       |
 |
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 
  |
Prezident a verejnosť Úvodná stránka > Prezident SR > Prezidenti po roku 1993 > Michal Kováč > Prezident a verejnosť (roky 1993 - 1997) Odbor pre styk s verejnosťou (OSV) je odborným útvarom Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky (KP SR) a tvorí jej integrálnu súčasť. Bol konštituovaný 1. apríla 1993 ako personálne najpočetnejší odbor Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky s najheterogénnejším zložením pracovníkov, medzi ktorými bolo najviac poslancov bývalého Federálneho zhromaždenia ČSFR. Napriek tejto skladbe odboru - pri absencii pracovníkov s právnickým vzdelaním, to vyžadovalo v krátkom čase dosiahnuť potrebnú mieru profesionality práce bez ujmy na jej kvalite.
Obsahová náplň práce odboru vyplývala z kompetencií vymedzených ústavnými právomocami prezidenta Slovenskej republiky a zákonom NR SR č. 16/1993 Z. z. o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Konkrétne úlohy odboru boli stanovené článkom 17 Organizačného poriadku Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, podľa ktorého sa odbor pre styk s verejnosťou zaoberal podaniami občanov a právnických osôb (petíciami, sťažnosťami, podnetmi, žiadosťami, názormi), ktoré prichádzali prezidentovi Slovenskej republiky a jeho kancelárii a tieto podania vybavoval. priebehu svojej existencie prešiel odbor viacerými personálnymi a organizačnými zmenami súvisiacimi s celkovými zmenami v organizačnej štruktúre Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky. Významnou zmenou bola novela Organizačného poriadku Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky čl. 17, ods. 3 písm. d) - zriadenie Detašovaného pracoviska Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky v Košiciach, ktoré tvorilo samostatné oddelenie odboru pre styk s verejnosťou Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky. V súlade so zameraním činnosti odboru pre styk s verejnosťou bolo hlavnou náplňou práce detašovaného pracoviska vybavovanie podaní občanov z východného Slovenska formou písomného i osobného kontaktu. V rámci dohody na úrovni odboru detašované pracovisko zabezpečovalo vybavovanie prakticky všetkých písomných podaní, ktoré boli doručené Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky z územia východného Slovenska s výnimkou agendy milostí, t.j. i tie, ktoré boli adresované do Bratislavy. Pri plnení svojich úloh odbor spolupracoval s ústrednými orgánmi štátnej správy, súdmi, prokuratúrou, políciou, orgánmi samosprávy a miestnej štátnej správy, ako aj notármi, exekútormi, likvidátormi a poisťovňami. Vnútorná štruktúra odboru bola prevzatá z bývalej Kancelárie prezidenta ČSFR, na základe ktorej sa konštituovali 4 oddelenia: občiansko-právne, verejno-správne, sociálno-právne a oddelenie trestnoprávne a milostí. Táto štruktúra bola v podstate vyhovujúca, pomerne presne určila okruhy činností jednotlivých oddelení a postupne vymedzila aj pracovnú náplň jednotlivých odborných pracovníkov na oddeleniach. Obsahová náplň práce odboru z hľadiska podaní zostala zachovaná až do konca, i keď organizačné zmeny súvisiace najmä s viacnásobným znižovaním počtu pracovníkov si vyžiadali určité zmeny vo vnútornej štruktúre odboru. I napriek týmto nepriaznivým zmenám boli úlohy odboru pre styk s verejnosťou plnené plynule, kvalitne a na profesionálnej úrovni. Počet podaní a prehľad štruktúry odboru za hodnotené obdobie vyjadrujú dve nasledujúce tabuľky.
Prehľad podaní vybavených na OSV:
Občiansko sociálny úsek Prehľad podaní za jednotlivé roky:
Pozn.: tabuľka neuvádza počet podaní vybavených telefonickým stykom. 1) Agenda občiansko-právna Základnou právnou normou upravujúcou občianskoprávne vzťahy tak, aby tieto prispeli najmä k ochrane osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva je Občiansky zákonník. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Najviac podaní v hodnotenom období poukazovalo na neoprávnený zásah do vlastníckych práv. V podstate sa občania dožadovali účinnej pomoci pri riešení susedských vzťahov, ktoré vznikajú medzi vlastníkmi susediacich nehnuteľností. Spravidla išlo o obťažovanie susedov pachmi, nežiadúcou úpravou hraníc pozemku, úpravami stavby, ktoré znižovali kvalitu bývania suseda a pod. V spolupráci s príslušnými obecnými orgánmi sme sa snažili aspoň v závažných prípadoch hľadať východisko zo situácie osobným kontaktom s dotknutými vlastníkmi a poskytnutím právnej rady.
