Prezident SRKancelária PrezidentaŠtátne symbolyAktuality a PrehľadyÚstavné právomociPrechádzka sídlomVirtuálna komunikácia



> Domáce prejavy prezidenta SR
> Prejavy prezidenta SR v zahraničí
> Listy prezidenta SR




Prejavy v zahraničí - 6. 3. 2003
Úvodná stránka > Aktuality a prehlady > Prejavy a vystúpenia > Prejavy prezidenta SR v zahraničí

Inauguračná reč prezidenta SR Rudolfa Schustera pri príležitosti udelenia čestného titulu Doctor honoris causa na Akadémii budovania štátu a sociálneho rozvoja pri prezidentovi Uzbekistanu v Taškente
6. marca 2003

Vaša Magnificencia pán rektor,
vážené promočné kolégium,
vážené Spektability, Honorability,
vážené Excelencie,
vážené dámy, vážení páni,

nie každý deň je slávnostný. Ten dnešný je pre mňa však nielen slávnostný, ale aj výnimočný. Dostalo sa mi veľkej pocty, Akadémia budovania štátu a sociálneho rozvoja pri prezidentovi Uzbekistanu mi udelila čestný titul Doctor honoris causa. Nie je ľahké hľadať najvýstižnejšie slová, ktorými by som vyjadril svoju úprimnú vďačnosť za vysoké vyznamenanie, akým je pre mňa titul Doktor honoris causa. Toto ocenenie si vysoko vážim a som naň aj patrične hrdý.
Tesne pred odletom zo Slovenska do Uzbekistanu som prechádzal Uzbeckou ulicou v Bratislave. Úmyselne som šiel touto ulicou, lebo som vedel, že po skončení tohto slávnostného aktu pôjdem Bratislavskou ulicou v Taškente. Napriek tomu, že je Slovensko od Uzbekistanu vzdialené tisícky kilometrov, obidve krajiny majú čosi spoločné. Koľko je v tom symboliky. Uzbecká ulica v Bratislave je nová, moderná. Nachádza sa na sídlisku Dolné hony a je jednou z najväčších ulíc v okolí. Deti sa náhlili do školy a ľudia do práce. Ďalší vchádzali a vychádzali z obchodov, iní sa len tak prechádzali. Obraz podobný tomu, čo isto uvidím o malú chvíľu, keď budem prechádzať Bratislavskou ulicou vo vašom krásnom meste. Viem, že v Taškente nie je zvykom dávať názvy ulíc po hlavných mestách štátov. A predsa ste urobili výnimku a od 31. októbra 2001 jedna z historických ulíc Taškentu nesie meno nášho hlavného mesta. Pocit domova nebudem mať len vtedy, keď prejdem touto vraj peknou ulicou, ale mám ho už teraz, pretože som medzi svojimi – mne blízkymi ľuďmi, ktorí ma navyše poctili vysokou akademickou hodnosťou. Tejto pocty si vážim a je pre mňa veľkým záväzkom.
Vaša vysoká škola je špecifická, vychováva odborníkov pre štátnu a verejnú správu a mnohí absolventi sa časom stanú starostami, primátormi či inými vysokými štátnymi zamestnancami, ministrov nevynímajúc. U nás takúto špecializovanú vysokú školu nemáme, ale mnohé z tých predmetov, ktoré sa učia na vašej škole, sa u nás prednášajú na niekoľkých univerzitách a vysokých školách. Okrem toho na Slovensku niekoľko rokov dobre funguje Inštitút pre verejnú správu. Mojou vysokou školou v tomto smere bol samotný život. Ten je najlepšou univerzitou. Začínal som v projektovom ústave, potom som robil v Slovenskej akadémii vied a niekoľko rokov v najväčšom hutníckom kombináte na Slovensku, kde som zastával viaceré funkcie. Na Národný výbor mesta Košíc som prišiel v roku 1974. Povedali mi: „Poď, si mladý, šikovný, mesto potrebuje múdrych ľudí. Ak chceme, aby sa Košice mali lepšie, musia prísť pracovať na mestský úrad zapálení a obetaví ľudia, pre ktorých práca bude poslaním.