Prezident SR - Domáce prejavy

Prejavy a vystúpenia


	> Domáce prejavy prezidenta SR > Prejavy prezidenta SR v zahraničí > Listy prezidenta SR

Úvodná stránka

Kontakty

Domáce prejavy - 2. 11. 1999

Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Domáce prejavy prezidenta SR

Prejav prezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera v Národnej rade Slovenskej republiky dňa 2. novembra 1999

Vážený pán predseda NR SR, vážený pán predseda vlády, vážené poslankyne, vážení poslanci, vážení členovia vlády, vážení občania.

Predstupujem pred Vás so správou o aktuálnych politických otázkach v Slovenskej republike, tak ako ich vnímam od svojho nástupu do funkcie prezidenta. Nevychádzam zo správ a podkladov vlády, parlamentu, koaličných, alebo opozičných strán. Nepredkladám odpočet činnosti vlády, ani komplexnú analýzu stavu našej spoločnosti. Vychádzam zo svojho osobného poznania a stretnutí, ktoré tvoria prierez od spontánnych kontaktov s občanmi až po oficiálne rokovania, i z podkladov odborníkov.
Nie som filozof, ani teoretik v oblasti ekonómie, či politológie. Som však jeden z vás, občanov Slovenskej republiky a z tejto pozície som túto správu pripravil. Uprednostňujem hľadanie pragmatických riešení a rád sa oboznamujem s problémami priamo v teréne. Ctím zásadu, že dobrý plán, alebo program je iba ten, ktorý dokážeme zrealizovať. Koľko našich koncepcií zostalo na polceste? Koľko sľubov už padlo, no ich konkrétnej podoby sme sa nedočkali?
Preto som si ako prvú položil otázku: "Aká je kvalita života našich občanov?"
V niektorom z minulých parlamentov odznel výrok, že zo štatistík sa nenajeme. Vyhnem sa teda štatistickým údajom. Pri stretnutiach s občanmi som videl, aké je prepojenie makroekonomických ukazovateľov s reálnymi podmienkami života v našom štáte. Plne sa stotožňujem s ekonomickým názorom, že nie je rozhodujúce bohatstvo, či rast dôchodku krajiny, ale to, ako sa tento rast odrazí na kvalite života ľudí. Rozhodujúca je teda miera, akou sa ľudia podieľajú na hospodárskom rozvoji a aký majú z tohto procesu úžitok. Kvalitu života chápem ako možnosť žiť dlhý, zdravý a plnohodnotný život. V mojom ponímaní to znamená, že občania majú prácu, pocit osobnej bezpečnosti, môžu sa spoľahnúť na kvalitnú zdravotnícku starostlivosť a vzdelávací systém. Takúto kvalitu života - a nehovorí sa mi to ľahko - som však v našom štáte zatiaľ nenašiel.
Dnes je najzávažnejším spoločenským problémom vysoká nezamestnanosť ako dôsledok nezvládnutej, neukončenej spoločenskej a hospodárskej transformácie. Veľké skupiny občanov našej krajiny nemajú možnosť sebarealizácie, nenapĺňa sa ich ústavné právo na dôstojný život na základe výsledkov ich práce.
Niekde sme urobili chybu. Občania od nás očakávajú konkrétne činy, nie iba poukazovanie na minulosť.
Jenou z hlavných príčin nedostatočnej výkonnosti našej ekonomiky je to, že sa nezavŕšil proces transformácie hospodárstva. Nevytvoril sa pevný inštitucionálny rámec pre stabilný rozvoj ekonomiky, porovnateľný s fungujúcimi hospodárskymi systémami vo svete. V skutočnosti prebehla len etapa odštátnenia podnikovej sféry a liberalizácia cien, ale neprebehla zásadná prestavba hospodárstva. Pretrváva neefektívna výroba s relatívne nízkym podielom výrobkov s vysokou pridanou hodnotou, ktorá je potom veľmi náročná na vstupy a spotrebu energií. Nepodarilo sa ani zmeniť kultúru v ekonomických vzťahoch, najmä v oblasti etiky.
