Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča na 14. stretnutí stredoeurópskych prezidentov pod titulom „Súčasné problémy a výzvy do budúcnosti Strednej Európy“ Brno, Česká republika 25. 5. 2007

Vážený pán prezident Klaus,
Excelencie - páni prezidenti,
vážené dámy a páni!

Náš pozorný hostiteľ nám žičlivo ponúkol možnosť vybrať si do široko pojatej diskusnej tohto, už 14. stredoeurópskeho summitu, takú tému, oblasť či aspekt, ktorý považujeme z pohľadu svojich krajín za zvlášť dôležitý či citlivý. Rozhodol som sa teda vystúpiť s niekoľkými myšlienkami k osobitne závažnej problematike, ktorá svojím významom výrazne presiahla rozmer regiónu, v ktorom sa odohráva. Je to problematika budúceho statusu Kosova.

Pre nás, najvyšších predstaviteľov stredoeurópskych štátov, je v poslednom čase táto problematika bezpochyby predmetom intenzívneho uvažovania. Niekde viac, niekde možno menej, ale všetci o nej uvažujeme určite s pocitom zodpovednosti za vývoj v Kosove samotnom, ale aj v širšom regióne západného Balkánu. Spolieham sa teda aj na Vašu empatiu k všetkému, čo o tom môžem povedať za Slovenskú republiku - v súčasnosti jedného z nestálych členov Bezpečnostnej rady OSN i členskej krajiny Európskej únie.
Sú to zhodou okolností subjekty, bezprostredne zainteresované na problematike usporiadania vzťahov medzi Belehradom a Prištinou, ktorá je však aj kľúčom k zabezpečeniu regionálnej stability a budúcej prosperity západného Balkánu. Mnohých azda prekvapilo, že na Slovensku, ktoré je predsa len mimo samotného regiónu, prebehla na túto tému aj intenzívna parlamentná rozprava.

I keď v jej rámci zaznievali rôzne protichodné argumenty a zároveň bola aj typickou ukážkou súboja vládnych a opozičných prístupov, kde sa zakaždým premietajú aj vnútropolitické otázky, považujem jej priebeh a výsledok za dobrý prinajmenšom z dvoch dôvodov: potvrdila totiž, že Slovensko chce byť zodpovedným subjektom medzinárodných vzťahov a zdôraznila nutnosť európskej perspektívy západného Balkánu a dôležitosť spoločného prístupu Európskej únie.

Práve v situácii, ktorá sa vytvorila okolo statusu Kosova, chce moja krajina intenzívnejšie zdôrazňovať politický význam solúnskej agendy Európskej únie. Pre nás, ktorí sme už jej súčasťou, je to veľký a aktuálny záväzok, pre štáty západného Balkánu, ktoré o prístupový proces usilujú, by mali byť naše solúnske záväzky dobrým východiskom pre prekonanie zostávajúcich problémov regionálnej spolupráce.

Kosovo je isteže v tomto kontexte najvážnejšia otázka. (Najväčšiu ťarchu problému určite pociťuje srbský prezident Boris Tadič. Nemožno nerozumieť jeho štátnickej pozícii, ktorou sa protiví nezávislosti Kosova. Zároveň nemožno neoceniť jeho opakovaný príklon európskej perspektíve Srbska, ktorý demonštroval úspešným zavŕšením procesu formovania demokratickej proeurópskej srbskej vlády.) Všetci máme pritom dosť poznatkov a vysvetlení, prečo sa Kosovo stalo vážnym problémom v dobe nedemokratickej vlády v Belehrade. Obávam sa však, že všetky strany neurobili dosť v prospech konsolidácie situácie po tom, čo v Belehrade zvíťazili v roku 2000 demokratické sily. Týka sa to tak Srbov, ako aj kosovských Albáncov, ale aj nás, ktorí vystupujeme pod označením „medzinárodné spoločenstvo“ so svojimi početnými inštitúciami. Niekde sa príliš taktizovalo, niekde len vyčkávalo, a niekde aj nevedelo, ako vôbec postupovať.

