Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na oslavách 15. výročia založenia Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, 15. 10. 2012

Vaša Magnificencia, rektor Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave,
spektability, honorability,
dámy a páni,
vzácni hostia,
milí študenti,

je pre mňa potešením byť medzi vami a prežívať atmosféru slávnostnej chvíle, ktorou si pripomínate 15. výročie založenia svojej alma mater – Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Slobodná akademická pôda, hlavne pri takýchto slávnostných príležitostiach, aká je tá dnešná, má svoj povznášajúci, krásny a vždy neopakovateľný rozmer. Rád si ho pripomínam, veď som dlhé roky pôsobil ako pedagóg na univerzite.

Možno sa opýtať, či 15 rokov v živote vysokej školy je veľa alebo málo. Odpoveď určite nebude jednoznačná. Z pohľadu histórie je vaša škola určite stále mladá, no uplynulé roky sú už zjavným, dostatočným horizontom na bilancovanie.

Teda zhodnotenie toho, čo sa vám doposiaľ podarilo dosiahnuť. A naopak, aj na to, aby ste si včas uvedomili eventuálne chyby a omyly, ktoré sú prirodzenou súčasťou vývoja vo všetkých sférach ľudského konania. Ak toto bilancovanie urobíte zodpovedne, budete mať dobrý základ aj na projektovanie svojej budúcnosti.

Poslaním Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave je – podľa vašich základných dokumentov – v duchu kresťanských a národných ideálov, na demokraticko-humánnych princípoch vychovávať odborníkov, schopných rozvíjať slovenskú kultúru, vedu a vzdelanosť. A to v kontexte európskeho a svetového dedičstva. Popri obsahovom zameraní oceňujem aj nástroje na dosiahnutie deklarovaného cieľa – byť modernou výchovno-vzdelávacou inštitúciou, ktorá poskytuje študentovi dostatok priestoru jednak vo filozofickej a umeleckej sfére, ako aj v oblasti najnovších poznatkov prírodných a matematických disciplín, i v oblasti biotechnológií.

Takéto vymedzenie zreteľne naznačuje, že ide o formovanie osobnosti absolventa, ktoré mu dáva čo najširšie možnosti uplatnenia v jeho budúcom praktickom živote.

Teda, že popri špecializácii dostáva aj interdisciplinárne videnie vecí a súvislostí. Fungovanie tohto modelu závisí najmä od kreativity pedagógov, ale zároveň i študentov. Samozrejme, že to musia garantovať aj morálno-vôľové vlastnosti účastníkov tvorivého procesu, ktorí v istej fáze výchovno-vzdelávacieho procesu musia k sebe pristupovať ako partneri, viesť otvorený dialóg, ktorému nechýbajú parametre kritického myslenia o spoločnosti. Teda aj o tom, ako žijeme. Vo verejnosti sa hovorí, že sa dovolávame solidarity a empatie. No nekonáme niekedy opačne? Nežijeme povrchne, bezohľadne, sebecky, nezdravo a mnohokrát zištne?

Aj z môjho pohľadu aj na úrovni niekedy deformovaného právneho vedomia. Nečudujem sa, že sa do takého stavu môže dostať občan, ktorý prichádza s právom len v miere „konzumenta práva“. To síce nie je dobre, ale oveľa horšie je, že sa dostávame do vleku nepoznania aj na úrovni parlamentu; povrchne kvalifikujeme spoločenské javy, a to nie je dobre.

Vo vlastnom záujme by sme mali poznať našu ústavu. Vždy to rád pripomínam. Veľa štátov vo svete to od svojich občanov prostredníctvom výuky v školách vyžaduje. Má to svoje opodstatnenie.

Právny štát začína od ústavy. Nielen konštitučným aktom, ale aj jej obsahom. V reálnom živote najmä ním. Našej ústave sa dostalo viacero medzinárodných ocenení. Osobitne v Rade Európy, ale aj od jednotlivcov, európskych osobností na ústavné právo.