Dlhodobo diskutujeme o príchode zahraničného kapitálu. A tak sa pristavme pri obvineniach, respektíve námietkach, že vláda chce vstupom zahraničného kapitálu "vypredať slovenský majetok do zahraničia." V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že aj keby intenzita prílevu priamych zahraničných investícií do slovenskej ekonomiky dosiahla úroveň Českej republiky, aj tak by podľa odhadov Ústavu svetovej a slovenskej ekonomiky Slovenskej akadémie vied tieto zdroje vytvorili len šestinu predpokladaného čistého prírastku investičného majetku v Slovenskej republike. Preto je zrejmé, že ak by sa aj podarilo dosiahnuť takýto prírastok investícií, čo by bolo želateľné, dostatočne vysoké tempo hospodárskeho rastu bude naďalej závisieť predovšetkým od tvorby a využívania domácich zdrojov. Potvrdzujú sa tým slová našich starých otcov. "Pomôž si človeče, aj Pánboh ti pomôže!"
Zahraničné investície potrebujeme. Pozývame a lákame k nám zahraničných investorov. Samo o sebe to však nevyrieši všetky naše problémy. Často so slávou vítame zahraničného podnikateľa, ktorý vytvorí 50 pracovných príležitostí. Zostávame však ľahostajní k tomu, že niektoré naše podniky s osemsto, či tisíc zamestnancami zanikajú. A to len preto, že banky nie sú ochotné, alebo nedokážu prehodnotiť staré úvery. Tieto podniky by boli schopné ďalšieho rozvoja, lebo majú zabezpečený odbyt výrobkov. Banky však často radšej dávajú tieto podniky do rúk exekútorov, čím dochádza k ich zániku predajom najlukratívnejších zariadení. S takými prípadmi som sa stretol napríklad v Snine a Krompachoch.
Strednodobá koncepcia rozvoja hospodárstva Slovenskej republiky, ktorú pripravila vláda a prerokovala Národná rada Slovenskej republiky, je prvým hospodársko-politickým projektom od vzniku samostatného Slovenska. Predstavuje relatívne najucelenejšiu koncepciu od začiatku spoločenskej a ekonomickej transformácie v bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike a predznamenáva 5 až 6-ročné obdobie, v ktorom sa má realizovať. Za osobitne významnú považujem systémovú zásadu, aby sa pri jej realizácii ako priorita sledovala podpora zamestnanosti. Rozvoj ekonomiky, riešenie jej problémov je vzájomne prepojené a podmienené. Ani jeden problém nemožno riešiť izolovane, neexistuje jediné kľúčové opatrenie na oživenie ekonomiky. V tejto súvislosti musím pripomenúť známu zásadu, že čo je ekologické, je aj ekonomické. Ochranu životného prostredia musíme považovať za dominantnú úlohu nášho ekonomického a duchovného rozvoja.
Presadzovanie potrebných opatrení v ekonomike a v živote spoločnosti v podstatnej miere závisí od výkonnej moci štátu, predovšetkým vlády. V tejto súvislosti by som chcel vyjadriť názor na jej činnosť. Spoločenské očakávania od dnešnej politickej reprezentácie po minuloročných parlamentných voľbách boli oveľa vyššie, ako dokáže v súčasnosti realizovať. Platí to aj o jej sľuboch a zámeroch. Čiastočne to súvisí aj s tým, že skutočný stav ekonomiky a štátu bol ďaleko horší ako sa predpokladalo. Na druhej strane treba otvorene povedať, že nevyhnutné opatrenia a systémové riešenia prichádzajú často oneskorene a nezavádzajú sa razantne. To isté platí aj o riešení rôznych káuz, vrátane prijatia včasných a adekvátnych záverov. Vládna koalícia pri ich vypracovávaní, schvaľovaní a vysvetľovaní postupuje rozporuplne, čo vo verejnosti budí oprávnený dojem, že ani ona nie je presvedčená o ich naliehavosti, opodstatnenosti a správnosti. Zároveň pomaly odstraňuje deformácie z predchádzajúceho obdobia, napríklad v náprave tých privatizačných rozhodnutí, kde bol porušený zákon.