“ A tak som prišiel a tento krok som nikdy neoľutoval. Dokonca som sa k tejto práci vrátil aj po návrate z postu československého veľvyslanca v Kanade a vytrval som v nej až do nástupu za prvého slovenského prezidenta priamo voleného ľudom. Nebola to ľahká práca, ale v mnohom bola krásna a oslobodzujúca. Vytvárať hodnoty v prospech ľudí a spoločnosti je to najušľachtilejšie poslanie, ktoré som mohol a môžem vykonávať. Hneď pri nástupe do funkcie primátora som si uvedomoval, že preberám mesto s veľkou historickou tradíciou, s prekrásnym, ale s devastovaným centrom, do ktorého sa už desaťročia neinvestovalo. Jadro mesta nielen chátralo, ale sa postupne vyľudňovalo, občania sa sťahovali do panelových domov, ktoré sa stavali v nových štvrtiach na okraji mesta a ostávali len neprispôsobivé rodiny. Boj s úradníkmi, ale aj s architektmi a urbanistami bol dlhý a únavný. Viacerí napríklad presadzovali, aby sa staré domy asanovali a vystavali nové železobetónové bloky. Ja som bol za postupnú rekonštrukciu všetkých budov tak, aby sa najprv opravili strechy, štítové steny, fasády, dažďové zvody, vrátane pôvodných dobových drevených brán a v ďalších etapách, aby sa opravil vnútrajšok budov a samotné dvory. Mojou túžbou bolo vytvoriť v centre mesta pešiu zónu, ktorá by plnila nielen obchodnú funkciu, ale aj kultúrnu a spoločenskú. Pešia zóna s fontánami sa mala stať obľúbeným miestom stretnutí a prechádzok. Veľkým problémom bola napríklad výmena starých, poškodených inžinierskych sietí, ako aj výmena kanalizácie. Ďalšou mojou túžbou bolo prinavrátiť centru starú secesnú atmosféru s výrazovými prostriedkami dnešnej doby, čo sa nám nakoniec aj podarilo. Kedysi tiekol na Hlavnej ulici potok, ktorý začiatkom 20. storočia moji predchodcovia nezmyselne zlikvidovali. Pre spomienku som presadil vybudovanie malého potôčika, ktorý je široký len štyridsať centimetrov. Veľmi efektne pôsobí najmä v noci, keď je z dna osvetlený reflektormi. Celá rekonštrukcia Hlavnej ulice, dlhej vyše 800 metrov, trvala necelé dva roky a stála vyše 40 miliónov dolárov. Námaha, ktorú som celému projektu venoval, stála však za to, aj keď ma to stalo veľa síl. Teší ma aj iná vec: po vzore Košíc začali s rekonštrukciou historických jadier ďalšie slovenské mestá. Slovensko časom skrásnelo, zmenilo svoju tvár a stalo sa príjemným krajom v strede Európy.
Vždy ma fascinovala história, ku ktorej mám blízko, vraciam sa k nej aj v niektorých svojich knihách či rozhlasových hrách. O to s väčším záujmom som sa zoznámil i s históriou Uzbekistanu, ktorý bol od dávnych čias dôležitou križovatkou spájajúcou Áziu s Európou. Uzbekistan, ako celé Stredná Ázia, je jednou z kolísok ľudskej civilizácie. Našli sa tu napríklad pracovné nástroje, ktoré pochádzajú z doby kamennej a na stenách niektorých jaskýň sú nástenné kresby. Dokazuje to, že územie dnešného Uzbekistanu bolo osídlené pred viac ako 5 tisíc rokmi. Bohaté a pohnuté bolo odvtedy každé storočie. Na území dnešného Uzbekistanu sa viedli rôzne boje a krajinu pustošili všelijaké vojny. Niektoré boli viac, iné menej spravodlivé. Každý krvavý boj je však nezmyselný a zbytočný. O to viac si to uvedomujeme v dnešných časoch, keď o svetový mier treba bojovať viac než inokedy. Slovensko i Uzbekistan našťastie vedia, kde je ich miesto.
