Prezident SR - Domáce prejavy

Prejavy a vystúpenia


	> Domáce prejavy prezidenta SR > Prejavy prezidenta SR v zahraničí > Listy prezidenta SR

Úvodná stránka

Kontakty

Domáce prejavy - 25. 5. 2001

Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Domáce prejavy prezidenta SR

Vystúpenie prezidenta SR v Národnej rade SR 25. mája 2001

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády, vážené poslankyne a poslanci, vážení členovia vlády, Vaše excelencie, vážení prítomní,

dovoľte mi úvodom môjho prejavu uviesť, že moje hodnotenie súčasného diania v našej mladej Slovenskej republike nemôžem vykonať z pohľadu vládnej koalície či opozície, ale vychádza predovšetkým zo skúseností občanov, ktorí mi svoje názory tlmočia pri osobných stretnutiach a vo svojich listoch.

Napriek mnohým závažným nedostatkom a problémom, s ktorými naša spoločnosť zápasí (a ktoré, žiaľ, najviac postihujú občanov žijúcich zo životného minima), musím konštatovať, že v zahraničnej politike sme dosiahli vcelku pozitívne výsledky. Majú na nich zásluhy poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, členovia vlády, Združenie miest a obcí Slovenska, Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, Združenia priemyselných zväzov, štátne orgány a orgány samosprávy, ale aj mnohé ďalšie orgány a organizácie, podnikatelia i mimovládne organizácie, aj mnohé médiá. Máme lepšiu pozíciu v našom strategickom zahranično-politickom smerovaní, prijatím nových zákonov potrebných pre naplnenie cieľov nášho zahraničného smerovania. Získali sme členstvo v dôležitej svetovej ekonomickej inštitúcii OECD a dosiahli sme dobrú východiskovú základňu pre náš vstup do NATO.

Máme všetky predpoklady, aby sme sa na budúcoročnom summite v Prahe, keď sa znovu otvoria dvere do Aliancie, stali medzi prvými z novej skupiny členom tohto dôležitého transatlantického zoskupenia. V našej príprave na vstup do NATO okrem dokončenia sľúbených zmien na Ministerstve obrany Slovenskej republiky, sú potrebné aj personálne zmeny a zabezpečenie potrebných vojenských cvičení všetkých druhov vojsk, vrátane letectva, kde je najhoršia situácia. Piloti namiesto nalietania nevyhnutného počtu hodín slúžia ako pešiaci, pretože sme zanedbali obnovu leteckého parku a nevyčlenili sme na ňu dostatok finančných prostriedkov. Je dobré, že sme na Rade obrany štátu ukončili rôzne špekulácie okolo nákupu drahých moderných zahraničných vojenských lietadiel. Teraz na to nemáme a ďalšie znižovanie životnej úrovne obyvateľov na úkor nákupu vojenskej leteckej techniky je v tomto období pre nás neprijateľné a nechce to od nás ani Aliancia. Na druhej strane, treba viac využiť existujúci vojenský letecký park nákupom potrebných náhradných dielov z Ruskej federácie a Českej republiky.

Predpoklady pre vstup do NATO – okrem splnenia potrebných kritérií, ktoré boli dohodnuté s príslušnými vojenskými expertmi Aliancie a s Ministerstvom obrany Slovenskej republiky, sú závislé na ďalšom dôležitom prvku. Je to verejná mienka, ktorá v tomto procese zohráva dôležitú úlohu. Náš vstup do NATO by bez podpory väčšiny obyvateľstva mohol byť totiž neskôr spochybňovaný. Preto je potrebné verejnosti oveľa viac predkladať objektívne argumenty a pôsobiť na ňu tak, aby sme získali jej podporu. Ak mám byť konkrétny, štátnym predstaviteľom by dostatočný mandát pri rokovaniach o našom vstupe do NATO dávala aspoň 60 % - ná podpora obyvateľstva.

Preto sa chcem poďakovať predovšetkým tým obyvateľom, ktorí si uvedomujú, že náš vstup do NATO znamená zaradenie sa medzi vyspelé demokratické štáty Európy a sveta. Moje poďakovanie patrí aj poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí podporujú náš zámer stať sa členom NATO. Nemám na mysli len koalíciu, ale aj najväčšiu opozičnú stranu Hnutie za demokratické Slovensko – Ľudovú stranu, Smer a ďalšie mimoparlamentné strany, ktoré pochopili, že ak nevyužijeme šancu, ktorú máme teraz, pripravíme sa o bezpečnú a prosperujúcu budúcnosť. Jedinou parlamentnou stranou, ktorá zatiaľ nepodporuje náš vstup do NATO je Slovenská národná strana, ktorá presadzuje neutralitu. Všetci však vieme, že takéto riešenie našej bezpečnosti nemá v súčasnosti reálne predpoklady. Podpora Slovenskej národnej strany na budovanie európskej bezpečnosti v rámci štátov Európskej únie, ale bez nášho vstupu do NATO, tak isto nemá svoje opodstatnenie. Myslím, že ak by sa získala požadovaná 60 % -ná podpora obyvateľstva, aj Slovenská národná strana by mohla prehodnotiť svoj doterajší postoj.

Ďalším naším cieľom v zahraničnej politike je získanie plnoprávneho členstva v Európskej únii. Tento krok podporuje rovnako koalícia ako opozícia, čo pokladám za veľmi dôležité. Ešte dôležitejšie však je, že naše snaženie podporuje okolo 70 % obyvateľstva. Myslím, že aj tu sme našim občanom dosť dlžní. Ide najmä o dôležité odborné a objektívne vysvetlenie, čo všetko naším vstupom získame a súčasne čoho sa budeme musieť vzdať. Krajiny, ktoré mali pred vstupom do Európskej únie veľké ekonomické problémy, ako napríklad Portugalsko a Španielsko, po získaní členstva začali napredovať míľovými krokmi.

Mali by sme preto dôkladne analyzovať stupeň našej pripravenosti a dospieť ku kvalifikovanému stanovisku, kedy bude reálna doba na náš vstup. Nemôžeme sa stať členmi Európskej únie bez dôkladnej prípravy a spracovania potrebných dopadových analýz. Musíme mať jasno vopred, akú úlohu chceme v tomto demokratickom a ekonomickom zoskupení najvyspelejších štátov Európy zohrávať. Preto by nám malo byť už dnes jasné, že náš vstup do Európskej únie musí byť dostatočne podložený ekonomickou výkonnosťou a súčasne musíme preukázať, že sme štátom, kde funguje právny systém. Rovnako by sme mali vedieť, čo do tohto zoskupenia prinesieme a čo bude pre Slovensko prínosom. Znamená to nielen naplnenie obsahu, predpísaných 29 kapitol, ale aj úzku spoluprácu a koordináciu s krajinami V4. Dohodnúť spoločný postup, čo ktorá krajina do Európskej únie prinesie a čo očakáva, i ako budeme spoločnými silami presadzovať naše záujmy. Vzájomná spolupráca vytvára reálnejší základ pre náš spoločný úspech. Vynára sa však aj ďalšia otázka, či máme už dnes jasno v tom, akú úlohu chceme zohrávať po získaní nášho členstva v Európskej únii a v NATO? Myslím si, že to sme doteraz ešte dostatočne nedefinovali a súčasne aj aká je naša vízia budúcej Európy.