Príčinu vidím v tom, že vo vládnej multikoalícii sa pri pochopiteľnom, ale neodôvodnenom straníckom egoizme pripravujú politické rozhodnutia neefektívne a najmä neprehľadne.
Oslabenie vnútornej súdržnosti rozhodujúceho subjektu vládnej koalície - SDK, rozpor medzi jej faktickou a formálnou existenciou má za následok, že koalícia funguje iba na parlamentnej pôde, a na vládnej úrovni má skôr charakter personálnej únie. Dôsledkom tohto stavu je oslabenie politickej zodpovednosti členov vládnej koalície, ako aj osobnej zodpovednosti členov vlády a posúvanie politických rozhodnutí, ktoré by sa mali prijímať vo vláde, cez Koaličnú radu do Národnej rady Slovenskej republiky. Apelujem preto na všetky strany vládnej koalície, vrátane tých, ktoré koexistujú v rámci SDK, aby napravili tento neefektívny mechanizmus vzájomnej spolupráce.
Doterajšie stabilizačné opatrenia vlády sa stretli s kritikou veľkej časti občanov, pretože ich dôsledkom je podstatné zvýšenie životných nákladov a zníženie životnej úrovne. Ľudia nedostatočne vnímajú nutnosť opatrení na stabilizáciu ekonomiky a meny, nemajú dosť informácií o ich rozsahu, efekte a dôsledkoch. Vláda by mala mať odvahu otvorene a úplne informovať o stave ekonomiky. Jednak preto, že pri ozdravovaní ekonomiky je nutná spoluúčasť všetkých občanov, ale aj preto, aby pod tlakom takto vyvolanej verejnej mienky nerozpustila zdroje na oživenie ekonomiky na neproduktívne výdavky.
V tomto procese majú významnú úlohu verejnoprávne médiá, hoci najmä Slovenská televízia si v tomto smere nie vždy plní svoje povinnosti. Všetci musíme mať na zreteli, že tieto opatrenia sa robia pre občanov. Vláda bude musieť priam na lekárnických vážkach zvažovať dôvody za a proti. Zároveň musí hľadať kompenzácie úsporných opatrení pre tých, ktorí už ďalšie obete nemôžu uniesť bez vážnych dôsledkov na svoj život. Uvedomujem si, že to nie je ľahká úloha.
Pod sociálnym tlakom a výraznou občianskou nespokojnosťou časť politickej elity a niektoré politické subjekty majú dokonca tendenciu oddialiť prijatie zásadných systémových transformačných krokov. Preto otvorene podporujem vládu v systémových krokoch, ktoré sú síce pre občana nateraz bolestivé, ale nakoniec musia priniesť svoje ovocie. Varujem pred váhavosťou. Sme totiž na prahu občianskej trpezlivosti, čoho výrazom je aj protestné zhromaždenie organizované Konfederáciou odborových zväzov. Na druhej strane, je tu aj hrozba generálneho štrajku. Občan tiež ťažko chápe, prečo jeden z tých, čo stál pri vzniku nášho štátu vyzýva k občianskej neposlušnosti, čím vlastne nabáda k deštrukcii štátu. Takisto vnímam ako nezodpovedné aj výzvy na predčasné voľby.
