Úvod | Prezident SR | Prezidenti SR 1993 - 2004 | Michal Kováč | Vybrané prejavy | Novoročný príhovor 1997
(1.1.1997)
Príjemné sviatočné popoludnie, vážení spoluobčania!
Prihováram sa Vám už tradične v tento deň, ktorým začíname nielen nový rok, ale aj 5. rok existencie samostatnej Slovenskej republiky. Vstupujem do Vašich príbytkov, do Vášho rodinného kruhu s posolstvom pokoja a novej nádeje na zmeny k lepšiemu, na dôstojnejší a šťastnejší zajtrajšok.
Sedíme pri spoločných stoloch, rodičia so svojimi deťmi, mnohí i s vnúčatami, prežívame neopakovateľnú atmosféru, aká v roku patrí iba tomuto dňu. Okamihy tohto dňa sú zakaždým rovnaké a zakaždým iné. Je to ako opakujúci sa zázrak zrodu živej bytosti. Tak ako s narodením, aj s novým počiatkom prichádza i nová nádej a nové predsavzatia.
Mnohí sa už dnes zamýšľame nad tým, aký bude nastávajúci rok. Mnohí sú chvalabohu spokojní, lebo vedia, že zajtra, pozajtre, o týždeň, o mesiac si udržia, možno aj zlepšia terajšie dobré postavenie. Majú pocit istoty, v týchto rokoch taký vzácny. Mnohí však vedia, že zajtra opäť nebudú môcť nastúpiť do práce. Iní sú pripútaní na lôžko, a sú aj takí, ktorí sa obávajú, že stratia prácu. Medzi jednými i druhými je mnoho takých, ktorí si nerobia starosti iba o seba, o svoju rodinu, ale aj o vývoj našej spoločnosti, nášho štátu.
Aj taká je tvár tohto času. Je v ňom všetko, nádej aj úzkosť, láska aj nenávisť, bohatstvo i chudoba, strach aj pokoj. Zároveň nám čas nášho bytia pripomína, že čo sa nenamáha, čo sa neobnovuje, čo sa nevylepšuje, čo nechce prerásť samo seba, stagnuje a upadá.
Dynamika jednotlivých ľudských osudov je súčasne základom dynamiky národa, spoločnosti, medzinárodného spoločenstva. Ak sa aj občas cítime bezmocní, osamelí, akoby neschopní ovplyvniť svoju vlastnú cestu, nemali by sme rezignovať tak, aby za nás myslel a rozhodoval ktosi iný, neraz celkom konkrétny, neraz aj anonymný, a najmä by sme si nemali zvykať na čoraz menší vnútorný odpor voči zlým vplyvom prostredia.
Priznajme si, sú medzi nami aj takí, čo dokážu prijímať i rozdávať dobro, no nedokážu odolávať zlu, sú schopní oceniť hodnoty, ale znášať aj nešváry. Svoju osobnú výhodu, zavše i celkom zanedbateľnú, malichernú, si kupujeme za cenu straty vlastného ja a nedoziernych budúcich strát a škôd. Neuvedomujeme si totiž, márne si umývajúc ruky, že nie sme bez viny, hoci sa na udomácňovaní pokrivených hodnôt podieľame čo i len tým, že o negatívnych javoch mlčíme.
A jednako som presvedčený, že nie je možné zastaviť prirodzenú náklonnosť ľudského srdca k pozitívnym hodnotám, zahatať túžbu po svete, v ktorom by vládlo dobro. Vždy - najmä v tých najzložitejších obdobiach - sa objavia osobnosti, ktoré bez okázalosti prekročia zdanlivo neprekonateľné limity. Je ich mnoho v dejinách sveta a je ich dosť aj v slovenských dejinách.
Fascinuje nás, v akej núdzi a v akej tiesni vznikli často tie najúchvatnejšie diela, z akého poníženia vytryskli skutočné vlastenecké city, v akom odriekaní sa formovala ušľachtilosť človeka. Stretávame aj dnes takýchto ľudí. Neprihlasujú sa sami, neponúkajú možnosť prezentácie svojho skutku. Často na ich takzvané samozrejmé hrdinstvo upozorňujú iní.
Stovky a tisíce spravodlivých našli odvahu vzoprieť sa nástupu totality v časoch vojnového štátu i v päťdesiatych rokoch. Stovky a tisíce sa ich vzopreli aj neskôr, keď sa usilovali zmierňovať dôsledky okupácie roku 1968. V novembrových uliciach našich miest o dvadsaťjeden rokov neskôr ich už boli doslova státisíce.
