Vystúpenia prezidenta SR Ivana Gašparoviča na konferencii „Slovensko v zrkadle európskeho sociálneho modelu“, Bratislava 30. 9. 2008

Vážená pani ministerka,
vážená pani predsedníčka,
vážení páni poslanci,
milé dámy, vážení páni,
ctení hostia.

Slovenská republika – mladý a ambiciózny štát v srdci Európy – prežíva dnes úspešnú etapu vo svojej krátkej existencii. Je plne akceptovaným členským štátom EÚ a uznávaným členom svetových organizácií. Z vnútropolitického hľadiska sme sa prepracovali k rozvoju. A ním k relatívnej stabilite a sociálnemu zmieru. Nebolo to jednoduché. No hlavne nebolo to bez odriekania a mimoriadneho výdaja psychických síl. A nebude to jednoduché ani ďalej.

Pod vývoj Slovenska po roku 1989 sa podpísali najmä veľké transformačné zmeny, ktoré majú ďalekosiahly vplyv na každú oblasť verejného i súkromného života občanov, i spoločnosti ako celku.

Dlhoročná skúsenosť so silnou formou štátneho paternalizmu našla svoj odraz aj pri presadzovaní jednotlivých reforiem, ktoré mali za cieľ tento stav odstrániť a doviesť občana k zvýšeniu osobnej účasti na riešení svojich starostí a problémov.

Prechod od štátneho paternalizmu k občianskej zodpovednosti považujem za vážnu tému, ktorá si zaslúži pozornosť odbornej verejnosti. Aj preto, že je najdiskutovanejší a najťažšie realizovateľný.

Vo všeobecnosti platí, že viac slobody prináša so sebou aj oveľa väčší tlak na zodpovednosť ľudskej individuality, či skupiny. Sloboda, ktorá vstúpila do našich medziľudských vzťahov, nám ukázala, že nie je len tichou prísediacou. Prinútila nás k zamýšľaniu sa nad hodnotami a hodnotovým systémom. Najmä cez prizmu etiky a národno-štátnych záujmov.

Vážené auditórium,

sú sféry ľudskej existencie, o ktorých sa diskutuje dlhodobo. Sporíme sa pritom najmä o to, do akej miery štát má, resp. by mal zasahovať do ich riadenia a niesť spoluzodpovednosť za ich výstupy. Výrazne rozdielne názory máme, zatiaľ, aj na sociálnu politiku a zdravotníctvo.

Sebe, i tomuto auditóriu kladiem niekoľko otázok.

• Čo určuje mieru zasahovania štátu do riadenia jednotlivých sfér? Ako hodnotí zasahovanie štátu občan, a čo od tejto možnosti očakáva?
• Akceptovala slovenská spoločnosť realizované zmeny natoľko, že to viedlo k jej zmobilizovaniu sa za svoje diferencované záujmy?
• Boli reformy zrealizované s ohľadom na ich prioritu? Prešli selekciou a hierarchickým zaradením s ohľadom na časový horizont? Teda uskutočnili sme ich tak, aby bola dosiahnutá čo najväčšia miera akceptácie zo strany spoločnosti?

Zamyslime sa nad tým!

Slovenská republika – po transformačných krokoch a vstupe do Európskej únie – našla svoju pevnú pôdu pod nohami. Upevnila svoju štátoprávnu stabilitu, a pustila sa do nevyhnutných hospodárskych reforiem. A získala. Nemalý, postupne až vysoký hospodársky rast. Z nášho zástoja ďalej udržateľný, pravda, dnes už najmä s ohľadom na záujmy občanov. A tým dnes dominujú – sociálne istoty.

Tešíme sa z ekonomických výsledkov Slovenska za minulý rok. Obstoja v medzinárodnom porovnaní. Posilnili sme nimi svoju pozíciu v Európskej únii. Zahraničné investície a postupné zvyšovanie ich výkonnosti priniesli svoje plody. Ale aj opatrenia vlády, zamerané na udržateľnosť hospodárskeho rastu a inflácie, urobili svoje.