Ako prioritné sa musia riešiť problémy slovenskej ekonomiky. Nemajú ani tak politický či ideologický, ale predovšetkým vecný, doslova existenčný charakter. Vyžiada si to preklenúť skupinové a stranícke záujmy vo vládnej koalícii. Zároveň to predpokladá, že opozícia skončí s neprimeranou a zavádzajúcou kritikou vynútených opatrení. Súčasná opozícia je fundovaná, odborne zdatná, preto sa od nej právom očakáva nielen vecná a otvorená kritika vládnej koalície, ale najmä podnetné ekonomické návrhy na riešenie súčasnej zložitej situácie.
Kompetentná verejná diskusia o variantoch opatrení sa nesmie utápať v zavádzajúcom ideologizovaní, či ide o ľavicové alebo pravicové, koaličné či opozičné riešenie.
V príprave na toto vystúpenie som pri osobnom rokovaní oslovil, okrem iných, aj predstaviteľov Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, Združenia miest a obcí Slovenska, Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory i Konfederácie odborových zväzov. Požiadal som ich o názor a o hodnotenie stavu našej spoločnosti a ekonomiky, ako aj o odpoveď, v čom vidia príčiny súčasnej situácie, aké sú ich predstavy o cieľoch a postupoch na ekonomické oživenie. Konfederáciu odborových zväzov som požiadal aj o názor na sociálnu politiku štátu. Ukázalo sa, že predstavy týchto subjektov o cieľoch nášho sociálno- ekonomického rozvoja i o nástrojoch hospodárskej politiky sa v mnohom stretávajú. Za veľké pozitívum považujem fakt, že je zhoda aj so spomínanou a vám známou Strednodobou koncepciou hospodárskeho a sociálneho rozvoja SR, ktorú prijala táto vláda.
Zodpovednosť za stav ekonomiky však nemá len politická sféra a vládna moc, ale i mimovládne organizácie a občania. Hlavnú a priamu zodpovednosť za jej stav však majú predovšetkým vlastníci a manažéri podnikov. Za stav vo Východoslovenských železiarňach, vo výrobe automobilov v Bánovciach, Sabine Sabinov, Pratexe Čadca a v ďalších nie je zodpovedná vláda, ale priami vlastníci. Ekonomická sféra musí tiež prevziať svoj diel zodpovednosti za rozvoj Slovenska. Zároveň s a musí zdokonaliť mechanizmus dohodovania o podmienkach, ktoré pre rozvoj ekonomiky má vykonať vládna moc. Na druhej strane by mali orgány ministerstva financií, ale aj orgány činné v trestnom konaní oveľa rýchlejšie a razantnejšie postupovať voči tým nepoctivým podnikateľom, ktorí tunelujú podniky a porušujú zákony pri ich likvidácii. Aj hospodárska sféra musí počítať s tým, že vláda nemôže tolerovať neodvádzanie daní a poplatkov do verejných fondov, alebo umelé znižovanie ziskov.
S porozumením vnímam, že aj Konfederácia odborových zväzov si uvedomuje, že sociálna situácia závisí od ekonomického rastu a je podmienená aj sociálnou a politickou stabilitou. Tripartitnú komunikáciu nesmie podceňovať ani jeden z partnerov. Korektný dialóg sa musí stať bázou na zlaďovanie záujmov.
Je nutné upraviť pravidlá hospodárskej súťaže a vynútiť si ich dodržiavanie tak, aby stimulovali schopných a zároveň donútili neschopných k odchodu zo súťaže. S tým súvisí aj spustenie trhových mechanizmov a mechanizmov hospodárskej súťaže, vrátane zásadnej rekonštrukcie daňovej sústavy tak, aby stimulovala podnikateľské subjekty k aktivite. Optimalizoval by sa takto objem odvedených daní a odvodov na financovanie verejného sektora z vyššieho obratu, a nie z vysokého daňového zaťaženia. Nemožno uprieť snahu ministerstva financií a štátu o naplnenie príjmovej časti verejných rozpočtov, ale v prípade vyrubovania neúmerne vysokých daní a odvodov to má opačný účinok. Potvrdila to prax, napríklad v Maďarsku.
