       |
 |
|
| ||||||||||
 
  |
Prejavy v zahraničí - 6. 6. 2002 Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Prejavy prezidenta SR v zahraničí Príhovor prezidenta SR Rudolfa Schustera na otvorení vedeckej konferencie „Slovensko - desať rokov od získania samostatnosti“ na univerzite v Ottawe 6. júna 2002 Ottawa, Kanada, 6. 6. 2002 Vaša Magnificencia - rektor Patry, vážená Vedecká rada Univerzity v Ottawe, Excelencie, dámy a páni! S pocitom veľkej vďačnosti voči organizátorom i zodpovednosti voči Vám všetkým tu zhromaždeným sa ujímam slova pri otvorení tejto pre Slovensko zvlášť významnej vedeckej konferencie. Presviedča ma o tom Vaše početné, kvalifikované a zainteresované auditórium - akademické, politické, podnikateľské i krajanské - keď takto sympaticky dalo najavo záujem o osudy Slovenskej republiky, mladej demokracie, ktorú tu pred Vami reprezentujem ako hlava štátu. Samotní organizátori mi ešte v prípravnej fáze konferencie zdôrazňovali, že sa uskutoční v čase pre Slovensko veľmi vhodnom a exponovanom - pred prijatím závažných rozhodnutí o integračnej budúcnosti mojej krajiny. Môžem dodať, že pôjde o rozhodnutia nielen z externého prostredia integračných zoskupení, do ktorých si želáme vstúpiť, ale aj o rozhodnutia domáce. Veď stojíme pred ďalšími parlamentnými voľbami a uvedomujeme si, prečo môžu byť z hľadiska budúcnosti krajiny osudové. Mám dobrý pocit z náklonnosti organizátorov tejto konferencie voči Slovensku, ktorú prejavili zodpovednou prípravou tohto fóra. Takúto pozornosť Slovensku chceme ja i môj sprievod oplatiť fundovanou prezentáciou. Môžem Vás však vopred ubezpečiť, že piati prítomní členovia vlády Slovenskej republiky, ktorí majú doplniť moje úvodné vystúpenie konkrétnou argumentáciou v rezortných referátoch, si určite odpustia emócie, ktorým sa ja sám na kanadskej pôde ťažko ubránim. Vaša krajina mi je totiž zvlášť blízka. Niektorí z Vás možno vedia, že niekoľko rokov mi bola druhým domovom, keď som tu pôsobil ako veľvyslanec Českej a Slovenskej federatívnej republiky. K tomuto obdobiu sa viaže množstvo mojich krásnych spomienok, pevné priateľstvá i cenné skúsenosti, ktoré ešte aj teraz zúročujem vo svojej najvyššej ústavnej funkcii. Aj keď som mal počas tunajšieho pôsobenia pred dvanástimi rokmi štatút diplomatického reprezentanta, rád som si konfrontoval svoje pocity a poznatky nielen s domácou pospolitosťou, i s našimi tu žijúcimi rodákmi aj s mnohými cudzincami. Keďže považujem Kanadu za kus svojho života, spomienky i skúsenosti, ktoré som tu získal, dojmy i pocty, ktoré ma tu zastihli, som sa úprimne pokúsil reflektovať v memoárovej knihe s názvom Ultimátum. Dámy a páni, nemám tu v úmysle podrobne rozoberať všetky témy a problémy, ktoré súvisia s budovaním štátnosti a s medzinárodnými ašpiráciami mojej malej krajiny za desaťročie jej samostatnosti. Aj k tomu sa vyjadria členovia môjho sprievodu. Dovolím si Vám však predstaviť Slovensko, ako ho vidím z pozície hlavy štátu. Bolo by asi nesprávne, keby som sa pritom sústredil či obmedzil len na uplynulých desať rokov. Dosiahnutie samostatnosti bolo totiž iba vyvrcholením stáročného úsilia Slovákov spravovať svoje vlastné záležitosti. Hoci je náš štát mladý, národ putuje dejinami už viac ako tisíc rokov. Staroslovenská literatúra, školstvo i historiografia siahajú až do deviateho storočia. Bolo to obdobie začiatku budovania našej národnej identity, v ktorom nachádzame aj prvé symboly, také potrebné pre budovanie národného štátu. Ani potom, čo sa slovenské územie stalo na niekoľko storočí súčasťou Uhorského kráľovstva, sme sa nevytratili z diania v Európe. Obdobie národnooslobodzovacích pohybov 19. storočia, keď si Slováci kodifikovali spisovný jazyk, spájame aj s prvým výrazným úsilím Slovákov o medzinárodnú