V absolútnej väčšine prípadov išlo o neznalosť práv a povinností zo strany vlastníkov ako i neochotu tieto rešpektovať. Spory sú preto viac- menej nakoniec riešené v súdnom konaní. Podania z občiansko-právnej oblasti boli ďalej zamerané hlavne na:
Samostatný okruh problémov tvorili sťažnosti občanov na prieťahy v občiansko - právnom konaní, ktorého boli účastníkmi. Vychádzajúc z informácii predsedov príslušných súdov sme dospeli k záverom, že vo viacerých prípadoch boli tieto sťažnosti opodstatnené. Veľký počet podaní vyjadroval nespokojnosť s nevyužívaním ústavného práva prezidenta v zmysle čl. 130 Ústavy Slovenskej republiky. Občania sú toho názoru, že prezident by mal v opodstatnených prípadoch, keď o to žiadajú, podať návrh Ústavnému súdu SR na začatie konania.
Občania stále častejšie poukazovali na finančnú nedostupnosť odborných právnych služieb, prípadne na ich nízku úroveň alebo nedôveru k advokátom. Pretože prezident republiky nemá právomoci, ktorých sa občania dovolávajú, naša pomoc bola poskytnutá vo forme právnej rady, prípadne sme vplývali na vecne príslušné orgány, aby boli odstránené prieťahy v konaní. Oslovené orgány s nami väčšinou spolupracovali. Ak nám však spoluprácu odmietli, tak sme ich nemohli nútiť. Ďalší okruh problémov tvorila bytová problematika. Podstatou týchto podaní, vo väčšine prípadov, bola žiadosť o pomoc pri získaní bytu. Pomoc hľadali predovšetkým mladé rodiny, ktoré neuspeli u obecných orgánov ani u zamestnávateľov prípadne u vlastných rodičov. Ďalej občania žiadali o pomoc, prípadne právnu radu najmä vo veciach:
V zmysle § 711 Občianskeho zákonníka "ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu, najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenie poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace" prenajímateľ môže s privolením súdu vypovedať nájom bytu. V rokoch 1995-1996 už prenajímatelia bytov svoje právo uplatňovali na súdoch, pričom sa zo zákona neprihliadalo na dôvody, prečo nájomníci - neplatiči svoju povinnosť neplnili. V nejednom prípade sme došli k záveru, že uvedeným postupom boli tvrdo dotknutí nielen občania, ktorí úmyselne porušovali svoje povinnosti, ale aj rodiny, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v hmotnej núdzi. Len v ojedinelých prípadoch sme mohli výpoveď nájmu ovplyvniť v prospech občana.