Stotožňujem sa s názorom časti podnikateľskej sféry, že v našich podmienkach treba rozvíjať to, čo má zaručený úspech. Aj v trhovej ekonomike môže neviditeľnú ruku trhu, a v našich podmienkach dokonca musí doplniť korigujúca ruka vlády. Tá však musí byť viditeľná, transparentná, s jednoznačným stanovením úloh a zodpovednosti, povedal by som, že v tejto situácii organizujúca a donucujúca ruka štátu nemá inú alternatívu.
Ako druhú som si položil otázku: "Ako vníma občan život v našom štáte?" Prešlo desať rokov od zmeny politického režimu, sedem rokov máme samostatný štát. Sú to významné historické medzníky, ktoré sa v podmienkach mierového spolunažívania odohrávajú skutočne "raz za tisíc rokov." Nemôžeme však zatvárať oči pred tým, že v spoločnosti narastá rozčarovanie z rozporu medzi očakávaniami a každodennou realitou.
Občan prestáva veriť politikom, že dokážu čo i len čiastočne naplniť deklarované ciele. Sloboda, samostatnosť a nezávislosť sa stávajú prázdnymi pojmami bez konkrétneho obsahu. Stále sme nedokázali odstrániť úzke prepojenie medzi vládou, straníckou a hospodárskou sférou, čo je pozostatok predchádzajúceho mocenského mechanizmu. Politické strany, politické elity nezvládli svoju funkciu v riadení spoločenskej transformácie do určitej miery aj preto, že sami sa nedostatočne transformovali a prebrali mnohé politické techniky bývalého režimu. Preto dovŕšenie spoločenských zmien nie je možné bez ďalšej transformácie politickej sféry. Tak ako hospodárska transformácia nie je len transformácia vlastníctva, tak aj transformácia politickej sféry sa nemôže zastaviť len na odstránení monopolu jednej strany a vzniku mnohých politických strán, ktorých je na Slovensku už viac ako sto. Musia sa nanovo definovať podmienky a pravidlá pôsobenia týchto subjektov v spoločnosti.
Pokračovanie v reforme politickej sféry si vyžiada ich profesionalizáciu. Nevyhnutné bude aj personálne oddelenie politickej a hospodárskej moci a tiež precizovanie pravidiel politickej súťaže, vrátane volebného systému.
Kľúčové bude prijatie nového zákona alebo novely zákona o financovaní politických strán, aby sa transparentne preukazovali finančné zdroje na ich činnosť a na vedenie volebných kampaní. Dovŕšenie transformácie politickej sféry prinesie aj zníženie polarizácie medzi stranami, ktorá je v dnešnej podobe neúnosná. Okrem iného spôsobuje aj to, že po voľbách sa menia politické priority, čo prináša rozsiahle legislatívne zmeny.
Občania vnímajú plošné výmeny štátneho aparátu už ako trpkú realizáciu starého vtipu pána Satinského:
"Slováci, ktorí ste ešte neboli ministrami, hláste sa u súdruha Žinčicu..." Dôsledkom je dezorientácia, apatia a polarizácia celej spoločnosti. Tá dosahuje úroveň, ktorá ohrozuje riadne fungovanie štátu. Deliaca čiara prebieha naprieč hospodárskymi skupinami, odbormi, tretím sektorom, profesiovými organizáciami a žiaľ, rozdeľuje aj rodiny.
Aj prezidentské voľby 1999 potvrdili, že deliaca čiara pretrváva a zachováva sa i jej konfrontačný charakter. Preto je aktuálne definovať a vzápätí odstraňovať príčiny spoločenskej polarizácie.