akceptáciu. Keď po prvej svetovej vojne vznikla na troskách Rakúsko-Uhorska Česko-Slovenská republika, bola všeobecne vnímaná ako prelomový moment v národno-emancipačnom úsilí Slovákov. Druhá svetová vojna a následná vyše štyridsaťročná izolácia v totalitnom režime spôsobili výraznú stagnáciu a zaostávanie za vyspelými krajinami Západu. Novú šancu sme si vybojovali v roku 1989, kedy bol na základe masívneho občianskeho odporu zvrhnutý nedemokratický režim. Vtedajšie Česko-slovensko sa vydalo na cestu budovania demokratického štátu. Vzhľadom na hodnoty, ku ktorým sme sa prihlásili, nebolo treba dlho hľadať partnerov a spojencov. Západné demokracie nasmerovali naše úsilie na zapojenie sa do ich politických, bezpečnostných a ekonomických štruktúr. Demokracia však - ako vieme - vytvára aj priestor pre slobodné rozhodnutie národa o svojej zvrchovanosti a vlastnom štáte. Takto sa Česi a Slováci v roku 1992 dohodli, že ďalej budú postupovať samostatne. Na mape Európy sa začiatkom roku 1993 objavili dve nové krajiny - Česká republika a Slovenská republika. Prvé roky našej samostatnosti neboli však jednoduché, ani euforické. Krajina sa ocitla nielen v zložitom procese vytvárania vlastných administratívnych štruktúr, dovtedy koncentrovaných v Prahe, ale aj v procese komplexnej spoločenskej, politickej a hospodárskej transformácie. To všetko by predstavovalo mimoriadnu záťaž aj pre omnoho silnejšie ekonomiky. Štartovacia pozícia Slovenska bola určite omnoho ťažšia ako v okolitých posttotalitných krajinách. Za veľmi krátky čas sme museli vytvoriť a novým podmienkam prispôsobiť exekutívne, zákonodarné aj súdne inštitúcie, zriadiť národnú centrálnu banku, uviesť do života novú národnú menu. Napriek nepriaznivým okolnostiam sa nenaplnil žiaden katastrofický scenár a v pomerne krátkom čase sa nám podarilo vybudovať životaschopné štruktúry, položiť stabilné základy samostatného štátu, ktoré sú nutným predpokladom pre stabilný hospodársky rozvoj, čo napokon uznalo i zahraničie. Vážení prítomní, najpriliehavejšou charakteristikou prvého desaťročia samostatného Slovenska je naša odkázanosť na kontakty a na spoluprácu s vonkajším svetom. Ako som už spomenul, občania Slovenska sa tvárou v tvár potrebe modernizácie a transformácie svojej krajiny po zániku totality a neskôr po kultivovanom rozchode s partnerom v nedemokratickej československej federácii rozhodli jednoznačne pre integráciu. Chceme sa stať členmi tých euroatlantických zoskupení, ktoré historicky osvedčili schopnosť obhájiť uznávané hodnoty demokracie, občianskych slobôd, princípov právneho štátu a trhovej ekonomiky. Občania mojej krajiny preferujú túto cestu. Ich podpora integrácii nepretržite stúpa. Tento poznatok by mal byť smerodajný najmä pre tých, čo znovu vyslovujú obavy zo smerovania Slovenska. Možno aj niektorí z Vás boli svedkami, ako si Slovensko zbytočne skomplikovalo včasnejšiu cestu k rokovaniam o vstupe do NATO rovnako, ako do Európskej únie. Keď sme svojho času od Európy dostali „žltú kartu“ za deficity demokracie a transformácie, stali sme sa preto v zahraničí možno viac známi, než v súčasnosti tým, čo pre integráciu krajiny konkrétne robí naša legislatíva, koaličná vláda krajiny a samozrejme jej občania. Keď ma občania Slovenskej republiky zvolili v máji pred tromi rokmi do čela svojho štátu v historicky prvých priamych voľbách prezidenta, túto závažnú zmenu samotného systému volieb hlavy štátu na Slovensku a moje víťazstvo v nich ocenili európske integračné štruktúry ako splnenie jedného z rozhodujúcich politických kritérií návratu Slovenska k princípom demokracie a právneho štátu. Práve tieto princípy predchádzajúca slovenská politická garnitúra znevážila. Predpokladám, že viete aspoň orientačne, ako táto garnitúra zaviedla krajinu do bolestnej