A pritom úloha vtedy, aj dnes, je jediná: hľadať cesty, nech je to akokoľvek ťažké, k zmiereniu a k spoločnému životu. Veď je to hlavný predpoklad európskeho napredovania a integračného úsilia. Táto úloha nás takpovediac dobehla, nech už riešenie statusu považujeme za akútne, alebo ešte stále hovoríme, že mu treba dopriať viac času. Kosovským statusom sa teraz intenzívne zaoberá Bezpečnostná rada OSN. Leží na nej veľká zodpovednosť za riešenie, ktoré prispeje k bezpečnosti a stabilite, no zároveň nebude vnímané jednou zo strán ako porážka a poníženie. Bolo by to nielen amorálne, ale aj politicky neprezieravé.

Najmä my v Európskej únii predsa nemôžeme trestať ponížením tých, ktorých sme uznali za hodných, aby sa k nám raz pridružili. Treba mať tiež na pamäti, že riešenie, pripravované v Bezpečnostnej rade OSN predpokladá, že Európska únia preberie veľkú, konkrétnu zodpovednosť a vedúcu úlohu pri konsolidácii Kosova. Ťažko by sme sa jej úspešne zhostili, keby jedni považovali naše pôsobenie za pozitívne, kým druhí za negatívne. Naša jednota v tomto smere bude dôležitá, či už v rámci EÚ, alebo medzinárodného spoločenstva. Jednota je kľúčom k úspešnému riešeniu v samotnom Kosove, ale aj k toľko potrebnej integrácii regiónu Západného Balkánu do EÚ. Slovensko je pripravené túto jednotu podporiť v rozhodujúcich okamihoch. Zároveň však neprestávame upozorňovať na potrebu citlivosti v našom spoločnom úsilí. V tomto duchu chcem vyjadriť nádej, že obyvatelia Kosova, ale aj Srbska veľmi skoro pochopia, že vzájomný rešpekt, tolerancia, akceptácia a spolupráca sú tou najlepšou cestou k životu v pokoji, mieri a prosperite.

Všetky štáty bez rozdielu, či sú geograficky bližšie alebo ďalej, či sú v Európskej únii alebo k nej smerujú, mali by preto podľa mňa vysielať totožné a jednoznačné signály tak voči predstaviteľom Srbov, ako aj kosovských Albáncov, že sa od nich očakávajú postupné a konkrétne kroky k zmiereniu a preukázanie schopností kompromisov a politických dohôd. Nechce sa veriť, že verejnosť v Srbsku i v Kosove samotnom nie je pripravená na takú politiku, ktorá je predvstupom do najúspešnejšej integrácie štátov a národov v histórii.
Mali by sme aj my - ako zodpovedné a samo osebe mimoriadne reprezentatívne regionálne zhromaždenie hláv stredoeurópskych štátov - svojimi vyhláseniami i politickými krokmi prispieť k čo možno najpokojnejšej atmosfére okolo Kosova, aby Bezpečnostná rada OSN mohla - ako sa vraví - „s chladnou hlavou“, pokojne pracovať na takej rezolúcii, ktorá bude výrazným prínosom k regionálnej stabilite. Jej prijatie, pokiaľ možno konsenzuálne, by malo byť hlavnou ašpiráciou. Prispejme k tomu v rámci našich možností, aby sa proces odvíjal v súčinnosti medzinárodných faktorov a systému OSN, vo vedomí nebezpečenstva živelného rozvoja udalostí.

Nezabúdajme na to, čo nám história veľakrát potvrdila, že totiž situácia na Balkáne v podstatnej miere vplýva na vývoj v našich krajinách. Celý región západného Balkánu má, podľa mojej mienky, pred sebou dobré predpoklady stať sa súčasťou Európskej únie, a verím, že sa tak napokon aj stane. To je pravdaže jeho svetlá budúcnosť. Dnes sme však v prítomnosti. Všetci, čo sa zamestnávame politikou, vieme, že politika je umením možného. A to umenie sa uplatňuje v prítomnom čase. Teda dnes a nie zajtra musia hlavní aktéri v Srbsku, v samotnom Kosove aj vôkol Kosova dokázať, že politiku ako remeslo ovládajú. Lebo politika v našom európskom chápaní rozhodne nie je diktát z pozície sily, ale kompromis, zohľadňujúci záujmy všetkých.

Vážené Excelencie,
ďakujem Vám za pozornosť, ktorú ste venovali môjmu vystúpeniu.