Od 1. januára sa Slovensko stane členom Európskej menovej únie, budeme platiť eurom. Akceptáciu Európskej komisie sa nám podarilo dosiahnuť plnením maastrichtských kritérií, a preukázaním udržateľnosti súčasného priaznivého vývoja makroekonomických ukazovateľov.

Vláda realizuje zodpovednú makroekonomickú politiku, ktorá sa vyznačuje výraznou konsolidáciou verejných financií. I napriek tomu postupne napĺňa silný sociálny program, ktorým zmierňuje dopady ekonomických reforiem na sociálne slabšie skupiny. Zabezpečuje, aby prínosy z hospodárskeho rastu mali aj ľudia s priemernými a podpriemernými príjmami, aby životné šance ľudí boli prijateľnejšie, než v minulom období. A darí sa jej. Aj preto má súčasná politická výkonná moc výraznú podporu našej spoločnosti.

Vážené auditórium,

po týchto mojich hodnotiacich slovách by sa zdalo, že sa na Slovensku netrápime so žiadnymi problémami. Že sme krajinou, ktorej sa darí a občania sú spokojní. Dariť sa nám darí, ale k spokojnosti máme ešte ďaleko.

Máme za sebou prudké spoločenské zmeny. Tie nám priniesli nové možnosti, ale aj problémy. Zmenili sa životné podmienky jednotlivých skupín obyvateľstva. Mnohí – podčiarkujem – mnohí neboli pripravení na zvládnutie nových nárokov. Tie nastolil trh práce; súťaživý charakter v obstarávaní životných potrieb; získavanie poznatkov, zručností a návykov; investovanie do rozvoja životnej úrovne cez investovanie do osobnostného rozvoja; investovanie do budúcnosti.

Na Slovensku sa začali presadzovať obrovské majetkové a príjmové rozdiely, príkre sociálne nerovnosti. Neobišla nás chudoba, o ktorej sociológovia hovoria, že je dedičná. Máme početné skupiny sociálne vylúčených, doslova „triedu“ s podpriemernými príjmami, dôchodcov, zástup nezamestnaných a nízko kvalifikovaných pracovníkov. Aj preto, že životné náklady najmä v prvých rokoch transformácie rástli príliš rýchlo, no príjmy príliš, príliš pomaly.

Trúfam si povedať, že štát sa vo fáze transformácie začal prirýchlo vzdávať národného bohatstva, doslova ho odovzdal do rúk neoliberálnych ekonomických koncepcií. Dodnes zápasíme s dôsledkami zúženia štátnej politiky na ekonomiku. Zelenú dostali manažéri biznisu, červenú manažéri spoločenského prerozdeľovania. Narýchlo sme začali splietať sociálne záchranné siete. Žiaľ, riedke a slabé.

Po roku 2006 prišla zmena. Zdravý vývoj hospodárstva postupne mení sociálnu situáciu občanov. Pravda, nie tak rýchlo, ako by sme si želali.

Výsledky rastu sa začali premietať do riešenia sociálnej situácie obyvateľstva. Zvyšuje sa miera zamestnanosti, ale rast reálnych priemerných miezd ešte stále nekopíruje rast produktivity práce. Rýchlejšie ako rástli priemerne mzdy, rástli reálne a starobné dôchodky.

Polepšilo sa aj domácnostiam. Rast príjmov voči výdavkom sa zväčšil. Rast priemernej mzdy v zdravotníctve, poľnohospodárstve, sociálnych službách a školstve bol nad priemernom rastu v SR. Naznačuje to postupné vyrovnávanie extrémnych mzdových rozdielov v týchto odvetviach v porovnaní s priemyslom. Prijaté zákony v sociálnej oblasti po roku 2006 neznížili výkonnosť slovenského hospodárstva, podnietili kladný vplyv na sociálny status obyvateľstva.

Tieto pozitívne trendy však nepriniesli všeobecné upokojenie. Nespokojní – a právom! – sú občania v dôchodkovom veku, invalidní dôchodcovia, viacdetné rodiny. Ani nezamestnaným sa nepolepšilo. Sociálnu situáciu týchto skupín obyvateľstva musíme riešiť, a ako vidno, vláda ju aj rieši. Aj keď nároky sú vyššie, než možnosti.