viacročnej medzinárodnej izolácie. S odstupom času sa s dobrým pocitom, že som konal štátnicky zodpovedne, pozerám na obdobie, keď sa aj s prispením mnou založenej Strany občianskeho porozumenia sformovala pred štyrmi rokmi terajšia vládna koalícia. Je to ona, čo dokázala vrátiť Slovensku takmer stratenú integračnú perspektívu. Mňa zasa prísne zaväzuje môj prezidentský sľub občanom Slovenska, že členstvo v Severoatlantickej aliancii a v Európskej únii bude v centre všetkých mojich krokov počas účinkovania na tomto poste. Občania Slovenskej republiky počuli však odo mňa výslovne aj to, že nedosiahnutie tohto cieľa by som považoval za svoju osobnú prehru. Všetko, o čom sa vo svojich vystúpeniach kdekoľvek vo svete, i tu pred vami zmieňujem, má svoj inšpiračný zdroj v životných pocitoch, problémoch a preferenciách občanov Slovenska. Mňa osobne táto väzba veľmi silno pobáda každodenne prakticky ovplyvňovať v rámci ústavných kompetencií prezidenta integračné kroky svojej krajiny. Dnes, keď na Slovensku dominuje politická i vecná jednoznačnosť prointegračných aktivít, sú na nich zainteresované všetky relevantné subjekty politickej scény a takisto aj formujúca sa občianska spoločnosť. Priťahuje nás a povzbudzuje idea definitívne zjednotenej Európy. Na Slovensku, ako v celom spoločenstve transformujúcich sa posttotalitných krajín si dobre uvedomujeme, že náš prínos k želanej definitíve zjednotenej Európy nie je ešte veľký, ale určite už nie je zanedbateľný. Veď napríklad moja krajina pri vlaňajších nehoráznych teroristických útokoch voči nevinným americkým občanom veľmi jasne demonštrovala, ako sa dokáže promptne a primerane svojmu potenciálu zapojiť do obrany hodnôt, ktoré vyznávame spoločne s celým demokratickým spoločenstvom Európy a sveta. Ak na tohtoročnom pražskom summite NATO dostaneme pozvánku stať sa jeho členmi, chceme byť od začiatku spolutvorcami bezpečnosti a nielen jej konzumentmi. Dávno tvrdím, že v prijatí Slovenska do NATO máme najschodnejšiu záruku aj pre vstup do Európskej únie. Dobrou oporou pre takúto perspektívu je sústavne stúpajúca podpora verejnosti integrácii - v prípade NATO už dosahuje 60 percent. Pokiaľ ide o úniu, patrí s 80 percentami k absolútne najvyšším spomedzi kandidátskych krajín. Viem, že napriek tomu zahraničie vyslovuje určité pochybnosti o kontinuite nášho integračného zahraničnopolitického smerovania. Súvisia najmä s nedôveryhodnosťou niektorých politických subjektov na slovenskej politickej scéne. Z tohto miesta s plnou zodpovednosťou vyhlasujem, že svoju zodpovednosť pri formovaní novej vlády budem v rámci svojich ústavných kompetencií uplatňovať tak, aby sa v nej premietlo moje osobné prointegračné presvedčenie a aby nová vláda nevyvolala žiadne pochybnosti o orientácii Slovenska. Toto presvedčenie som už jasne deklaroval pri mojej nedávnej návšteve centrály NATO v Bruseli, hovorím o ňom pri každej závažnej príležitosti, hovorím o ňom i pred Vaším fórom a som pripravený aj u prezidenta Busha počas zajtrajšej oficiálnej návštevy v Spojených štátoch deklarovať ho ako garanciu našej nezmenenej orientácie. Občania Slovenska ocenili toto prvé pozvanie pre slovenského prezidenta ako veľmi solídny prejav uznania nášmu doterajšiemu úsiliu a správaniu sa na ceste do aliancie. Občania Slovenska sú rovnako vnímaví k mojej terajšej návšteve v Kanade, u ktorej predstaviteľov sa uchádzame o rovnakú podporu a porozumenie pre svoje členské ašpirácie. Vážení prítomní, z každodenného kontaktu s občanmi Slovenskej republiky, ktorý považujem vo svojej práci za prirodzený, viem, že sú napriek neľahkým okolnostiam transformácie zrelší, skúsenejší a poučení. Už neraz dokázali, že sa v kritických situáciách vedia rozhodnúť správne. Verím, že ani v tohoročných parlamentných voľbách to