 Mapa stránkyAdresár liniekKontaktyEnglish |
|
|
|
Autor spolu s politológom Koziakom v príspevku naznačujú, že prezident by mohol byť solidárny a v období hospodárskej krízy by mal šetriť. Dobre. Opäť si pripomeňme fakty. V prvom rade treba vedieť, že je rozdiel medzi platom a príjmom. K platu navyše prezidentovi prináležia aj paušálne náhrady. Práve paušálne náhrady, ktoré má prezident k platu navyše, pravidelne poukazuje na účty ľuďom v hmotnej núdzi, hendikepovaným, ťažko zdravotne postihnutým a tým, ktorí sa so svojimi zúfalými životnými osudmi zverujú prezidentovi.
Čistý mesačný plat prezidenta SR v roku 2014: 5 267,85 € Marek Trubač Bolo to inak, alebo ako Fila nevidí, čo sa mu nehodí, 2. 12. 2013Lukáš Fila si v denníku SME v komentári s titulkom „Zas je tu pondelok“ zo dňa 2. decembra 2013 zafilozofoval o disciplinárnom stíhaní bývalého generálneho prokurátora Dobroslava Trnku. Zauvažoval si aj o tom, aký postoj zaujme k tejto udalosti prezident republiky Ivan Gašparovič. Fila si svoju povinnú jazdu vyložil tak, že ak teraz disciplinárne trestajú Trnku, automaticky za to môže prezident, ktorý odmietol vymenovať jeho bývalého protikandidáta v boji o post generálneho prokurátora Jozefa Čentéša. „Príbeh teda spätne vyzerá takto - preukázateľne bezúhonný prokurátor, ktorý dodnes zastáva riadiacu funkciu, stál v Ústavným súdom posvätenej voľbe proti kolegovi, ktorého stretol najvyšší možný profesijný trest. A Gašparovič celý čas stál na strane toho druhého. Ospravedlní sa teraz? Prizná vlastnú chybu? No to určite.“ – píše oduševnene komentátor denníka SME, ktorý zavádzanie svojich čitateľov považuje za „službu verejnosti“. Aj menej skúsený elév medzi komentátormi by si dal tú námahu a pozrel by si archívne fakty, ktoré nemôže nik spochybniť: Po prvé: Trnka nebol vo voľbe kandidáta na generálneho prokurátora 17.6.2011 protikandidátom Čentéša (v ktorej bol podľa Filu kandidát Čentéš „riadne zvolený“). Po druhé: Ústavný súd nerozhodol o právoplatnosti voľby kandidáta Čentéša (dňa 17.6.2011), ale o Trnkovej sťažnosti, ktorou namietal, že mu NR SR nespočítala správne hlasy v predchádzajúcej voľbe (dňa 17.5.2011). Po tretie: Hlava štátu kandidáta Čentéša nevymenovala z dôvodu manipulovanej voľby v NR SR, nerešpektovania rozhodnutia Ústavného súdu SR o pozastavení účinnosti ustanovenia 39 odsek 8 rokovacieho poriadku, ako aj preto, že o manipulovanej voľbe kandidát Čentéš vedel. Po štvrté: Hlava štátu pred zvolením Jozefa Čentéša v národnej rade dňa 17.6.2011 prostredníctvom médií odkázala, že generálnym prokurátorom by nemal byť ani Čentéš, ani opozíciou podporovaný Dobroslav Trnka. Pre úplnosť uvádzam citáciu z TASR: Ivan Gašparovič, prezident SR: „Ďalej by nemali kandidovať ani Dobroslav Trnka, ani Jozef Čentéš. Je to už v súčasnosti neetické a politicky nežiaduce. Politicky sú dnes tak rozdelení, že nikto nemôže hovoriť o tom, že nebudú rozhodovať v záujme niektorej z politických strán." Po prečítaní týchto nespochybniteľných faktov každý triezvo uvažujúci človek pochopí, že komentár s titulom „Zas je tu pondelok“ z pera Lukáša Filu je demagógiou a len ďalšou snahou o zavádzanie čitateľov denníka SME. Bolo to inak, alebo „uhorkoví matematici z HN“, 23. 7. 2013„Gašparovič zarobí viac ako Zeman“. S takýmto titulkom prišli Hospodárske noviny 23. júla 2013. Autori článku Peter Tkačenko a Martina Tvardzíková Ruttkayová v ňom matematicky vyrátali, že prezident SR Ivan Gašparovič zarába spolu 10 688 €. Výsledok znie ohromujúco, pretože napočudovanie práve slovenská hlava štátu má mať podľa zistenia Hospodárskych novín najvyšší plat. „Slovensko nepatrí medzi veľké ani bohaté krajiny, no v niečom má predsa len primát - Ivan Gašparovič je najlepšie zarábajúcou hlavou štátu z postkomunistických krajín v EÚ. Daňoví poplatníci ho odmieňajú platom 9 360 eur. Na porovnanie, prezident 40- miliónového Poľska Bronislaw Komorowski sa musí uspokojiť s 3 485 eurami a Miloš Zeman v Česku so 7 276 eurami. Na opačnom konci rebríčka skončil prezident Rumunska Traian Băsescu platom 1 529eur. Na paradoxy v platoch prezidentov východoeurópskych krajín upozornil na svojom blogu nemecký politológ Philipp Köker. HN jeho čísla preverili a doplnili.“ – uvádzajú Tkačenko s Tvardzíkovou Ruttkayovou. Keby si títo dvaja novinári tieto čísla skutočne „preverili a doplnili“ isto by nemohli dôjsť ani k jednej zo súm, ktoré v prípade hrubého platu resp. súčtu platu a paušálnych náhrad uvádzajú. Navyše, ak ako zdroj uvádzajú „tlačové odbory prezidentských kancelárií a Eurostat. Pani Tvardzíková Ruttkayová si síce dala aspoň minimálnu námahu a kontaktovala hovorcu prezidenta SR s otázkami, no ani jedna sa netýkala preverenia, či doplnenia údajov o výške hrubej mzdy a paušálnych náhrad prezidenta. Napriek tomu dostala odkaz s linkom na webstránke prezidenta, kde sú platové náležitosti hlavy štátu vyčíslené presne do posledného centa. Nevedno teda, či k uvedeniu nesprávnej sumy v prípade platu prezidenta SR (vyššej ako v skutočnosti) a navyše nezmyselného dvojitého pripočítania paušálnych náhrad k platu, došlo z lenivosti a neprofesionality autorov alebo zvýšiť výsledný príjem prezidenta o vyše 1500 € bol zámer s cieľom vykresliť „svojho“ prezidenta pred čitateľmi v horšom svetle. Ak však obaja autori majú čo i len maturitu, súčet jednoduchých čísel by im nemal robiť problém. Poďme si teda prerátať sumu platu a paušálnych náhrad prezidenta znova:
V ďalšom článku Hospodárskych novín „Na zníženie platu by mal prezident prísť sám“ z 23. júla 2013 v rozhovore so šéfom agentúry Prieskumy autorka „(MR)“ uvádza opäť skresľujúco - „Slovenský prezident má v postkomunistických krajinách EÚ najvyšší plat. Zarába viac ako 9-tisíc eur...“, pričom z rozhovoru vyplýva domnienka, že prezident Ivan Gašparovič nemá empatiu, nesúciti s obyvateľstvom a nemal potrebu na hospodársku krízu reflektovať. Opak je pravdou. Práve paušálne náhrady, ktoré má prezident k platu navyše, pravidelne poukazuje na účty ľuďom v hmotnej núdzi, hendikepovaným, ťažko zdravotne postihnutým a tým, ktorí sa so svojimi zúfalými životnými osudmi zverujú prezidentovi. Navyše, bez súhlasu prezidenta by nebolo možné schváliť zákonom zmrazenie platov ústavných činiteľov vrátane platu samotného prezidenta. A na základe takéhoto opatrenia (prijímaného zo súcitu a empatie s občanmi a vo vzťahu k pretrvávajúcej hospodárskej kríze) mal prezident už v roku 2011 znížený plat oproti roku 2010 o sumu 2304 €/rok. Zmrazený plat namiesto každoročnej valorizácie má prezident dodnes. Navyše v tomto roku po zavedení osobitnej dane (ďalšie solidárne opatrenie vo vzťahu k občanom) klesol jeho čistý mesačný plat o 798,69 € mesačne a to napriek tomu, že v hrubom jeho plat ostáva na úrovni z rokov 2011 a 2012.
