Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča na Hodnotiacej konferencii zahraničnej politiky SR za rok 2010, Bratislava 28. 4. 2011

Vážená pani predsedníčka vlády,
Vážený pán minister a páni poslanci,
Vážené dámy a páni veľvyslanci,
dámy a páni,

je veľmi dobré, že sa dokážeme takto stretnúť, každý rok a spolu vyhodnotiť, ako sa pozeráme na zahraničnú politiku v rámci Slovenska a aké sú jej dopady aj na vnútornú politiku. Články 101 a 102 Ústavy Slovenskej republiky mi v oblasti zahraničnej politiky vytvárajú priestor, ktorý v spolupráci s ministrom zahraničia i jeho rezortom aktívne využívam. Som rád, že táto spolupráca prebieha v súčasnosti bez problémov. Viem si predstaviť užšiu komunikáciu aj s ďalšími ústavnými činiteľmi a rezortmi s kompetenciami v oblasti zahraničných vzťahov a európskych záležitostí. Lebo vláda spolu s prezidentom, a nie jednotlivé rezorty samostatne, tvoria zahraničnú politiku. Možno by sme sa tým vyhli lapsusom, keď si niektoré rezorty vyvárajú priestor, aby mohli prezentovať svoje subjektívne názory v otázkach zahraničnej politiky.

Dnes chcem ponúknuť môj pohľad len na niektoré otázky a témy slovenskej zahraničnej politiky i medzinárodného diania. Vopred sa ospravedlňujem, ak opomeniem niektoré agendy a bilaterálne relácie. Viem však, že na ich podrobnejšiu analýzu a bilanciu máte pred sebou celý dnešný deň.

Minulý rok bol pre našu zahraničnú politiku ďalším dynamickým rokom. Poznamenala ho aj predvolebná kampaň pred parlamentnými voľbami a následná zmena vládnej garnitúry. Sledoval som odpočet p. ministra zahraničných vecí v Národnej rade SR koncom marca t.r. V ňom sa nepriamo dištancoval od celého prvého polroka v slovenskej zahraničnej politike. Prirodzene, uznávam právo politika uplatniť pri hodnotení reality stranícky pohľad, aj keď, popravde, v agende zahraničnej politiky by som radšej videl nazeranie racionálnejšou optikou konsenzuálneho štátneho záujmu.

Nemyslím si, že minuloročná zmena vlád sa v zahraničnej politike prejavila dramaticky. Napriek zmenám niekoľkých akcentov prevládla, a som tomu rád, rozumná kontinuita v zásadných otázkach zahraničnej politiky. To hodnotím kladne. Viete, že nie som zástanca paušálneho zvýrazňovania negatívnych aspektov minulého vládnutia a potláčania pozitívnych. Napokon, Slovensko aj v prvom polroku bolo jednou z najúspešnejších krajín Európskej únie, zodpovedným spojencom v Severoatlantickej aliancii, dobrým susedom v stredoeurópskom regióne a vo Vyšehradskej skupine, ktorý sa, síce bez adekvátnej odozvy, ale predsa len, usiloval riešiť dialógom sporné otázky s maďarským susedom. Slovensko sa po celý rok opieralo o pevné ukotvenie v integračných štruktúrach a o kľúčovú spojeneckú väzbu so Spojenými štátmi americkými. V praxi sme priebežne posilňovali naše zapojenie sa do spojeneckej operácie ISAF v Afganistane.

Po celý rok, tak ako aj v predchádzajúcich rokoch, sme spolu s našimi susedmi i partnermi z EÚ politicky podporovali opozičných občianskych a politických aktivistov v Bielorusku - v záujme rešpektovania ľudských práv, demokracie a zásad právneho štátu. Aj v prvom polroku minulého roka prebiehali aktivity slovenskej diplomacie, zamerané na posilnenie energetickej bezpečnosti krajiny, na prenos našich národných transformačných skúseností priateľom na západnom Balkáne aj partnerom z východnej Európy v rámci projektu Východného partnerstva. Z tohto pohľadu teda Slovensko aj počas prvého polroka 2010 viedlo v Európskej únii a v NATO zodpovednú spojeneckú, čitateľnú a predvídateľnú politiku, ktorá sa v zásade neodlišovala od politík iných členských krajín v EÚ a v Aliancii.

