Prezident SR - Domáce prejavy

Prejavy a vystúpenia


	> Domáce prejavy prezidenta SR > Prejavy prezidenta SR v zahraničí > Listy prezidenta SR

Úvodná stránka

Kontakty

Domáce prejavy - 28. 6. 2002

Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Domáce prejavy prezidenta SR

Prejav prezidenta SR Rudolfa Schustera v Národnej rade SR
28. júna 2002

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,
vážené panie poslankyne a páni poslanci,
vážení členovia vlády,

od mája minulého roka, kedy som vystúpil v Národnej rade Slovenskej republiky, sme zaznamenali vývoj, ktorý v mnohom zmenil vnímanie sveta, ale i našej vlasti. Nie náhodou sa po minuloročnom 11. septembri hovorí trochu inak o budúcnosti sveta, Európy, ale i každej krajiny, teda i o budúcnosti nášho Slovenska. Otázky integrácie, solidarity, spolupráce sa už nepreferujú ako abstraktné či účelové politické heslá, ale ako veľmi konkrétne odpovede na otázky boja proti celosvetovému terorizmu, na otázky globálneho hospodárstva s jeho recesiou, ale aj na problémy politického populizmu, nacionálne a iné konflikty, s ktorými sa stretávame stále častejšie.

Slovensko nie je v týchto všeobecných procesoch izolované, ani neutrálne, naopak, stáva sa ich aktívnym, a verím, že i pozitívnym spoluúčastníkom i spolutvorcom. Je dobre, ak si to naši občania uvedomujú. Tým lepšie totiž pochopia veľmi konkrétnu potrebu vzájomnej pomoci, solidarity, tolerancie - doma i vo svete.

Keď pred vás, vážené poslankyne, vážení poslanci a členovia vlády, predstupujem dnes s mojím pohľadom na stav našej spoločnosti, uvedomujem si jeho osobitosť, danú najmä blížiacimi sa voľbami. Táto osobitosť má nepochybne svoje výhody, ale aj nevýhody pri pohľade na to, kam sme sa v uplynulých rokoch v našich predsavzatiach dostali. Čo zo svojich sľubov vláda splnila a čo ostalo iba na papieri. Atomizovaná a stále ešte viac drobená politická scéna nedáva občanom odpovede na ich základné otázky. Neuľahčuje im správnu orientáciu, nehovorí jasne o perspektívach, ale ani o dennej politike v prospech občanov. Viac sa totiž sústreďuje na boj o moc, ako na pomoc občanom. Isteže, aj o tom je politika, najmä pred voľbami. Po nich by však mala nasledovať služba politikov občanovi.

V máji minulého roku som na tomto mieste vo svojom vystúpení predovšetkým z pohľadu občana Slovenskej republiky a na základe analýz nezávislých odborníkov hodnotil jeho postavenie v našej spoločnosti. Ani dnes na tomto mojom postoji nič nemením. K mojim prvoradým úlohám patrí upozorňovať na problémy, s ktorými občania zápasia a voči ktorým sú často bezmocní. Musím tiež konštatovať, že aj keď sa moje minuloročné vystúpenie stretlo u niektorých politikov a novinárov s odmietavým postojom, čas mi dal, žiaľbohu, na škodu občanovi za pravdu. Potvrdzujú to predovšetkým občania, s ktorými sa stretávam a od ktorých dostávam mnoho listov. Vyplýva to aj z názorov mnohých nezávislých odborníkov, ktoré uvádzajú vo svojich analýzach. Moje kritické pripomienky potvrdila aj správa komisie EÚ z novembra minulého roka, ako aj predbežné závery Medzinárodného menového fondu z 22. mája tohto roku. Preto aj v dnešnom vystúpení nechcem skúmať len jednotlivé udalosti či rozhodnutia, ale predovšetkým ich dopad na občanov, na ich každodenný život.

Vážené dámy a páni,

na poli zahraničnej politiky Slovenská republika od roku 1998, od nástupu terajšej vládnej koalície, zaznamenala zásadný obrat, na čom má zásluhu štátna i politická reprezentácia našej krajiny. Máme za sebou množstvo rokovaní v európskych a svetových inštitúciách a v nich sa naplno prejavilo akceptovanie našej politickej reprezentácie. Potvrdzujú to i moje rokovania na najvyššej úrovni, keď hlavy štátov a poprední politici prejavujú Slovenskej republike svoje uznanie a rešpekt. Vďaka tomu sme nasadli na zrýchlený vlak smerujúci do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Tu sme si počínali dobre a zakrátko sme dobehli krajiny tvoriace čelo peletónu.

Rovnako v pripravenosti vstupu do Severoatlantickej aliancie sme zaznamenali výrazný pokrok. Armáda Slovenskej republiky úspešne prechádza zložitou transformáciou aj napriek tomu, že zápasí s mnohými problémami, najmä finančnými. Okrem toho si trvalo udržuje popredné miesto v dôveryhodnosti medzi inštitúciami. Oceňujem zahraničné úspechy našej armády: slovenskí vojaci pôsobiaci v mierových misiách po celom svete sú vysoko hodnotení a vďaka svojej profesionalite a nasadeniu robia dobré meno našej krajine. O tejto skutočnosti som sa mal možnosť presvedčiť počas mojich návštev na Golanských výšinách a na Cypre.

Pokročili sme aj v legislatívnej oblasti, keď sme schválili celý rad tzv. eurozákonov, potrebných pre zosúladenie našej legislatívy s legislatívou EÚ. Je na škodu veci, že sa mnohé prijímajú na poslednú chvíľu a v časovom strese, čo je často na úkor kvality.