Čistý mesačný plat prezidenta SR v roku 2013: 5 267,85 € Chápem, že tzv. uhorková sezóna je zaťažkávacou skúškou pre všetky redakcie a na rad prichádzajú mnohokrát aj umelé a nadčasové témy. Ale ak chcú byť autori článku vzorom pre svojich čitateľov navrhujem im, aby 30 % svojho platu previedli štátu na splatenie verejného dlhu. Potom by som pochopil aj ich tabuľky s prepočtom platu prezidenta a mediánu v krajine ako opodstatnené. Postoj autorov článku k hlave štátu nemusí byť nekritický. Majú právo vyjadriť svoj názor a poukázať na preverené fakty. Ale ak ku všetkým článkom pristupujú pán Tkačenko a pani Tvardzíková Ruttkayová rovnako laxne, mali by sa zamyslieť. Pretože už v samotnom vynovenom logu Hospodárskych novín je podtitul „obsah rozhoduje“. „Nenápadná“ prvá dáma a jej „utajená“ rehabilitácia v denníku Nový čas, 14. 3. 2013Denník Nový čas dňa 12.03.2013 pod titulkom "Prvá dáma opäť vo vojenskej nemocnici!" písal o rehabilitácii pani Silvie Gašparovičovej. Nemáme námietky voči normálnej medializácii, kde by išlo o oboznámenie o tom, že pani Gašparovičová podstupuje rehabilitáciu. Je pre nás nepochopiteľné, prečo článok vyšiel s podtitulom „Utajená rehabilitácia!“, čo v žiadnom prípade nie je pravda. O úraze pani Gašparovičovej a operácii, ako i následnej rehabilitácii informoval verejnosť napr. denník Plus 1 deň dňa 14.02.2013, ktorý si informáciu u nás aj overoval. Nevieme pochopiť, z akého dôvodu jej rehabilitácie považuje Nový čas za utajené.
|
| 3.10.2010 | - prvotný kontakt formou e-mailu, v ktorom pani Študencová žiada pani Gašparovičovú o radu, ako získať vnúčatá z náhradnej starostlivosti britského Social service. | |
| 4.10.2010 | - na mail pani Študencovej odpovedala z pozície asistentky pani Gašparovičovej pani Eva Ivanová |
|
| november/december 2010 | - telefonická komunikácia so ZÚ SR v Londýne, s MZV SR | |
| Marec 2011 | - list OZP na MPSVaR SR so žiadosťou o odbornú pomoc v tejto záležitosti. - v odpovedi MPSVaR SR uvádza, že prípad pozná a sleduje, na maloleté deti sa nevzťahuje princíp štátneho občianstva ani trvalého pobytu. Nakoľko deti majú obvyklý pobyt v Spojenom kráľovstve, patria pod jurisdikciu tejto krajiny. Ministerstvo ďalej informuje, že spolupracuje s Centrom pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže a o tom, že nemožno ovplyvniť nezávislé rozhodovanie britského súdu. Napriek tomu aj ministerstvo sa prikláňa k zvereniu maloletých starej matke, prípadne ďalším príbuzným. |
|
| september/október 2011 | - telefonická komunikácia s MPSVaR SR, ZÚ SR v Londýne | |
| Marec 2012 | - OZP osobne konzultoval problematiku tzv. „rodičovských únosov detí“ s právničkou Dr. Andreou Cisárovou, terajšou riaditeľkou Centra pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVaR SR) | |
| 15.6.2012 | - p. Študencová požiadala p. Gašparovičovú o prijatie | |
| 21.6.2012 | - prijatie sa uskutočnilo u riaditeľa OZP v čase od 11.00 – 13.00 | |
| 21.6.2012 | - písomné poďakovanie sa p. Študencovej za prijatie u riaditeľa OZP | |
| 21.6.2012 | - odpoveď riaditeľa OZP, že v rámci kompetencii KP SR pomôže | |
| 12.7.2012 | - e-mailová žiadosť p. Študencovej o zápisnicu | |
| 19.7.2012 | - odpoveď riaditeľa OZP a informácia o spolupráci KP SR s odbornými rezortmi | |
| 30.7.2012 | - e-mail od p. Študencovej, poďakovanie za odpoveď KP SR, ktorá poslala odpoveď ako jediná z oslovených 6 inštitúcií | |
| 30.8.2012 | - List prezidenta SR predsedovi vlády, ktorým vyzýva vládu k zvýšeniu pozornosti rezortov k riešeniu problému zahraničných adopcií slovenských detí a k agende tzv. „rodičovských únosov“ Príloha | |
| 04.9.2012 | - e-mailova žiadosť p. Vladimíra Boora o pomoc pri očiste svojho mena | |
| 05.9.2012 | - konzultácia s odborníkmi MS SR k prípadu | |
| 18.9.2012 | - list ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR, pána Jána Richtera, v ktorom informuje, že Najvyšší súd v Londýne ako historicky prvým povolil intervenciu Centra v prospech občanov SR a rozhodol o obnovení konania vo veci detí Boorových. | |
| 20.9.2012 | - uverejnenie informácie k prípadu na web prezidenta SR: www.prezident.sk | |
| 3.10.2012 | odpoveď predsedu vlády SR na list prezidenta SR k riešeniu problému zahraničných adopcií slovenských detí a k agende tzv. „rodičovských únosov |
OZP je v otázke tohto prípadu od jeho začiatku v stálom kontakte s generálnou riaditeľkou medzinárodno-právnej a konzulárnej sekcie MZV SR, s MPSVaR SR, s veľvyslanectvom SR v Londýne. Vecne nemôže konať – nemá zákonné kompetencie, ale môže urgovať a intervenovať, čo neustále robí od začiatku prípadu. Rozhodne nejde o nečinnosť.
List prezidenta SR predsedovi vlády SR:
Vážený pán predseda vlády,
s prehlbovaním integrácie Európy a so širšou dostupnosťou zahraničia pre občanov Slovenskej republiky, narastá počet Slovákov žijúcich v zahraničí. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky v poslednom období je čoraz viac a viac adresátom sťažností dvoch skupín našich občanov. V prvom prípade sú to väčšinou Slovenky, ktoré uzatvoria manželstvo s cudzím štátnym príslušníkom a odchádzajú žiť do miesta pobytu manžela, kde si aj zakladajú rodiny. Druhú skupinu tvoria slovenské rodiny, ktoré ako celok odchádzajú do zahraničia, kde žijú a vytvárajú si domov. Pre obe skupiny sú najcitlivejším prvkom adaptácie na nové situácie ich deti.
V prípade prvej skupiny narastá počet detí, ktoré pochádzajú z medzinárodných zväzkov. Zvyšuje sa počet rozchodov, rozvodov, či odchodu jedného z manželov (väčšinou ženy) do svojej materskej krajiny spolu s deťmi. Nezriedka sa tu vyskytujú situácie viac či menej úmyselného „ medzinárodného rodičovského únosu“ detí.
V prípade druhej skupiny sa stále častejšie objavujú prípady odobratia detí slovenským občanom do sociálnej starostlivosti štátu, v ktorom sa rozhodli slovenskí občania žiť. Dôvody sú zväčša sociálne a zdravotné. Z pohľadu rodičov a príbuzných takto odobratých detí je tento krok cudzej krajiny vnímaný ako necitlivý a podľa ich názoru minimálne na hranici zákona.
Každý prípad má špecifické, emočne a právne zložité pozadie. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky nemá kompetencie vecne riešiť právne záležitosti tohto charakteru. Žiadosti o pomoc našich občanov postupuje na príslušné slovenské inštitúcie, väčšinou Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, príp. žiadame o súčinnosť veľvyslanectvá Slovenskej republiky v príslušných krajinách. Komunikuje aj s Centrom pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Kompetencie týchto inštitúcií pri riešení týchto prípadov sú však limitované princípom nezávislosti súdnej moci, ktorá spor o deti rieši.
Slovenskí občania – aktéri niektorých z vyššie uvedených prípadov odobratia detí sa obracajú na Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky v nádeji, že im hlava štátu vie a musí pomôcť. Ich záležitosti sa však nedajú riešiť bez plného a kompetentného zapojenia exekutívy.
Myslím si, že reálny život v globalizovanom svete ukazuje nutnosť prehodnotiť viaceré zaužívané postupy a myslenie v tejto sociálno-humanitárnej agende. Právne predpisy, aj v medzinárodnom kontexte, už nemusia vyhovovať spôsobu života ľudí 21. storočia. Napríklad ústrednou medzinárodnou právnou normou pri medzinárodných únosoch detí je Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. V rámci uplatňovania dohovoru je problematickou skutočnosťou, že dohovor z roku 1980 nereflektuje súčasný stav európskych vzťahov a nepokrýva všetky možnosti vyplývajúce z mobility a migrácie obyvateľstva.
V rámci Európskej únie je popri Haagskom dohovore záväzné pre členské štáty Európskej únie aj Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. V implementácii tohto nariadenia Rady Európskej únie vidíme, aj z pohľadu súčasných prípadov odobraných slovenských detí slovenským rodičom vo Veľkej Británii, odlišnosti v rámci členských krajín Európskej únie. Potom mentálne, kultúrne i precedentné pristupovanie k riešeniu prípadov zabezpečenia plnohodnotného rozvoja a výchovy neplnoletých detí môže byť v rámci únie v jej jednotlivých členských krajinách rôzne.
Taktiež považujem za nutné uviesť, že existuje informačný deficit o tejto téme v rôznych cieľových skupinách slovenskej spoločnosti. Prax dokazuje, že problémy sú v legislatívnej oblasti (implementácia právnych noriem do slovenského právneho poriadku), aplikačnej oblasti (permanentné vzdelávanie profesijných skupín – úradníkov úradov prvého kontaktu v krízových situáciách, konzulov v zahraničnej službe, polície i sudcov. Za veľmi dôležitú považujem osvetu pre občanov Slovenskej republiky.
Synchronizácia práce rezortov vo všetkých uvedených oblastiach by napomohla prevencii situáciám, ktoré v konečnom dôsledku výrazne narúšajú emočnú pohodu života detí a odtŕhajú ich od matiek či iných príbuzných. Matky, v zúfalej snahe zachovať dieťa pri sebe, prekračujú hranice zákona alebo nevykonávajú súdne rozhodnutia, resp. nenachádzajú dostatočnú a kompetentnú podporu zo strany legislatívy.