Po nástupe novej vlády v mnohých bodoch naďalej podporujem nastavenie zahraničnopolitických priorít novým vedením ministerstva zahraničných vecí – práve kvôli ich rozumnej kontinuite. Stotožňujem sa s nastavením úloh ministerstva zahraničia, vychádzajúcim zo Zamerania zahraničnej politiky na rok 2011: rozvíjať dobré susedské vzťahy so všetkými susedmi a regionálnu spoluprácu s dôrazom na Vyšehradskú skupinu, vychádzať z nášho hodnotového ukotvenia v EÚ a NATO a byť ich aktívnymi členmi, podporovať integračné procesy na západnom Balkáne a v krajinách Východného partnerstva, hľadať odpovede na nové výzvy cez nástroje multilateralizmu, vrátane OSN, OBSE a Rady Európy, rozvíjať bilaterálne vzťahy s kľúčovými spojencami na západe, ale aj s partnermi na východe, vrátane Ruska, pokračovať v ekonomizácii diplomatickej služby atď. S takto nastavenými prioritami som sa stotožňoval v minulosti a stotožňujem sa s nimi aj teraz. Dokonca ich s uspokojením v spolupráci s ministrom zahraničných vecí bez váhania obhajujem na najvyšších medzinárodných fórach. Tak tomu bolo na 65. Valnom zhromaždení OSN v New Yorku, na summite NATO v Lisabone a na summite Vyšehradskej skupiny v októbri, či na summite OBSE v Astane začiatkom decembra 2010.

Ak mám niektoré pripomienky, pochybnosti a otázky v oblasti zahraničnej politiky, týkajú sa skôr spôsobu jej realizácie a prístupu slovenskej politickej scény k niektorým jej témam.

Jednou z najdiskutovanejších bola a je otázka solidarity členov eurozóny vo vzťahu k sanovaniu verejného dlhu Grécka. Aj vtedy sme všetci vedeli, že bývalé grécke vlády, ale aj veľké západné bankové domy, sa svojou politikou v Grécku dopúšťali ľahkovážnych chýb. Dialo sa to i v dôsledku nedôraznej kontroly zo strany EÚ. V tom sme pochybili my všetci v Únii. Keď problém vypukol, bolo v životnom záujme eurozóny konať rýchlo. Neexistoval žiadny iný prepracovaný záchranný mechanizmus. Do finále tohto hektického úsilia sa nezapojilo iba Slovensko s odvolaním sa na morálny hazard a na domáci politický záväzok, zabúdajúc na svoj záväzok z členstva v eurozóne.

Aj dnes som presvedčený, že pokiaľ v eurozóne nie sú pre podobné situácie dohodnuté krízové mechanizmy, prednostne treba riešiť akútny problém. A hneď potom v odborných diskusiách hľadať všeobecne prijateľné a ekonomicky odôvodnené nástroje a mechanizmy, vrátane bankrotu, čiže tzv. „reštrukturalizácie dlhov“. Nepochybne práve na takýchto pravidlách sa v súčasnosti pracuje a je na to najvyšší čas. Náš domáci konsenzus na takzvanom Eurovale 2 je v záujme Slovenska i zachovania funkčnosti eurozóny. Je to kompromis v záujme vyššieho cieľa. Tu by som sa chcel vrátiť o takmer 20 rokov späť, keď sme v zložitých rokovaniach dohadovali podmienky rozdelenia Československa. Nebolo to úplne spravodlivé, ale uvedomili sme si, že bez istých strát a kompromisov by pohyb dopredu nebol možný. Napriek tomu sme sa nad straty povzniesli, sústredili sme sa na svoju prácu a dnes je Slovensko ekonomicky stabilizovaná a prosperujúca krajina.

Nerád to konštatujem, ale z vyhodnotenia medzinárodných ohlasov mi nevychádza, že by odmietavý postup novej slovenskej vlády v lete minulého roku zvýšil jej dôveryhodnosť v zahraničí. Na druhej strane chcem zodpovedne oceniť úspešnú snahu ministra financií presadiť spravodlivejší distribučný kľúč pre slovenský podiel na Európskom stabilizačnom mechanizme. Takéto asertívne konanie pri obhajobe slovenských záujmov by bolo vhodné aj v ostatných agendách EÚ.