V našom euroatlantickom integračnom snažení sme dosiahli dobré výsledky aj preto, že sme sa dokázali zjednotiť parlament, vláda, prezident. Pri tejto príležitosti oceňujem nielen poslancov koalície, ale aj tých poslancov opozície, ktorí podporili schvaľovanie príslušných zákonov súvisiacich s kritériami nášho vstupu do NATO a EÚ. O tom, že spojenci to s nami myslia vážne, svedčí aj májové hlasovanie Senátu Spojených štátov amerických, na ktorom senátori veľkou väčšinou schválili návrh zákona podporujúci rozšírenie NATO a Slovensko bolo jednou zo siedmich krajín, ktoré získalo aj finančnú pomoc.

Na druhej strane nesmieme zľahčovať ani upozornenia, ktoré sa objavujú v súvislosti s nadchádzajúcimi voľbami a vnútropolitickým vývojom po nich. Najlepšie ich rozptýlime vtedy, keď sa na parlamentných voľbách v septembri tohto roku zúčastní čo najviac voličov. Treba si uvedomiť, že od revolúcie sú to pre našu krajinu a jej lepšiu budúcnosť najdôležitejšie parlamentné voľby. Preto využívam aj túto príležitosť, aby som sa obrátil aj na vás, vážení spoluobčania, a požiadal vás o čo najväčšiu účasť na týchto voľbách. Viem, že mnohí z vás sú sklamaní z niektorých výsledkov, ktoré táto, ale aj predošlé vlády dosiahli, a najmä z nesplnených sľubov. Ale v prípade väčšej neúčasti z týchto, alebo iných dôvodov rozhodne nedosiahneme to, čo si väčšina obyvateľov želá, t.j. lepšiu budúcnosť s vyššou životnou úrovňou. Čím viac z vás sa zúčastní na týchto historicky veľmi dôležitých voľbách, tým budú aj objektívnejšie výsledky, ktoré vyjadria vôľu drvivej väčšiny našich obyvateľov.

Chápem, že mnohí z vás sú právom sklamaní aj pomalými, často nedomyslenými krokmi pri realizácii potrebných reforiem, ktoré doliehajú o to viac na vaše plecia. Na druhej strane musíme si uvedomiť, že nemôžeme tieto reformy obísť, alebo ich realizovať polovičato. Ak sme sa rozhodli zaradiť medzi najvyspelejšie krajiny Európy, bez splnenia príslušných prijímacích kritérií to nepôjde. Preto by som chcel aj z tohto miesta požiadať vás, vážení spoluobčania, o pochopenie tejto skutočnosti, a napriek mnohým vážnym problémom a ťažkostiam, ktoré na mnohých z vás doliehajú, apelovať na vás, aby ste prišli k volebným urnám a definitívne podporili smerovanie k našej lepšej budúcnosti. Musíme veriť, že to, čo nesplní súčasná vláda v príslušných oblastiach, bude mať príležitosť nová vláda napraviť a vytvoriť lepšie podmienky pre život nás všetkých. Verím, že mimovládne organizácie zohrajú opäť veľmi zodpovednú úlohu pri získavaní čo najväčšej účasti voličov na voľbách. Ja osobne som pevne presvedčený, že tohtoročné parlamentné voľby dopadnú v prospech demokracie a otvoria nám dvere na pražskom samite NATO a v roku 2004 do EÚ. K jednoznačnému tvrdeniu, že takýto výsledok dosiahneme, ma oprávňujú aj výsledky prieskumov verejnej mienky, kde sa podpora nášho vstupu do Európskej únie pohybuje nad 70-percentnou hranicou a pre vstup do NATO prekročila hranicu 60 %. V tomto zmysle som informoval aj pána prezidenta Spojených štátov amerických Georga Busha počas mojej nedávnej, historicky prvej oficiálnej návštevy prezidenta Slovenskej republiky, v USA. Ubezpečil som ho, že po voľbách bude Slovensko pokračovať v demokratických reformách a splní všetky kritériá potrebné pre náš vstup do NATO a EÚ. Naše rokovania vo Washingtone boli veľmi otvorené a srdečné. Nič sme nezakrývali, ani nepredstierali. Hovorili sme nielen o našich úspechoch, ale aj o rizikách. Prezident USA vyjadril svoje uznanie nad tým, čo sme od roku 1998 dosiahli, a uistil nás o svojej podpore. Informoval som ho, že môj prísľub daný v rámci predvolebnej prezidentskej kampane, že urobím všetko, čo je v mojich silách , aby som pomohol doviesť našu krajinu do NATO a EÚ, splním. Som rád, že toto moje snaženie v obidvoch prípadoch podporuje veľká väčšina obyvateľov. Pre splnenie tohto cieľa využijem všetky svoje ústavné právomoci, ale aj svoju osobnú iniciatívu. Musíme si všetci uvedomiť, že stojíme pred veľmi dôležitým krokom, určujúcim nadlho smerovanie našej krajiny. Rozhodujeme o tom, či sa zaradíme definitívne medzi najvyspelejšie európske štáty s vysokou životnou úrovňou, alebo nastúpime cestu izolácie od týchto krajín. To všetko je v rukách voličov pri rozhodovaní v septembrových parlamentných voľbách.

