Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti odhalenia jazdeckej sochy kráľa Svätopluka, Bratislava 6. 6. 2010

Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán predseda vlády,
vážená pani predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky,
vážené poslankyne a poslanci, vážení členovia vlády,
vážené excelencie a magnificencie,
vzácni hostia,
drahí spoluobčania.

Kultúrny historik, alebo jednoducho človek, hľadajúci korene svojej národnej kultúry a porovnávajúci ich s kultúrnymi tradíciami iných národov, nemôže nezistiť, že zdroje, z ktorých sa napája a rástla tá či oná kultúra, sú často spoločné, inokedy rozdielne, ale vždy navzájom podnetné a plodné. To bol citát na historický pohľad na ktorom sa zhodlo svetové kultúrne fórum pred viac ako štvrťstoročím.

Áno, byť sebou nie je jednoduché. Usiluje sa o to každý z nás. A ako dnes vyjavujeme aj my tu, na bratislavskom hradnom vrchu, usiluje sa o to aj slovenský národ.

Udržiavajúc život v pohybe, otvárame sa aj do vnútra svojich dejín. Našu štátotvornú identitu vynášame na svetlo sveta aj pred nami stojacim Svätoplukom, z rodu Mojmírovcov. Vyjadrujeme ním a skrze neho našu zakorenenosť v historickom čase, našu konkrétnu celistvosť, ničím nezameniteľnú podstatu, ktorou sa líšime od iných svojbytných kultúr. No nerobíme to nasilu, len preto, aby to tak bolo. Ono to tak je, z podstaty.

Procesy slovenskej štátotvornosti prechádzali mnohými existenčnými skúškami. Ale my už dnes môžeme s hrdosťou povedať, že v nich slovenský národ so cťou obstál.

Túžba, ktorú Svätopluk uchopil, aby zjednotil roztrúsené rody a vytvoril z nich politický národ, teda štátny útvar, našla reálnu akceptáciu u pápeža Jána VIII., ktorý veľkomoravskú ríšu prijal pod ochranu pápežskej stolice.

To, čo prišlo po Svätoplukovi, nás omína a trápi dodnes. Malosť elít. Tá nás ako národ vháňala do pozície ľudí poddajných a slúžiacich. A občas mám pocit, akoby nás ani dnes nechcela opustiť. Už veky sme roztrieštení. Svedčí o tom aj nápis na Michalskej veži nášho hlavného mesta „Omne regnum in se ipsum divisum desolabitur“ – Každá vnútorne rozdelená ríša (moc, vláda) pustne.

Aj keď nám moc pustla, pospolitý ľud sa nikdy neopúšťal. Prežil vďaka svojej nábožnosti a pracovitosti. Hĺbku svojej duše, jej boľačky, ale aj radosti a túžby vkladal do svojich zvykov, krojov, ornamentov, piesní a tancov, bájí a rozprávok... Možno sa pýtate: čo s tým má spoločné Svätopluk. Práve že má. On sám sa stal legendou. Veľká Morava je východiskovým bodom rozvoja nášho jazyka, literatúry, viery, administratívneho i právneho ustrojenia. Je prameňom, z ktorého sa slovenská kultúra napája aj dnes.

Čoho sa dotýkame, ak siahame do minulosti? Len vecí dávno minulých? Dotýkame sa aj seba. Toho, odkiaľ prichádzame, kto sme, akí sme, kam smerujeme. Dotýkame sa nášho pohyblivého obrazu. Archeológovia nám stále odkrývajú históriu.

Vážené slávnostné zhromaždenie,

sú aj takí, čo hovoria, že Svätopluk a Veľká Morava sú veci dávno za nami. Že Európa je už iná. Ale či každý z nás, keď ide stavať, neskúma, aké je podložie?

Dovolím si povedať, že okrem hmotných, existujú aj duchovné základy. V tomto meste boli dlhý čas uložené kráľovské korunovačné klenoty. Tu študovali naši významní národovci, predstavitelia slovenského národného obrodenia. Tu bol v roku 1968 podpísaný zákon o federácii, ktorý ustanovil slovenské národné orgány; tu Alexander Dubček zasadil tri Lipy republiky. Tu boli prezentované symboly samostatnej Slovenskej republiky a bolo prvé sídlo jej prezidenta. Tu rokujú orgány nášho zákonodarného zboru. Je teda dobré, asi aj logické, že po tisícročí sa práve sem vracia aj kráľ Svätopluk.

Dovolím si povedať, že integrácia Európy je v istom zmysle pokračovaním Svätoplukovho posolstva. Slová „jednota“ a „solidarita“ – ktoré sa dnes ozývajú v Európe, ba na celom svete – ma posmeľujú k vyjadreniu, že Slováci mali v kráľovi Svätoplukovi svojho veľkého stratéga, obratného a múdreho politika. A tým i nadčasového.

Všetkým, ktorí nás dnes privolali na toto miesto, aby sme vzdali hold najvýznamnejšej politickej osobnosti našich starších dejín, patrí moje hlboké, úprimné poďakovanie.