K spravodlivým a obetavým priratúvame vytrvalých bezplatných darcov krvi, ľudí venujúcich sa mládeži, chorým a opusteným deťom, všetkým, ktorí trpia či už svojou vinou alebo cudzím zapríčinením. Robia to bez nároku na odmenu, ba dokonca bez nároku na slovo vďaky.
Najradšej by som ich vymenoval všetkých, pravda, ak by som neriskoval, že na niekoho z nich zabudnem. Preto spomeniem symbolicky iba jedno meno, meno sestry Bernadety Pánčiovej z Rodiny Nepoškvrnenej Panny Márie. Sama telesne trpiaca, pripútaná na vozík, roznáša životnú silu, posolstvo Božieho pokoja telesne i mentálne postihnutým. Dáva im však nielen odvahu znášať vlastné bremeno. Učí ich novému chápaniu utrpenia. Ukazuje im, ako postihnutý môže byť nádejou a povzbudením dokonca pre zdravých. Vytvorila postupne polmiliónovú armádu lásky a, ako sama hovorí, neuspokojí sa, kým nespojí celú našu krajinu do jedného veľkého ruženca lásky, ktorý bude pozostávať z miliónov ľudských zrniečok. Sestra Bernadeta sa tým, čím je, slovenskou matkou Terezou, nositeľkou ušľachtilého citu solidarity s ubiedenými, mentálne a telesne postihnutými, nestala preto, lebo túžila po verejnom uznaní. Verejnú úctu za ňu pred spoločnosťou vybojovali jej činy.
Slovensko má teda aj dnes svojich hrdinov. Nedá mi nespomenúť najnovšiu iniciatívu, ktorá je svedectvom o veľkej duchovnej hĺbke vyžarovanej z našej krajiny. Na výzvu, aby si naši veriaci na diaľku adoptovali aspoň jedno bosnianske dieťa - sirotu rodičov, ktorí zahynuli v zbesilom vojnovom konflikte, zareagovalo tisícpäťsto šľachetných ľudí. Počas jedného roka bude každý z nich svojmu duchovne adoptovanému bosnianskemu dieťaťu, s ktorým sa možno nikdy nestretne, posielať mesačne tisíc korún. A určite to nie sú ľudia, ktorí dávajú z prebytku peňazí. Sú to ľudia, ktorí rozdávajú z prebytku lásky.
Spomínam tieto príklady preto, lebo každodenne sme svedkami, ako sa niekto v našom okolí dožaduje uznania, a pritom podáva kamene namiesto chleba. Hľadáme vinu v inom, a pritom často nie sme ochotní preskúmať, či vinník nespočíva v nás samých. Koľko energie vynakladáme v zápase o majetky a hmotný blahobyt a ani nepostrehneme, ako nebadane strácame to skutočné bohatstvo - priateľstvo, pokoj duše a pocit zmysluplnosti vlastného života. Skúsenosť niekoľkých tisícročí dáva dostatok príkladov, že úpadok je často spojený s ohraničením ľudskej bytosti na jej materiálne potreby. Pripomína nám však aj to, že kým sa duchovné záujmy nedostanú na popredné miesto v našom osobnom živote, ale aj v živote spoločnosti, kým sa duchovne neobnovíme, teda kým nezmeníme uhol pohľadu na svoj osobný hodnotový rebríček, ťažko môžeme očakávať, že sa pretvorí naše okolie, naša pracovná atmosféra, duch celej našej spoločnosti, ba aj duch medziľudského, medzietnického a medzinárodného spolužitia.Verím v obnovu mladosti ľudského ducha v našom národe a vo všeobecné želanie zmeniť zvrátený hodnotový systém a obnoviť mravný poriadok, čo považujem za kardinálny národný záujem.
Je najvyšší čas vrátiť do nášho života kritérium ľudskosti, duchovného bohatstva ako najvlastnejšie hodnotové kritérium človeka. Opäť sa musí stať rozhodujúcim, aký človek je, a nie ako je vplyvný, o čom rozhoduje a čo vlastní. Duchovná atmosféra v spoločnosti musí zabrániť, aby egoizmus, chamtivosť, arogancia a bezohľadnosť určovali normy správania.