Je dobré, že spoločne vyvíjame maximálne úsilie pre splnenie potrebných kritérií vstupu do EÚ. Nestačí sa skrývať za všeobecné konštatovania o potrebnosti nášho vstupu a o budúcej prosperite, ktorú nám členstvo v časovom horizonte niekoľkých rokov prinesie. Vstup do Európskej únie nesie so sebou aj úskalia, ktoré v mnohom vyplývajú z nášho predchádzajúceho vývoja, a na tie by sme mali byť čo najlepšie pripravení. Zo štúdie, ktorú vypracovali pracovníci Slovenskej akadémie vied, ale aj z upozornenia iných odborníkov vyplýva, že najväčším rizikom je slabá konkurencieschopnosť našich podnikov a výrobkov, s ktorou sú spojené nízke ceny a ďalšie negatíva, ako napríklad rast deficitu verejných financií či možnosť zvýšenia nezamestnanosti. Nemožno podceniť ani náklady na prijímanie nových noriem EÚ. Preto už teraz je potrebné realisticky zhodnotiť našu situáciu, pripraviť a prijať opatrenia, aby sme nebezpečenstvá včas eliminovali. Do únie nemôžeme vstupovať s pocitom menejcennosti, ale ako rovnoprávna krajina, ktorá má čo ponúknuť. Práve konkurencieschopné odvetvia a tie, v ktorých vieme vyrobiť ekvivalent dovozových výrobkov, musíme koncepčne rozvíjať a brať pritom do úvahy, že najmä z nich budeme mať v rámci EÚ najväčší úžitok. Občanom treba jasne povedať, že o vstup do Európskej únie sa oplatí usilovať, a to nielen kvôli predvstupovej pomoci, ktorú sme, mimochodom, pre nekvalitné projekty nie vždy dokázali v plnej miere využiť. Je to najmä preto, že sa staneme súčasťou veľkého európskeho trhu a európskeho spoločenstva, založeného na princípoch demokracie, a že získame dobré podmienky pre trvalo udržateľný rozvoj.

Pre naše zahraničnopolitické postavenie sú dôležité aj vzťahy s inými krajinami, nielen s členmi či kandidátmi NATO a EÚ, a najmä podpora hospodárskej spolupráce s nimi. Často sa nám núkajú efektívne a aktívne odbytové možnosti a mali by sme viac využívať a nadväzovať na výsledky politických rozhovorov na najvyššej úrovni, ktoré vytvárajú podmienky na rozvoj ďalších vzájomne prospešných vzťahov.

Na druhej strane je na škodu, že zabúdame na pripravenosť, na to aké kroky podnikneme po získaní nášho členstva v EÚ. Už dnes by mali byť spracované dopadové štúdie podľa jednotlivých oblastí, aby občan mal jasné, čo našim vstupom do EÚ získa a čoho sa bude musieť vzdať.

Vážené dámy a páni,

pokiaľ v zahraničnopolitickej oblasti môžeme hovoriť predovšetkým o pozitívnych výsledkoch, vo vnútornej politike naopak stále zápasíme s mnohými problémami. Občania právom očakávali, že po niekoľkých rokoch, kedy si Slovensko poškodilo najmä v zahraničí svoju reputáciu, nastane obdobie vnútornej stabilizácie a hospodárskeho rastu. Ukázalo sa však, že koalícia pre svoje vnútorné problémy nedokázala nájsť dostatok síl a vôle na razantnejšie koncepčnejšie riešenie. Preto mnohé reformy, o ktorých sme už dávno vedeli, že sú nevyhnutné, meškajú. Okrem toho v dôležitých rozhodnutiach, presahujúcich jedno volebné obdobie, ako napríklad novela Ústavy Slovenskej republiky či reforma verejnej správy, koalícia nehľadala širšiu podporu, čo by bolo z hľadiska dlhodobej perspektívy rozvoja veľmi žiaduce.

Pri rokovaniach o mnohých problémoch často prevažovali stranícke a lobistické záujmy a odborné argumenty zostali bokom. Neprospieva nám ani zľahčovanie problémov a zakrývanie nedostatkov. Takáto politika je krátkozraká.

Práve takýto vývoj našej vnútornej politiky spôsobil, že sme si neporadili s mnohými problémami, ktoré dlhodobo sužujú našu spoločnosť. Najzávažnejším z nich je vysoká nezamestnanosť. Vláda na začiatku volebného obdobia sľubovala zníženie jej hranice pod desať percent. Tento problém mal tvoriť kostru celého snaženia vládnej koalície a k jeho riešeniu mali od začiatku smerovať všetky kroky a reformy. Politika zamestnanosti mala stáť na prvom mieste a už v prvých dňoch po utvorení vlády sa mali prijať opatrenia, ktoré by postupnými krokmi zlepšovali situáciu. Na túto skutočnosť som viackrát upozornil. V trhovej ekonomike je vytváranie pracovných miest spojené s budovaním silného súkromného sektora a v našich podmienkach predovšetkým s podporou malého a stredného podnikania. Tu by som chcel poukázať na nerovnosť podmienok pre malého a stredného podnikateľa v porovnaní so zahraničnými investormi. Je správne, že zahraničné investície podporujeme, pretože ich potrebujeme. Ale nepovažujem za správne, že malí a strední podnikatelia musia zápasiť s takými problémami, ako je nedostatok úverov, s neúnosným daňovým a odvodovým zaťažením či s nekorektným právnym prostredím. Malé a stredné podniky podporujú takmer všetky vyspelé ekonomiky, pretože tvoria hnací motor trhovej ekonomiky, lebo keď prosperujú, vytvárajú aj nové pracovné príležitosti. My sme síce prijali niektoré podporné opatrenia, ako napríklad zníženie daňového zaťaženia, ale po jednom či dvoch prospešných krokoch, nenasledovali ďalšie. Akoby sme zabudli, že budovanie podmienok pre rast ekonomiky, a pre malého a stredného podnikateľa zvlášť, nie je jednorazovou záležitosťou, ale že si vyžaduje sústavnú pozornosť zo strany štátu. Preto v budúcnosti v tomto smere máme čo naprávať. Začať by sme mali hĺbkovou analýzou tohto problému, vytýčením postupných koncepčných, vecných a legislatívnych krokov na podporu rastu podnikateľskej sféry a čo najrýchlejšie ich uviesť do života. Takisto by sme nemali viac dopustiť, aby pri zániku nejakého podniku, najmä v oblasti, kde sú naň odkázaní mnohí občania, neboli vytvorené iné možnosti pre ich zamestnanosť. Situácia, keď stále viac pracovných miest zaniká ako vzniká, je už neudržateľná a do budúcnosti môže vytvárať ešte väčší rast sociálneho napätia.