Na Slovensku máme stále vysoký podiel nezamestnaných. Povážlivá je situácia vo vývoji dlhodobo nezamestnaných. Zväčšuje sa počet poberateľov predčasných starobných dôchodkov, hoci máme výrazný rast zamestnanosti občanov nad 60 rokov. Apelatívne pôsobí aj skutočnosť, že slovenskí občania pracujúci v zahraničí – v odvetviach priemyslu a stavebníctva – nám však začínajú chýbať. Nezvládame zamestnateľnosť občanov s úplným stredným všeobecným vzdelaním.

Hodnotenia spokojnosti obyvateľov ukazujú, že ľudia akceptujú vstup do EÚ, eurozóny, otvorenie hraníc, hospodársku politiku. Menej sú spokojní so svojou sociálnou situáciou a úrovňou poskytovaných verejných sociálnych služieb, rastie nespokojnosť so zdravotníctvom. Pravda, dobrý životný pocit sa nezískava zo dňa na deň. Najmä ak človek prežije rozčarovanie. A práve to sme sa v minulom období zažili.

Vážení účastníci konferencie,

úspechy hospodárskeho pokroku nás nezbavujú zodpovednosti za sociálny pokrok. Kto tieto úzko previazané napredovania oddeľuje, buď nepozná gazdovské počty, alebo trpí výrazným deficitom sociálneho cítenia. Bez sociálneho pokroku sa prínosy ekonomického pokroku vyčerpajú skôr či neskôr. Preto musíme vkladať svoje sily a prostriedky aj do znalostného a sociálneho rozvoja Slovenska. Vyváženosť týchto vkladov je predpokladom, že sme sa nezmýlili, ak sme prijali spoločnú európsku cestu – cestu otvorenosti a zbližovania.

Podľa vyjadrenia vysokých štátnych predstaviteľov Francúzska, ako predsedajúcej krajiny Európskej únie, rok 2008 má byť rokom obnovovania sociálnej Európy. Komisia a francúzske predsedníctvo EÚ to deklarujú ako prioritu na rok 2008. Aj preto francúzsky prezident opakovane zdôrazňuje, že chce Európu viac ochranársku.

Aj Slovensku v prvom rade ide o harmonicky rozvíjajúcu sa spoločnosť. Teda aj solidárnu a sociálne súdržnú. Bez nich sa projekt spoločného európskeho domu môže duchovne i geneticky začať vyprázdňovať. Lenže to vedie náš starý kontinent k osídleniu bez Európanov, teda i bez nás. A takáto hrozba tu je.

Svet sa mení, život sa mení, a mení sa aj človek. Zvyčajne až vykázaný do samoty si uvedomí, aký je odkázaný na iných. Odkázanosť na spolužitie a solidaritu nehovorí len o ľudskom porozumení a súdržnosti, ale aj o spoluzodpovednosti. V konečnom dôsledku za našu európsku kultúru, jej súručenstvo, za európsku kultúrnu identitu.

A je tu ešte slobodná vôľa ľudí a ich ochota podriadiť sa záujmom širokého spoločenstva. Všetci dobre vieme, že nie všetko sa dá robiť na základe dobrovoľnosti. Človek môže urobiť pre človeka veľa, no nemôže konať to, čo musí robiť štát. Ten na základe vynútenej solidarity – najmä cez výber daní – a na základe celospoločenskej zmluvy realizuje aj sociálnu politiku, a to prostredníctvom transferu a redistribúcie.

A tak si opäť kladiem niekoľko otázok. Sme ochotní pomáhať druhým? Koľko sme ochotní vložiť do spoločnej kasy? Rozdeľujeme spoločné prostriedky spravodlivo, tak aby sme odstraňovali nechcené nerovnosti? Ako pomáhame tým, voči ktorým bol život krutý, či príroda nežičlivá? Myslíme si, že tým ako to je, máme už všetko na poriadku?