Dňa 20. júna 1997 nadobudol účinnosť zák. NR SR č. 153/1997 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník. V zmysle ustanovenia § 112 b "Súd neprivolí k výpovedi nájmu bytu... ak sa nájomca a jeho domácnosť ocitli bez vlastného zavinenia v hmotnej núdzi, kým sa jeho hmotná núdza neodstráni." Súdy neprivolia k výpovedi nájmu bytu z dôvodu neplatenia nájomného alebo úhrad za užívanie bytu ak sa občan a jeho rodina ocitli v núdzi bez vlastného zavinenia. Predmetná novela tak odstránila tvrdosť predchádzajúcej právnej úpravy. 2) Agenda sociálno-právna Nový systém ekonomických vzťahov, tzv. trhová ekonomika vyvoláva objektívne ekonomické a sociálne nerovnosti v spoločnosti. Občan je zrazu povinný postarať sa sám o seba a svoju rodinu. To mnohí, najmä sociálne slabí občania, "odchovaní" v komunistickom režime, kde štát rozdával sociálne istoty, nevedia pochopiť dodnes. Nové ekonomické podmienky, charakterizované okrem iného zmenou vlastníctva v prospech súkromného sektoru, znižujú možnosť štátu priamo zasahovať do sociálneho postavenia občana. Štát garantuje iba základnú sociálnu úroveň, pričom je kladený dôraz na osobnú zodpovednosť občana zabezpečiť si svoje sociálne postavenie vlastným pričinením. Prechod od kolektívneho chápania sociálnej spravodlivosti k úlohe jednotlivca nie je jednoduchý a znamená prekonávanie ťažkostí pri prekonávaní psychologických bariér v myslení občanov. Oblasť sociálneho zabezpečenia spoločnosti je najcitlivejšou oblasťou, ktorá môže vyvolať vysokú mieru nespokojnosti v spoločnosti a tým aj vážne problémy celospoločenského charakteru. V sociálnej oblasti občania najviac žiadali o radu, prípadne priamu pomoc v súvislosti s:
Podľa našich poznatkov sme dospeli k záveru, že viacerých rodín sa veľmi tvrdo dotýka najnovšia novelizácia zák. NR SR č. 193/1994 Z. z. o prídavkoch na deti a o príplatku k prídavkom na deti z júna 1995 (zák. NR SR č. 134/95 Z. z.), podľa ktorej nevzniká nárok na prídavky na deti v prípade, ak spoločne posudzované osoby (spravidla ide o oboch rodičov detí) neboli v uplynulom roku zamestnané a neboli zároveň zaradené do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Podmienky na nárok na rodinné prídavky zväčša spĺňa len jeden z rodičov, ktorému je ťažko vysvetliť, že nová právna úprava požaduje splnenie podmienky aj u druhého z rodičov.
Pri riešení podaní z tejto oblasti sme odkázaní na spoluprácu s príslušnými orgánmi. (Sociálna poisťovňa, okresné úrady, obce). V prípadoch, kde to bolo aspoň trochu možné sa príslušné orgány na základe našich podnetov pričinili o nápravu veci. V súvislosti so žiadosťami bezdomovcov o získanie bytu, ale i nároku na výplatu sociálnych dávok sme opätovne upozorňovali na legislatívnu medzeru, v dôsledku ktorej nie je jednoznačne určený územne príslušný orgán verejnej správy, ktorý by mal byť nápomocný bezdomovcom. Osobitnú skupinu tvoria podania občanov týkajúce sa dôchodkového zabezpečenia a činnosti posudkových komisií sociálneho zabezpečenia pri posudzovaní zdravotného stavu na účely priznania dávok dôchodkového zabezpečenia. Otázka dôchodkového zabezpečenia je problém, ktorý nemôže nechať našu spoločnosť ľahostajnou. V Slovenskej republike žije 1 170 403 dôchodcov, z toho je 731 781 poberateľov starobných dôchodkov. Sťažnosti a oznámenia z tejto oblasti sa týkali najmä:
Častým dôvodom podania sťažnosti bol opäť subjektívny postoj sťažovateľa, nesprávny výklad právnych predpisov a porovnávanie sa s inými dôchodcami, ktorých dôchodky sú vyššie. Do tejto skupiny sťažovateľov patrili aj tzv. notorickí sťažovatelia, o nárokoch ktorých bolo správne rozhodnuté, viackrát im bolo poskytnuté vyčerpávajúce vysvetlenie, avšak i napriek tomu sa neuspokojili so stavom veci a často prostredníctvom Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky sa domáhali riešenia podľa svojich predstáv.
Časté sťažnosti na prácu posudkových komisií sociálneho zabezpečenia pri posudzovaní zdravotného stavu občana na účely priznania dávok dôchodkového zabezpečenia sa týkali najmä rozporov v odborných stanoviskách ošetrujúceho lekára a posudkovej komisie, upozorňovali na korupciu a pod. Osobitnú skupinu podaní tvorili oznámenia občanov na neoprávnené poberanie dávok dôchodkového zabezpečenia, najmä na poberateľov invalidného dôchodku, ktorí ďalej pracujú. Pomoc Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky pri riešení problémov spočívala v tom, že sa snažila zistiť na príslušnom orgáne štátnej správy či, miestnej samosprávy stav veci a štádium jej vybavenia, prípadne priamo odstúpila podanie na kompetentný orgán. Taktiež sa snažila poskytnúť všeobecnú právnu radu, čo bolo nápomocné najmä sociálne slabším občanov, ktorí nemali prostriedky na financovanie právnej pomoci. 1) Agenda milostí a trestnoprávnych vecí Prehľad podaní za jednotlivé roky:
Na základe práva vyplývajúceho pre prezidenta Slovenskej republiky z článku 102 písm. i/ Ústavy Slovenskej republiky úsek zabezpečoval hlavne realizáciu žiadostí o milosť. Išlo najmä o podania odsúdených a ich rodinných príslušníkov, v ktorých žiadali o odpustenie alebo skrátenie trestu spravidla z rodinných, respektíve zdravotných dôvodov.
