Príhovor prezidenta SR na odovzdávanie ocenení „Spravodliví medzi národmi“, Bratislava 11. 2. 2014

Ďakujem za pozvanie na toto výnimočné podujatie.

Prešlo už viac ako sedem desaťročí od udalostí, ktoré si dnes pripomíname. Ten časový odstup by mohol vyvolať u niekoho pocit dejinnej únavy, či straty koncentrácie na veci aktuálnej prítomnosti. Ale my tak nechceme ani rozmýšľať, ani konať. Lebo všetci vieme, že história, ktorá sa nepripomína, sa opakuje. Nechceme a neželáme si, aby sa zopakovalo to, čo sa dialo v Európe počas holokaustu.

Hovoríme o veciach univerzálnych a zásadných. A jeden z tých, ktorí nám pomáhali odhaľovať zákonitosti univerzu, Giordano Bruno, správne poznamenal, že malý omyl na začiatku sa stáva veľkým na konci. Preto musíme v zárodku bojovať proti všetkým prejavom extrémizmu, násilia, neofašizmu. Proti všetkým tým bludným myšlienkam, ktoré sa stále a stále znova objavujú aj v demokratických spoločnostiach. Žiaľ, aj na Slovensku.

Naopak, musíme vyhľadávať tých mnohokrát bezmenných, skromných hrdinov, ktorí riskujúc život vlastný a život svojich rodín pomáhali nevinným spoluobčanom, nad ktorými zvrátená moc fašizmu vyriekla ortieľ smrti. Aj túto príležitosť využívam na to, aby som sa opakovane poďakoval Štátu Izrael za to, že na týchto výnimočných ľudí z celého sveta pamätá  takým jedinečným oceneným, ako je titul „Spravodlivý medzi národmi“. Som hrdý na to, že do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v jeruzalemskom múzeu Jad Va-šem budú vytesané ďalšie mená našich spoluobčanov. Stanú sa významnou súčasťou našej modernej histórie. Stanú sa príkladom, aké tak veľmi potrebujeme aj pre súčasnosť a budúcnosť.

Skutky tohtoročných ocenených sú obzvlášť cenné, pretože zachránenými boli deti. Zachránili tak nielen ich životy, ale aj budúcnosť ich rodín, budúcnosť jedného kruto skúšaného národa. Som hlboko presvedčený o tom, že sú to hrdinovia. Hoci by – poznajúc ich príbehy – proti tomu označeniu určite protestovali. Veď prijať pod svoju strechu niekoho, kto stratil domov, dať najesť hladnému, chrániť pred všadeprítomným nebezpečenstvom prenasledovaného, to by malo byť vlastne samozrejmé. Samozrejmé, presnejšie – ľudské. Ale v krutých časoch platia iné pravidlá; a doba holokaustu, doba besnenia fašizmu bola skutočne neľudská. Preto sú činy ocenených hodné obdivu.

Poďakovať sa je v nastolených súvislostiach málo.

Buďme na nich hrdí a nezabúdajme.