Už niekoľko rokov narážame na domáce otázniky v oblasti bezpečnostnej politiky. Náš prístup k plneniu domácich záväzkov naráža na nepochopenie spojencov v Severoatlantickej aliancii. V ostatných rokoch sme sa plne spoľahli na to, že naše členstvo v NATO vyriešilo strategický problém garancií našej bezpečnosti. Toto uspokojenie paradoxne spôsobilo marginalizáciu bezpečnostných tém vo vnútropolitickom diškurze krajiny a to naprieč celým politickým spektrom. Podpora politických strán pre napĺňanie cieľov a úloh obrannej a bezpečnostnej politiky je dlhodobo mizivá. Každému, kto pozorne sleduje medzinárodný vývoj a pribúdanie nových hrozieb, musí byť zrejmé, že pre slovenské ozbrojené sily pribúdajú nové úlohy, ale obranné výdavky sa sústavne znižujú. Nabádam k zmene tohto prístupu, pretože v hre je naša dôveryhodnosť spojenca.

Pred rokom som na tejto konferencii zdôraznil nutnosť užšieho prepojenia strategického plánovania i rozdelenia úloh Aliancie a Európskej Únie. Označil som to za najprirodzenejšie prepojenie, lebo nekoordinácia dvoch integračných zoskupení vyznávajúcich rovnaké hodnoty a pôsobiacich v tom istom medzinárodnom prostredí je pre občanov drahá a ťažko vysvetliteľná. Myšlienka našla svoje vyjadrenie v novej Strategickej koncepcii NATO, ale realizácia v praxi pokrivkáva. Terajšia skúsenosť z Líbye ukazuje, nakoľko je nevyhnutné podstatné zlepšenie spolupráce NATO s Európskou úniou. Hovoriac o dianí v severnej Afrike a v arabskom svete dovolím si zopakovať, že tam zlyhala politická analýza a prognóza celého medzinárodného spoločenstva. Podľa môjho názoru, v Líbyi sme sa opakovane dopustili chyby, keď sme začali vojenskú operáciu bez vyhodnotenia dopadov a bez dobrého zadefinovania finálneho cieľa. A nie je to prvýkrát, keď si spomenieme na bývalú Juhosláviu, na Irak či na Afganistan.

V nedávnych debatách v slovenskom parlamente i v materiáloch ministerstva zahraničných vecí sa začalo zdôrazňovať sympatické slovné spojenie „hodnotovo orientovaná zahraničná politika Slovenska“. Myslím, že je rovnako dôležité, ako „hodnotovo orientovaná vnútorná politika“. Pretože , ako povedal pán minister v Národnej rade, „zahraničná politika je iba odrazom politiky vnútornej“, s čím súhlasím. Jednu aj druhú treba robiť dôstojne, s eleganciou, ale aj s citom pre takt, mieru, pokoru a kompromis. Lebo ako vyvažovať hodnotovú politiku a naše štátne záujmy bez kompromisov? Celý náš život je o väčších či menších kompromisoch. Život v rodine, v politických stranách, v koalíciách strán, v medzinárodných organizáciách, znamená neustále kompromisy, vedúce k vyváženosti a stabilite. Možno je to jedna z tém, ktorou by sa mohla zaoberať aj dnešná konferencia – kde je „prah citlivosti“ štátu alebo hranice únosnosti spolupráce s partnermi s deficitom demokracie? Kto pre nás môže a kto nemôže byť príkladom vzorového postupu v týchto situáciách?