Agenda milostí, ako vyplýva z celkového vyhodnotenia činnosti tohto úseku od roku 1993, je základnou agendou. Z celkového počtu 10 191 zaevidovaných podaní bolo 4 330 žiadostí o milosť. Realizáciu žiadostí osôb podliehajúcich vojenskej súdnej právomoci zabezpečovala Vojenská kancelária prezidenta Slovenskej republiky, kde bolo zaevidovaných 135 žiadostí. Celkom bolo v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky v hodnotenom období zaevidovaných 4 465 žiadostí o milosť. Najväčší nápad žiadostí o milosť bol v roku 1993, v období po inaugurácii prezidenta Slovenskej republiky do jeho ústavnej funkcie. V neskorších obdobiach začal stav tejto agendy klesať, od roku 1996 však opätovne zaznamenávame nárast žiadostí o milosť. S ich realizáciou sa začalo ihneď po vydaní rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 3. mája 1993 o určení kompetencií v zmysle ustanovenia § 366 ods. 2 Trestného poriadku, ktorým splnomocnil generálneho prokurátora Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, aby v rozsahu svojich právomocí vykonávali konanie týkajúce sa žiadostí o milosť a bezdôvodné žiadosti zamietali. Súčasne určil, v ktorých prípadoch si vyhradzuje právo sám vo veci rozhodnúť. Za hodnotené obdobie takto rozhodol celkom v 90 prípadoch, z toho v 60 prípadoch milosť udelil, v 30 prípadoch neudelil. Z tohoto počtu išlo o 3 prípady osôb podliehajúcich vojenskej súdnej právomoci, z ktorých v 1 prípade bola milosť udelená a v 2 neudelená. Z celkového počtu 60 udelených milostí bolo 24 udelených na návrh ministra spravodlivosti Slovenskej republiky a 1 na návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky. V počte 60 udelených milostí sú započítané vyhradené aj nevyhradené veci. Vo väčšine prípadov išlo o zmiernenie, respektíve odpustenie trestov uložených trestnými súdmi, v jednom prípade bolo nariadené, aby sa trestné stíhanie nezačalo a v šiestich prípadoch bolo nariadené, aby sa v trestnom stíhaní nepokračovalo a toto bolo zastavené. Vzhľadom na vysoký počet žiadostí o milosť je potrebné uviesť, že dôležitosť ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky udeľovať milosť si vyžaduje väčší časový priestor na objektívne posúdenie každej žiadosti, ako aj celého konania o milosť. Pri súčasnom organizačnom usporiadaní odboru a rôznorodosti vybavovanej agendy to nie je dosť možné. Preto sa pre budúce obdobie javí účelné oddeliť agendu milostí ako samostatný úsek činnosti. Okrem agendy milostí patrili do obsahovej náplne hodnoteného úseku činnosti aj trestnoprávne veci, ktorých bolo zaevidovaných celkom 2 758 a tzv. "iné podania", ktoré tvorili po milostiach druhú najpočetnejšiu skupinu podaní občanov. V číselnom vyjadrení predstavovali 3 103 vecí. Trestnoprávne veci obsahovali rôzne sťažnosti a upozornenia občanov na porušovanie zákona orgánmi právnej ochrany. Prevažovali najmä sťažnosti na políciu, súdy a prokuratúru, v menšom rozsahu boli sťažnosti na Zbor väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, útvary mestskej, respektíve obecnej polície a na ústredné orgány štátnej správy. Previerkou vecí kompetentnými orgánmi sa potvrdila opodstatnenosť niektorých sťažností. Najväčší nápad trestnoprávnych vecí bol v roku 1993 a 1994, kedy sa v podaniach občanov odrazila novela Trestného zákona a Trestného poriadku pri ich uvádzaní do života. Tieto niekedy vyvolávali nejasnosti v aplikačnej praxi vrátane nedostatočnej súčinnosti medzi orgánmi trestného konania navzájom, čo sa prejavilo v sťažnostiach najmä na prieťahy vo vyšetrovaní a v konaní pred súdom. Časté boli aj námietky nesprávneho rozhodnutia vo veci a podozrenia zo zaujatosti orgánov trestného konania. V ďalších rokoch sa počet podaní z tejto problematiky ustálil, zreteľnejšie ale podania odrážali celospoločenské problémy, kde občania poukazovali na stále sa zhoršujúcu bezpečnostnú situáciu, nárast kriminality, organizovaného zločinu, právnu neistotu, porušovanie ľudských