Znalci problematiky poukazujú na to, že v dôsledku nedostatku skúseností, informácií alebo z iných dôvodov, sa pri mnohých súdnych rozhodnutiach rozhoduje z pohľadu práv rodičov dieťaťa, nie z pohľadu samotného dieťaťa a jeho záujmu, ktorý musí byť rešpektovaný v zmysle medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky ako prioritný. Rozhoduje sa často technokraticky. Na niektorých slovenských súdoch je tendencia prispôsobovať rozhodnutia zahraničiu aj na úkor ochrany vlastných občanov.
Vážený pán predseda vlády,
Na základe uvedeného Vás chcem požiadať o zvýšenú pozornosť príslušných rezortov vlády Slovenskej republiky prípadom tzv. medzinárodných rodičovských únosov detí, ako aj prípadom, kedy boli slovenským rodičom odobraté deti do sociálnej starostlivosti iného štátu. Otvorenie sa slovenskej spoločnosti po roku 1989 odhalilo neskúsenosť, neznalosť a niekedy aj naivitu ľudí vo vzťahu k právnemu riešeniu konfliktných situácií v živote Slovákov v zahraničí.
V záujme ochrany našich občanov v zahraničí a aj v záujme zvýšenia právnej istoty pri obhajobe oprávnených záujmov detí slovenských občanov v zahraničí Vás prosím o Vaše osobné zasadenie sa za zlepšenie súčasného stavu vecí a o návrh riešení v rámci Slovenska, prípadne aj v európskom či širšom medzinárodnom prostredí.
S pozdravom
Ivan Gašparovič
prezident Slovenskej republiky
Bratislava, 30. augusta 2012
Bolo to inak, alebo ako to v skutočnosti je s menovaním profesorov, 24. 7. 2012
Uplynulý týždeň uhorkovej sezóny niektoré médiá zaujala téma menovania profesorov prezidentom. Denník SME sa 16.7.2012 perom Veroniky Prušovej pod titulkom „Pochybný docent je profesorom“, zaujímal o nedávno vymenovaného profesora Libora Paveru. Autorka v článku uviedla, že „docent Libor Pavera je v českých akademických kruhoch, najmä v oblasti literárnej vedy, dobre známy pre plagiátorskú kauzu spred ôsmich rokov.“ Ako sme sa z informácie v uvedenom denníku mohli dozvedieť, aj napriek konštatovaniu vedeckej rady o „hrubom porušení etiky“ české súdy Libora Paveru titulu docenta nezbavili. Menovaný na Slovensku na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre obhájil profesúru a na návrh vedeckej rady filozofickej fakulty ho ministerstvo školstva navrhlo prezidentovi republiky vymenovať za profesora v odbore estetika. Denník SME parafrázoval slová hovorcu prezidenta, že „o kauze nevedeli.“ V tomto prípade ani vedieť nemohli, pretože v návrhovom spise z ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu informácie o údajnom plagiátorstve pána Paveru uvedené neboli.
Na ďalší deň (17.7.2012) ten istý denník SME v článku Ján Glovička „Prezident udelil tituly aj proti vôli ministra“ dokonca pritvrdil a napísal „Gašparovič ignoroval upozornenia na pochybných profesorov.“ Autor uvádza mená dvoch prezidentom vymenovaných profesorov Karla Klímu a Jozefa Rosinu, ktorí údajne „podliezli kritériá“, no napriek tomu návrhy na ich vymenovanie podľa denníka „museli“ ministri Eugen Jurzyca i Dušan Čaplovič predložiť prezidentovi. V tomto prípade je však nevyhnutné doplniť, že ak minister disponuje takýmito zisteniami akreditačnej komisie, prezidentovi návrh na vymenovanie za profesora predložiť nemusí.
V prípade docentov Klímu a Rosinu z argumentácie ešte predchádzajúceho ministra Eugena Jurzycu prezident vedel o nedostatočnom naplnení kritérií (vrátane ďalších dvoch docentov) a aj preto sa na neho listom obrátil, aby sa jednoznačne vyjadril k ich vymenovaniu za profesorov. Aj na základe tohto upozornenia hlavy štátu jedna z univerzít stiahla návrh na vymenovanie dvoch zo štyroch sporných kandidátov na profesorov. No docentov Klímu a Rosinu ich materské univerzity cez ministerstvo školstva navrhli opäť. Po výmene vlády rovnakým listom prezident oslovil aj jeho nástupcu Dušana Čaploviča. V odpovedi aj on vyjadril určitú pochybnosť s naplnením profesorských kritérií, no zároveň podal hlave štátu návrh na vymenovanie týchto profesorov. Prezident ich na návrh ministra vymenoval.
Prezident republiky podľa ústavného článku 102, odseku 1, písmena h.) vymenúva vysokoškolských profesorov na návrh ministra školstva. Logicky teda z toho vyplýva, že ak minister návrh predloží (a v tomto prípade sa tak stalo opakovane), tak prezident kandidáta na tento titul vymenuje.
Táto skutočnosť však zrejme "ušla" blogerke a údajne učiteľke Anežke Richtaríkovej, ktorá sa vo svojom blogu na www.blog.sme.sk 17.7.2012 „ospravedlňuje“ za prezidenta všetkým slušným a čestným učiteľom, aby „bojovali proti podobným praktikám... ...pretože nám – učiteľom ide nie o produkovanie ´učených profesorov´, ale múdrych a šťastných ľudí...“. Vážená pani učiteľka, je nešťastím pre deti, žiakov a študentov, ak bez overenia faktov a reálií ich učia a o svoje „vedomosti“ obohacujú takí pedagógovia ako Vy. Preto iba jedna malá rada, neučte deti, ak sama neviete!
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na článok uverejnený na portáli Pravda.sk 31. 12. 2010
Článok s názvom „Prezident Ivan Gašparovič zvažuje odchod“ uverejnený v posledný deň minulého roka na portáli www.pravda.sk bol nevydareným pokusom o žart. Od denníka, ktorý nesie honosný názov Pravda je takáto lož a to dokonca s vymyslenými citáciami výsmechom žurnalistiky. Pán prezident má pred sebou ešte väčšinu svojho druhého funkčného obdobia a dôveru, ktorú získal v priamej voľbe od občanov chce využiť naplno a v prospech Slovenska. Čaká nás ešte neľahké obdobie konsolidácie ekonomiky, znižovania nezamestnanosti, riešenia sociálneho postavenia občanov a obnovenia vnútorného poriadku v štáte. Toto sú témy, ktoré dnes trápia ľudí a ktoré prízvukoval vo svojom novoročnom príhovore prezident Ivan Gašparovič.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na komentár Pétera Hunčíka s názvom „Lojálna menšina“, denník SME, 7. 5. 2010
Bolo to inak, alebo prečo sa opäť ozval ten pravý
V denníku SME zo dňa 7. mája 2010 komentátor Péter Hunčík vyzýva prezidenta republiky Ivana Gašparoviča, aby presne označil prípady, v ktorých občania maďarskej národnosti žijúci na Slovensku neboli k štátu lojálni. Autor nielenže reaguje s niekoľkotýždňovým oneskorením, ale navyše bez pochopenia toho, čo v skutku prezident myslel. Nik nemôže autorovi komentára uprieť právo na vlastný názor a úsudok. Bolo by však minimálne „lojálne“ a slušné, ak by pán Hunčík vo svojom príspevku nevytrhol vyjadrenia hlavy štátu z kontextu. Z komentára autora citujem: „Pán prezident nedávno povedal, že by bol rád hlavou takej krajiny, ktorá má také lojálne menšiny, akými sú Slováci žijúci v okolitých štátoch. Pán prezident týmto nepriamo vyslovil, že menšiny žijúce na Slovenku - a tu pravdepodobne myslel na maďarskú menšinu - nie sú lojálne voči Slovenskej republike.“
Citácia je správna, lenže autor si zámerne vybral len tú časť, ktorá do jeho verzie komentára zapadá. Preto mi dovoľte doplniť pár viet, ktoré takisto v tejto súvislosti odzneli na výročnej konferencii Ministerstva zahraničných vecí SR dňa 12. 4. 2010. Tu hlava štátu jasne definovala postoj Slovenska k susednému Maďarsku a taktiež k maďarskej menšine, žijúcej na Slovensku. Citujem: „Slovensko tvrdo pracovalo a naďalej bude pracovať na prosperite svojich občanov bez rozdielu národnosti. Záleží nám na všetkých občanoch bez výnimky. Dobrý a bezpečný život každého občana a jeho detí, rešpektovanie základných ľudských práv každého občana – to je pre nás najdôležitejšie! Nie oživovanie historických tráum, politického radikalizmu, revizionizmu a nacionalistických animozít. Tento región aj táto krajina má v živej pamäti, k čomu politika interetnickej nenávisti pred vyše sedemdesiatimi rokmi viedla. Chcem veriť, že všetci máme dosť odvahy i síl, aby sme sa z minulosti poučili.“
Ak by autor chcel byť aspoň trochu objektívny, tieto vety prezidenta by vo svojom komentári nevynechal. Ak prezident republiky svojimi slovami na niečo poukazuje a zároveň porovnáva, tak práve preto, lebo verí, že takto prijme všetkých ľudí - občanov Slovenska rozmýšľať. Každý občan Slovenskej republiky má rovnaké práva a povinnosti a neviem prečo by sme mali zdôrazňovať osobitne národnostným menšinám, aby sa tu cítili dobre. Práve tu je pes zakopaný, že z trinástich menšín žijúcich na Slovensku to prekáža len Maďarom. Pritom majú u nás nadštandardné práva, ktoré im napríklad Slováci žijúci v Maďarsku môžu závidieť. Péter Hunčík zaiste nepatrí k tým radikálnym predstaviteľom maďarskej menšiny, ktorí volajú po revízii Trianonu, ale zrejme zabudol, že práve preto, že tu platí dane by mal byť k svojmu štátu Slovenskej republike lojálny. To je napokon aj lojalita k vlastným spoluobčanom, ku ktorým patria aj príslušníci maďarskej národnostnej menšiny. Slovenská republika je členskou krajinou EÚ a teda zdieľa rovnaké demokratické postoje a princípy fungovania spoločnosti ako celá západná civilizácia. Veď ak by tunajším Maďarom niečo chýbalo, alebo nedajbože sa im robila krivda v podobe nedodržiavania ich základných práv a slobôd, určite by dostali v krajinách Európskej únie azyl.