Skôr ako sa pristavím pri medzigeneračnej solidarite, dovoľte niekoľko demografických údajov. Ukazuje sa, že Slovensko bude mať v roku 2060 štyri a pol milióna obyvateľov, teda o milión menej ako dnes. Počet Slovákov sa má znížiť o 15,8 %. Z toho má byť 36 % ľudí starších ako 65 rokov, vyše 13 % starších ako 80 rokov. Samozrejme, sú to len predpoklady, ktoré nevyjadrujú všetky súvislosti.

Už z týchto niekoľkých čísiel vidieť, že najvážnejším štrukturálnym demografickým dôsledkom je zmena vo vekovej štruktúre obyvateľstva, ktorá sa prejavuje ako populačné starnutie. Ide zároveň o najvážnejší dôsledok demografického vývoja vôbec. Pokračujúci proces starnutia, ktorý sa výrazne zrýchli po roku 2020, bude mať zásadný vplyv na fungovanie spoločnosti. Lebo starnutie priamo ovplyvňuje aj ponuku práce, a nepriamo aj produktivitu, investície, spotrebné vzory. Má výrazný vplyv na verejné výdavky.

Vplyv starnutia obyvateľstva na ekonomiku, zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie nám už jasne avizuje, aké závažné celospoločenské súvislosti bude musieť 21. storočie zvládnuť. A zvládne ich len vtedy, ak dokáže korektne zreformovať: dôchodkové systémy, poskytovanie zdravotnej starostlivosti a dlhodobej sociálnej starostlivosti.

Medzigeneračná solidarita je stará ako ľudstvo samo. V našom, demokratickom systéme medzi základné ľudské práva patrí aj právo na dôstojnú starobu. Jeho uplatnenie súvisí s rozumnou a citlivou alokáciou vytvorených zdrojov. No sociálnu politiku a riešenie dôchodkového systému nemôžeme zužovať len na riešenie deficitu verejných financií, či alokáciu vytvorených zdrojov.

Dôchodkové systémy ovplyvňujú príjmy a výšku zachovania príjmu viac ako jednej generácie. Aj keď reálny dôsledok súčasných reforiem pocítia až budúce generácie dôchodcov, je nevyhnutné, aby sa už dnes tvorili a realizovali reformy na základe širokého spoločenského konsenzu, ktorý je založený na plnom pochopení ich strednodobých a dlhodobých dôsledkov. Ak im bude chýbať transparentnosť, je viac ako pravdepodobné, že nasledujúce vlády budú uskutočnené reformy spochybňovať a meniť. A to, samozrejme, vyvolá v občanoch najmä pocit neistoty. To si však neželáme.

Reformný proces, podľa môjho názoru, zlyhal vo vypracovaní scenára dlhodobého financovania dôchodkového systému ako celku. Istý pozorovateľ to vyjadril takto: vo financovaní verejného dôchodkového piliera sa objavila veľká diera a nikto nepovedal verejnosti, ako sa bude táto diera dať po čase „zaplátať“.

Ak k tomu pridáme, že predchádzajúca vláda odložila bokom aj viac ako milión súčasných dôchodcov, tzv. starodôchodcov a invalidov, potom musím povedať, že náprava zle nastaveného systému je poriadne horúcim zemiakom. No úžitok z neho nebude mať, tak ako zodpovednosť zaň nenesie – len súčasná vláda.

Je pravdou, že ideálny dôchodkový systém neexistuje. Existujú však systémy, ktoré znižujú riziká súvisiace so sociálnym vylúčením celých skupín starších občanov a dokážu akumulovať zdroje i na budúce výdavky. Mňa oslovujú niektoré severské systémy. Lebo, podľa môjho názoru, dominantnými aspektmi dôchodkového systému sú, a aj v budúcnosti budú: medzigeneračná a príjmová solidarita.