Veľmi rád konštatujem, že naše vzťahy s našimi susedmi nielen v rámci V 4, ale aj s Rakúskom a Ukrajinou sú veľmi dobré. Ak aj vznikajú nejaké problémy, dokážeme ich urýchlene na bilaterálnej úrovni k vzájomnej spokojnosti riešiť.

Zatiaľ som hovoril iba o zahraničnom smerovaní. Dovoľte mi teraz obrátiť pozornosť aj na súčasnú situáciu v domácom dianí z pohľadu občanov a nezávislých odborníkov.

Máme vyše 20 %-nú nezamestnanosť, dlhotrvajúcu nekomplexnosť vo všetkých sférach národného hospodárstva, neriešenie problémov v zdravotníctve, školstve, znepokojujúca situácia dôchodcov, sociálna oblasť, problémy mladej generácie so zamestnaním, bývaním, atď. Všetky tieto okruhy sa zaviazala súčasná koalícia a predovšetkým vláda na základe predvolebných sľubov a programového vyhlásenia postupne riešiť. Skutočnosť však tomu nenasvedčuje. Všetci sme vedeli, že obdobie, v ktorom bude táto vláda a parlament pôsobiť, nebude ľahké, ale skôr zložité. Občania boli spočiatku pripravení dočasne sa uskromniť a prijať potrebné nepopulárne balíčky ekonomických opatrení. Uvedomili si, že bez týchto ekonomicky nepopulárnych krokov, nemôžeme naplno rozvíjať trhovú ekonomiku na Slovensku. Na druhej strane dala vláda verejnosti sľub, že rok 2000 bude posledným rokom uťahovania opaskov a že sa po tomto roku dostaneme z odôvodneného ekonomického prepadu, ktorý musel nastať ako dôsledok činnosti aj predošlej vlády. Namiesto urýchleného prijatia koncepčného riešenia však vládna koalícia začala písať čierne knihy a zaoberať sa honom na čarodejnice, ktorý nepriniesol konkrétne výsledky.

Namiesto zodpovedného prístupu vlády pri riešení zásadných problémov, nastúpila operatíva a na koncepčné riešenia neostal čas, možno ani vôľa. Dokumentuje to aj vládou a parlamentom prijatý materiál “Strednodobé priority hospodárskej politiky Slovenska”.

Pozrime sa preto očami nezávislých odborníkov z radov Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory a Združenia priemyselných zväzov, do akej miery sú reálne a dôveryhodné riešenia navrhnuté v tomto dokumente.

Problémom číslo jeden u nás je v posledných rokoch vysoká nezamestnanosť. Vychádzam zo skutočnosti, že 2,2 miliónov zamestnancov má ekonomicky zabezpečiť celkovo 5,3 miliónov obyvateľov Slovenska.

Ak sa na tento problém pozrieme bližšie, zistíme, že zo spomínaných 2,2 mil. pracujúcich osôb v národnom hospodárstve 300 až 400 tisíc je zamestnaných v stratových podnikoch, ktoré si často neplnia svoje odvodové povinnosti voči štátu, ani voči verejnoprávnym inštitúciám.V takejto situácii štát nie je schopný dostatočne zabezpečiť 1 milión ľudí v dôchodkovom veku, vyše 500 tisíc nezamestnaných a ďalšie skupiny a kategórie obyvateľstva odkázané na štátne dávky. Spomínané strednodobé priority hospodárskej politiky Slovenska neriešia túto kľúčovú problematiku. Je preto samozrejmé, že v takejto situácii dochádza ku kumulácii deficitov verejných financií v oblasti dôchodkového zabezpečenia a zdravotného poistenia. Stále rastúci deficit sociálneho systému, dôchodkového zabezpečenia, zdravotníctva a nemocenského poistenia, by mohol dosiahnuť v rokoch 2000 – 2005 od 45 do 50 miliárd korún. Doterajšie získavanie finančných zdrojov, najmä predajom strategických podnikov zahraničným investorom, nemôže donekonečna pokračovať, pretože nie je koncepčným, ani dlhodobým riešením tohto závažného problému. Možno aj preto sa o tom spomínaný materiál vlády nezmieňuje.

Znižovanie nezamestnanosti nemožno riešiť len opatreniami zabezpečujúcimi upresnenie evidencie nezamestnaných. Odbúravanie neúnosnej miery nezamestnanosti sa musí riešiť vytváraním nových pracovných miest.

Tento cieľ je možné plniť len formou reštrukturalizácie priemyslu, ktorá nadväzuje na reštrukturalizáciu bankového sektora, prílevom zahraničného kapitálu do hospodárstva Slovenskej republiky a podporou malého a stredného podnikania.V tomto smere je treba koordinovať prijímanie zákonov, ktorými sa musí tvoriť zdravé podnikateľské prostredie. Zdôrazňujem slovo “koordinovať”. Nemôže sa stať, že vláda schváli stimulačné opatrenia pre zahraničných investorov a nedôsledne pripravený zákon o štátnej pomoci neumožní tieto stimulačné opatrenia uplatniť v praxi, čo v konečnom dôsledku znamená, že vláda nemôže napĺňať ciele hospodárskej politiky. Pre tvorbu zdravého podnikateľského prostredia je potrebná motivačná daňová sústava zahŕňajúca v sebe všetky okruhy daní. Prítomnosť ukazuje, že vláda premeškala správny čas, kedy mohla prijať dlhodobý program daňovej reformy. Teší ma skutočnosť, že najnovší materiál vlády už rieši aj podporu domácich podnikateľských subjektov, ale zatiaľ iba pri investovaní do väčších investičných celkov.

Dôsledok je, že parlament začína v tejto oblasti schvaľovať “iniciatívne” návrhy poslancov, ktoré sú poznačené populizmom a neberú do úvahy reálne možnosti hospodárstva Slovenskej republiky, čo môže mať katastrofálne dôsledky. To všetko dokazuje, že popri opatreniach, ktoré vláda prijala na účelovú stabilizáciu ekonomiky , chýba dlhodobá stratégia hospodárskej politiky zabezpečujúca zvýšenie výkonnosti hospodárstva Slovenskej republiky.

Žiaľ, koncepcia politiky zamestnanosti, uvedená v materiáli vlády, ktorá bola vypracovaná v roku 1999, je už nefunkčná a mala byť už dávno prepracovaná a konkretizovaná.

Miera nezamestnanosti sa zvyšuje a podľa nových analýz spomínaných nezávislých odborníkov do roku 2006 nie je dostatočný dôvod očakávať jej pokles. Vláda Slovenskej republiky má však na tento problém iný názor. Aj keď by som bol rád, keby sa nezávislí odborníci mýlili a nezamestnanosť sa už nezvyšovala, obávam sa, že pri pokračujúcej nedostatočnej činnosti zo strany vlády v tejto oblasti nie je možné očakávať zlepšenie.

Potvrdzuje to aj ďalšia skutočnosť, že na poslednom výjazdovom rokovaní vlády v Košiciach namiesto koncepčného riešenia sa zaoberali iba čiastkovými problémami v oblasti nezamestnanosti, ako je napríklad odstránenie čiernej práce.