Vážené dámy a páni,

ekonomická a dlhová kríza, kumulácia ďalších globálnych krízových javov i geopolitické pohyby ostatných rokov vytvárajú nový, multipolárny model medzinárodných vzťahov. V ňom si Slovensko a integračné zoskupenia, ktorých je členom, musia nájsť dôstojné miesto, ak chcú zostať relevantnými hráčmi na medzinárodnej scéne a uchrániť záujmy svojich občanov. Je na to slovenská zahraničná politika pripravená? Sledujeme dôsledne prípravy novej finančnej perspektívy EÚ? Kde vidíme v slovenskej zahraničnej politike úlohu krajín BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika) s ich značným štátnym kapitálom? Ako analyzujeme a aké závery sme si urobili z prebiehajúceho revolučného pohybu v arabskom svete? Je množstvo vážnych otázok, ktorými by sa mala zaoberať slovenská zahraničná i vnútorná politika, ak si chce vypracovať realistickú víziu dobrej budúcnosti Slovenska. Je to úloha pre nás všetkých.

Mrzí ma preto, že slovenská politika je niekedy zahľadená do seba, do lokálnych a straníckych záležitostí spravidla ohraničených časovým horizontom jedného volebného obdobia a veľké témy globálnej i európskej politiky jej unikajú. Veď kto okrem ministra zahraničných vecí a prezidenta hovorí verejne o makroregionálnej Dunajskej stratégii ako o novej forme európskej regionálnej a cezhraničnej spolupráce? Pritom návrh je v Bruseli vo finálnom štádiu schvaľovania pod taktovkou maďarského predsedníctva v Rade EÚ. Bol slovenskej verejnosti predstavený náš „Národný program reforiem“, ktorý má byť v týchto dňoch odovzdaný v Bruseli ako národný podklad k implementácii „Stratégie Európa 2020“? Prebehla diskusia o finalizovanej Stratégii EÚ pre Rómov? Iste, slovenskí experti na týchto dokumentoch pracovali, ale tak zásadné otázky by bolo dobré prediskutovať a posúdiť aj vo verejnej diskusii pred ich schválením.

Slovensko malo pred prípravou Lisabonskej zmluvy vytvorený tzv. „Národný konvent o EÚ“, ktorý bol širokou platformou pre diskusiu práve o podobných strategických otázkach. Dnes je o ňom počuť veľmi málo. Na druhej strane, Slovensko pomáha vytvárať takéto konventy v dvoch krajinách Východného partnerstva a v Čiernej Hore. My sami však o Únii, o jej budúcnosti a našej v nej, diskutujeme stále menej a menej.

Pritom Európska únia sa očividne nachádza v zložitej etape svojho vývoja. Želám si, aby z nej vyšla posilnená. Vo viacerých členských krajinách však populistické politické sily zintenzívňujú pochybovačnú kampaň o efektívnosti fungovania EÚ či eurozóny, ba dokonca o zmysluplnosti existencie samotnej Únie. Niektorí konajú tak, ako keby s pozitívnou perspektívou Únie ani veľmi nepočítali. Pokladám to za nebezpečný prejav národného egoizmu a ignorovania logiky európskej histórie i súčasnej geopolitiky.

Slovensko vníma Európsku úniu ako ekonomický a politický projekt, ktorý dozrieval roky a bol odpoveďou demokratickej Európy na drastickú skúsenosť dvoch svetových vojen. Bolo by neodpustiteľnou chybou dnešnej európskej politickej elity, keby v Európe ponechali voľný priestor pre posilňovanie nacionálnych populistov, volajúcich po znižovaní významu Únie a po jej rozdrobení. To by znamenalo aj návrat starých hrozieb, kvôli ktorým Únia vznikla. Som presvedčený, že v tomto zmysle Európsku úniu nemožno zrušiť bez rizika fatálnych dôsledkov pre náš kontinent.

Vážené dámy a páni,

pred záverom ešte pár poznámok k vývoju v krajinách arabského sveta a k slovensko-maďarským vzťahom.

Sme svedkami historického sociálneho a politického pohybu vo väčšine krajín arabského sveta. Je na zváženie, či politickí analytici v renomovaných svetových politologických centrách nepredpokladali tento dramatický vývoj, alebo či výsledky ich analýz svetová politika jednoducho odignorovala. Jedno aj druhé je nepríjemným zistením, lebo spochybňuje našu schopnosť prognózovať náš vlastný vývoj. Zdá sa, že bohatý mentorský „vyspelý svet“ nemá schopnosť odhadnúť mieru únosnosti biedy v krajinách tretieho sveta. Biedy, ktorá ho v konečnom dôsledku tiež ohrozuje. Konzumná spoločnosť nemá dosť energie na pochopenie zúfalstva a bezperspektívnosti miliónov mladých ľudí uplatniť sa v rodnej krajine a založiť tam rodinu. Ľudia po skúsenostiach niekoľkých desaťročí stratili nádej, že autokratickí lídri sú schopní im takéto podmienky vytvoriť.