Rozklad veľkých podnikov a ich zánik znamená vždy bolestný zásah do života mnohých občanov a ich rodín. Týchto ľudí netrápi iba to, že doplácajú na zlé rozhodnutia majiteľov a manažérov, ale že za svoje nekompetentné a často až kriminálne konanie nenesú takmer žiadnu zodpovednosť. Ich osobné majetky silno kontrastujú so situáciou v podniku a s problémami zamestnancov, ktorí často za niekoľko mesiacov nedostali mzdy. Je nedôstojné, aby si zarobené peniaze museli vymáhať nátlakovými akciami, pretože legálnou právnou cestou to môže trvať aj niekoľko rokov. Trestuhodné je aj to, že o problémoch v týchto podnikoch sa dozvedáme spravidla až vtedy, keď sú celkom vytunelované. Pritom zakročiť by bolo treba skôr, už pri prvých ťažkostiach s uhrádzaním faktúr či povinných odvodov a sankcie by mali byť rýchle a adresné. Na takúto situáciu by mali včas upozorňovať aj zástupcovia štátu a odborových orgánov týchto podnikov. Ľudia, ktorí dokážu svojím nekompetentným riadením dovtedy prosperujúci podnik doviesť do krachu, nemajú podľa mňa čo v podnikateľskej sfére hľadať a súdy by im mali po dokázaní konania v neprospech podniku uložiť nielen zákaz podnikania, ale aj prepadnutie majetku. Myslím si, že takúto úpravu by privítali nielen zamestnanci, ale aj poctiví podnikatelia, pretože by pomohla vyčistiť podnikateľské prostredie od rozličných špekulantov, ktorým ide iba o osobný prospech. Takisto zákon o konkurze a vyrovnaní by potreboval urýchlenú novelu a mal by na prvé miesto postaviť záväzky voči zamestnancom. Súčasne by mal urýchliť procesy konkurzov, aby na svoje oprávnené pohľadávky nemuseli veritelia, a teda aj občania, čakať niekoľko rokov. Tento problém by mal byť riešený čo najskôr.

Pri probléme zhoršujúceho sa sociálneho vývoja, vyplývajúceho do značnej miery z vysokej nezamestnanosti, vystupuje do popredia stále nekoncepčne riešený problém nerovnomerného vývoja regiónov. Kým naše hlavné mesto Bratislava svojou šesťpercentnou nezamestnanosťou je na úrovni štátov EÚ, ostatné regióny, mestá a obce zápasia s dvadsať aj tridsaťpercentnou nezamestnanosťou. Hladové doliny pribúdajú najmä tam, kde jadro zamestnanosti tvorili práve veľké podniky. Základom rozvoja regiónu je všade vo svete dobrá infraštruktúra – podotýkam, že nie vždy musí ísť o nákladné diaľnice. Infraštrukúra tvorí tepny privádzajúce kapitál a chýba práve v najzaostalejších regiónoch Slovenska. Za veľkú chybu považujem, že doteraz neexistuje kvalitné prepojenie medzi západom a východom nášho štátu. Pri tejto problematike si málo uvedomujeme, že nejde len o zaostávajúce regióny, ale o celé Slovensko. Regióny s nízkou výkonnosťou ekonomiky a veľkou nezamestnanosťou sa nachádzajú často v blízkosti hraníc a okrem iného majú všetky predpoklady na rozvoj cezhraničnej spolupráce. Tá sa síce rozvíja, ale omnoho pomalšie, ako by sa pri adekvátnej podpore regiónov mohla. V týchto častiach Slovenska sa nachádza aj voľná kvalifikovaná pracovná sila. Zaostávajúce regióny by som z mnohých dôvodov, ale najmä kvôli nedoceneným možnostiam, nazval driemajúcim potenciálom slovenskej ekonomiky.

Vážené dámy a páni,

pre kvalitu života občanov je jedným z najdôležitejších indikátorov stav nášho zdravotníctva. To, že sa nachádza v dlhodobej kríze, nie je žiadna novinka. Zaráža ma však prístup kompetentných k riešeniu tohto problému. Namiesto koncepčných krokov sa často nechávajú unášať iba čiastkovými kampaňovitými opatreniami. Za také možno považovať napríklad „rebríček hanby“ lekárov predpisujúcich najväčšie množstvo liekov, ale aj nelogické a v princípe nehumánne vynútenie dohôd medzi Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a nemocnicami, keď mnohí pacienti musia na operácie či iné lekárske výkony čakať v poradovníku. Na nedostatok peňazí sa donekonečna nemôžeme vyhovárať. Dlhodobý kolotoč narastajúcich dlhov urobil z nášho zdravotníctva jednu z najproblémovejších oblastí a možno povedať, že priam ohrozil istotu ľudí vo veľmi citlivej sfére zdravia. Najviac naň doplácajú starší občania, ktorí si celý život poctivo platili odvody a dnes sa právom pýtajú, prečo musia na nekvalifikované riadenie tohto rezortu doplácať.