Z vlády vzišlo mnoho informácií, pokiaľ ide o reštrukturalizáciu podnikov, ktorá sa podľa vládnych predstaviteľov rieši koncepčne. Aj na túto skutočnosť má však spomínaná skupina nezávislých odborníkov iný názor. Napríklad: sústredenie zlých, resp. nedobytných úverov do Konsolidačnej banky nedáva predpoklady reálneho odhadu revitalizácie životaschopných podnikov. Aj tu chýba kvalifikovaná inštitúcia, ktorá by z pohľadu podnikovej sféry dokázala posúdiť životaschopné podniky a tie, ktoré by mali byť zaradené do likvidácie. V Českej republike bola takáto inštitúcia zriadená, čo svedčí o koncepčnejšom prístupe tamojšej vlády. Rovnako nie je riešený problém náhradných, resp. nových pracovných príležitostí pre zamestnancov podnikov, ktoré budú zaradené do likvidácie.

Je na škodu veci, že mnohé životaschopné podniky, ktoré mali zabezpečený odbyt svojich výrobkov doma či v zahraničí, museli zaniknúť len preto, že napr. Všeobecná úverová banka či iné, vtedy ešte štátne peňažné ústavy, nechceli týmto podnikom poskytovať úvery na dlhšie obdobie a radšej ich nechali zaniknúť, ako napríklad podniky v Snine či Krompachoch.

Najviac zostala táto vláda dlžná strednému a malému podnikateľovi, ktorý v trhovej ekonomike zohráva kľúčovú úlohu. O tomto probléme sa síce hovorí aj v spomínanom materiáli strednodobého plánu vlády Slovenskej republiky. Žiaľ, aj v ňom chýba reálna analýza skutočnosti a koncepcia podpory malého a stredného podnikania u nás, na rozdiel od vyspelých krajín, kde malé a stredné podniky plnia dôležitú subdodávateľskú funkciu pre veľké spoločnosti.

Na Slovensku sú malí a strední podnikatelia orientovaní najmä na trhové služby pre osobnú spotrebu obyvateľstva. V rokoch 1999 a 2000 došlo k poklesu reálnych miezd a tým aj osobnej spotreby obyvateľstva, v ktorej pre malého a stredného podnikateľa nebol vytvorený reálny dopyt, čo dokazuje, že o zásadnejšom raste tohto podnikania nemožno hovoriť.

Pri súčasnej miere nezamestnanosti a realizácii rozvoja Slovenskej republiky by mala vláda podporiť rýchlejšiu výstavbu diaľnic a rekonštrukciu železníc a oveľa viac a zásadnejšie podporiť malý a stredný podnikateľský stav, ktorý je kľúčovým zamestnávateľom budúcnosti. Zvýhodňovať by mala nielen obecne, ale aj podľa regiónov. Bez dobudovania efektívnej infraštruktúry nie je možné riešiť rozvoj regiónov a teda zvyšovanie zamestnanosti.

Strední a malí podnikatelia v Slovenskej republike majú výhrady predovšetkým k tomu, že sú znevýhodnení oproti oveľa viac zabezpečenejším a skúsenejším zahraničným podnikateľom. Pričom prvý krok k znižovaniu kľúčových úrokových sadzieb vláda už urobila. Žiaľ, ďalšie nadväzné kroky zaostávajú. Ďalej treba zdôrazniť nedostupnosť takto úročených zdrojov pre podnikateľov, napriek jasným prebytkom likvidity v bankovom sektore. Ďalšou vážnou brzdou rozvoja podnikateľskej sféry je konanie súdov pri riešení obchodných sporov, čo možno označiť za zásadný nedostatok vymožiteľnosti práva. Takýto stav bráni rozvoju podnikateľského prostredia u nás. V záujme vytvorenia objektívneho prostredia pre rozvoj malého a stredného podnikania na Slovensku je potrebné:

a) zvýhodniť podmienky investovania v regiónoch s najvyššou mierou nezamestnanosti, osobitne v niektorých okresoch stredného a východného Slovenska.

b) v rámci štátneho rozpočtu je potrebné nájsť motivačné systémy podpory regionálneho rozvoja za účelom rozvoja podnikania v cestovnom ruchu v Slovenskej republiky, prípadne rozvoja agroturistiky ako významného potencionálneho tvorcu zdrojov príjmov do štátneho rozpočtu.

c) na základe doterajších zlých skúseností hľadať riešenia obchodných súdnych sporov v rámci rozhodcovského konania na rozhodovacích súdoch.

Dovoľte ešte pár slov k privatizácii.

Kľúčovým procesom prebiehajúcim za posledných jedenásť rokov v Slovenskej republike je zmena vlastníckych vzťahov. Absolvovali sme malú, kupónovú a veľkú privatizáciu v rokoch 1991–1998. Ale musím konštatovať, že sa neuskutočnila privatizácia bánk, ktorá nás bude stáť okolo 110 miliárd Slovenských korún.

Dnes stojíme pred privatizáciou kľúčového podniku - Slovenského plynárenského priemyslu, nášho klenotu. Politickým rozhodnutím táto koalícia, schválila predaj akcií vo výške 49 %. Pre budúcnosť nášho štátu je táto privatizácia svojím významom neopakovateľná. A preto by sme mali k tomuto predaju pristupovať veľmi zodpovedne. Terajšia koalícia má síce na tento krok právo, ale je tu ešte druhá - nemenej významná stránka, a to je morálna. Súčasná koalícia v minulosti vyčítala privatizačné kroky predošlej vláde, keď sa postupovalo politicky, neodborne, čo viedlo ku krachu mnohých privatizovaných podnikov. Práve preto by súčasná vládna garnitúra nemala opakovať tie isté chyby a mala by pristupovať k privatizácii tohto podniku v spolupráci s nezávislými odborníkmi a za aktívnej účasti opozície.

Aké sú hlavné dôvody na predaj 49 % akcií Slovenského plynárenského priemyslu, ktoré prezentuje vláda:

1. Zníženie rozsahu zasahovania štátu do priameho riadenia tejto spoločnosti.

2. Zabezpečenie dlhodobej prepravy zemného plynu cez naše územie do západnej Európy, aj v súvislosti s pripravovanou výstavbou nových tranzitných plynových trás, napríklad plynovodu Jamal cez Poľskú republiku.

3. Získanie financií pre potreby štátu na vyplatenie dlhopisov Fondu národného majetku Slovenskej republiky občanom, na zníženie dlhu verejných financií, resp. na zrealizovanie reformy sociálneho systému, alebo na podporu rozvoja výstavby infraštruktúry.

Predaj sa plánuje v období, kedy veľký rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou plynu spôsobuje zníženie trhovej hodnoty akcií Slovenského plynárenského priemyslu. Len v roku 2000 spôsobil tento rozdiel zníženie zisku až o 16 miliárd korún.

Napriek tomu, že jedným z dôvodov predaja akcií Slovenského plynárenského podniku je získanie potrebných financií pre štát, nemali by sme tento predaj realizovať za každú cenu. V prípade, že sa výhodná ponuka neobjaví, čo potencionálni kupci poznajúc našu ekonomickú situáciu isto využijú, musíme byť pripravení na vyplatenie dlhopisov Fondu národného majetku Slovenskej republiky občanom formou pôžičky aj za cenu založenia časti akcií Slovenského plynárenského podniku bankám.

