzity Mychajla P. Drahomanova. Je to pre mňa veľká česť, ale ešte väčší záväzok. Od dnešného dňa je vaša univerzita aj mojou univerzitou a z celej sily sa budem snažiť robiť jej dobré meno a získavať vo svete ešte väčšiu vážnosť. Ďakujem za pozornosť. |
|||||||||||