Myslím si totiž, že táto situácia je riešiteľná. Viem, že väčšiny občanov prijala slovenskú štátnosť, no neuvedomuje si jej vlastný a reálny obsah. Naša politická a intelektuálna elita jej ho ani nepomohla vymedziť a naplniť. Značná časť politických síl a občanov odmieta ideu, že cenou za špecifickú slovenskú cestu spoločenskej a ekonomickej transformácie by malo byť spomalenie približovania sa Slovenska k úrovni vyspelých demokratických krajín. Väčšina verejnosti spája "špecifickú cestu začleňovania" do európskych a svetových integračných zoskupení so zaostávaním v oblastiach ekonomiky, sociálneho rozvoja, demokracie, s vulgarizáciou politiky, ale aj s medzinárodnou izoláciou krajiny. Spomalenie spoločenskej a ekonomickej transformácie na Slovensku v porovnaní s okolitými postkomunistickými krajinami je teda príčinou aj následkom politického zápasu o charakter slovenskej štátnosti. Tento zápas rozdelil našu krajinu a tak je zrejmé, že je nevyhnutné dosiahnuť potrebnú mieru spoločenskej zhody.
Úlohou politickej elity je formulovanie štátnej doktríny Slovenskej republiky, ktorá bude výsledkom dohody relevantných politických síl. Doktrína by mala dať konkrétny obsah slová SLOBODA, SAMOSTATNOSŤ a NEZÁVISLOSŤ. Mala by formulovať dôvody vzniku nášho štátu a reálne ciele do budúcnosti. Tieto ciele - ideály sú síce za hranicou nášho pozemského života, ale sú hodné, aby sme ich ako občania nášho štátu napĺňali. Musíme občanom jednoznačne povedať, čo im prináša samostatné Slovensko, čo im garantuje ich každodenný život a zároveň dáva zmysel, prečo byť občanom Slovenska. V rámci formulovania doktríny považujem za potrebné počúvať hlasy tretieho sektoru i územnej samosprávy. Presunutím kompetencií štátu na nižšie zložky priblížime výkon moci bližšie k občanovi. Iba zapojenie základných spoločenstiev na úrovni miest a obcí môže priniesť zásadný obrat vo vzťahu občanov k štátu. S týmto súvisí aj otázka financovania. Nie je ďalej únosné, aby mestá a obce žili z takého malého podielu na vybraných daniach. Vedie to totiž k deštrukcii funkcií štátu už na miestnej úrovni. Zo svojej dlhoročnej osobnej skúsenosti viem, že zapojenie občanov do správy vecí verejných vedie k širokej iniciatíve a budovaniu vzťahu k miestu, kde občania žijú. Zároveň sa tak zvyšuje zodpovednosť pri realizácii konkrétnych krokov. Je to jeden zo sľubov, ktorý sme mestám a obciam dlhodobo dávali. Teraz je najvyšší čas tento sľub splniť. Prinesie to zásadnú zmenu vo fungovaní štátu. Preto jedným z mojich podnetov v diskusii o doktríne Slovenskej republiky je konkrétne zapojenie občanov, obcí a miest do správy štátu.
Niekedy mám pocit, že ako občania pasívne čakáme, kedy sa objavia "bájni rytieri zo Sitna," aby vyriešili všetky naše bolesti. Raz si už musíme uvedomiť, že my všetci sme sitnianski rytieri. My - občania musíme konať, aby to neboli tí hore, ktorí rozhodujú, ale my - tu dolu, ktorí rozhodujeme o živote v našom štáte.
Podľa môjho názoru by sa aj ďalší politický boj mal dohrávať ako súťaž koncepcií ako realizovať štátnu doktrínu Slovenskej republiky, ktorá by mala byť definovaná koalíciou i opozíciou a akceptovaná občanmi. Politické strany ba mali súťažiť v hľadaní ciest a spôsobov jej realizácie.
Ďalším vážnym zdrojom vnútrospoločenského napätia je nedostatok zdrojov na financovanie správnych a verejných činností štátu. Záväzkov, ktoré sú nevyhnutné na fungovanie štátu, respektíve, ku ktorým bol štát zaviazaný v projekte samostatnej Slovenskej republiky a v jej ústave, je mnoho. Stojíme pred dilemou, že pri ich počte a rozsahu nebude dostatok zdrojov na ich financovanie. Preto bude potrebné modifikovať viaceré funkcie štátu. Pokračovanie v doterajšom systéme štátnych funkcií je vo vzťahu k výkonnosti ekonomiky nezvládnuteľné.