Popri nezamestnanosti a zdravotníctve ďalšou oblasťou, v ktorej sa dlhodobo prejavujú problémy, je naše školstvo, výskum a veda. Tu však môžem konštatovať, že sa pracovalo koncepčnejšie a napriek problémom sa v tomto roku rozbehla reforma vysokých škôl, ktorú, aj keď s výhradami, privítala aj akademická obec. Niektoré problémy vo vysokom školstve však stále pretrvávajú. Znepokojuje ma napríklad redukovanie externých foriem štúdia, keď niektoré vysoké školy o nich z finančných dôvodov neuvažujú vôbec. Oblasť školstva patrí medzi strategické priority Slovenskej republiky, a to z dvoch hľadísk. Prvým je potreba zabezpečiť vyššiu vzdelanostnú úroveň v aktívnej populácii, ktorá by sa potom prejavila aj na lepších hospodárskych výsledkoch. Druhým hľadiskom je náš budúci vstup do Európskej únie a vznik jednotného pracovného trhu.

Samostatnou kapitolou je veda a výskum, kde sa prejavuje, takisto ako v školstve, veľký nedostatok financií. V podpore týchto oblastí zaostávame nielen za krajinami Európskej únie, ale napríklad aj za Českou republikou, kde je rozpočet na jedného vedeckého pracovníka dvakrát vyšší ako u nás. Chýba tiež prepojenie vedy a výskumu s praxou, a to nielen samostatných vedeckých inštitúcií, ale aj univerzitných pracovísk.

Napriek problémom vo vede, výskume a školstve treba povedať, že Slovensko má dostatok špičkových odborníkov v rozličných oblastiach. Dôkazom toho je aj to, že naši študenti bývajú v zahraničí zväčša úspešní a to isté platí aj o našich vedcoch. Práve preto, že vlastníme takéto bohatstvo, mali by sme dbať, aby aj na Slovensku odborníci mali perspektívu rozvoja, aby našli naplnenie svojich možností a nezostávali trvalo v zahraničí. Je dobré, že idú na nejaký čas na skusy, ale ešte lepšie je, keď sa potom vrátia a rozvíjajú nadobudnuté vedomosti a skúsenosti doma. K tomu však treba pre nich vytvoriť potrebné podmienky pre ich uplatnenie v praxi, ale aj pre ich rodinný život, najmä pokiaľ ide o bývanie.

So školstvom, zdravotníctvom, ale napríklad aj so súdnictvom, podnikateľskou sférou či štátnou správou a inými oblasťami nášho života sa spája ďalší jav, na ktorý isto nemôžeme byť pyšní, a tým je korupcia. Boj s všadeprítomným podplácaním bol v popredí záujmu v programovom vyhlásení vlády a politici dnešnej vládnej koalície neraz poukazovali na prešľapy minulej koalície v tejto oblasti. Občania teda logicky očakávali iné praktiky a ostrý boj s úplatkami na všetkých úrovniach. Výsledky v odhaľovaní korupcie sú však nepresvedčivé a všeobecne prevláda názor, že v prípade odhalenia išlo skôr o malé ryby. Pritom tento jav je prítomný aj vo vysokých sférach nášho politického a spoločenského života. Korupcia je jedným z faktorov, ktoré nás veľmi poškodzujú aj v zahraničí a na mnohých nádejných investorov pôsobia priam odstrašujúco. Opäť musím konštatovať, že opatrenia proti korupcii prišli neskoro a sú málo účinné. V mnohých oblastiach by sa podplácaniu dalo predísť určením jasných pravidiel a správnou legislatívou. Korupcia sa za mnohé roky stala, bohužiaľ, bežnou záležitosťou a prerástla mnohými sférami našej spoločnosti, vrátane polície, súdov a prokuratúry. Represívne zložky stratili u občanov dôveru, a preto mnoho z nich korupciu radšej ani neoznámi. Občan má často dojem, že bez úplatku nemôže niektoré veci vybaviť. V takejto situácii je preto nepochopiteľné, že príkladom nešli tí, ktorí mali vo svojich volebných programoch boj proti korupcii na popredných miestach. Poslancom sa, žiaľ, ani v závere volebného obdobia nepodarilo prijať ústavný zákon o konflikte záujmov, a tak zostáva veriť, že odvahu nájde budúci parlament.