nebude inak. Dovoľte mi preto v rovnakej súvislosti spomenúť aspoň stručne niektoré prednosti Slovenska ako nádejného budúceho partnera a spojenca v euroatlantických integračných zoskupeniach. Spomeniem predovšetkým našu dozrievajúcu trhovú ekonomiku a pomerne vyspelú infraštruktúru, priateľské legislatívne a podnikateľské prostredie pre zahraničných investorov, prírodné krásy, autentický folklór, vyspelé a originálne kultúrne dedičstvo i súčasnú umeleckú tvorbu, vzdelanú a flexibilnú populáciu, ktorá sa dokáže uplatniť aj v náročnom zahraničnom prostredí. Dnes už tri štvrtiny exportu slovenskej produkcie sú orientované do členských krajín Európskej únie. Popritom veľmi efektívne spolupracujeme so všetkými našimi susedmi. Formy cezhraničnej spolupráce považujeme za dobrú prípravu na integráciu. Nedá mi nespomenúť si na časy môjho primátorstva začiatkom deväťdesiatych rokov, keď mestu Košice, ale i ďalším menším mestám východného Slovenska vtedajšie autokratické centrálne orgány bránili z vykonštruovaných politických dôvodov vstúpiť do Karpatského Euroregiónu namiesto toho, aby využili dobrodenie regionálnej spolupráce a podporovali ju. Dnes je situácia na Slovensku diametrálne odlišná. Presadili sme v súlade s európskymi normami a zvyklosťami územno-administratívnu reformu, ktorá otvára cestu medzinárodnej spolupráci na regionálnej úrovni a tiež spolupráci cezhraničnej. Často hovorievam svojím zahraničným hosťom, že naším cieľom je zmeniť cezhraničnú spoluprácu na bezhraničnú. Z tohto hľadiska ma mimoriadne teší skutočnosť, že počas môjho pôsobenia v najvyššej štátnej funkcii sa zavŕšilo pokrytie doslova celého pohraničia Slovenska sieťou euroregiónov, ktoré sa tak výborne osvedčili na teritóriu celej Európskej únie a nám tiež evidentne prinášajú prospech. Schopnosť dobre fungovať v integrácii si overujeme najmä na skúsenostiach zo spolupráce už dobre známej višegrádskej štvorky. Slovensko so svojimi tromi partnermi - Českou republikou, Poľskom a Maďarskom tvorí totiž zoskupenie, ktoré princípy európskej integrácie už prakticky uplatňuje a presadzuje aj zámer vstúpiť do únie spoločne. So svojím miestom v lepšie fungujúcej a rozšírenej únii môžeme spoľahlivejšie projektovať budúcnosť vlastnej krajiny. Vážení prítomní, pokiaľ ide o slovenskú ekonomiku na prahu integrácie, treba poctivo priznať, že jej súčasná štruktúra, profil a výkonnosť sú výsledkom dlhodobého vývoja, vplyvu rôznych historických vnútorných i vonkajších faktorov, ktoré zväčša neboli priaznivé. Ekonomickou prioritou súčasnej koaličnej vlády je zavŕšenie transformácie. Rozhodujúcim faktorom budúceho priaznivého ekonomického vývoja bude predovšetkým domáca politická situácia a odhodlanie politickej reprezentácie dokončiť nevyhnutné reformy. Veľkým prínosom pre posilnenie tendencie trvalo udržateľného rastu a tiež dobrým motívom záujmu zahraničných investorov podnikať u nás bolo prijatie Slovenska za 30. člena Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, klubu hospodársky najvyspelejších krajín sveta, v ktorom sme i partnermi Kanady. Úspešná a skorá integrácia SR do NATO a Európskej únie bude teda i pre investorov jasným signálom o stabilite slovenskej politickej scény a o zdieľaní demokratických hodnôt. Aj slovensko-kanadské bilaterálne vzťahy - o ktorých sa tu osobitne rád zmieňujem - možno v tejto súvislosti charakterizovať ako veľmi dobré, aj keď tu jestvujú rezervy, najmä v hospodárskej oblasti. Stále znova je dôvod apelovať na skvalitnenie a prehĺbenie našej vzájomnej spolupráce. Podľa mojich informácií je Slovensko v Kanade považované za modernú, demokraticky profilovanú a orientovanú krajinu, ktorej cieľom je stať sa plnohodnotným a uznávaným bezproblémovým členom politických, ekonomických a bezpečnostných transatlantických