V krátkosti som sa zmienil o histórii Uzbekistanu, ktorý navštívilo veľa významných ľudí. Medzi iným aj náš Milan Rastislav Štefánik, osobnosť, na ktorú sme právom hrdí. Aký paradox: hoci bol vojakom, generálom a naposledy aj ministrom vojny, bol pacifistom a neznášal násilie a neprávie. Okrem toho bol humanista a vedec. Ako známy astronóm sa 7. decembra 1906 vydal z Paríža do Turkestanu. Tento región bol najpriaznivejší pre pozorovanie úplného zatmenia Slnka, ktoré vtedajší vedci a výskumníci netrpezlivo očakávali 1. januára 1907. Štefánik nemohol pri tom chýbať a do Turkestanu cestoval aj vtedy, keď si zlomil ruku. O pár dní ho čakalo ďalšie nešťastie. Sedem kilometrov pred Taškentom sa vlak vykoľajil a traja ľudia zahynuli. Štefánik bol len ľahko zranený. Najviac sa strachoval o svoj 13-metrový skladací teleskop. Počasie bolo krásne a Štefánik sa nemohol dočkať pozorovania. Zrazu sa čas prudko zmenil, oblohu zatiahli sivé mraky a klesla teplota. Dážď vystriedalo husté sneženie, sneh neprestal padať ani 1. januára. Vyčasilo sa až na druhý deň, keď bolo po všetkom. Sklamaný Štefánik navštívil Samarkand, Bucharu, Taškent. Najdlhšie sa zdržal v taškentskom observatóriu, ktoré patrilo k najpoprednejším vedeckým pracoviskám vtedajšieho Ruska.
Milana Rastislava Štefánika nespomínam náhodou. Je to veľká osobnosť Slovenska, jedna z najväčších, akých sme kedy mali. A i môj veľký vzor. Škoda, že tragicky zahynul pri leteckom nešťastí. Prvý československý prezident T. G. Masaryk o ňom povedal, že „každý, kto s ním mal príležitosť spolupracovať, vie, aký vzácny človek odišiel nielen nám, ale i Francúzsku, ba celému svetu.“ Druhý československý prezident a Štefánikov blízky spolupracovník Edvard Beneš zase prezradil: „V okamžiku celkového triumfu národa zabíja sa muž, ktorý po celú dobu svojho vyhnanstva najviac prispel k oslobodeniu svojho rodného kraja... Niet pochybnosti, že bolo v jeho osobe mnoho geniálnosti a že bol jedným z najlepších ľudí, akých sme mali.“ Štefánika spomínam aj preto, že by bolo dobré, keby sa podrobne spracoval jeho mesačný pobyt v Turkestane, o ktorom veľa nevieme. Najlepšie by bolo, keby sa tejto problematike začali venovať okrem historikov aj študenti a pedagógovia Akadémie budovania štátu a sociálneho rozvoja. Práve oni by boli najkompetentnejší a nám by pomohli doplniť biele miesto v biografii nášho velikána.
História nepozná hranice. Všetkým by nám malo záležať na tom, aby sa neznáme fakty objasňovali. Pritom by si mali byť národy nápomocné a mali by si vychádzať v ústrety. Veď mnohé významné kultúrne pamiatky nie sú len majetkom toho ktorého štátu, ale celého ľudstva. Nezáleží na tom, kde sa nachádzajú, ale ako je o ne postarané a s akou vážnosťou a úctou sa stretávajú. Prečo o tom hovorím? Svetová kultúrna verejnosť vie, že na Slovensku sa nachádzajú vzácne islamské rukopisy a prvotlače. Vo svojich fondoch ich uchováva najväčšia knižnica na Slovensku - Univerzitná knižnica v Bratislave. Knižnica vlastní veľkú časť rozsiahlej zbierky Safveta beg Bašagiča. Fond rukopisov obsahuje 589 diel v 284 zväzkoch a fond tlačených kníh pozostáva z 365 zväzkov, ktoré obsahujú 496 titulov. Rukopisy vznikli v časovom rozpätí od 12. po 19. storočie a tlače v rozpätí rokov 1729 až 1923. Priznám sa, že tieto neuveriteľne cenné dokumenty ma mimoriadne nadchli, zaujalo ma najmä ich kaligrafické spracovanie. Výtvarná výzdoba kníh a pozlátené začiatky kapitol, ktoré sú ozdobené geometrickými a kvetinovými motívmi, sú dokladom veľkej zručnosti starých majstrov. Zaujímavé sú aj diela z islamskej filozofie, dokumentujúce formovanie kultúry, ktorá je vo svojej jedinečnosti univerzálna a približuje ľudstvu poznanie pravdy. Väčšina rukopisov prešla dlhou cestou, kým sa dostala do Bratislavy. Nasvedčujú tomu početné