a občianskych práv. Narastal počet žiadostí o pomoc v súvislosti s ochranou a bezpečnosťou občanov proti rôznym kriminálnym útokom. Osobitnú skupinu tvorili anonymné podania upozorňujúce na porušovanie zákona a na korupciu štátnych a verejných činiteľov, hospodárskych pracovníkov a funkcionárov samosprávy. Určitým odrazom situácie v spoločnosti boli tzv. výhražné anonymy, a to na hlavu štátu, respektíve iných ústavných činiteľov . Pri ich operatívnom riešení sa osvedčila spolupráca s Úradom ochrany ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Tzv. "iné podania", nápad ktorých výrazne stúpol v roku 1995 a pretrval až do konca hodnoteného obdobia, okrem iného odrážali aj reakcie občanov na legislatívne zmeny a nové právne normy, v súvislosti s ktorými sa občania domáhali svojich práv. Tak napríklad zdĺhavý postup a výška odškodňovania podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a podľa zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd podnietil mnohých občanov obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na prezidenta Slovenskej republiky. V súčinnosti s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky sa podarilo niektorým občanom pomôcť pri skrátení termínu vybavenia veci a uspokojení ich nárokov. O stave vybavovania tejto agendy bola predložená písomná správa prezidentovi Slovenskej republiky. Na druhej strane, žiadosti občanov súvisiace so zákonom č. 451/1991 Zb., ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách v ČSFR, ČR a SR /tzv. lustračný zákon/ zostali neuspokojené, hoci často išlo o existenčný problém rodín, keďže nebol určený orgán na vydávanie osvedčení podľa tohto zákona a mnohí začínajúci podnikatelia nemohli začať svoju činnosť. Obdobne by sme mohli uviesť reakcie občanov so žiadosťou o pomoc v súvislosti so zákonom NR SR č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky, zákonom NR č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, zákonom NR SR č. 283/1995 Z. z. o utečencoch, zákonom č. 70/1997 Z. z. o zahraničných Slovákoch, ako aj desiatky listov cudzích štátnych príslušníkov, ktorí sa obrátili na prezidenta Slovenskej republiky o pomoc v najrozličnejších veciach. Vo väčšine prípadov išlo o závažné problémy, ktorých riešenie si vyžadovalo súčinnosť s inými ústrednými orgánmi štátnej správy, najmä s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktoré po zistení dôvodnosti sťažnosti, respektíve žiadosti, prijali potrebné opatrenia k jej vyriešeniu. Okrem vybavovania bežnej agendy boli však, najmä v rokoch 1994 a 1995, vypracované viaceré analytické materiály, ktorých úlohou bolo prehĺbiť informačno-poznávaciu funkciu prezidenta Slovenskej republiky najmä vo vzťahu k orgánom právnej ochrany. V súčinnosti s príslušnými rezortmi tak boli vypracované napríklad materiály: Správa o stave a perspektívach väzenstva v Slovenskej republike, Aktuálne problémy práce orgánov prokuratúry Slovenskej republiky, Správa o vývoji kriminality v Slovenskej republike a iné. Od novembra 1994 boli pre prezidenta Slovenskej republiky spracovávané priebežné informácie o stave konania v najzávažnejších trestných veciach. Od januára 1996 v dôsledku zníženia počtu pracovníkov na 2 odborné pracovníčky bolo od týchto aktivít upustené, keďže agenda podaní na úseku milostí a trestnoprávnych vecí mala narastajúci trend a maximálne úsilie bolo treba vynaložiť na vybavovanie bežnej agendy. Napriek tomuto nepriaznivému stavu sa úlohy úseku podarilo zvládnuť plynule, bez ujmy na kvalite a profesionálnom prístupe k vybavovaniu podaní. Prehľad podaní za jednotlivé roky:
Životné prostredie Z tejto oblasti bolo veľa podaní (najčastejšie od skupín občanov) týkajúcich sa verejného záujmu, a to plynofikácie obcí, využitia lesného fondu, výstavby verejných vodovodov, hromadných garáží, diaľnic, vodných nádrží, malých vodných elektrární, čerpacej stanice pohonných hmôt či likvidácie nepovolenej skládky tuhého odpadu.