Autor horeuvedeného článku sa podľa vlastných slov očividne cíti ukrivdene, prejavujúc svoj komplex cez emotívne ladenú reakciu na lojálnosť. Lojálnosť ľudia- občania prejavujú svojimi postojmi, no predovšetkým tým, že rešpektujú základné pravidlá a princípy fungovania zvrchovaného demokratického štátu, na ktorého chode sa všetci rovnakou mierou spolupodieľame. Napokon, každý občan a to bez rozdielu národnosti, má právo voliť a tým prejaviť svoju predstavu o politickom riadení svojej krajiny. Už neraz sa prezident k tejto téme vracal a preto opätovne podčiarkujeme, že každý Slovák je rovnakým občanom s rovnakými právami a povinnosťami. Každý občan maďarskej, rusínskej, ukrajinskej či českej národnosti má presne tie isté práva. Je však prinajmenšom zaujímavé, že so svojim statusom v Slovenskej republike nemajú problém zástupcovia dvanástich národnostných menšín, až na politickú či funkcionalistickú časť predstaviteľov maďarských národnostných strán.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Na margo príspevku Mariána Leška, denník SME, 23. 11. 2009
Bolo to inak, alebo ako sa „právnik“ Leško odpísal
Marián Leško v denníku SME 23.11.2009 vo svojom komentári „Podpisom sa odpísal“ sa nevedno z akých dôvodov pokúsil ukázať svoj právnický talent. Hlavu štátu sa z titulu podpisu zákona o cestnej doprave pokúsil poučovať v profesii, ktorú autor narozdiel od Ivana Gašparoviča nevyštudoval (a už vonkoncom nevyučoval ako pedagóg). Podľa Leška „Ivan Gašparovič znovu podpísal nepriamu novelu, hoci sám pred tromi týždňami opäť vyhlásil, že - "nebudem takéto normy podpisovať".“ Autor pritom v komentári vyjadruje svoje presvedčenie, že v prípade zákona o cestnej premávke ide o nepriamu novelizáciu iného zákona (o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií ) a tým je podľa neho prezidentom podpísaný zákon „protiústavný“. Navyše pán Leško svoje právnické schopnosti využil aj na prirovnanie podpisu tohto cestného zákona 19. novembra 2009 s prezidentom vráteným zákonom o cestnej premávke 23. júla 2008. V tomto prípade spred vyše roka však z porovnania čl. I. a čl. IX. tohto zákona vyplýva, že spôsob novelizácie (postup), keď sa jedným zákonom súčasne novelizuje viacero zákonov, ktoré navzájom bezprostredne obsahovo nesúvisia, nie je medzi nimi obsahová a systematická väzba, nie je v súlade s princípom právnej istoty, ani s princípom predvídateľnosti zákona a jeho zrozumiteľnosti. Preto aj prezident republiky v tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí o vrátení zákona vyjadril pochybnosti o súlade čl. IX. s čl. I. ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej Slovenská republika je aj právny štát.
Vráťme sa však k meritu veci. Podľa Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (č. 19/1997 Z. z.) nepriama novelizácia zákona, t. j. zmena a doplnenie iného zákona ustanoveniami navrhovaného zákona bez uvedenia jeho úplnej citácie v samostatnom článku označenou rímskou číslicou (číslicami), je neprípustná. Súčasťou novely zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 168/1996 Z. z. z 29. októbra 2009 je aj čl. III., v ktorom sa novelizuje zákon č. 25/2007 Z. z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Čl. III. je ale priamou novelizáciou zákona č. 25/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov t. j. takou novelizáciou, že v úvodnej vete zákona sa výslovne uvádza, ktorý zákon sa má novelizovať. Nejde teda o nepriamu novelu.
V čl. III sa novelizuje § 3, v ktorom sa dopĺňa odsek 3, podľa ktorého povinnosť prevádzkovateľa vozidla a vodiča vozidla (pred jazdou po vymedzených úsekoch ciest umiestniť a uviesť do činnosti vo vozidle palubnú jednotku, do tejto palubnej jednotky správne a úplne zadať technické údaje o vozidle potrebné na výpočet mýta a jeho odúčtovanie a povinnosť správne používať palubnú jednotku) sa nevzťahuje na prevádzkovateľa vozidla a vodiča vozidla pri náhradnom výpočte mýta (ak nie je možné vypočítať mýto elektronicky alebo na základe elektronicky získaných údajov, môže sa mýto vypočítať náhradným spôsobom - § 2 ods. 1 druhá veta zákona č. 25/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov).
V čl. I sa novelizuje zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 168/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov. Predmetom úpravy tohto zákona sú podmienky podnikania v cestnej doprave a pôsobnosť orgánov štátnej správy v cestnej doprave, samosprávnych krajov a obcí. Pri porovnaní predmetu úpravy čl. I a čl. III nemožno vylúčiť, že predmet úpravy čl. III nesúvisí s predmetom úpravy čl. I. Preto spôsob novelizácie (postup), keď sa jedným zákonom súčasne novelizuje viacero zákonov, ktoré navzájom bezprostredne obsahovo nesúvisia, nie je medzi nimi obsahová a systematická väzba, v danom prípade nie je v nesúlade (naopak - je v súlade) s princípom právnej istoty.
Z uvedeného teda vyplýva, že zákon prijatý Národnou radou Slovenskej republiky treba vždy posudzovať komplexne a individuálne aj v prípade novelizácie viacerých zákonov jedným zákonom osobitnými článkami.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Na margo príspevku Petra Morvaya, denník SME, 5. 6. 2009
Bolo to inak, alebo ako Peter Morvay skončil na Urale
Komentátor denníka SME Peter Morvay vo svojom komentári s titulkom „Nacionalista“ z 5.6.2009 chcel ukázať svoju občiansku uvedomelosť, no výsledok ho dostal tam, kam on posielal prezidenta republiky – na Ural (možno aj za.) Predstava komentátora, že výzva prezidenta republiky k občanom, aby využili svoje právo voliť a aby neignorovali voľby do Európskeho parlamentu, je „spochybňovaním demokracie, názorovej plurality, slobody prejavu a rovnosti všetkých občanov“ je absurdný a do neba volajúci nezmysel. V období, kedy Slovensku hrozilo, že bude opäť na chvoste krajín Európskej únie s najnižšou volebnou účasťou v eurovoľbách (čo sa žiaľ zopakovalo), by mala byť každá takáto iniciatíva vítaná. Veď do europaralemntu volíme svojich zástupcov preto, aby zastávali naše národnoštátne záujmy. Pre autora komentára prízvukujem – nie etnické! Je preto smutné, že Peter Morvay ako novinár i ako občan zlyhal, keď výzvu prezidenta nielenže nepochopil, ale dokonca označil za „štvavú kampaň proti časti občanov štátu, patriacich k maďarskej menšine.“
Každý uvedomelý občan tohto štátu, by mal pochopiť, že možnosť rozhodnúť o svojej budúcnosti v slobodných voľbách je tým najprirodzenejším prejavom demokracie. A tento moment by mali, alebo aspoň mohli pochopiť i novinári. Prezident Ivan Gašparovič vo svojom vyhlásení k voľbám do Európskeho parlamentu neagitoval za žiadnu politickú stranu a rovnako nevystúpil proti žiadnej politickej strane, ale považoval za potrebné prízvukovať, aby občania volili zodpovedne voči sebe samým: „Máme možnosť zvoliť si takých poslancov, ktorí budú v Európskej únii vystupovať ako jednotný celok a budú obhajovať záujmy Slovenska. Nemôže nám byť jedno, aké hodnoty chceme my, občania Slovenskej republiky, v európskej komunite presadzovať.“ (z vyhlásenia prezidenta republiky z 3.6.2009). Slovenskí poslanci v Európskom parlamente by mali v prvom rade zastupovať záujmy Slovenskej republiky, ktorej občania ich do parlamentných lavíc v Štrasburgu delegovali a až potom záujmy svojich politických frakcií. Aj keď do Európskeho parlamentu posielame len 13 našich zástupcov, ich jednotným vystupovaním v strategických oblastiach môžu pre Slovensko urobiť viac. Nik však nebráni europoslancom rozhodovať slobodne a samostatne.