Vážené dámy a páni,

problémy v našej spoločnosti sa však nedotýkajú len oblastí, ktoré som už spomenul, ale sú prítomné takmer vo všetkých sférach. Aj keď vládna koalícia často poukazuje na rozličné čísla, ktoré majú dokumentovať náš hospodársky rast a zlepšenie situácie, väčšina občanov to nepociťuje. Málo pozornosti sa podľa môjho názoru venuje varovným signálom v ekonomike, napríklad prehlbujúcemu sa deficitu vo verejných financiách, ktorý v roku 2001 dosiahol až 55,4 miliardy Sk, čo je 5,7 percenta z hrubého domáceho produktu. Opatrenia sa prijímajú neskoro alebo vôbec. Pritom volebný rok je rizikový najmä kvôli malej ochote vlády pristúpiť k nepopulárnym krokom. V roku 2001 aj v prvých mesiacoch tohto roku prudko stúpla hodnota dovážaného tovaru, čo pri menšom vývoze malo rozhodujúci vplyv na našu rekordne nepriaznivú obchodnú bilanciu. Narástlo tiež zadlženie Slovenskej republiky. Ku koncu roku 2001 dosiahol dlh Slovenskej republiky, teda verejnej správy takmer 418 miliárd korún. Je to zhruba dvojnásobok dlhu z roku 1998. V tomto roku vynaložíme vyše 40 miliárd korún zo štátneho rozpočtu iba na úroky súvisiace so štátnym dlhom. To je viac ako 15 percent výdavkov, ktoré chýbajú v štátnom rozpočte a mohli sa použiť na podporu podnikania, na zdravotníctvo, školstvo a pod. Ak by sme pátrali po koreňoch tohto vývoja, na prvom mieste je to nepružná ekonomika, vyznačujúca sa vysokou mierou dovozovej náročnosti, a tiež riešenie hospodárskych problémov prostredníctvom zdrojov získaných z privatizácie veľkých podnikov. Tieto financie sú však jednorazové a mali sa použiť predovšetkým na reformy, ktoré zabránia plytvaniu peňazí a vytvoria vyrovnané ekonomické prostredie. Na tento nepriaznivý vývoj a možno aj na niektoré nepremyslené výroky reagovala aj naša koruna a v posledných mesiacoch sa znehodnotila.

V tejto súvislosti by som sa rád dotkol aj problému, ktorý niekoľko mesiacov traumatizoval našu spoločnosť a vyvolal takmer krízu vo vládnej koalícii a mnoho polemík medzi opozíciou a koalíciou, ale aj medzi odborníkmi. Ide o privatizáciu nášho rodinného striebra Slovenského plynárenského priemyslu. Ak som v minulosti upozorňoval, že je potrebné urobiť všetko pre to, aby sme sa neunáhlili a nepredali tento podnik pod jeho hodnotu, robil som tak preto, že som si uvedomoval neopakovateľnosť tohto zdroja potrebného pre rozvoj mnohých sfér našej spoločnosti. Stále zastávam názor, že za Slovenský plynárenský priemysel sme mohli dostať oveľa viac a že dôsledky tejto privatizácie budeme pociťovať ešte dlho, aj keď v iných oblastiach ako plynárenstvo.

Znovu by som rád upozornil, že jedine koncepčnosť a vytvorenie fungujúceho systému môže riešiť najzávažnejšie otázky v zdravotníctve, školstve, sociálnej, ale aj iných oblastiach. Aj s dôchodkovou reformou sme pridlho otáľali a po kvalitnej príprave je načase uviesť ju do života čím skôr aj za pomoci finančných prostriedkov získaných z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu. Inak na financovanie dôchodkov čoskoro nebudeme mať. Čerstvo prijatý zákon o sociálnom poistení by mal byť základom pre prestavbu dôchodkového systému. Sociálna reforma by mala postupne zreálniť systém zabezpečenia ľudí tretieho veku a reflektovať demografický vývoj na Slovensku.

Chyby sme robili aj v iných dôležitých privatizačných procesoch, napríklad pri reštrukturalizácii bánk. Aj keď tento krok treba privítať najmä z dlhodobého hľadiska, pretože ozdravil naše bankové prostredie a zreálnil úverovú politiku. Nie je to však často spomínaných 105 miliárd slovenských korún zlých úverov, ale s úrokmi a ďalšími použitými zdrojmi až 200 miliárd slovenských korún. A to je privysoká čiastka, aby sme nad ňou mohli mávnuť rukou. Je to veľká strata, ktorú nám nikto nenahradí a doplácajú na ňu opäť občania. Pri reštrukturalizácii bánk sa malo pamätať aj na podniky a na potrebu väčšej podpory malého a stredného podnikania u nás a jedna banka mohla byť vyčlenená na to, aby prednostne poskytovala výhodné úvery malým a stredným podnikateľom. Veľkú stratu v bankovom sektore tiež znamenal krach Devín banky, ktorá bola umelo udržiavaná, a tým bolo podporované aj jej nekompetentné vedenie a zvyšovanie strát. Celkovo v privatizácii vláda nesplnila, čo si predsavzala. O jej transparentnosti by sme tiež mohli dlho polemizovať, dôkazom čoho sú aj niektoré opakujúce sa tendre, a to práve pre nekalé praktiky, ktoré v priebehu prípravy privatizácie vyšli najavo. Podobne by sme mohli hodnotiť aj tendre pri nákupe rôznych zariadení a strojov, napríklad v súvislosti s nedávnou aférou pri dodávke ľahkých motorových jednotiek pre slovenské železnice.