Okrem toho by malo byť vopred jasné, a to nielen vo vláde a parlamente, ale aj občanom, na aký účel sa použijú získané finančné prostriedky.

Tieto finančné prostriedky by mali byť určené predovšetkým na riešenie najožehavejšieho problému – na rozvojové projekty realizáciou ktorých sa zníži nezamestnanosť, na dobudovanie infraštruktúry, na budovanie diaľnic a rekonštrukciu železníc.

Zvláštnu pozornosť treba venovať odbornej príprave dohôd, zmluvným právam budúceho investora Slovenského plynárenského priemyslu, a.s., ale zároveň zabezpečiť patričný zisk, prosperitu a ďalší investičný rozvoj tohto podniku.

V prípade, že podľahneme dočasným slabým ponukám a predáme akcie za nízke ceny, je jasné, že sa nám nepodarí vyriešiť kľúčové ekonomické problémy štátu, čím by sme nakoniec boli v budúcnosti nútení predať aj zostávajúcich 51 % akcií, čo by bola nenapraviteľná škoda pre nás všetkých.

Veľké problémy na Slovensku máme aj so všetkými druhmi dopravy. Najpálčivejší problém je letecká doprava.

Podľa výskumov Harvardskej univerzity je naša letecká doprava na poslednom mieste z 59 sledovaných krajín, čo je veľmi nelichotivý údaj.

Tento problém má dve roviny: správa a prevádzka letísk a samotné výkony v leteckej doprave, ktoré zabezpečujú dopravcovia. Pokiaľ ide o letiská, najmä v Bratislave, Košiciach a Poprade, ich rozvoj sa nezabezpečí samotným predajom, resp. privatizáciou. Tieto letiská je potrebné považovať za strategické v našej krajine. V tejto súvislosti by mal významnú úlohu zohrávať štát najmä z hľadiska rozvoja obchodu a cestovného ruchu, podľa regiónov, v ktorých sa nachádzajú.

V tomto kontexte musíme vidieť i menšie letiská na Sliači, v Hričove, Piešťanoch, Nitre a v Trenčíne, ktoré majú svoje špecifiká a strategický potenciál. Zatiaľ sme ich nedokázali patrične využiť.

Okrem spojenia Bratislava - Košice neexistuje vnútroštátna letecká doprava. Od vzniku Slovenskej republiky sme nedokázali vytvoriť podmienky na nákup leteckej techniky. Aj táto linka je funkčná iba v tom prípade, ak ústavní činitelia práve nepoužívajú pre pracovné účely lietadlo letky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Veľkú pozornosť musíme venovať nášmu poľnohospodárstvu aj v súvislosti s naším plánovaným vstupom do Európskej únie. Som toho názoru, že strategická dôležitosť tohto sektoru je podceňovaná. Domáci výrobcovia potravín, najmä prvovýrobcovia, sú konkurenčne znevýhodnení nižšou štátnou podporou, ktorá dosahuje iba 20 % úrovne krajín Európskej únie a je dokonca najnižšia z krajín združenia CEFTA. Táto poddimenzovanosť je výsledkom neplnenia programového vyhlásenia vlády. Nedostatočná ochrana trhu spôsobuje vytláčanie našich výrobkov z domáceho trhu dotovanými zahraničnými potravinami a naviac nerieši problém ozdravovania poľnohospodárskych subjektov od starých úverov a nedobytných pohľadávok voči skrachovaným štátnym potravinárskym podnikom. Riešením by mohlo byť aj zníženie dani z poľnohospodárskej pôdy.

Niekoľko prosperujúcich poľnohospodárskych družstiev potvrdzuje, že ani táto forma vlastníctva nemusí byť prekonaná. Dokazujú to i niektoré zahraničné skúsenosti z vyspelých krajín.

Pri dobrej organizácii a pri legislatívnej podpore takejto forme hospodárenia by sme možno mohli uvažovať o rozšírení družstevnej poľnohospodárskej výroby spojenej napr. s agroturistikou, čo by malo svoj význam aj z hľadiska zamestnanosti na vidieku.

Veľmi vážnym problémom, ktorý vláda doteraz nevyriešila, je otázka zadĺženosti verejnoprávnych médií – Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, ktorý sa vypuklo prejavil v súvislosti s privatizáciou Slovenských telekomunikácií.

Tento stav spôsobil, že uvedené média sú v kritickej situácii a ich ďalšie úspešné pôsobenie je závislé od nového majiteľa Telekomunikácií. Môže vzniknúť problém ich ďalšieho fungovania v prípade dôsledného uplatnenia nárokov vzniklých z dlžôb, vrátane penále vo výške niekoľkých miliárd korún. Môže dôjsť dokonca k ich zániku, resp. faktickému ovládnutiu záujmovými skupinami.

Memorandum, ktoré je výzvou pre poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, je poslednou možnosťou upozorniť na kritickú situáciu v týchto médiách a preto sa aj ja prihováram za urýchlené riešenie tohto problému zo strany vlády. Verím, že poslanci prejavia pochopenie pre hľadanie prijateľného východiska.

Ak sa zo strany vlády našlo riešenie pri získavaní strategického investora kedy boli odpustené Východoslovenským železiarňam miliardy nezaplatených daní a penále, podobný prístup v prípade verejnoprávnych médií by určite mal byť uprednostnený.

Veľmi negatívnym javom, ktorý sprevádza našu spoločnosť prakticky vo všetkých oblastiach života, je korupcia. Posledné dve vlády prijali konkrétne opatrenia na odstránenie alebo aspoň zníženie tohto nezdravého javu, ktorý nielen poškodzuje poctivých občanov, ale robí Slovensku zlé meno v zahraničí. Všetky doterajšie snaženia predošlej, ale aj súčasnej vlády nepriniesli v tomto smere výrazné zlepšenie.

Podozrenie z poslednej korupčnej aféry v súvislosti s použitím finančných prostriedkov Európskej únie na Slovensku nepotrebuje komentár, hoci celá záležitosť nie je ešte prešetrená. Preto očakávam, napriek odvolaniu podpredsedu vlády zodpovedného za tento úsek dôsledné vyšetrenie zo strany predsedu vlády, cestou najvyššieho kontrolného úradu a vyvodenie príslušných záverov voči všetkým, ktorí sa na tomto korupčnom škandále akýmkoľvek spôsobom podieľali, bez ohľadu na to, či ide o členov vlády, príslušných vládnych úradníkov, ministerstiev, alebo i súkromných firiem. Jedine tak sa môžeme od tejto nepríjemnej medzinárodnej blamáže očistiť. Zároveň treba prijať také konkrétne opatrenia a vypracovať také kontrolné mechanizmy, aby sa podobné veci na Slovensku viac nemohli opakovať. Toto podozrenie z korupčnej aféry práve v súčasnom období, kedy sa finalizuje náš vstup do NATO a Európskej únie, nám bolo čo najmenej potrebné.

Svetová banka na základe požiadavky vlády Slovenskej republiky a za finančnej pomoci USAID zorganizovala prieskum na tému korupcie na Slovensku. Realizoval sa koncom roka 1999 za účasti vyše 1000 domácností, asi 400 podnikov a obdobného počtu pracovníkov verejnej správy. Prieskum odkryl, ako hlboko je u nás korupcia zakorenená a rozvetvená a ako prenikla do všetkých sektorov ekonomiky. Šesťdesiat percent respondentov uvádza nutnosť poskytovania úplatkov v zdravotníctve, vo vzdelávacom procese a podobne.