Sám nepovažujem Ústavu Slovenskej republiky za nedotknuteľnú. Sú v nej aj niektoré nejasností.

Vážené slávnostné auditórium,

sme na pôde univerzity, ktorá stavia na odkaze sv. Cyrila a Metoda. Tak ako naša ústava vo svojej preambule. Budúci rok, ako viete, si pripomenieme 1150. výročie príchodu týchto ctených mužov na územie našich predkov. Ich základným posolstvom sú hodnoty, ktorým ste aj vy vytvorili na vašej univerzite pre to podmienky.

Toto mimoriadne výročie, ktoré je naviazané na duchovno-morálny a štátny rozmer a rozvoj slovenského národa, by nemalo zostať len príležitosťou na určitú revitalizáciu. Malo by sa stať nástupom k procesu obnovy sebauvedomenia, historickej, národnej a vlasteneckej hrdosti, k prehlbovaniu vlasteneckého vedomia jednotlivcov a národa ako celku.

Prínos sv. Cyrila a Metoda je trojaký:

1) kultúrno-duchovný (s osobitným akcentom na písmo a šírenie slova božieho i kníh v jazyku našich predkov);
2) administratívno-samosprávny (ten má základ v justičnom uchopení a vyjadrení spoločenských a medziľudských vzťahov);
3) národno-štátny (ako program územnej zvrchovanosti a medzinárodnej akceptácie).

Ak prijímame prínosy sv. Cyrila a Metoda ako odkazy, potom by sme mali prijať aj metódu zrkadla. T. j. ukázať, že vidíme, do akej miery ich súčasná moderná slovenská spoločnosť vníma a etabluje v živote.

Pri pohľade na kultúrno-duchovný odkaz sa ukazuje, že sa s ním nestotožňujeme v miere, aká je pre vývoj súčasnej slovenskej spoločnosti nevyhnutná a prínosná; najmä v konfrontácii so spotrebným životným štýlom, masovou kultúrou a globalizáciou. Stáva sa, že spochybňujeme aj odkaz z preambuly ústavy, či slová z Proglasu. Alebo slová Konštantína filozofa: „Pre mňa niet väčšieho daru nad učenie, ktorým, keď nazbieram vedomosti, chcem hľadať slávu a bohatstvo pradeda.“

Vážené slávnostné zhromaždenie,

Slovenská republika si onedlho pripomenie 20. výročie svojej samostatnosti, občianskej a štátnej suverenity. Chcem vám so všetkou zodpovednosťou povedať, že tých 20 rokov bolo obdobím, v mnohých ohľadoch naozaj úspešným. Pozitíva sme dosiahli takmer vo všetkých oblastiach života a fungovania štátu. Erbovými znakmi našej spoločnosti sa stali také hodnoty, ako je demokracia, sloboda, solidarita, spravodlivosť, spolupatričnosť.

Sme súčasťou veľkej rodiny európskeho spoločenstva, transatlantických štruktúr, Schengenského priestoru, používame spoločnú menu euro. Naša zahraničná politika má podporu i uznanie, Slovensko je svetom rešpektované ako dôveryhodný a zodpovedný partner. A to aj napriek tomu, že doma máme, ešte stále, a nemálo nedoriešených problémov. Dúfam, že len dočasne. Som optimista.

Verím, že sa nám postupne, so zvyšovaním záujmu občanov o veci verejné, podarí nájsť tú správnu cestu, prekliesniť sa cez mravné zátarasy, a ísť ďalej za svojím cieľom, za zvyšovaním životnej úrovne ľudí, i za kultivovaním celej našej spoločnosti, i krajiny. Chceme si udržať prosperitu, i vážnosť vo svete.

Či sa nám to podarí, to závisí od kvality vzdelávania a výchovy, od vzdelanej spoločnosti, a od znalej a sociálne orientovanej trhovej ekonomiky. A na tie dnes platí jednotná svetová miera – musia byť invenčné a tvorivé.

Áno, musíme, no my predovšetkým chceme prijímať všetko dobré a užitočné aj od iných. Pritom je tu naliehavá požiadavka nerezignovať na povinnosť udržania vlastnej identity a prosperity.