a európskych štruktúr. Určite by sa nám ľahšie uskutočňovali dlhodobé zámery i s kanadskými partnermi, keby sa podarilo zlikvidovať asymetriu vízovej praxe, ktorá je zatiaľ v náš neprospech. Zato veľmi pozitívnym faktorom našich vzťahov je aktivita a zacielenie pomerne veľkej komunity Kanaďanov slovenského pôvodu, s ktorou mám i ja osobné dobré skúsenosti. To ona sa tu svojho času oduševnene venovala presadzovaniu myšlienky vlastnej štátnosti Slovákov a ona tu dnes sústreďuje svoju pozornosť na uchovávanie slovenského kultúrneho a duchovného dedičstva, za čo sme jej veľmi vďační. Naozaj radi by sme videli v tunajšej krajanskej komunite aj významnú súčasť kanadskej podpory integračných ašpirácií Slovenska. Rád by som sa zmienil o Vašej krajine pred záverom ešte raz – vždy som obdivoval jej povznášajúcu duchovnú atmosféru, ktorá odráža vysokú mieru demokracie a slobody, rovnako má môj obdiv a zaslúži si ho od každého Vaša multietnická tolerancia, prenikavé profesné úspechy Kanaďanov i tunajšia neopakovateľne čarovná a dobre chránená príroda. Svoje vlastné dojmy odtiaľto mám v úmysle vložiť do knihy o Kanade, ktorú sa odvážim napísať aj preto, že moje osobné postrehy sú totožné s dojmami a postrehmi každého občana mojej krajiny, ktorý mal to šťastie Kanadu pri rôznych príležitostiach a za rôznych okolností spoznávať. Určite je šťastím žiť v Kanade, verte mi však, že je šťastím byť aj priateľom či ctiteľom Kanady a Kanaďanov. Vážení prítomní, nebolo pre mňa jednoduché vtesnať do tohto vystúpenia všetko dôležité, čím Slovensko za desať rokov od vyhlásenia samostatnosti prešlo. Som ale presvedčený, že aj z doterajších mojich slov jasne zaznelo, čo je v súčasnosti pre Slovensko životne dôležité, čo je naším prvoradým národnoštátnym záujmom. Dovoľte mi preto uviesť takúto záverečnú rekapituláciu: Slovenská republika sa plne a zodpovedne od počiatku samostatnej štátnej existencie hlási k demokratickému spoločenstvu krajín sveta, spriaznených uznávaním identických demokratických hodnôt. Svojimi historickými, geografickými, politickými, ekonomickými, kultúrnymi a ďalšími väzbami sa považuje za neoddeliteľnú súčasť euroatlantického civilizačného a kultúrneho prostredia. Napriek malej rozlohe, nízkemu počtu obyvateľov, obmedzenému ekonomickému potenciálu i deficitu energetických zdrojov bude a už aj teraz sa snaží byť nielen konzumentom výhod z členstva v euroatlantických zoskupeniach, ale aj prispievate- ľom k spoločnej veci. Slovenská republika sa v procese spoločensko-ekonomickej transformácie z vôle väčšiny občanov rozhodla pre účasť v euroatlantických integračných zoskupeniach, ktoré historicky osvedčili schopnosť obhájiť uznávané hodnoty demokracie, občianskych slobôd, princípov právneho štátu a trhovej ekonomiky. Slovenská republika preto s vedomím vlastnej spoluzodpovednosti naďalej bude
k vysloveniu týchto téz ma viedlo presvedčenie, že prežívame historické chvíle, v ktorých sa rozhoduje o budúcnosti Slovenska. Želám si, aby ústavní činitelia mojej krajiny - aj tí, ktorí prídu po jesenných voľbách - dodržiavaním týchto požiadaviek pomohli spolu so mnou dostať našu krajinu definitívne do zóny bezpečnosti a prosperity. Obyvateľstvo Slovenska si v drvivej väčšine tiež želá a určite aj zaslúži, aby sme sa stali plnoprávnymi členmi euroatlantického spoločenstva. My politici sa musíme zaslúžiť o to, aby sa tak naozaj stalo. Na záver sa chcem ešte raz úprimne poďakovať organizátorom tejto vedeckej konferencie za jej uskutočnenie a vám všetkým za pozornosť, ktorú ste mi venovali. Chcem zaželať rozkvet Vašej krajine a Vám úspechy v práci i osobnom živote. Zaželajme si spoločne aj novú dynamiku v rozvoji slovensko-kanadských vzťahov. Zaželajme si spoločne bezpečnosť, stabilitu a prosperitu. |
|||||||||||