V jarných mesiacoch tohto roku našou spoločnosťou otriasol škandál, ktorý pripravil často o celoživotné úspory mnohých našich občanov. Krach nebankových subjektov bol logickým vyústením zlého hospodárenia a nekalých praktík ich majiteľov. Aj keď vládna koalícia viní za stratu peňazí predovšetkým samotných občanov, ktorých vraj dostatočne varovala pred neserióznosťou nebankových subjektov, nemôže sa v prípade ich krachu celkom zbaviť zodpovednosti. Podľa mojich informácii indície o zlom hospodárení v nich mali kompetentné orgány už od roku 1999, teda dávno predtým, ako tieto subjekty prestali vyplácať vklady, napriek tomu nezasiahli. Mohli sa využiť napríklad kontrolné mechanizmy, ktoré by odhalili nehospodárne nakladanie so zverenými prostriedkami, alebo indície o kriminálnom pozadí niektorých finančných transakcií. Rovnako legislatíva pri tomto druhu podnikania zaspala. Je zaujímavé, že v iných prípadoch na zmenu zákonov stačilo krátke obdobie, pri nebankových subjektoch sa však nenašla politická vôľa, ako im zamedziť v rozšafnom nakladaní s peniazmi získanými od občanov. Ľudia sa teda právom pýtajú, či to bola iba nedôslednosť alebo záujmy niektorých skupín? Nebankové subjekty nemali ani žiadnu povinnosť zverejňovať výsledky svojho hospodárenia. A napokon nedokázali sme sa poučiť ani od zahraničia, napríklad od Českej republiky, kde sa s podobným problémom stretli pred nami. Chýbali aj postihy za nepravdivé reklamy, ktorými tieto inštitúcie oklamali mnohých vkladateľov, a takto z celej kauzy vyrobili verejný podvod. Osobitnou kapitolou v tomto probléme je nepochopiteľne pomalé konanie súdov pri vyhlasovaní konkurzu či vydaní rozhodnutia o zákaze nakladania s majetkom. Tak sa mohlo stať, že majitelia mohli poškodzovať svojich klientov, dnes už veriteľov, ešte pomerne dlho po tom, ako prerušili vyplácanie vkladov, a dokonca mnohí z nich stihli ujsť do zahraničia.

Prípady skrachovaných nebankových subjektov by mali byť pre nás veľkým poučením a mali by sme z nich vyvodiť dôsledky. Nie je možné, aby na nečinnosť či toleranciu štátu voči podvodnému konaniu doplácali iba vkladatelia a ich rodiny. Aby sme zabránili podobnému – v úvodzovkách – podnikaniu, musíme v prvom rade vytvoriť jasné zákonné pravidlá, ktorých nedodržiavanie bude mať okamžité dôsledky.

Vážené dámy a páni,

v minulom roku sme zaznamenali aj jednu z najzávažnejších kompetenčných zmien u nás od roku 1989. Reforma verejnej správy, ktorú sa vláda zaviazala prijať, sa po mnohých diskusiách najmä o počte samosprávnych krajov a o novom územnom členení, konečne prijala a prvé kroky sa začali realizovať s účinnosťou od 1. januára tohto roku. Pri tomto zákone sa naplno prejavila nestabilita našej politickej scény, keď z počtu nových krajov väčšina strán chcela vytĺcť politický kapitál. Akosi sa však popri tejto formálnej stránke pozabudlo na obsah reformy verejnej správy, teda na plynulý prechod kompetencií na samosprávne kraje, obce a mestá a na finančné prostriedky, ktoré by zabezpečili skutočné vykonávanie týchto kompetencií. Primátori miest, starostovia obcí a predsedovia VÚC často upozorňujú, že presun kompetencií sa deje chaoticky. Kompetencie bez peňazí nemôžu byť skutočné, a v konečnom dôsledku sú príťažou, pretože mestá a obce nemôžu pohnúť s mnohými problémami, ktoré im zo zákona prináleží riešiť. Priblíženie vecí verejných občanovi je tak zatiaľ iba ilúziou a reforma nebude skutočná bez toho, aby prebehla aj v oblasti získavania príjmov najmä z prerozdeľovania.

Vážené dámy a páni,

aby som však nehovoril iba o problematických otázkach našej domácej politickej scény, niektoré reformy, aj keď sa väčšinou začali neskoro, sú dobrým odrazovým mostíkom pre budúcu vládu, ktorá verím, že v nich bude pokračovať a zlepšovať ich. Preto dúfam, že po voľbách a vytvorení novej vlády bude panovať medzi jej členmi konštruktívny duch a rovnako aj v novozvolenom parlamente. Verím, že Slovensko sa konečne zbaví svojej nie príliš lichotivej tradície vo vyrábaní čiernych kníh a v okamžitom negovaní výsledkov predchádzajúcej vlády, ktoré odčerpávajú energiu a odpútavajú pozornosť od riešenia skutočných problémov. Tam, kde sa však prekročil zákon, by mali zasiahnuť vyšetrovacie orgány, prokuratúra, súdy a politici by sa mali s plnou zodpovednosťou venovať svojej práci.

Rád by som tiež pozitívne zhodnotil a ocenil prijatie Zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorú sa nám toho roku podarilo podpísať. Jej dôležitosť a vskutku historický význam vidím v tom, že vytvára v našej spoločnosti priaznivé prostredie pre náboženskú toleranciu a rovnoprávne postavenie veriacich všetkých uznaných náboženstiev. Naši veriaci, ktorí už dlhodobo pestujú ekumenickú spoluprácu a sú vzorom aj pre iné oblasti života spoločnosti, si to zaslúžia.

Privítať však treba aj niektoré zákony, ktoré v našom právnom poriadku absentovali, ako napríklad nový zákon o bankách, novelu obchodného zákonníka či nový zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti. Sú porovnateľné s európskou legislatívou a pri dôslednom aplikovaní v praxi riešia aj dlhodobé problémy v našej spoločnosti v oblastiach, ktorých sa dotýkajú.