Zodpovednosť za budúcnosť nášho štátu leží na pleciach všetkých, zvlášť najvyšších vzdelávacích inštitúcií. Je potešiteľné, že percento populácie, ktorá sa vysokoškolsky vzdeláva, nie je malé. Ale už dávno neplatí, že diplom je tým čarovným prútikom, ktorý automaticky otvára dvere k úspechu. Reálny život je neúprosný.

Absolvent sa predovšetkým musí uplatniť na pracovnom trhu. Musí si permanentne prehlbovať a dopĺňať aktuálne poznanie. Dnešný človek sa bez celoživotného vzdelávania vo svete nezaobíde! Aj na to musíme pripravovať našich ľudí.

Ukazuje sa, že dnes musíme hľadať nové príležitosti pre uplatnenie našich pracovných síl aj tam, kde sme ich doteraz nehľadali; povedal by som, že si musíme vážiť všetky pracovné príležitosti, teda aj malé.

A to sa nedá inak, ako realizáciou nových investičných projektov, účinnou adaptáciou pracovníkov na nové podmienky. Ako rýchlo a s akým výsledkom zvládneme ťaživú situáciu, to závisí od viacerých okolností, no najmä od nás.

Svet sa globalizuje, vzdialenosti sa zmenšujú, vývoj sa zrýchľuje. Ak neprijmeme tieto súradnice súčasného svetového smerovania, ľahko sa môže stať, že tým znehodnotíme naše doterajšie úspechy. Aby sa to nestalo, musíme si definovať jednoznačný imperatív: vzdelávať a vychovávať, vzdelávať sa.

Teda vzdelávať tvorivo, vzdelávať k tvorivosti, a viesť ľudí k celoživotnému vzdelávaniu. Taký je príkaz doby. Či sa to niekomu páči alebo nie. Inú istotu – pokiaľ ide o perspektívu – nemáme.

Pokiaľ štát nebude investovať do múdrosti, tvorivosti budúcich generácii, môže sa stať, že budeme zaostávať nielen v ekonomike, ale aj v spoločenskom a kultúrnom živote našich občanov. Preto naše východisko vidím vo vzdelávaní, ako prostriedku, ktorý jediný môže našim ľuďom zabezpečiť perspektívu a potrebnú istotu.

Rozvoj školstva sa musí stať prioritnou investíciou a hnacím motorom rozvoja spoločnosti. Všetkých jej oblastí. Ekonomikou počnúc, až po pregnantné uplatňovanie tých kultúrnych a duchovných, historicky overených hodnôt, ktoré sú alfou a omegou ľudskej morálky.

Vážený pán rektor,
vážení hostitelia,
milí mladí priatelia,

pri každom takomto stretnutí si uvedomujem, že najmä dnešným mladým ľuďom, študentom patrí zajtrajšok. Veď onedlho budú zastávať dôležité miesta v rôznych oblastiach verejného života, v politike, v hospodárstve, kultúre, umení, verejnej správe, v súkromnej sfére. Preto je také dôležité plnohodnotne využiť čas počas štúdia. Praktický život je totiž neúprosný a nič neodpúšťa.

Na prahu nového akademického roka vám všetkým želám veľa zdravia a úspechov v pracovnom i osobnom živote. Vám, pedagógom, aby sa vám podarilo ešte zvýšiť úroveň, svojej alma mater. Ďakujem vám za doterajšiu prácu v nádeji na ďalšie úspechy pre vás osobne i pre slovenskú spoločnosť, pre nás všetkých. No a jubilujúcej Univerzite sv. Cyrila a Metoda želám úspešné napredovanie a mnoho talentovaných, vnímavých študentov, ktorí budú robiť dobré meno svojej alma mater.

Ďakujem vám za pozvanie a prejavenú pozornosť. Osobitne ďakujem vedeckej rade univerzity za poctu, ktorú mi preukázala udelením čestného titulu doktor honoris causa.