Pochopiteľne, hodnoty, ktoré občan slobodnej krajiny musí mať neustále pred očami, majú dve dimenzie: okrem osobnej, individuálnej, aj širšiu, spoločenskú. Ak majú mať občanove istoty svoje pevné zázemie, musí mať aj štát, v ktorom žijeme, svoju stabilitu z hľadiska demokracie a jej hodnôt, ale aj z hľadiska uplatňovania princípov právneho štátu.
Vyváženosť medzi jednotlivými ústavnými piliermi štátu, o ktorých sa už u nás dlhšie diskutuje, predstavuje dôležitú záruku demokratického systému v krajine, je zárukou zachovania slobody, ako aj napredovania našich integračných snáh. A toto sú zároveň najdôležitejšie predpoklady našej prosperity, rastu životnej úrovne občanov a upevňovania sociálnych istôt.
Chcel by som v tejto súvislosti zdôrazniť, že pre našu krajinu a jej budúcnosť je veľmi dôležité, aby sa posilnila nezávislosť a nadstraníckosť prezidenta republiky tým, že si ho zvolia priamo občania. Posilní sa tak aj demokratickosť nášho politického systému a čo je veľmi dôležité, priama voľba zaručí, že po skončení funkčného obdobia terajšieho prezidenta bude táto funkcia ihneď obsadená. Predíde sa tak zvýšeniu vnútropolitického napätia v našej spoločnosti v čase, keď sa bude rozhodovať o rozšírení Európskej únie a keď sa pozornosť bude orientovať na naše parlamentné voľby. Ako vieme, súčasné zloženie parlamentu a permanentná nemožnosť dohody medzi koalíciou a opozíciou nedávajú záruky, že prezident bude včas zvolený parlamentom. Je dobre, že naša ústava umožňuje rozhodnúť o dôležitých otázkach verejného záujmu v referende a že o konaní referenda môžu rozhodnúť takisto občania cestou petície, ak sa na jeho konaní nedohodnú poslanci v parlamente. Riešenie tohto nepochybne dôležitého problému je, vážení občania, vo Vašich rukách.
Vážení a milí spoluobčania!
Teší ma, že sa môžem v dnešný deň poďakovať všetkým, ktorí prispeli k dobrému zviditeľneniu našej krajiny vo svete a potvrdili tak životaschopnosť Slovenska. Poďakovanie však patrí každému z Vás, ktorí ste poctivo pracovali a statočne žili, všetkým, ktorý ste akýmkoľvek spôsobom prispeli k naplňovaniu spoločného dobra, k šíreniu lásky, úcty, porozumenia a pokoja medzi ľuďmi.
Viem, že mnohých z Vás trápi nielen osud vlastnej rodiny, vlastnej obce či mesta, osud podniku v ktorom pracujete, ale aj stav a ďalší osud nášho národa, všetkých občanov našej vlasti. Trápia nás pretrvávajúce zvady, nesvornosť, ba až nepriateľstvo a nenávisť medzi rôznymi politickými tábormi. Prestaňme z toho obviňovať len tých druhých. Každý máme na tom svoj podiel viny. Verím však, že v každom z nás drieme ešte kúštik neprebudenej ľudskosti, mravnosti i dobrej vôle. Sľúbme si, že tieto driemajúce sily prebudíme a odovzdáme ich na oltár zmierenia a zjednotenia nášho národa, našej spoločnosti. Stačí, ak tí z nás, ktorí prechovávajú voči druhým, inak zmýšľajúcim, nepriateľstvo a nenávisť, využijú driemajúcu ľudskosť na to, aby sa tohto zla zbavili. Nie je to nemožné! Len treba chcieť, treba si uvedomiť, že takto pomôžem sebe, svojej rodine, ale aj národu. A stačí, ak tí z nás, ktorí nepodľahli nenávisti či nepriateľstvu voči svojim blížnym z iného politického tábora, prejavia voči nim ešte väčšiu lásku a úctu i trpezlivosť, ale tiež odhodlanie brániť spoločné dobro, pravdu a spravodlivosť zo všetkých síl. Priblížme sa k sebe aspoň o malý krôčik a spoločnými silami bráňme česť a dobré meno Slovákov i ostatných občanov našej krajiny, česť a dobré meno nášho štátu. K tomu všetkému Vám prajem Božie požehnanie, veľa zdravia, šťastia, odvahy a trpezlivosti v novom roku 1997. |
Mapa stránky
Na začiatok stránky
Verzia pre tlač