Realizuje sa za cenu veľkého daňového a odvodového zaťaženia podnikateľských subjektov a občanov.
Na druhej strane aj takáto úroveň financovania verejných služieb a funkcií štátu začína obmedzovať jeho efektívne fungovanie. Je paradoxom, že náš štát je pre občana "drahý," lebo máme jedno z najvyšších daňových a odvodových zaťažení na svete. A zároveň, štát nedokáže zabezpečiť svoje základné funkcie.
Klesá vycvičenosť armády, nedostatočná je schopnosť polície v boji s organizovaným zločinom a neznižuje sa ani iná kriminalita a trestná činnosť. Pre nedostatok financií je slabá štátna kontrola, čím sa obmedzuje fungovanie viacerých aktivít, napríklad: činnosť finančných služieb, dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže, vymáhanie daňových a odvodových povinností, klesá úroveň vzdelávania či zdravotnej prevencie a ochrany. Prejavuje sa to aj v takých sférach, ako je dostupnosť informácií o činnosti verejnej správy pre každého občana, čo je jedným z ťažiskových princípov fungovania demokracie vôbec.
Aj v tom vidím dôvody na novelizáciu Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona nášho štátu. V našej politickej praxi sme narazili na jej obmedzenia a jej obchádzanie sa stalo bežnou politickou praxou. Aj ja sám vnímam potrebu zmeny v článku o vypísaní referenda a podpisovania zákonov prezidentom. Námetov na novelizáciu je však viacero. Novelizácia ústavy a štátna doktrína - to sú prvé kroky k novej dynamike rozvoja nášho štátu. Nevyhnutným krokom moderného uplatňovania moci musí byť iná úroveň komunikácie medzi vládou, parlamentom, prezidentom a občanmi. Závažné kroky v domácej aj zahraničnej politike, ako aj rozhodujúce zákony sa musia stať predmetom širokej, otvorenej a fundovanej diskusie. Tú by mali sprostredkovať aj verejnoprávne médiá, ktoré však nemôžu byť nástrojom politického boja, ako je to napríklad v Slovenskej televízii. Musia byť ekonomicky nezávislé, aby mohli slúžiť občanom. Slobodný tok informácií je kľúčom k naplneniu novej štátnej doktríny.
Ako tretiu, som si položil otázku: Ako nás vníma zahraničie? Hodnotenie Európskej komisie je nesporným úspechom nášho štátu. Splnili sme politické - tzv. kodanské kritériá vstupu do Európskej únie. Som veľmi rád, že sa mi podarilo napriek terajším vyostreným vzťahom medzi koalíciou a opozíciou nájsť spoločnú reč, pokiaľ ide o zahraničnú politiku. Oceňujem podporu HZDS pri spoločnom úsilí začleniť Slovensko do Európskej únie a NATO.
Rešpektujem pritom aj názor Slovenskej národnej strany, ktorá podporuje vstup do Európskej únie, ale presadzuje neutralitu Slovenska. Vidím však reálnu možnosť zhody celého politického spektra, pokiaľ ide o vstup do EÚ. Tu sú zároveň možnosti ďalších politických konzultácií, ktoré môžu viesť k zhode o doktríne nášho štátu. Zahraničnopolitická orientácia je dobrým základom na formulovanie našich cieľov, ale aj spoločných hodnôt, ktoré vyznávame.