V podaniach od jednotlivých občanov išlo zväčša o sťažnosti na činnosť odborov životného prostredia okresných a krajských úradov (predtým úradov životného prostredia) v súvislosti s územnými a stavebnými konaniami a so stavebnými povoleniami na výstavbu objektov. Podania podnikateľov obsahovali najmä problematiku získavania úverov od peňažných ústavov a ich splácania, získavania návratných a nenávratných príspevkov na spoločensky účelné pracovné miesta, obsahovali sťažnosti na daňové úrady, žiadosti o odpustenie pokút za predaj neokolkovaných cigariet a za nepoužívanie elektronických registračných pokladníc atď.
Podania od kolektívov a skupín občanov, z ktorých mnohé spĺňali podmienky ustanovení zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve, obsahovali protesty proti rušeniu niektorých škôl, proti plánovanému zavedeniu tzv. alternatívneho vyučovania na školách s vyučovacím jazykom maďarským, ďalej obsahovali výhrady k niektorým ustanoveniam vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 41/1996 Z. z. o odbornej a pedagogickej spôsobilosti pedagogických pracovníkov a vyjadrovali nesúhlas so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 84/1995 Z. z., ktorým sa menil zákon Slovenskej národnej rady č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve.
Individuálne podania sa týkali prijímacieho pokračovania na stredoškolské a vysokoškolské štúdium, ubytovania študentov, štipendií atď. Táto oblasť zahrňovala podania s veľmi rôznorodou problematikou, a to sťažnosťami na činnosť orgánov miestnej samosprávy a štátnej správy počnúc, cez podania súvisiace s novým územným a správnym členením Slovenskej republiky, s výmenou peňazí, so sťažnosťami na spôsob transformácie vlastníctva majetku štátu na iné osoby, na aplikáciu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 284/1995 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 246/1993 Z. z. o zbraniach a strelive v súvislosti s odnímaním zbrojných preukazov občanom, ktorí vykonali civilnú službu, na účty telekomunikačných úhrad, na služby v zdravotníctve, na rušenie niektorých autobusových spojov do menších osád, na neprispôsobivé správanie sa rómskych spoluobčanov, na prevádzkovanie hracích automatov atď., až po narušené susedské a rodinné vzťahy a žiadosti o finančné príspevky.
Občania Slovenskej republiky sa v každom období živo zaujímali o politické dianie v štáte. Cieľom vyhodnotenia činnosti odboru pre styk s verejnosťou Kancelárie prezidenta SR je informovať o práci odboru za hodnotiace obdobie. Základnou náplňou práce bola vždy snaha poskytnúť pomoc fyzickým i právnickým osobám, ktoré požiadali o pomoc pri riešení svojich problémov prezidenta Slovenskej republiky. Tak ako to konštatovali už iní, aj my potvrdzujeme, že každá spoločnosť potrebuje inštitúciu, na ktorú sa môže občan obrátiť so žiadosťou o radu a vypočutie. Vo viacerých európskych krajinách plní túto funkciu inštitút ombudsmana. U nás zatiaľ tento inštitút zriadený nie je a tak, i keď bez príslušných právomocí, snažíme sa poskytnúť občanom aspoň právne usmernenie, prípadne i styk s vecne príslušným orgánom. PhDr. Miroslav Hladík riaditeľ odboru |
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||