Slová o tom, že „Gašparovič zjavne útočí najmä na poslancov SMK a naznačuje, že by Slovensko mali v únii zastupovať len čistokrvní Slováci,“ do úst prezidenta vkladá autor komentára, ktorý vie čítať medzi riadkami zrejme rovnako ako predseda SMK. A možno aj tu platí staré dobré ľudové príslovie, že „trafená hus zagágala.“ Obaja sa totiž verejne prihlásili k niečomu, čo v podstate odmietajú. K prezidentovmu vyhláseniu, že nie všetci naši europoslanci zodpovedne obhajovali záujmy Slovenska a dokonca prispievali k vytváraniu nepravdivého obrazu o nás v Európskom parlamente.
Peter Morvay veľmi rád píše kriticky, keď má pocit, že dochádza k „spochybňovaniu demokracie, názorovej plurality, slobody prejavu a rovnosti všetkých občanov“. No akonáhle niektoré názory nevyhovujú jeho predstavám, nezaprie svoje stalinské myslenie, podľa ktorého všetkých nositeľov iného názoru posiela za Ural...
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Na margo príspevku Miroslava Čaploviča, denník Pravda, 13. 10. 2008
Tiché zvýšenie alebo Zlomyseľnosť
Miroslav Čaplovič, ktorý publikoval 13. októbra 2008 v denníku Pravda článok pod názvom Tiché zvýšenie preukázal vysokú neodbornosť. V súvislosti s návštevou prezidenta SR Ivana Gašparoviča v Bielom dome a nastolenou otázkou slovenskej vojenskej účasti v Afganistane skonštatoval, citujem: „Ivan Gašparovič sa vrátil z Bieleho domu s prísľubom zvýšiť počet slovenských vojakov v Afganistane o sto percent. (... )Zvláštny je však spôsob, aký prezident zvolil. Prečo sa to Slovensko muselo dozvedieť z návštevy v Spojených štátoch? Nenápadne, akoby z diaľky a potichu. Niekto má doma obavu predstúpiť pred ľud s takým oznámením iba preto, že vojenská účasť v Afganistane sa stretáva so slabou podporou v prieskumoch verejnej mienky?“
Inými slovami Miroslav Čaplovič sa snaží u čitateľa navodiť dojem, že prezident SR akýmsi pokútnym spôsobom prisľúbil niečo, o čom na Slovensku nikto nič nevie. Ak by nešlo o vážnu záležitosť, s istou dávkou humoru možno poznamenať, že od autora článku nie je slušné ak svoju neodbornosť a neinformovanosť skrýva za celé Slovensko.
Pri troche profesionálneho nasadenia by musel vedieť, že rozhodovanie o účasti v zahraničných misiách má v kompetencii Národná rada SR. Miroslavovi Čaplovičovi by stačilo otvoriť webovú stránku Ministerstva obrany SR a prečítal by si, že existuje parlamentom schválené Uznesenie č. 901 z 19. júna 2008, ktoré umožňuje nasadiť do operácie Afganistane celkom 246 príslušníkov ozbrojených síl SR. Tento dokument schválila Národná rada na jednom zo svojich riadnych verejných zasadnutí. Ide teda o ten počet vojakov, o ktorom hovoril prezident SR Ivan Gašparovič s prezidentom USA Georgom Bushom.
Na základe uvedeného možno stručne skonštatovať: zvláštny nie je spôsob, ktorý zvolil prezident SR, keď prezentoval rozhodnutie Národnej rady, ale počudovanie vyvoláva, ako bol tento fakt interpretovaný Miroslavom Čaplovičom. A na mieste je otázka, či z jeho strany nešlo viac o zlomyseľnosť ako neodbornosť. To už necháme na čitateľa.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Na margo príspevku redaktorky TV JOJ Jany Dibákovej, 12. 5. 2008
Je to inak
Nie je ľahké odolať pokušeniu komentovať udalosti v klasickom spravodajskom materiáli. Vyžaduje si to dávku profesionality, úctu k pravde a potlačenie vlastného politického presvedčenia. V krátkosti to možno zhrnúť do jednoduchého konštatovania – vždy byť nad vecou.
Žiaľ, predsavzatie „byť nad vecou“ sa nepodarilo redaktorke televíznej stanice JOJ Jane Dibákovej. V materiáli odvysielanom v Novinách televízie JOJ, dňa 12.5. 2008 v súvislosti s podpisom Lisabonskej zmluvy a pripravovaným vstupom SR do eurozóny, odvolávajúc sa na politického analytika agentúry POLIS skonštatovala, že, citujem: „hlava štátu by pre novú menu mohla urobiť viac“. Vzápätí v príspevku zaznelo aj autentické hodnotenie politológa: „Okrem premiéra, ktorý je až hyperaktívny pri komunikácii o eure, zrejme obyvatelia očakávajú aspoň polovičnú aktivitu aj od prezidenta. Prezident doteraz nevyvinul nejakú aspoň navonok nejakú, nejakú prílišnú aktivitu.“ Uvedené tvrdenie politického analytika napovedá, že dostatočne nesleduje aktivity prezidenta SR v tejto oblasti, alebo ich úmyselne prehliada. Jedno aj druhé ho však diskvalifikuje.
Pravda je totiž taká, že od začiatku naštartovania celého procesu prijatia eura, prezident SR využíval každý mediálny priestor na vyjadrenie postoja k tejto problematike. Stačí si zmapovať jeho vyjadrenia za uplynulé obdobie. Taktiež faktom je i to, že prezident SR zorganizoval pracovné rokovania s ministrom financií, s ministrom hospodárstva, s guvernérom Národnej banky Slovenska, s ktorými diskutoval o prípadných sociálnych dopadoch prijatia eura a po týchto stretnutiach vždy nasledovalo mediálne vystúpenie.
Napokon aj z iniciatívy prezidenta a s jeho účasťou vznikla stabilizačná dohoda o eure medzi vládou, zamestnávateľmi a odbormi. Pri podpise dokumentu na Úrade vlády hlava štátu v prítomnosti televíznych kamier jasne demonštrovala svoj postoj. O výhodách a rizikách prijatia eura prezident SR diskutuje aj počas svojich častých pracovných výjazdov v regiónoch Slovenska. Na stretnutiach s predstaviteľmi regionálnej a miestnej samosprávy i štátnej správy, podnikateľmi a občanmi prezident otvorene odpovedá i kladie otázky, aby čo najviac poznal názor verejnosti na vstup do eurozóny. To sú fakty, ktoré sa jednoducho nedajú obísť a politický analytik by ich mal poznať.
Žiaľ, neznalosť týchto základných skutočností vytvára podmienky na to, aby vznikali príspevky, ktoré nie sú nad vecou a skôr z nich kričia osobné sympatie či antipatie redaktora. Na úkor diváka.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Na margo článku „Obsadil miesto Klausovi“, denník Nový čas, 4. 5. 2008
Manipulácia
Kancelária prezidenta SR vyjadruje svoje znepokojenie nad spôsobom, akým denník Nový čas informuje o účasti hlavy štátu na 15. summite prezidentov strednej Európy v macedónskom Ochride.
Denník Nový čas, dňa 4. mája 2008 v článku pod názvom „Obsadil miesto Klausovi“, v plnej miere potvrdil mediálnu manipuláciu v praxi. Obvinil prezidenta SR, že na ochridskom summite prezidentov európskych štátov sa počas oficiálneho fotografovania postavil na miesto svojho českého partnera Václava Klausa, čím mal spôsobiť "trapas."
Denník nevyberaným a urážlivým jazykom dehonestoval hlavu štátu. Pravda je však taká, že po oficiálnom fotografovaní niektorí prezidenti opustili svoje miesta a medzi nimi aj český prezident Václav Klaus. Slovenský prezident sa teda zaradil bližšie k ostatným hlavám štátov. Keďže však niektorí novinári žiadali fotografovanie zopakovať, prezidenti museli opäť zaujať svoje miesta. Niektoré médiá zachytili návrat prezidenta Klausa na vopred určené miesto. Aby sa k nemu dostal, musel si s prezidentom Ivanom Gašparovičom pozíciu vymeniť.
Bulvárny denník sa nerozpakoval bez overenia faktov interpretovať tieto malé presuny počas oficiálneho fotografovania hláv štátov ako omyly prezidenta SR so zjavným úmyslom vyvolať u čitateľa dojem, že Ivan Gašparovič nezvládol tento neformálny akt.
Táto mediálna manipulácia bulvárneho denníka nie je prvá. Ak si v danom kontexte všimneme pozitívne články z pracovného výjazdu jedného z možných kandidátov na prezidenta, nadobúdame presvedčenie, že denník zjavne porušuje princípy nestrannosti a jasne dáva najavo sympatie v nadchádzajúcom predvolebnom zápase o kreslo prezidenta.
Sympatie sú jedna vec, avšak manipulácia faktov druhá. Aj tento príklad mediálnej nepravdy ukazuje opodstatnenosť prijatia Tlačového zákona.