zápisy a poznámky ich majiteľov, ako aj podpisy odpisovačov alebo autorov, ktorí udávajú, kde a kedy ich napísali. Ešte jeden moment je pozoruhodný: cenná zbierka sa dostala do Bratislavy len preto, že Safvet beg Bašagič bol toho názoru, že Bratislava je najtolerantnejším mestom na svete. Zdá sa, že mal pravdu, veď časť zbierky, ktorú nechal v Sarajeve, bola zničená – zhorela do tla počas nedávneho vojnového konfliktu v Juhoslávii. Viem, že by Uzbekistan rád takúto zbierku vlastnil. Pracovníci Univerzitnej knižnice v Bratislave ju momentálne spracovávajú do elektronickej podoby. Ak bude záujem, ochotne vám ju poskytneme na vedecké účely, veď rukopisy Bašagičovej knižnice zaradilo UNESCO v roku 1997 do programu Pamäť sveta. Iste by bolo symbolické, keby sa výskumu podujal aj niekto z Akadémie budovania štátu a sociálneho rozvoja. Páči sa mi, čo vo svojom prejave povedal pri otvorení vašej Alma mater 3. októbra 1995 prezident Uzbekistanu Islam Karimov, s ktorým som mal dopoludnia srdečný a priateľský rozhovor: „...čas kráča. Vyrastá nové pokolenie, ktoré nás nahradí. Otázka je aké budú jeho vedomosti, s akou intelektuálnou a duchovnou batožinou sa vyberie na cestu života.“ Nájsť odpoveď na túto otázku nie je ľahké. Všetci zodpovední štátnici a politici veria, že práve v jej dešifrovaní je zakódovaná spokojná a šťastná budúcnosť. Vy sa momentálne zoznamujete s novou politickou filozofiou života v mene budúcnosti Uzbekistanu, ale aj budúcnosti ľudstva. Teší ma, že k tomu svojim dielom prispieva aj Slovensko. Ide o svojskú konvergenciu kultúr a civilizácií.
O malú chvíľu budem prechádzať Bratislavskou ulicou. Škoda, že nie je toľko času, aby som sa prešiel i obľúbeným a vyhľadávaným Parkom Bobura, s ktorým ulica susedí. Verím, že na tejto ulici sa dobre cítia všetci a to bez rozdielu národnosti a vyznania. Rovnako rád by som navštívil Taškentský pedagogický inštitút, ktorého komplex budov susedí s Bratislavskou ulicou.
Medzi moje prezidentské právomoci patrí vymenovanie vysokoškolských profesorov. Na Bratislavskom hrade, jednej z najstarších historických pamiatok Slovenska, minimálne tri razy do roka odovzdávam diplomy novým profesorom. Robím to rád, pretože si uvedomujem, že od profesorov, ale aj docentov, asistentov a celého personálu školu záleží, aká bude úroveň školy. Na Taškentskom pedagogickom inštitúte študuje 11 000 študentov, čo radí školu so 61 katedrami k najväčším v Uzbekistane. Viem, že inštitút spolupracuje s mnohými univerzitami vo svete. Spomeniem len USA, Francúzsko, Nemecko, Turecko. Aj u nás na Slovensku máme vynikajúce univerzity. Dobré výsledky dosahujú i viaceré vysoké školy pedagogického smeru, medzi iným aj Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Keďže ide o Bratislavskú ulicu v Taškente, núka sa spolupráca s touto školou. Verím, že čoskoro prídu do Taškentu slovenskí študenti a do Bratislavy zase taškentskí. Do Prezidentského paláca pozývam nielen študentov a pedagógov z Taškentského pedagogického inštitútu, ale aj Vás, študentov a pedagógov z Akadémie budovania štátu a sociálneho rozvoja.
Slovensko a Uzbekistan, dva nezávislé a suverénne štáty, pred nedávnom oslávili významné jubileum – 10 rokov svojej samostatnosti. Slovensko je pripravené byť pre Uzbekistan oknom a dverami do Európy a verí, že na oplátku bude Uzbekistan schodiskom pre Slovensko pri vstupe do Strednej a Centrálnej Ázie.
Milan Rastislav Štefánik po návšteve Uzbekistanu napísal: „Chcem využiť každý okamžik na rozvoj schopnosti srdca a ducha.“ Slovensko leží v srdci Európy a ako je známe, bez srdca nemôže fungovať žiaden organizmus. Uzbekistan je zase duchom Centrálnej Ázie, kultúrnym a civilizačným spojovníkom Európy a Ázie. Želal by som si, aby sa srdce i duch rozvíjali spoločne.
Ďakujem vám za pozornosť.