Vážené dámy, vážení páni,

zastávam názor, že základom našej sociálnej politiky musí byť rozvojová a efektívna rodinná politika. Štát musí podporovať rodinu ako svoju základnú stavebnú jednotku. Rodina dokáže tvoriť nielen rodovú kontinuitu, môže a vie poskytnúť aj optimálne prostredie pre všetkých svojich členov, osobitne pre výchovu detí.

Mnohé, najmä mladé rodiny, žijú dnes pod obrovským ekonomickým tlakom, v napätí – čo bude zajtra. Žijú pod hrozbou narušenia rodinných vzťahov. Rozpad rodín spôsobuje pokles hodnoty sociálneho kapitálu spoločnosti, a je zdrojom aj mnohých ďalších sociálnych problémov. Problémová, či neúplná rodina má priamy vplyv aj na oblasť verejných financií.

Aj hospodársky rast a životaschopnosť našej ekonomiky, kvalita života občanov závisia vo veľkej miere od schopností rodiny. Preto potrebujeme stabilizované rodiny – schopné vychovávať deti, ktoré sú tvorivým potenciálom budúcnosti. Práve preto musíme dbať, aby táto schopnosť zostala zachovaná a posilňovala sa.

A čo je vari najdôležitejšie, explicitne ponímaná a dobre cielená rodinná politika môže zásadným spôsobom ovplyvniť aj náš nepriaznivý demografický vývoj. Keďže jej opatrenia už uzreli svetlo sveta, všetci sme zvedaví, k čomu nás ešte pomkne.

Položme si ďalšiu otázku. Ako ďalej? Aj keď dnes na ňu nevieme precízne odpovedať, vieme, na akých sociálnych princípoch musí byť postavené naše ďalšie smerovanie. Akými nástrojmi a konkrétnymi politikami budeme musieť čeliť globalizačným a civilizačným výzvam.

Vieme, že štát musí presadzovať takú sociálnu politiku vo vzťahu k svojim občanom, aby sa cítili po celý život užitočnými a cenenými. Musia však pocítiť význam solidarity a uplatňovanie skutočnej rovnosti príležitostí, starostlivosť o ľudsky dôstojné podmienky pre tvorivý, plnohodnotný život. Potom aj nastupujúce generácie pochopia, prečo sa treba celý život vzdelávať, čím sa presadzovať v práci, za čo požadovať primeranú odmenu, čo prináša podpora rodinám s deťmi, s čím sa spája dôstojná staroba. Aj v tejto orientácii vidím naše možnosti boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe.

Často sa hovorí o sociálnom štáte. Je viacero jeho modelov. Ten náš ešte neviem precízne definovať, no s určitosťou viem, že to nemá byť len systém sociálnych záchranných sietí. Iste sa k tomu zásadnejším spôsobom vyjadrí aj táto konferencia. V mojich predstavách je to životný priestor, v ktorom človek žije rád, netvorí hodnoty pod tlakom sociálnej neistoty, nemá existenčné problémy s napĺňaním svojich základných životných potrieb. Sociálny štát je domovom ľudskosti a spolupatričnosti.

Sociálny štát je dohodou rozumu s citom. Sociálny štát je výzvou, ktorá mobilizuje tvorivé sily v prospech jednotlivca, rodiny, národa, spoločenstva, v ktorom občan žije. Sociálny štát je prirodzeným vyjadrením záujmu človeka o budúcnosť. A opačne: sociálny štát nie je iba pre vyvolených, nie je priaznivcom ponižovania, ani odopierania ľudských práv a slobôd, nie je ani uzurpátorom moci, ani bezmedznosti a svojvôle. Sociálny štát je verejnou zmluvou medzi nástrojmi jeho moci a občanmi.

Naši občania sú za takúto zmluvu. Jej realizáciou poverili tých, ktorí ju presadzovali. Táto zmluva otvorila súčasnej politickej moci cestu k dosiahnutiu vyšších sociálnych štandardov, k novým, kvalitnejším a lepšie honorovaným pracovným miestam, k plnej zamestnanosti, k sociálnej inklúzii, k ochrane duchovného a životného prostredia, k udržateľnému rozvoju. Oceňujem, že tou cestou aj ide.