Skutočný a objektívny priebeh udalosti je uverejnený na www.prezident.sk v sekcii videoarchívu.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Na margo článku Mlčiaci prezident, Miroslav Čaplovič, PRAVDA, 30. 11. 2007, alebo Keď novinár perlí
Všetci sa zhodneme na fakte, že ak na politickej scéne vypukne vládna kríza kedy prirodzene nastáva devalvácia slov a vyjadrení, vtedy je múdre vážiť a zvážiť každé slovo. V hre je vnútropolitická stabilita, zahraničnopolitický imidž, rozkývaná koruna a nejasný politický vývoj. Akýkoľvek nepremyslený krok, môže ešte viac priliať oleja do ohňa vnútropolitických vášní.
V čase, keď je rozkývané postavenie vlády, parlamentu, sa dá celkom prirodzene očakávať, že práve prezident si v týchto nepokojných časoch zachová chladnú hlavu. Takéto správanie od prezidenta očakáva verejnosť, politická scéna a napokon aj médiá.
I medzi nimi sa však nájdu výnimky, ktoré svoju neskúsenosť naivitu a neznalosť politických reálií povyšujú na všeobecnú pravdu. Do tejto kategórie možno zaradiť článok Miroslava Čaploviča, ktorý vyšiel v denníku Pravda 30. novembra pod názvom Mlčiaci prezident. Autor článku v ňom vyčíta prezidentovi SR Ivanovi Gašparovičovi, že v čase krízy stál ako nehybná socha. Autor dokonca konštatuje, že si nevšímal čo sa deje, citujem „ keď sa lámal osud Miroslava Jureňu, ani keď v prestrelke medzi Róbertom Ficom a Vladimírom Mečiarom sa objavili ešte väčšie kalibre.“ Komentátor denníka Pravda, ktorý sa venuje väčšinou hodnoteniu zahraničnej politiky, bol zrejme zaneprázdnený čítaním zahraničnej tlače, keď mu unikol priamy prenos Ta 3 vysielaný z Prezidentského paláca po stretnutí prezidenta SR s premiérom.
K uvedenej kríze zaujal Ivan Gašparovič jasný postoj, ktorý rozmenil do dvoch základných posolstiev. Podporil kroky premiéra v personálnej otázke, čím uznal politickú zodpovednosť vtedajšieho ministra Jureňu a zároveň vyzval HZDS k plneniu programového vyhlásenia, čím jasne povedal, že si želá vnútropolitickú stabilitu a pokračovanie koalície. Čo ešte viac mohol v čase krízy prezident SR povedať?
Navyše každý deň bol Ivan Gašparovič podrobne informovaný zo strany predsedu vlády o vývoji v koalícii. Ak by hlava štátu začala zaujímať verejné stanoviská k situácii v koalícii , ktorá sa menila každú hodinu, tak, ako si to želá redaktor Pravdy, tak možno by sa dnes na Slovensku hovorilo o predčasných voľbách.
Uvedený článok predurčuje Miroslava Čaploviča, aby sa vrátil k hodnoteniam zahraničnopolitickej situácie a vnútropolitické reálie nechal radšej na hodnotenie iným. Prekladanie článkov zo zahraničných časopisov mu totiž ide oveľa lepšie.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na text Petra Schutza, denník SME z 12. 11. 2007 s názvom: Sobota plná bláznov
Sobota plná bláznov; Keď chýba pointa
Sú také dni, keď komentátor tlačený časom pred uzávierkou hľadá pre svoj názor pointu. Keď publicistická múza mlčí a dáva si na čas a navyše v hre je honorár, vtip ide preč a nahrádza ho kopanec. Neférový, bez argumentov, ako kopance tých, ktorých sa snažil v článku odsúdiť. Presne v tomto duchu bol napísaný aj tendenčný článok komentátora denníka SME Petra Schutza, zo dňa 12.11., kde doslova píše: „Je škoda, že Klaus sa ospravedlnil ,ale je to stále lepšie ako Gašparovič na futbale nemo asistujúci záchvatom rasizmu na protiľahlej tribúne.“ Publicistický kopanec bol jasne smerovaný vykresliť prezidenta SR ako človeka, tolerujúceho násilie a rasizmus.
Seriózny publicista by si pred vynesením takéhoto súdu najskôr zmapoval komplexne postoje prezidenta SR a až po ich zvážení by sa mal rozhodnúť či ukončí svoj článok takouto pointou. Pre zrejmý nedostatok databázy u komentátora denníka Sme pripomíname postoje prezidenta SR Ivana Gašparoviča k problematike rasizmu a extrémizmu.
"Na Slovensku nesmie dostať priestor žiadna forma extrémizmu či násilia. Odmietli sme fašizmus, odmietame aj neofašizmus a nacionalizmus. Sme proti antisemitizmu, lebo sme proti akejkoľvek rasovej a náboženskej diskriminácii."
(9.9. 2007, Slovenský rozhlas, Radiožurnál)
"Často hovoríme, že sa musíme ospravedlniť. My sa musíme chcieť ospravedlniť bez toho, aby nám to niekto prikazoval. Niečo odpustiť vždy treba, ale zabudnúť sa nesmie ".
(11.9. 2006, vystúpenie pri príležitosti Pamätného dňa obetí Holocaustu, Bratislava)
"Je zarážajúce, že sa to stalo v 20. storočí. Dokazuje to, že ani vyspelá ľudská spoločnosť nie je imúnna voči rasizmu a xenofóbii a že stačí málo, aby si vydobyli svoj priestor.“
(09.05. 2006 Slovenský rozhlas)
Tak ako je potrebné pripomínať si obete holokaustu, ako nesmieme na ne ani na okolnosti, ktoré k tomuto strašnému obdobiu viedli, zabúdať, tak je potrebné zdôrazňovať, že ľudstvo sa spamätalo aj vďaka spravodlivým medzi národmi. Že práve títo ľudia pohli svedomím celej civilizácie. A práve svedomie ľudstva a ľudskosti nám bude vždy pripomínať, že nad humánnosťou, solidaritou, demokraciou nesmie už nikdy zvíťaziť rasizmus, fašizmus, zverstvo a vyvražďovanie ľudí. Musíme si vštepovať, že práve spolupatričnosť, dobrá vôľa nažívať medzi sebou, tolerancia sú základy, na ktorých je vybudovaná ľudská spoločnosť.
( Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na Mimoriadnom zasadnutí Yad Vashem v Jeruzalame, Štát Izrael, 16. 3. 2005)
Úcta k faktom a ich pravdivá interpretácia by mala byť základným mementom každého zodpovedného analytika. Ak však niekto účelovo zamieňa pero či počítačovú klávesnicu za pomyselnú bejzbalovú pálku je na zamyslenie či atmosfére „Soboty plnej bláznov“ nepodľahli aj niektorí komentátori.
K predmetnej udalosti na štadióne Slovana, o ktorej hovorí analytik denníka SME, treba povedať, že v prezident SR si túto nepríjemnú záležitosť všimol a otvoril ju aj s organizátormi. Boj proti rasizmu je komplexný problém a nie je možné s ním efektívne zápasiť jednorazovými krokmi. K tomu je potrebná súčinnosť klubov, polície ako aj vytvorenie ekonomických možností pre budovanie moderných športových stánkov, ktoré technickými parametrami vytvárajú podmienky pre kultúrne prostredie. Prezident SR Ivan Gašparovič svojimi vyjadreniami a konkrétnymi krokmi dal jasne najavo, ako sa k prejavom extrémizmu a intolerancie stavia. Zo svojej pozície je pripravený podporiť každý projekt, ktorý minimalizuje riziká extrémistických prejavov nielen na športoviskách. To je trend , ktorý by si mal všímať a analyzovať aj Peter Schutz.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na text Jany Majerovej v týždenníku Plus 7 dní, č. 34/2007, str. 8 - 11 s názvom - Pôžitkár?
Pôžitkár? - Ako sa dajú prekrúcať fakty
KP SR ostro protestuje voči článku uverejnenom v týždenníku Plus 7 dní č.34, ktorý vyšiel pod názvom „ Pôžitkár?“ Článok je venovaný rekonštrukcii loveckého zámočku v Tatranskej Javorine. Namiesto serióznych faktov však autorka celkom cielene vytvára obraz prezidenta SR Ivana Gašparoviča ako politika, ktorému nezáleží na osude ľudí tohto regiónu a venuje sa iba svojim záľubám. Svedčí o tom aj tvrdenie, že „ prezidenta Ivana Gašparoviča problémy ľudí z Tatranskej Javoriny netrápia, dôležitejšia je preňho rekonštrukcia poľovníckeho zámočku.“
Obsah tohto článku potvrdzuje súčasný trend v médiách, ktoré akúkoľvek aktivitu politika smerujúceho k ochrane národného a štátneho kultúrneho dedičstva interpretujú ako zištný záujem. Faktom však zostáva, že iniciatívy hlavy štátu či už v prípade kaštieľa Rusovce alebo loveckého zámočku sú vedené záujmom rekonštruovať tieto pamiatky a ponúknuť ich na dôstojnú reprezentáciu Slovenskej republiky.
Kto iný než predstavitelia štátu majú mať hlavnú zodpovednosť, aby sa Slovenská republika jej občania mohli prezentovať svojou vlastnou históriou? Je podľa autorky článku lepšie nechať všetko schátrať? Je skutočne, podľa vedenia týždenníka zlé rozhodnutie uprednostniť peniaze z rozpočtu KP SR na zachovanie historického zámočku, než ich investovať do vozového parku?