Mám však pocit, že naše prekvapenie zo súčasného vývoja v severnej Afrike a na Blízkom východe je trochu neúprimné. Museli sme vedieť, že po tom, čo sme do týchto krajín predali moderné informačné technológie, telekomunikačné zariadenia a počítače, po tom, čo cez internet a ďalšie médiá sa milióny mladých ľudí v Afrike a Ázii dozvedajú o našom konzumnom spôsobe života, o našej životnej úrovni, že budú chcieť zmeniť svoj spôsob života alebo odísť zo svojej krajiny. Je otázne, či povstalci sú pripravení začať riadiť veci verejné vo svojej krajine iným spôsobom. Revolta z biedy a bezvýchodiskovej situácie je nebezpečná práve kvôli nepripravenosti alternatívnych demokratických štruktúr i kvôli ľahkému zneužitiu nedemokratickými silami. Je čas v Európe uvažovať nad zmenou paradigmy prístupu k týmto susedom Európy. Kľúčom by mala byť politika, ktorá by vytvárala také podmienky, aby občania neopúšťali svoje krajiny, ale aby bolo pre nich zaujímavé ostať žiť doma.

Na záver niekoľko poznámok k slovensko-maďarským vzťahom. Pred rokom sme na tomto fóre, deň po prvom kole maďarských parlamentných volieb, vyzvali nastupujúcu novú maďarskú politickú garnitúru k čestnému dialógu bez akýchkoľvek podmienok, k dialógu dobrých susedov a spojencov. Politický dialóg pokračoval, atmosféra sa mierne upokojila, bilaterálna spolupráca pokračuje, ale žiadna zo sporných otázok sa nevyriešila. Došlo len k obmedzeniu medializácie výmen názorov. Pred tromi dňami maďarský prezident podpísal novú Ústavu Maďarska. Jej duch i niektoré ustanovenia naznačujú, akoby sa náš južný sused zahľadel iba do svojej národnej politiky a nezaujímajú ho výhrady a obavy z presahu maďarského práva na územie susedných štátov. To navádza maďarskú politiku na opačnú vývojovú trajektóriu, než sme si želali pred rokom.

Spolu s mnohými našimi zahraničnými partnermi si kladieme otázku, prečo sa náš sused tak urputne snaží presadiť v regióne svoju predstavu o uplatňovaní aj kolektívnych práv príslušníkov národnostných menšín, ktorá nie je v súlade s duchom a literou európskej legislatívy? Európa už dlho hovorí, že musí byť slobodný občan. A keď je slobodný občan, slobodná je aj spoločnosť a nie je treba hovoriť o kolektívnych právach. Prečo ten patetický návrat do histórie, ktorú už zmenili výsledky dvoch najväčších vojen v dejinách ľudstva? Prečo snaha o export maďarskej vnútornej politiky na územie susedných štátov? Máme dosť vlastnej politickej rozpoltenosti a niekedy i nenávisti. Sú to legitímne otázky, lebo aj keď je slovenská štátnosť relatívne mladá, náš národ má stáročnú historickú pamäť i skúsenosť. A tá ho učí nevnímať veci izolovane od historického a politického kontextu. Aj keď v zásade hovoríme všetci - zabudnime na minulosť a pozerajme sa spolu do budúcnosti.

Vážené dámy a páni,

Slovensko je súčasťou európskej i globálnej morálnej i politickej zodpovednosti. Buďme teda zodpovední a solidárni. To nám nesmie brániť s primeranou dávkou asertivity chrániť národné záujmy. Hľadajme doma konsenzus v otázkach zahraničnej politiky. Pracujme na našej dôveryhodnosti, lebo pokoj a prosperita našich občanov vo veľkej miere záleží na dobrej a spoľahlivej spolupráci s vonkajším svetom.