Vážené dámy a páni,

pri svojej práci neraz premýšľam o politických súvislostiach. Skúmam, akým spôsobom významní politici prispeli k riešeniu problémov vo svojej dobe, v krajine či v medzinárodnom kontexte. Pri štúdiu ich činov som dospel k názoru, že Slovensko sa nemá za čo hanbiť, pretože sme mali niekoľkých politikov a skutočných štátnikov, ktorí svojím významom prekročili hranice našej vlasti a zanechali nám odkaz, akým smerom sa má naša politika uberať. Z novodobých dejín našej krajiny za najvýznamnejších isto nielen ja pokladám Milana Rastislava Štefánika a Alexandra Dubčeka. Obaja žili v inej dobe a mali iné metódy, mali však rovnaké ciele – demokraciu a prospech občanov. Od oboch sa môžeme učiť. Pri hodnotení stavu našej spoločnosti na prahu parlamentných volieb mi zišlo na um, o čo by mohlo byť toto hodnotenie priaznivejšie, keby sme sa viac inšpirovali tými, ktorí dokázali našu krajinu posunúť dopredu a určiť jej miesto v európskych dejinách. Dubček aj Štefánik mali svoj jasný program a riadili sa predovšetkým tým, čo potrebovala spoločnosť a čo bolo podľa nich v tej chvíli najdôležitejšie.

Keď som pred tromi rokmi nastupoval do funkcie prezidenta Slovenskej republiky, za najdôležitejšie som po rokoch polarizácie našej spoločnosti považoval národné zmierenie, aby sme sa dokázali dohodnúť na prioritách a spoločne sa ich usilovali naplniť. Nie všetci prijali toto moje úsilie, a najmä politikom bolo prednejšie napĺňanie vlastných cieľov, z ktorých nie všetky boli prínosom aj pre spoločnosť. Dnes som naďalej presvedčený, že idea zmierenia bola správna a že bez širšej zhody v základných otázkach budeme napredovať iba veľmi pomaly. Ukázalo sa, že aj myšlienka štátnej doktríny, teda vízie dlhodobého rozvoja Slovenska na 12 až 15 rokov na základe spolupráce odborníkov a politikov bola správna, aj keď ju vládni politici sprvu odmietli. Kvôli jej neprijatiu v začiatkoch vládnutia tejto koalície sme stratili veľa času, a pre mňa, ale najmä pre občanov je len slabou náplasťou, že približne pred rokom začali o nej hovoriť aj niektorí členovia vlády. Doteraz však v tomto smere nič neurobili, a táto problematika sa začala znovu vyťahovať až teraz pred voľbami. Chcel by som však upozorniť, že nie je na mieste, aby sa takáto dôležitá otázka stala predmetom politického boja, ale že treba na nej skutočne začať pracovať hneď po voľbách. Vlády sa menia, občania zostávajú a nie je preto možné, aby sa po každých voľbách začínalo odznovu, aby nová vláda prijímala vlastné pravidlá a negovala všetky predchádzajúce. Nie je to v prospech Slovenska ani jeho občanov.

Dlhodobá vízia spolu s ďalšími krokmi je potrebná aj z hľadiska nášho budúceho začlenenia do štruktúr NATO a EÚ.

V súvislosti s naším členstvom v týchto medzinárodných zoskupeniach si väčšina z nás uvedomuje, že ide o historické udalosti, ktorých priamymi aktérmi môžeme byť len vtedy, keď naplno využijeme túto príležitosť. Už spomínaný Štefánik si bol vedomý, že Slovensko je malá krajina, aby mohla ostať osamotená. Hovorieval, že nemôžeme síce dejinné udalosti tvoriť, môžeme im však dať smer a využiť ich vo svoj prospech. Takáto situácia nastala práve teraz a ja verím, že ju nepremárnime. Pomaly budeme vstupovať do novej volebnej kampane a práve túto historickú šancu by sme mali mať na zreteli. Dospeli sme do bodu, keď, ako som povedal v úvode, sami nesieme zodpovednosť za osud našej krajiny. A práve o zodpovednosti by mali byť aj nasledujúce voľby a celá predvolebná kampaň. Za takmer desať rokov samostatnej existencie najmä niektorí politici zlyhávali práve v zodpovednosti. Nedokázali celospoločenské záujmy nadradiť nad osobné. Pričasto sme naprávali chyby, namiesto toho, aby sme ich nerobili. Voľby sú veľkou výzvou pre politikov a pre politické strany, aby sa pokúsili získať občana na svoju stranu. Bol by som rád, keby sme svoju vyspelosť dokázali aj korektným predvolebným zápasom o voliča. Bez podrazov a osočovania. Voľby sú však aj príležitosťou pre občana, ktorý v nich môže vyjadriť svoj názor a v konečnom dôsledku to bude on, kto rozhodne. Verím, že svoj zmysel pre demokraciu a zodpovednosť za našu vlasť prejavia občania svojou účasťou vo voľbách. Verím vo vyspelosť nášho občana, ktorý prešiel neľahkou skúsenosťou transformačných rokov a uvedomuje si dôležitosť tohtoročných volieb.

Vážené poslankyne, vážení poslanci a členovia vlády,

vystupujem pred Vami vo volebnom období tejto vlády a parlamentu naposledy, chcem sa Vám preto poďakovať za Vašu prácu. Onedlho sa vaše funkčné obdobie skončí. Jedna z výhod demokracie je aj zmena, striedanie moci. V zmysle logiky tejto zmeny moci by potom malo ísť aj o zmenu kvality spoločnosti. Verím, že kvalita našej spoločnosti sa bude v budúcnosti zvyšovať, že po voľbách dotiahneme naše plány a sľuby do podoby, z ktorej budú mať osoh, prospech a vari i radosť predovšetkým naši občania. Ich služobníkmi z ich vôle budú i politici, ktorí nastúpia po voľbách.