Zdôrazňujeme, že prezident SR nevyužíva zámoček za účelom poľovačky, ako sa snaží podsúvať článok, ale využíva jeho priestory počas pracovných ciest vo východoslovenskom regióne. KP SR nepochybuje o tom, že čitateľ si vytvorí na základe odpovedí na tieto otázky objektívny obraz. Zarážajúca je však ešte jedna skutočnosť – a to účelové spojenie tejto iniciatívy KP SR so životom obyvateľov obce.
Kancelária prezidenta SR za uplynulý rok dostala od občanov 3261 podaní z ktorých bolo vybavených 3238 avšak medzi nimi sa nenachádza ani jeden podnet v predmetnej otázke zo strany pána starostu. Je zrejmé, že táto otázka patrí do pôsobnosti ministerstva pôdohospodárstva. Ak autorke tak veľmi záležalo na riešení osudu dedinky, mohla sa priamo obrátiť aj na kompetentných v danom rezorte. Z obsahu článku však jasne vyplýva, že toto nebolo v jej záujme a účelovo sa vybrali fakty na vykreslenie negatívneho obrazu prezidenta SR.
A ak by aj KP SR pomohla v tejto oblasti, kde je záruka, že autorka opäť nenapíše článok, v ktorom obviní prezidenta SR, že sa stará iba o obyvateľov tých regiónov, kde má KP SR svoje historické budovy? Prezident SR Ivan Gašparovič si získal dôveru občanov na základe programu „myslím národne, cítim sociálne“ ktorý sa snaží dôsledne plniť v komunikácii s vládou a parlamentom. A jeho iniciatívy smerujú k tomu, aby zlepšil život obyvateľov vo všetkých regiónoch a nielen v obci Tatranská Javorina.
Smutné na celom článku je, že autorka podmieňuje ňou uvádzané fakty slovami, “je vraj“, „ dá sa dokonca povedať“, „a bolo to vraj“, „hoci za éry mečiarizmu sa šepkalo“,“podľa všetkého“niektoré jazyky tvrdia“,atď. Už týchto niekoľko citátov z článku dokumentuje, že autorka uprednostňuje domnienky a klebety pred overenými faktami, čím sa spreneveruje objektívnej žurnalistike a stáva sa súčasťou nekorektného predvolebného ťaženia voči súčasnej hlave štátu. Nepoškodzuje tým aj meno vydavateľa, jeho záujmy a štýl práce?
S podpisom prezidenta, denník SME 10. 5. 2007
V článku „S podpisom prezidenta“ s podtitulkom „Prečo sa prezident rozhodol nevrátiť parlamentu na opätovné prerokovanie aj novelu zákona o registrácii cirkví nie je oficiálne známe, rovnako ako jeho názor na túto tému“ jeho autor hneď v úvode konštatuje, že ani jeden z dvoch zákonov, ktoré prezident vrátil Národnej rade Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie zo zákonov schválených parlamentom na marcovej schôdzi „nie je až taký dôležitý“ ako novela zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.
Autor článku tiež osobitne porovnáva vzťah novely zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností s novelou zákona o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste, ktorý je jedným zo zákonov vrátených prezidentom. Druhým vráteným zákonom bol nový zákon o ochrane spotrebiteľa. Podľa autora článku pri novele zákona o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste „ide len o okrajový či malicherný problém“ zároveň autorom označený aj ako problém politický. Podľa rozhodnutia Rady 2002/187/SVV z 28. februára 2002, ktorým sa zriaďuje Eurojust s cieľom posilniť boj proti závažným trestným činom je Eurojust orgánom Európskej únie s právnou subjektivitou. Cieľ Eurojustu je už vyjadrený v názve rozhodnutia Rady o jeho zriadení a konkrétne ciele v jeho článku 3. Podľa článku 4 citovaného rozhodnutia Rady všeobecné právomoci Eurojustu zahŕňajú napríklad počítačovú kriminalitu, podvod a korupciu, pranie výnosov z kriminality či účasť v zločineckej organizácii.
Eurojust je zložený z jedného národného člena, ktorý sa okrem iného môže priamo obracať na príslušné orgány svojho členského štátu. Každému národnému členovi môže asistovať jedna osoba. Okrem toho každý členský štát vrátane Slovenskej republiky môže zabezpečiť alebo určiť jedného alebo viacerých národných spravodajcov. Eurojust plní úlohy prostredníctvom národných členov alebo prostredníctvom kolégia, ktoré je zložené zo všetkých národných členov, pričom každý národný člen má jeden hlas. V nadväznosti na uvedené, nech problém, ktorá osoba bude zastupovať Slovenskú republiku v Eurojuste, kto bude asistentom národného člena alebo národným spravodajcom, zhodnotíme z ktoréhokoľvek uhla pohľadu, z ktorejkoľvek úrovne, principiálne nemožno tento problém označiť ako problém okrajový či malicherný alebo ako problém politický.
Pán Hrabko nepovažuje novelu zákona o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste ani nový zákon o ochrane spotrebiteľa, vrátené prezidentom parlamentu, za také dôležité ako je novela zákona o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. V tomto prípade ide podľa pána Hrabku o problém občiansky a „existuje očividné a dôvodné podozrenie z jeho nesúladu s ústavou“.
Z legislatívneho hľadiska nemožno deliť zákony resp. novely zákonov podľa ich dôležitosti. Odborne sa to ani nedá. Každý zákon je dôležitý a mal by byť najmä v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Nie je povinnosťou prezidenta oficiálne, či neoficiálne oboznamovať s dôvodmi, pre ktoré sa rozhodol určitý zákon schválený národnou radou podpísať a nevrátiť jej ho s pripomienkami. Naopak dôvody vrátenia zákona parlamentu sú uvedené v rozhodnutí prezidenta o vrátení, ktoré zároveň obsahuje aj presné znenie navrhovanej úpravy, ak prezident nenavrhne neprijatie zákona ako celku. Prezident tiež nemusí vyjadrovať svoj názor na všetky témy, ktoré viac alebo menej rezonujú v spoločnosti.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Financovanie športu
V publicistickej relácii Paľba, ktorú odvysielala TV Markíza 16.4. 2007 pod názvom Ofsajd, redaktor Pavol Fehér doslova uviedol, citujem: „ V slovenskom futbale sa dobre cítili aj rôzne podozrivé osoby a čierne peniaze, tie napodiv neprekážali ani najvyššiemu predstaviteľovi štátu. I. Gašparovič sa totiž v istom rozhovore vyjadril, že bez čiernych peňazí by možno nebol slovenský futbal.“
Toto konštatovanie je jednoznačne lživé a ak by si redaktor Markízy Pavol Fejér prečítal rozhovor prezidenta SR pre denník Šport nikdy by nemohol takéto tvrdenie použiť. Z tohto dôvodu uvedené odpovede prezidenta SR zverejňujem na našej internetovej stránke:
ŠPORT: Je o Vás známe, že ste veľký športový fanúšik, najmä slovenského futbalu a hokeja. Ako hodnotíte medializované názory, že financovanie športu je často spájané s podsvetím?
- Ako hlava štátu, ako občan tejto krajiny si prirodzene želám, aby nielen šport, ale všetky oblasti spoločensko-politického života boli financované transparentne a v rámci jasných a čitateľných pravidiel. Tam kde je transparentnosť prichádza aj nová kvalita vzťahov a dostavujú sa následne aj výsledky.
- Zároveň však chcem podotknúť, že tak ako v iných oblastiach spoločenského života, tak aj v oblasti športu môže visieť celý rad otáznikov. Pozrite sa do vyspelých krajín EÚ, korupčný škandál v Taliansku, pozrite sa k našim susedom v Čechách kde bol rozhodcovský škandál. To napovedá, že i táto oblasť láka investície rôzneho druhu, ktoré si vytvárajú svojské pravidlá hry. Je úlohou štátu ako sa s tým dokáže vysporiadať. U nás zatiaľ podobný škandál nevypukol. Ktokoľvek má dôkazy, že sa u nás postupuje podobne môže si splniť základnú povinnosť a dôkazy predostrieť. Žijeme v slobodnej krajine a verím, že po predložení dôkazov sa dokáže s tým štát vysporiadať podobne ako tomu bolo v Taliansku či v Čechách. Pokiaľ mi je známe, také dôkazy zatiaľ nikto nepredložil a všetko zostáva len v polohe fám a dohadov. Na to aby začal štát konať je to skutočne málo.
ŠPORT: Nedávno prebehli v médiách Vaše vyjadrenia na tému neprehľadného financovania slovenského športu. Kritici Vám vyčítali, že ste vtedy neodsúdili priamo a jednoznačne jeho údajné prepojenie s mafiou, z čoho môžu niektorí usudzovať, ako keby ani nezáležalo na transparentnosti finančných pomerov v športe ...
- Chcem zdôrazniť ešte raz. Každý občan tejto krajiny vrátane hlavy štátu si želá transparentnosť vo všetkých sférach nielen športového, ale aj ekonomického, politického života. Zatiaľ však nikto nepredložil relevantné dôkazy, aby mohli príslušné orgány konať. Ak má niekto konkrétne poznatky, že mafia financuje slovenský šport môže ich predložiť na príslušných miestach. Potom sa môžeme k tomu všetci vyjadriť. Paušálne hodnotenie však uráža slušných ľudí, ktorí na rôznych úrovniach športu sa snažia pripraviť radosť ľuďom. Pritom zdôrazňujem, že na rozdiel od iných väčších krajín investori na Slovensku skôr na športe prerábajú ako zarábajú.