Všetky tri skupiny respondentov považujú za najzávažnejšiu skutočnosť, že aj naše súdnictvo je zamorené korupciou a že napríklad podniky, ale aj občania, ktorí chcú urýchliť konanie súdov musia podplácať sudcov.

Z príkladov, ktoré som už uviedol jasne vyplýva, že spomínaná koncepcia “Strednodobé priority hospodárskej politiky Slovenska” bola nedostatočne spracovaná a naviac v mnohých smeroch prekonaná a nereálna. Navyše vláda ju po schválení v parlamente prestala sledovať a dopĺňať.

Preto chcem znova zdôrazniť, že dlhodobá vízia Slovenska – štátna doktrína na 12 až 15 rokov je opodstatnená a potrebnejšia ako soľ. Dlhodobá perspektíva Slovenska by mala byť rovnako jasná tak, ako je tomu vo všetkých vyspelých demokratických krajinách sveta. Pre Slovensko bolo doteraz charakteristické, že tak ako sa menili vlády, menili sa aj priority Slovenska a jeho strategické smerovanie. Preto vyspelé štáty Európy, medzi ktoré chceme vstúpiť, vždy s obavami sledovali naše parlamentné voľby a s napätím očakávali, aké princípy a smerovanie bude nový parlament a nová vláda podporovať.

Žiaľ, súčasná vláda nebola ochotná doposiaľ akceptovať moju iniciatívu na spracovanie a schválenie dlhodobej vízie nášho smerovania. Napriek tomu si myslím, že je to jediné riešenie, ako zabezpečiť kontinuitu nášho vývoja. Ak má mať takáto vízia na uvedené obdobie význam, nestačí, aby ju spracovala a schválila terajšia vládna garnitúra.

Nevyhnutne musí byť podporovaná aj stranami opozície, mimovládnymi organizáciami, Slovenskou obchodnou a priemyselnou komorou, Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení, Združením priemyselných zväzov, Združením miest a obcí Slovenska a odbormi. Všetky strany a organizácie musia mať možnosť vyjadriť sa a prispieť podnetnými návrhmi k tejto vízii, ktorá by sa v Národnej rade Slovenskej republiky mala schváliť ako ústavný zákon za podpory koalície aj opozície. V tomto smere chcem pripraviť vhodnú pôdu na rokovania o tomto kľúčovom dokumente rozvoja Slovenska. Ak by sa spomínaná vízia stala iba záležitosťou terajšej koalície bez účasti opozície a odbornej verejnosti, určite by pri zmene politických síl po ďalších voľbách hrozilo jej prepracovanie alebo dokonca zrušenie.

V tejto súvislosti oceňujem, že som na spoločnom stretnutí s Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení a Slovenskou obchodnou a priemyselnou komorou v Žiari nad Hronom v apríli toho roku po prvý raz počul z úst podpredsedu vlády pre ekonomiku, že sa vláda predsa len rozhodla spracovať pätnásťročnú víziu rozvoja Slovenska. Škoda, že sme zbytočne stratili vyše jeden a pol roka. Ak po jej spracovaní, skôr než bude predložená do Národnej rady Slovenskej republiky, dostane priestor na vyjadrenie a doplnenie aj opozícia a odborná verejnosť, je reálny predpoklad schválenia tohto dôležitého dokumentu ako ústavného zákona podporovaného koalíciou a opozíciou.

Chcem sa ešte aspoň v krátkosti vrátiť k neúnosnej životnej úrovni nezamestnaných, ale aj tých, ktorých životná úroveň klesá kvôli nízkym mzdám a platom, ale predovšetkým tých, čo celý život poctivo pracovali a pomáhali vytvoriť hodnoty nášho štátu.

Ak práve táto skupina obyvateľov – asi 750 tisíc dôchodcov, žije za svoju celoživotnú prácu na existenčnom minime, nie je to dobrá vizitka vlády. Rok 2000, podľa prísľubu tejto vlády, mal byť posledným, pokiaľ ide o znižovanie životnej úrovne obyvateľov. Vieme, že namiesto splnenia tohto sľubu v tomto roku prišlo neúmerné zvýšenie cien energií bez patričnej kompenzácie pre skupiny obyvateľov, ktorí už nemajú kde ustúpiť. Nedodržanie dohôd v rámci tripartity zo strany vlády či zvýšenie nezamestnanosti vyvolávajú nespokojnosť.

Prednedávnom vláda Slovenskej republiky rozhodla o uplatnení nových platov v školstve a v zdravotníctve. Tento dlho avizovaný krok však bohužiaľ neuspokojil pracovníkov týchto rezortov a veľa neostávalo k realizácii vyhrážok odborárov a ich presadzovaniu formou štrajkov. Preto žiadajú vládu, aby prehodnotila doterajšie kroky a hľadala také riešenie, ktoré uspokojí vo väčšej miere oprávnené požiadavky pracovníkov školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb.

O to smutnejšie je konštatovanie, že ak aj je záujem stretnúť sa za okrúhlym stolom zo strany predstaviteľov Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Združenia miest a obcí Slovenska, predstaviteľov odborov s najvyššími ústavnými činiteľmi Slovenskej republiky a pokúsiť sa nájsť východisko, pán premiér o také rokovania nejaví záujem. A tak sa veci riešia prostredníctvom ulice, kde prevládajú emócie a nie triezvy rozum. Ja osobne nie som zástancom žiadnych nátlakových akcií a radšej uprednostňujem zmysluplné rokovania. To si však žiada predovšetkým lepšie pochopenie zo strany niektorých členov vlády, vrátane pána premiéra.

Nerád konštatujem, že konkrétne námety a návrhy, ktoré prinášam z terénu, alebo zo stretnutí s konkrétnymi ľuďmi a pri ktorých by sme mohli nájsť riešenie, necháva pán premiér bez povšimnutia, možno len preto, že iniciatíva vychádza odo mňa. Nechcem ani nemôžem nahradiť parlament či vládu, ale ako prezident zvolený priamo občanmi, mám povinnosť nielen informovať verejnosť o mojej činnosti, ale súčasne sa zastať oprávnených záujmov občanov.

Cez koho iného môžem žiadať nápravu, či riešenie problémov občanov, ak nie cez tých, ktorí majú výkonnú moc, členov vlády a jej premiéra? Ak kritizujem tieto postoje a kroky, je to preto, že mám záujem a chcem pomôcť vláde, vládnej koalícii a tým aj občanom našej republiky.

Po mojej inaugurácii sme symbolicky pred očami verejnosti pred Národným divadlom zviazali tri známe Svätoplukove prúty, aby sme dokumentovali silu v jednote, vo vzájomnom spájaní sa pre veci verejné, prospešné pre celý slovenský národ a menšiny u nás žijúce. Kým spočiatku rokovania troch najvyšších ústavných činiteľov riešili konkrétne problémy, postupne ako sa zvyšovala moja kritika vlády za nesplnenie oprávnených požiadaviek občanov, ktoré som prinášal z terénu, stali sa tieto stretnutia formálne a sporadické. Dochádzalo to až tak ďaleko, že napríklad na rokovanie s predstaviteľmi lekárov a stredných zdravotníckych pracovníkov odmietol minister zdravotníctva prísť, hoci dobre vie, že podľa Ústavy Slovenskej republiky má prezident právo vyžadovať si aj od člena vlády informácie na plnenie svojich úloh. Rovnako by som mohol hodnotiť odmietnutie účasti pána premiéra na rokovaní s najvyššími predstaviteľmi Slovenského národného divadla, ktorí doslova žiadali jeho účasť. Túto skutočnosť nemôžem hodnotiť inak ako určitú ignoranciu mojej práce či iniciatívy.