Som rád, že podporujete moje dva návrhy projektov s Českou republikou a Poľskou republikou. Prvý, na vypracovanie spoločnej koncepcie na riešenie rómskej problematiky za aktívnej účasti predstaviteľov rómskych strán a iniciatív. Tento projekt bude schválený dvoma republikami - Slovenskou republikou a Českou republikou a bude sa realizovať za aktívnej pomoci Európskej únie. Druhý projekt sa týka cezhraničnej spolupráce s Poľskou republikou, nad ktorým spolu so mnou prijal patronát aj prezident Aleksander Kwasniewszki. Bude to prvý komplexný projekt, ktorý zahrnie celé pohraničné územie medzi Slovenskom a Poľskom, kde obidve strany prostredníctvom stredných a malých podnikateľov, miest a obcí pozdĺž hraníc si vyberú svojho partnera na rozvoj vzájomnej spolupráce. Komplexný projekt bude realizovaný aj z prostriedkov Európskej únie a je súčasne prípravou na bezhraničnú spoluprácu, ktorá nás čaká v prípade vstupu našich krajín do EÚ.
Preradenie Slovenska do prvej skupiny kandidujúcich krajín je síce dôležitý krok, ale podstatnejšie bude, aby sme v tejto skupine aj úspešne obstáli. Na tomto mieste by som chcel oceniť vyvážený a veľmi zodpovedný prístup krajín EÚ aj Švajčiarska k emigrácii niektorých našich rómskych spoluobčanov. Triezve hodnotenie jasne dokazuje naše suverénne postavenie na medzinárodnej scéne. Vo svojej správe sa nechcem vyhnúť problémom tohto etnika, problém je však taký široký, že presahuje rozsah tejto správy. Spolunažívanie národnostných menšín a etnických skupín so štátotvorným národom by malo byť jednou z tém pri formulovaní vyššie spomínanej doktríny. Zahraničnopolitický rozmer tejto problematiky však nie je dôvodom na ostrú kritiku našich vnútorných pomerov zo strany našich partnerov. Odstránenie zahraničnopolitickej izolácie považujem za samozrejmú vec, bola to však veľmi ťažká, mravčia práca súčasnej politickej reprezentácie. Iba na ilustráciu uvediem sériu návštev prezidentov susedných krajín, summit premiérov a pripravovaný decembrový summit prezidentov V4 vo Vysokých Tatrách.
Pokiaľ ide o naše jednoznačné a nemenné úsilie začleniť sa do NATO, je dôležité, že naša armáda v rámci Partnerstva za mier, ako aj pri zahraničných misiách dokázala pripravenosť a zrelosť na toto začlenenie. Viem, že sú medzi nami občania, ktorí by privítali našu neutralitu. Stanovisko vojenských odborníkov a politológov je však jednoznačné - v strednej Európe dnes nie je priestor na vznik neutrálnych štátov. Naopak, príklad neutrálneho Rakúska, v ktorom s niektorí predstavitelia vážne zaoberajú myšlienkou vstupu do NATO, naznačuje, že naši rakúski susedia veľmi dobre vedia, čo tým získajú. Preto prioritu našej zahraničnopolitickej a bezpečnostnej orientácie musíme sledovať aj v rozpočtovej politike. Najmä pokiaľ ide o našu armádu pevne verím že to budete mať na zreteli aj pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na budúci rok.
Aktivity Slovenska v rámci V4 jasne predurčujú naše ambície. Sme aktívnym prvkom spolupráce, sme akceptovaným a plnohodnotným členom skupiny štátov s najvyššími ambíciami na vstup do spoločenstva najvyspelejších štátov. Na druhej strane však nesmieme zabúdať, že sme často vysielali rozporuplné signály smerom k našim občanom a partnerom v zahraničí. Istý čas to vyzeralo, že sme sa zamerali iba na "vysielanie signálov." To v žiadnom prípade nestačí.
Dnes je čas na konkrétne skutky. Občania, aj naši partneri v zahraničí očakávajú činy.
Dosť bolo signálov, nech odteraz hovoria za nás iba naše činy.
Ďakujem Vám za čas, ktorý ste mi venovali.