Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na konferencii "Ústava SR – 20 rokov v národnom a európskom pohľade", Bratislava 12. 9. 2012

Ctené vedecké auditórium,
vážené dámy, vážení páni!

Sme spolutvorcami našej ústavy. Historicky. Všetci, ktorým patrí. Teda nielen tí, ktorí ju legislatívne koncipovali, či schvaľovali a schvaľujú. Dnes sme jej spolutvorcami predovšetkým tým, že sme jej realizátormi. Od jej zrodu, prijatia, až do dnešných dní, ktoré nekončia. Lebo je to živý dokument nášho trvania, jestvovania. Pochádzajúci v prvom rade od slovenského, nášho štátotvorného národa.
Áno, Ústava Slovenskej republiky je a bude živým projektom, lebo má svojho ducha. Je to duch našej štátnosti, duch suverenity a zvrchovanosti, duch oddanosti našim národným tradíciám, našej identite. Ale aj duch našich širších spoločenských i užších medziľudských vzťahov, duch všeľudských hodnôt, duch projektujúci takú budúcnosť, ktorá vníma ľudský osud a usiluje o dôstojný život každého občana Slovenskej republiky, ktorý sa k nej hlási ako k svojmu domovu, k svojej vlasti.

Samozrejme, Slovensko bolo naším domovom už pred rokom 1993, no po konštituovaní Slovenskej republiky sa stalo našou vlasťou aj de jure, lebo sme sa z pohľadu medzinárodného práva stali jeho subjekom.
Ak si 1. septembra pripomíname zavŕšenie kultúrno-historických snáh slovenského národa Dňom Ústavy Slovenskej republiky, štátnym sviatkom, nerobíme to kvôli – ľudovo povedané – dňu voľna. 1. september je v našom duchovnom kalendári – bez toho, či bude alebo nebude dňom pracovného pokoja – naším štátnym sviatkom.
Je to deň, keď si pripomíname nielen hektické obdobie sporov o formu federácie a ich pokojné urovnanie, ale najmä čas sebauvedomovania. Teda tej chvíle, v ktorej si kladieme základné otázky bytia: kto sme a kam ideme.
Ústava Slovenskej republiky sa rodila v zložitých domácich i medzinárodných podmienkach. Ba môžeme povedať: v čase, keď sa menil svet. Medzinárodné súvislosti nám ponúkli príležitosť – prvú veľkú po dlhých stáročiach! – a my sme pochopili jej možnosti, aké sa neopakujú. A som rád, že v tom čase sme nestratili ani rozvahu. A tieto možnosti sme zvládli až obdivuhodne.
Nie je mojou úlohou, ani snahou hovoriť o konkrétnych aktéroch práce na našej ústave. Chcem sa však všetkým, ktorí sa preli o jej koncepciu, o znenie jej preambuly, jej jednotlivých hláv, oddielov a článkov, aj s odstupom dvadsiatich rokov poďakovať za výkon, ktorý nám otvoril dvere akceptácie v celom svete. Osobitne sa chcem poďakovať aj tým našim priateľom v Českej republike, ktorí ani v najvypätejších stretoch nestratili chladnú hlavu a hľadali podmienky pre dohodu a objektivitu, ktorá bola v tom čase veľmi potrebná.
Aj opätovne vyslovujem úprimné poďakovanie predstaviteľom jednotlivých štátov sveta, ktorí docenili naše neodňateľné právo na sebaurčenie, akceptovali našu kultúrnu zrelosť i dodnes medzinárodne obdivované rozčlenenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Je celkom prirodzené, ak sa v tejto chvíli pýtame, či sa za tých dvadsať rokov existencie nášho základného štátotvorného dokumentu veci vyvíjali tak, aby sme si pri spytovaní svedomia so zadosťučinením mohli povedať, že sme zvládli sami seba. Lebo nebolo toho málo, čo sme nevedeli, čomu sme sa museli učiť.
Chcem našej spoločnosti pripísať k dobru, že dnes si uvedomuje, kedy, kde a v čom urobila chyby, a cítim, že vždy stúpa sebavedomie našej spoločnosti, ak sa ich snažíme aj napraviť. Ak sa im nevyhýbame, ak sa ich nesnažíme zakryť. Predovšetkým konkrétnymi skutkami. V tomto zmysle a v súvislosti s našou ústavou však musím konštatovať, že sme málo robili, málo trvali na právnom vedomí našej spoločnosti. A tým sme rozkolísali aj právne istoty.
Niet dôvodu obchádzať hodnoty, obsiahnuté v ústave. Tie stavebné komponenty demokratického, sociálneho, humánneho, právne spravodlivého, vôbec ľudského substrátu, ktoré spolutvoria v ústave našu základnú paradigmu. Paradigmu rešpektujúcu predstavy a záruky ľudskej kvality a najmä ich aplikácie. Musíme vnímať aj stav človečenstva, ku ktorému vždy patrili aj oponentské postoje, kritické stanoviská, názory i projekty.
Dnes, a to už dlhodobejšie, stojíme pred existenčne mimoriadne náročnými úlohami, ktorých uplatňovanie závisí od rôznych politických, kontinentálnych, triednych, finančno-trhových a iných nových vstupov do života súčasnej civilizácie. Je načase, aby sme pristúpili k týmto otázkam metódami kritickej analýzy, kritického, nezaujatého myslenia, myslenia využívajúceho metódy príčinných, multifaktorálnych vzťahov, uplatňujúcim kauzálny nexus; aj spätne spojený so skutočnými následkami a príčinami (nie vykonštruovanými). A to aj z pohľadu našej platnej ústavy.
Je načase, aby sme pochopili, že nikto za nás neurobí nič, čo musí urobiť každý sám za seba. Kľúčom k právnemu vedomiu a právnym istotám je poznanie našej ústavy. Možnože prvým krokom by mal byť všeobecný, celospoločenský záujem na tom, aby v každej našej rodine bola Ústava Slovenskej republiky. Nebolo by to nič nezvyčajné a nové. Napríklad v Spojených štátoch každý svoju ústavu pozná, pretože je často publikovaná na verejnosti a v médiách. Mali by sme sa o to postarať. My všetci, štát. Je v našom existenčnom národno-štátnom záujme, aby sme cez poznanie ústavy posilňovali vedomie spoločnosti o sebe, teda o nás, primkýnali našich občanov k svojej vlasti.
Buďme vlastencami, ktorých zdobí hrdosť poznania aj práca pre budúcnosť. Žime však prítomnosti. Aj Ústavu Slovenskej republiky musíme brať z tohto pohľadu. Ale nezabúdajme , že by sme mali byť buditeľmi jej ducha!