Dovoľte mi uviesť ešte jeden konkrétny prípad na ilustráciu tejto skutočnosti. Po oficiálnej návšteve Izraela vo februári roku 2000 som 10. marca 2000 zaslal list predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky i premiérovi vlády Slovenskej republiky so žiadosťou o vyhlásenie Dňa holocaustu ako pamätného dňa Slovenskej republiky.

Za Národnú radu Slovenskej republiky ma predseda pri spoločnom stretnutí na moju otázku informoval, že vo výboroch nie je záujem o tento návrh.

Predseda vlády ma listom z 19. apríla informoval, že myšlienka mu je sympatická a odstúpil ho pánovi podpredsedovi Csákymu, ktorý ma opäť listom z 15. mája informoval, že už nebude možné zvládnuť legislatívne tento proces do 9. septembra.

Našťastie pán poslanec Fico prebral túto iniciatívu a dotiahol vec do zdarného konca. Myslím, že to nepotrebuje komentár.

Podobný, ale zatiaľ menej úspešný bol námet na vytvorenie spoločného školiaceho strediska krajín V-4, na prípravu prechodu na Schengenské hranice, ktorý som inicioval na stretnutí prezidentov Višegrádskej štvorky a získal spoločnú podporu. Napriek tomu, že som navrhol jeho umiestnenie na východe našej republiky zo strany predsedu vlády, resp. ďalších jej členov, táto myšlienka nezískala podporu a nedostala sa do požiadaviek na financovanie zo spoločných prístupových zdrojov.

Spoločný projekt (Česká republika a Slovenská republika) riešenia rómskych problémov, ktorý som gestoroval spolu s prezidentom Havlom a bol spracovaný za aktívnej spolupráce s rómskymi organizáciami sa ani nenachádza vo vládnych materiáloch za túto oblasť.

Viaceré ďalšie podnety som zaslal či už predsedovi vlády, alebo príslušným ministrom podľa rezortov a musím žiaľ konštatovať, že ich veľká časť je písomne a formálne “odúradovaná”, ale k realizácii mnohých nedochádza.

Musím sa vrátiť k minulému týždňu, keď mi predseda vlády predložil návrh na svoje vlastné poverenie vedením rezortu Ministerstva vnútra. Tento jeho návrh som priebežne konzultoval s ostatnými predsedami koalície a všetci ho považovali za kontroverzný. To bolo z mojej strany dôvodom, že som v zmysle platnej ústavy poveril dočasným vedením iného člena vlády, ktorý už aj v minulosti 2 x podobne poverenie vykonával.

Získal som však ďalšiu osobnú skúsenosť, keď predseda vlády počas nášho spoločného stretnutia so zástupcami médií ich pozýval na Úrad vlády na vlastnú tlačovú konferenciu, kde im poskytol vlastný názor bez možnosti mojej reakcie a poskytoval jednostranné informácie, na ktoré som nemal možnosť reagovať.

Preto som toho názoru, že ak sa ako najvyšší predstavitelia máme stretnúť iba formálne, aby sme verejne demonštrovali jednotu, a pritom moje oprávnené pripomienky či návrhy získané od občanov alebo rôznych nezávislých odborníkov zostanú zo strany pána premiéra nepovšimnuté, vrhá to zlé svetlo aj na prezidenta.

Občania môžu mať dojem, že ich oprávnené požiadavky neprenášam na vládu či premiéra. Myslím si, že na moje podnety by som mal aspoň zo slušnosti dostať odpoveď, hoci i v tom zmysle, že niektoré problémy nemôžu, alebo nechcú riešiť.

Je mi ľúto, že k tejto problematike musím vystupovať takto otvorene. Ale ďalšie zatajovanie skutočného vzťahu a najmä neochoty riešenia problémov občanov by znamenalo, že nedoceňujem ich oprávnené požiadavky.

V tejto súvislosti chcem ešte uviesť skutočnosť, že mnoho občanov si neuvedomuje, aké kompetencie má u nás priamo zvolený prezident. Často počujem narážky od opozície i koalície. Pre jedných som málo kritický k vláde, pre druhú stranu sa zdám kritický priveľmi. Preto chcem aj na parlamentnej pôde vyhlásiť, že nie som prezidentom iba koalície či opozície, ale prezidentom všetkých občanov Slovenska. Nemôže byť teda pre mňa kritériom to, ako ma hodnotí koalícia alebo opozícia. Aj naďalej budem podporovať pozitívne kroky parlamentu či vlády, ale aj opozície, ktoré povedú k zlepšeniu životnej úrovne všetkých obyvateľov Slovenska, k šíreniu nášho dobrého, ale objektívne hodnoteného mena v zahraničí.

Nemôžem nechať bez povšimnutia kroky parlamentu či vlády, ktoré presadzujú politické, skupinové či osobné záujmy na úkor občanov Slovenska.

Už v minulosti som uviedol, že namiesto sústredenej práce vlády na riešení najzávažnejších problémov tejto spoločnosti, ako je vysoká nezamestnanosť, koncepčné riešenie problémov v zdravotníctve, školstve a iných oblastiach, sa v rámci vládnej koalície zakladajú nové strany. Vytvárajú nové poslanecké kluby. Pričom nie je žiadnou novinkou získavanie nových členov, či poslancov v rámci koaličných strán. Založenie novej strany pánom premiérom už v minulom roku naštartovalo nezdravý vzťah vo vnútri koalície a nepriamo bola odštartovaná predčasná predvolebná kampaň. Na prvý pohľad sa zdá, že sa nič nestalo, aspoň takto to chápu predstavitelia novej strany Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie, lebo vraj neporušili žiadne zákony. Ale občania takéto politické kroky vnímajú z pohľadu ich životných podmienok. Ak by životná úroveň bola na patričnej výške, nezamestnanosť dosahovala únosnú mieru, určite by vedeli takéto kroky skôr pochopiť. Ale v našich podmienkach to vnímajú ako nedocenenie problémov občanov. Najmä však, keď sa najvyšší vládni predstavitelia venujú často viac straníckym ako občianskym problémom. Ich činnosť v tomto smere chápu tak, že je na úkor občana, na úkor riešenia ich oprávnených požiadaviek.

Vnútorný rozklad koalície, ktorý sa týmto procesom založenia novej strany začal, má svoj obraz a odraz aj v parlamente.

Do poslednej chvíle nebolo jasné, či novela ústavy bude schválená potrebnou ústavnou väčšinou.

Je smutné konštatovať, že táto koalícia, pri zrode ktorej som bol i ja, veľmi rýchlo zabudla, aké princípy presadzovala, keď bola v opozícii.