A nemá to ľahké. Musí presadiť nové chápanie sociálnych investícií. Áno, zásadne sa musí zmeniť filozofia niektorých odvetví poskytujúcich služby obyvateľstvu. Lebo školstvo, zdravotníctvo, sociálne služby nie sú odvetviami, ktoré spoločnosť zaťažujú len nákladmi. Sú to dlhodobé, strategické investície, ktoré prinášajú ďaleko väčší osoh, než to pripúšťajú ekonómovia neoliberalizmu a ich stúpenci.

Vážené dámy, vážení páni,

máme čo meniť a doháňať. Predchádzajúcej vláde sa podarilo minimalizovať štátnu intervenčnú politiku. Predajom strategických podnikov a stratou rozhodujúceho vplyvu na pracovný trh sa zvolila politika lacnej práce. Aj pomerne vysoký hospodársky rast, ktorý naša ekonomika dosahuje, je vo veľkej miere výsledkom lacnej práce.

Slovensko vstúpilo do sveta, ktorý je čím ďalej tým viacej prepojený, no aj navzájom závislý. Mnohí si od globalizácie sľubovali zázraky, iní sa obávajú, že negatívne poznačí relatívne malú slovenskú ekonomiku. Prítomnosť ukazuje, že svoj kus pravdy mali jedni i druhí. Globalizácia má svoje prednosti, ale aj úskalia. Kto správne pochopí jej prednosti a dokáže ich cielene aj vyťažovať, môže sa – nehovorím, že sa musí! – vyhnúť jej úskaliam. Lebo správne sa môžeme zorientovať len vtedy, ak poznáme jedno i druhé.

Slovensko už dnes čelí vysoko nákladovým výzvam globalizácie a informačnej erupcie. Človek, tvor nespokojný a tvorivý – a takými sme aj my – musí hľadať kvalitatívne nové riešenia. Aj pre energetickú a surovinovú dostatočnosť, aj pre cenovú dostupnosť bio-potravín, ale aj pre zvládnutie klimatických zmien, či kríz na finančných trhoch.

Uťahovanie opaskov nemôže byť hlavným predpokladom, rozhodujúcim zdrojom pokrytia výdavkov do vedy a vzdelávania, do zdravia a sociálnej stability. Ďalší vývoj sveta, teda aj Slovenska, závisí od produktivity, poháňanej znalostnými zdrojmi. Obrazne povedané: nie viac výrobkov a služieb, ale inteligentnejšie výrobky a služby. Teda menšie nároky na suroviny a energie, väčšie požiadavky na ľudský rozum, jeho tvorivé danosti, a na kultúrne zaobchádzanie s nimi.

Všetky členské krajiny EÚ vrátane Slovenska, podľa mojej mienky, musia sa vysporiadať s dôsledkami spomalenia svetového hospodárskeho rastu, s prudkým zvyšovaním cien energií a potravín, so životom na dlh a s ďalšími rizikovými faktormi.

Zastávam názor, že Európska únia je schopná zdolať súčasné výzvy vtedy, ak využije svoj ekonomický, vedomostný, vedecký a hlavne ľudský potenciál. Ak sa čelom postaví k výzvam, ktoré dnes produkujú rýchlo rastúce ekonomiky na Východe. Potenciál na to Európska únia má. Ako inštitucionálna moc sa však bude musieť viacej priblížiť svojim občanom, ich problémom. Ak to dokáže, potom bude môcť, okrem inštitucionálnych otázok, riešiť – a to rázne a systémovo! – aj ekonomické, energetické, surovinové, potravinové a ďalšie naliehavé problémy, medzi nimi aj rastúce sociálne problémy. Ak občania príjmu Európsku úniu za svoju, potom prijmú za svoje aj jej problémy a riešenia.

To však neznamená, že naše problémy vyrieši nejaké anonymné spoločenstvo. Je predovšetkým na nás, ako zvládneme nároky na život my sami. Každý jednotlivo i všetci spoločne. Želám konferencii, aby priniesla podnety, ktoré nás donútia nielen k zamysleniu, ale aj ku konkrétnym krokom.