Preto ma osobne prekvapuje, že zákony, ktoré prijala predchádzajúca vládna garnitúra, ktoré boli kritizované ako nedemokratické, ale politicky motivované, dnes sama presadzuje. Napríklad ponechanie jedného volebného obvodu na Slovensku. Vysoké predpísané percentuálne podiely pri vytváraní koalície a v neposlednej miere vytvorenie ôsmich krajov z bývalých štyroch a 79 okresov z 38, čo stálo vyše 5 miliárd korún. Išlo tak isto o politické rozhodnutie. Teraz, keď by bolo možné napraviť túto chybu, časti koalície už zrazu nestačí osem krajov, ale žiada dvanásť vyšších územných celkov, pričom je jasné, že žiadne ekonomické objektívne zdôvodnenie neexistuje, pretože toto riešenie má znova nádych politického rozhodnutia. Spomínaná nezdravá situácia vytvorená vo vnútri koalície založením novej strany a vznikom nových poslaneckých klubov, dnes spôsobuje vážne problémy pri rokovaniach o reforme verejnej správy. Naviac sa menej hovorí o presune kompetencií a vyčlenení potrebných finančných prostriedkov na uskutočnenie reformy verejnej správy.

Napriek týmto zložitým problémom verím, že sa nakoniec nájde riešenie, ktoré nebude odvodené z politických ambícií, ale bude vychádzať z reálneho života občanov našich miest a obcí, ktorým je táto reforma určená.

V súvislosti so schválením novely Ústavy Slovenskej republiky v Národnej rade Slovenskej republiky mi niektorí predstavitelia koalície a opozície vyčítali, že som sa nezúčastnil na záverečnom rokovaní a schválení novely Ústavy Slovenskej republiky a že som mal dokonca záujem o vyššie kompetencie. Pričom mi nezabudli pripomenúť, aby som si uvedomil, že máme parlamentnú demokraciu.

Na rokovaní v parlamente som sa nezúčastnil preto, lebo novela Ústavy Slovenskej republiky nebola vopred prerokovaná s opozíciou, ani s nezávislými odborníkmi, hoci som takéto rokovania za okrúhlym stolom inicioval už v čase prípravy novely. Žiaľ, bola to práve koalícia, ktorá môj návrh neprijala. Možno aj preto bol priebeh rokovania v parlamente k základnému zákonu nášho štátu takýto nedôstojný až urážlivý. Bol som vždy za otvorenú výmenu názorov, zvykol som si na to ako primátor, ale aj ako predseda Slovenskej národnej rady v porevolučnom období.

Rád by som sa niekoľkými vetami vrátil k parlamentnej demokracii a mojím tzv. požiadavkám na väčšie kompetencie pre prezidenta Slovenskej republiky. Jednoznačne môžem povedať, že v tejto veci došlo k nepochopeniu mojich návrhov, a to možno aj zámerne. Mojím cieľom neboli a nie sú vyššie kompetencie, ale posilnenie parlamentnej demokracie. A to tým, aby ani parlament nemohol prijímať nezodpovedne zákony, ktoré sú v rozpore s ústavou, resp. s inými platnými zákonmi. Aj preto som navrhol, že v prípade, ak parlament prijme zákon, ktorý je v rozpore s ústavou, by mal prezident republiky právo postúpiť ho na Ústavný súd Slovenskej republiky ešte pred jeho vrátením Národnej rade Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie. Ak by Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil protiústavnosť zákona, Národná rada Slovenskej republiky by musela takýto zákon opäť schváliť už trojpätinovou väčšinou. V žiadnom prípade nemožno teda hovoriť o zvýšení právomoci prezidenta Slovenskej republiky.

Smutné je aj ďalšie konštatovanie. Počas môjho doterajšieho funkčného obdobia, od júna 1999 Národná rada Slovenskej republiky prijala 27 zákonov, ktorých viaceré ustanovenia boli v rozpore s inými právnymi predpismi, alebo inými ustanoveniami. Z toho dokonca 13 zákonov nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. To v žiadnom prípade nie je dobrá vizitka vlády, ale najmä koaličných poslancov v parlamente, ktorí často neodbornými zásahmi spôsobujú takéto deformácie. Je to o to zarážajúcejšie, že minulému parlamentu a vláde sme takéto nedostatky často vyčítali.

Musím však konštatovať, že na pôde tohto parlamentu sme videli už aj pozitívne príklady politickej kultúry, ktoré napomohli k schváleniu Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, Pamätného dňa obetiam holocaustu a rasového násilia i Bezpečnostnej stratégie Slovenskej republiky.

Správa Európskej komisie o pripravenosti Slovenskej republiky na členstvo v Európskej únii za rok 2000 na viacerých miestach poukázala na skutočnosť, že “Slovensko vykonalo celkovo veľké množstvo legislatívnej práce.” Pokrok v harmonizácii legislatívy a zhoda v práve je teda hodnotená kladne. Súčasne sa však poukazuje na potrebu pokročiť aj v posilňovaní inštitúcií zodpovedných za implementáciu a uplatňovanie legislatívy v praxi. Aplikačná prax začína za tempom prijímania právnych noriem v jednotlivých oblastiach zaostávať. Ide o vážne upozornenie a tieto nedostatky treba napraviť a súčasne na tento účel vynaložiť adekvátne prostriedky. To je výzva pre dotknuté rezorty.

Ako vám je známe, od môjho nástupu do funkcie prezidenta Slovenskej republiky presadzujem v našej krajine zmierenie a porozumenie. Ak mnohí obyvatelia, cirkvi a náboženské spoločnosti, Združenie miest a obcí Slovenska, Slovenská obchodná a priemyselná komora, Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení, odborári a mimovládne organizácie podporujú moje snaženie a politici v parlamente a vláde ho ignorujú, je to dôkaz, že v našej politike stále platí známe slovenské porekadlo oko za oko, zub za zub. A to je smutné konštatovanie. Už niekoľkokrát som zdôraznil, že prvý je na ťahu ten, kto vládne. Ak sa súčasná koalícia nevie preniesť cez minulosť, môže rovnakú odvetu čakať od opozície, len čo sa naskytne prvá možnosť. A toto si väčšina našich občanov neželá. Mala by sa nad tým konečne zamyslieť najmä koalícia, lebo žiadna vládna garnitúra nezostane pri moci večne.

Na druhej strane očakávam väčšiu politickú kultúru v parlamente zo strany niektorých poslancov opozície. Rôzne invektívy, alebo dokonca urážky predstaviteľov koalície neprispievajú ku konštruktívnemu riešeniu problémov, skôr naopak. Určite by viac pomohli vecné konkrétne námety a oprávnené kritické pripomienky, najmä pokiaľ ide o zásadné zákony smerovanie nášho Slovenska do Európskej únie a NATO, ale aj zákonov , ktoré ovplyvňujú ďalší rozvoj nášho štátu.

Dovoľte mi teraz venovať stručnú pozornosť i problematike kultúry.

Nielen kvôli tomu, že Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky často byrokratickým spôsobom pristupuje k riešeniu problémov, napríklad Matice slovenskej, kde sa doslova vedie boj medzi ministerstvom a vedením tejto historickej ustanovizne, ktorá vznikla v roku 1863 a zohrala nezastupiteľnú úlohu pri obhajovaní práv a národnej identity Slovákov doma i v zahraničí. Súčasné vedenie Matice slovenskej nevyhovuje Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky najmä preto, že sa v minulosti spolitizovalo. Na druhej strane Matica nie je ustanovizňou slúžiacou dočasne len jednej koalícii, ale je to nadčasová kultúrna inštitúcia a má slúžiť Slovákom doma i v zahraničí.

Je preto žiaduce prehodnotiť doterajší postup Ministerstva kultúry voči Matici, pomôcť jej, aby v týchto zložitých ekonomických podmienkach obstála a naďalej mohla plniť svoje poslanie, bez ohľadu na to, aké politické strany sú práve pri moci.

Je potrebné oceniť podporu vlády na dokončenie neúnosne dlho rozostavaného nového Slovenského národného divadla. Na druhej strane, sa ukončenie tejto veľkej niekoľko miliardovej stavby tesne pred záverom predlžuje, čo zbytočne zvyšuje investičné náklady. Preto je zo strany vlády žiaduce vyčleniť potrebné zdroje na dofinancovanie už pätnásťročnej stavby nového Slovenského národného divadla v priebehu toho a budúceho roka.

Smutná je tiež skutočnosť, že stav a prevádzkovanie ostatných profesionálnych divadiel na Slovensku je v súčasnosti kritické pre neúmerné zníženie finančných prostriedkov na prevádzku, údržbu, ale aj platy zamestnancov.

Pýšili sme sa rekonštrukciou divadla v Košiciach, ale finančné prostriedky ušetrené na rekonštrukcii strechy dnes spôsobujú nenapraviteľné škody na drahých reštaurovaných interiéroch. Ide o havarijnú situáciu a podľa toho by mali na Ministerstve kultúry k tomuto problému pristupovať. Možno o pár mesiacov už bude neskoro.

Vážnou otázkou dneška je problém kriminality. V poslednom období rozvírila hladinu verejnej mienky aj otázka vymenovania nových policajných generálov. Všeobecne prevláda názor, že ich máme zbytočne veľa. Na druhej strane bezpečnosť občana je zatiaľ garantovaná len na papieri a nie v praxi.

Za minulý rok sa na Slovensku stalo 143 vrážd, čo je oproti roku 1999 o dve viac, pričom objasnených ich bolo 114. Dominantným motívom vrážd boli najmä osobné spory medzi páchateľom a obeťou. Poklesol síce počet vrážd s lúpežným motívom, všeobecne však možno konštatovať, že sa zvýšila brutalita páchateľov. Čo je však znepokojujúce, vzrástol počet vrážd s motívom konfliktu medzi podnikateľmi. Osobitnú pozornosť si vyžaduje aj trestný čin vydierania, a to najmä z hľadiska nárastu počtu osôb stíhaných pre tento trestný čin. V roku 1999 to bolo 821 páchateľov a v roku 2000 už 1005, čo je vzostup o 18,4 %. Ide o najvyšší počet za posledných osem rokov a výskyt tohto trestného činu sa v posledných rokoch takmer pravidelne z roka na rok zvyšuje.

Hoci sa zvykne hovoriť, že vysoká nezamestnanosť je predovšetkým ekonomický a sociálny problém, tento fenomén má výrazný podiel na zvyšovaní kriminality.

Viac ako polovica páchateľov je z radov nezamestnaných a pre túto vrstvu obyvateľstva je najčastejším trestným činom majetková kriminalita a z nej najmä krádeže vlámaním.

Sociálna neistota, ale aj nedostatočná ochrana obyvateľov a pôsobenie rôznych skupín organizovaného zločinu, s ktorými sa polícia nedokáže vysporiadať v uspokojivej miere, spôsobuje neistotu obyvateľov a často aj strach o holý život, a to nielen v mestách, ale neraz aj na vidieku.

Podľa štatistiky v rokoch 1999 a 2000 bolo zistených celkom 182 833 trestných činov so spôsobenou škodou 34, 6 miliárd korún. Z uvedeného počtu bolo objasnených 94 174. Na súdy bolo za toto obdobie podaných v trestných veciach celkom 39 470 žalôb.

Z podkladov získaných na Najvyššom súde Slovenskej republiky možno nevybavené spory k 1. máju 2001 vyčísliť sumou cca 7,7 miliardy korún.

Alarmujúce sú aj údaje o ekonomickej kriminalite. V roku 2000 bolo zdokumentovaných 14, 1 miliardy korún, čo predstavuje až dve tretiny škôd vzniknutých z kriminality. Na tejto nebezpečnej trestnej činnosti sa mnohokrát podieľajú aj navonok bezúhonní občania, ktorí využívajú svoje postavenie či získané informácie. V prípade tejto kriminality možno takmer vždy hovoriť o niekoľko miliónových sumách.

Právnoaplikačná prax ukazuje, že viaceré dobré ustanovenia trestného zákona sa v praktickom živote nerealizujú, resp. realizujú pomaly. Príkladom by mohlo byť ustanovenie o poškodzovaní veriteľa, ktoré bolo namierené aj proti tzv. tunelárom.

Praktické výsledky v tejto otázke verejnosť nepresvedčili o tom, že príslušné orgány vykonali všetko čo mali.

V tejto súvislosti chcem upozorniť na problém vyslovovania ortieľov politikmi pred uzavretím prípadu. Býva to pomerne časté a slúži na zastrašovanie opozície a opačne. Ak máme pri rôznych príležitostiach plné ústa demokracie a zdôrazňujeme nevyhnutnosť dodržiavania Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona nášho štátu, prestaňme sa navzájom obviňovať a vyslovovať vopred ortiele. Dodržujme Ústavu Slovenskej republiky, kde je jasne zakotvené, že platí prezumcia neviny. Tejto zásady sa držím aj ja, preto nemienim nikoho podozrievať, alebo dokonca obviňovať, kým nie je právoplatne odsúdený.

Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán premiér, vážené poslankyne, poslanci, členovia vlády, vážení hostia,

ak som bol vo svojom príhovore viac kritický ako možno niektorí členovia vlády či poslanci predpokladali, nebolo to preto, aby som znevažoval všetky tie pozitívne výsledky, ktoré vláda a parlament dosiahli. Ale v poslednom období sme si akosi zvykli všetko viac chváliť a sme menej kritickí k našim výsledkom, a to nie je dobré. To všetko tu už bolo, to by nás neposúvalo vpred. Občania Slovenskej republiky právom čakajú za sľubmi vlády činy. Ak nie sú, musí prísť minimálne ospravedlnenie a náhradné riešenie. Ale zamlčovanie skutočností, alebo dokonca skresľovanie skutočného života našich občanov nám doma ani v zahraničí meno nevylepší, skôr naopak.

Napriek mojím kritickým pripomienkam k práci vlády som stále toho názoru, že tejto vláde a premiérovi treba dať šancu dokončiť všetko, čo občanom sľúbila do konca volebného obdobia. Je tu ešte dostatok času mnohé veci napraviť a realizovať. Nech vláda využije túto šancu na aktívnejšiu prácu, na dôsledné riešenie oprávnených požiadaviek občanov, najmä pokiaľ ide o nezamestnanosť, problémy zdravotníctva, školstva, sociálnej a v ďalších oblastiach. Ja verím, že ak vláda zintenzívni svoju prácu, môže do najbližších volieb ešte mnoho urobiť.