Stanovisko Kancelárie prezidenta SR k článku uverejnenom v denníku Plus jeden deň, 23. marca 2007
Kancelária prezidenta Slovenskej republiky považuje článok „Gašparovič klientom BMG?“ uverejnený dnes (23.3.2007) v denníku Plus jeden deň za hrubé zavázdanie verejnosti a poškodzujúci dobré meno hlavy štátu.
Autor sa v článku snažil prezidenta republiky Ivana Gašparoviča postaviť do pozície, že „potichu stiahol svoju žalobu na exministra Zajaca“.
Obsah článku ako aj úvodné titulky: - „Mal peniaze v BMG?“, „Prezident stiahol žalobu, ktorá ho mala očistiť“ a „Gašparovič klientom BMG?“ - sú sformulované so zjavným úmyslom navodiť dojem, že prezident SR bol úspešným klientom skrachovaného nebankového subjektu, ktorý poškodil tisíce občanov.
KP SR takéto indície dôrazne odmieta a upozorňuje, že prezident SR nikdy nebol klientom BMG Invest ani iných nebankových subjektov a žalobu stiahol z dôvodu prieťahov v súdnom konaní, pričom trestnoprávne konanie za trestný čin ohovárania trvá aj naďalej.
Ivan Gašparovič prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu na ochranu osobnosti proti vtedajšiemu ministrovi zdravotníctva MUDr. Rudolfovi Zajacovi ešte 3. augusta 2005. Rudolf Zajac totiž v lete 2005 ešte ako minister v médiách verejne obvinil prezidenta, že bol klientom skrachovaného nebankového subjektu. Do dňa stiahnutia žaloby 15. februára 2007 však súd neurobil žiaden úkon a nebol určený ani termín pojednávania. Tento fakt donútil prezidenta Ivana Gašparoviča uvažovať nad aktuálnym zmyslom tohto súdneho konania. Ak súd za dobu jeden a pol roka nie je schopný vo veci určiť termín prvého pojednávania, kedy by bolo možné očakávať rozsudok?
Ivanovi Gašparovičovi ako občanovi tohto štátu, z dvôvodov prieťahov v súdnom konaní, vzniklo právo domáhať sa svojich práv na Ústavnom súde SR, prípadne na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Ako prezident tohto štátu to však neurobí, pretože to by bola historicky možno najväčšia hanba Slovenskej republiky.
Denníku Plus jeden deň podľa formy spracovania a použitých titulkov k článku zjavne nešlo o informovanie o vývoji v právnom spore Gašparovič vs. Zajac, ale o očierňovanie osoby prezidenta Slovenskej republiky.
K stanovisku pripájame aj vyjadrenie advokátskej kancelárie, zastupujúcej pána prezidenta a obsah listu prezidenta SR adresovaného Okresnému súdu Bratislava I.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Vyhlásenie Advokátskej kancelárie Valašik & Partners, s.r.o. ku kauze prezident SR versus Rudolf Zajac:
V bulvárnom denníku Plus jeden deň bola 23. marca 2007 publikovaná informácia o tom, že prezident SR Ivan Gašparovič stiahol žalobu, ktorou sa bránil proti obvineniam Rudolfa Zajaca o jeho účasti v nebankovom subjekte BMG. Vzhľadom na nekompetentnosť a primitívnosť publikovanej informácie sa prezident SR rozhodol dať médiám k dispozícii list adresovaný súdu, z ktorého pregnantne vyplývajú dôvody jeho rozhodnutia. Súčasne z neho vyplýva, že prezident SR nestiahol žalobu z dôvodu, že usúdil, že výroky Rudolfa Zajaca nie sú žalovateľné alebo dokonca „potichu“, ako to hlása bulvárny denník, ale naopak veľmi razantne a energicky, dokonca s tým, že obsah jeho listu by mal mať aj systémové dôsledky.
Ako právny zástupca prezidenta SR môžem vyhlásiť, že zo všetkých dokumentov a dôkazov, ktoré boli predmetom vyšetrovania kauzy BMG a Horizontu vyplýva, že prezident Ivan Gašparovič nikdy nebol klientom týchto, ani žiadnych iných nebankových subjektov a Rudolf Zajac uvádzal nepochybne nepravdivé údaje.
Nepravdivé výroky Rudolfa Zajaca na adresu prezidenta SR sú preto tiež predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní za trestný čin ohovárania.
JUDr. Milan Valašik
V Bratislave 23. marca 2007
Text listu prezidenta SR Okresnému súdu Bratislava 1:
Vážená pani predsedníčka,
prostredníctvom svojho právneho zástupcu som ešte 3. augusta 2005 podal žalobu na ochranu osobnosti proti vtedajšiemu ministrovi zdravotníctva MUDr. Rudolfovi Zajacovi.
Dnes je 15. februára 2007 a stále nie je určený termín pojednávania. Donútili ste ma tak uvažovať nad aktuálnym zmyslom tohto súdneho konania. MUDr. Rudolf Zajac svojim konaním neoprávnene zasiahol do mojich osobnostných práv a za ohováranie by mal niesť právnu zodpovednosť. Cieľom mojej žaloby však bolo predovšetkým dosiahnuť aspoň určité zmiernenie negatívnych dopadov jeho verbálnych útokov. Ak súd za dobu jeden a pol roka nie je schopný vo veci určiť ani termín prvého pojednávania vyvstáva otázka, kedy by bolo vôbec možné očakávať rozsudok?
MUDr. Rudolf Zajac medzičasom už nie je ministrom zdravotníctva. Svojim spôsobom aj to symbolizuje satisfakciu za jeho konanie, ale vzhľadom na obrovský časový odstup i na to, že sa údajne ani nezdržuje na území Slovenskej republiky je pre mňa z hľadiska jeho súčasného spoločenského statusu ospravedlnenie z jeho strany absolútne nezaujímavé.
Preto podľa §96 o. s. p. beriem návrh na začatie konania v celom rozsahu späť.
Ako občanovi tohto štátu mi, z dôvodov prieťahov v súdnom konaní, vzniklo právo domáhať sa svojich práv na Ústavnom súde SR, prípadne na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Ako prezident tohto štátu to neurobím, pretože by to bola historicky možno najväčšia hanba Slovenskej republiky. Táto osobná skúsenosť s prieťahmi v súdnom konaní ma však nepríjemne prekvapila a potvrdila tak názor o potrebe naliehavého riešenia situácie v justícií.
Ivan Gašparovič
V Bratislave 15. februára 2007
Rakcia na text Romana Pataja v denníku SME, 19. 3. 2007
Názov článku: Mienkotvorca, alebo Ked´ myslenie bolí
Denník Sme oslovuje svojich čitateľov základným sloganom, ktorý znie – Myslenie vám pristane. Reklamný slogan by tak mal u potenciálneho kupujúceho navodiť dojem, že články obsiahnuté v denníku ponúkajú nové súvislosti a fakty, ktoré provokujú myseľ a odhaľujú čaro nepoznaného. Žiaľ v prípade článku Romana Pataja, ktorý vyšiel pod názvom Mienkotvorca 19.3.2007 možno konštatovať, že je s uvedenou reklamou v rozpore. Kritické myslenie, ktorého základy v denníku postavil ešte prvý šéfredaktor predpokladá od autora, že si najskôr overí pôvodný zdroj, vyhodnotí fakty a pomenuje nové súvislosti pre svojho čitateľa.
Autorovo tvrdenie, že prezident si vybral tému ( rozumej revír v Topoľčiankach) a predostrel ju verejnosti je jednoducho nepravdivé. Ak by si autor dal toľko námahy a prehral si z počítača celý rozhovor hlavy štátu s redaktorkou SRo pochopil by, že takmer v 20 minútovom rozhovore bola táto téma okrajová. Ak by sa držal zásad kritického myslenia, potom by sa určite zamyslel, prečo mal niekto záujem túto okrajovú tému vytiahnuť a aké dôvody ho k tomu viedli. Ak by vo svojom kritickom uvažovaní pokračoval ďalej vyšlo by mu spojením faktov, že v celej záležitosti nejde vôbec o revír, pretože hlava štátu to uviedla iba ako ideu, ktorá by sa mohla zrealizovať až pri ďaľších nástupcoch. To by bol prístup k faktom, ktorý by ho jasne odlíšil do bulváru.
Rovnako v rozpore s kritickým myslením je autorovo tvrdenie, citujem“ Predstava, že hlava štátu bude skutočnou osobnosťou, ktorá svojím príkladom dokáže strhnúť spoločenskú diskusiu na podstatné témy a povie občanom – toto je dôležité a toto nie, ostala nenaplnená.“ Od analytika kritického denníka sa očakáva informačná databáza a keby do nej nazrel zistí, že prezident SR sa v priebehu troch týždňov vyjadril k zásadným témam zahraničnej politiky. Nie okrajovo, ale oficiálne na tlačovej besede v Prezidentskom paláci. Od sťahovaniu vojakov z Iraku, cez problematický Kandahár až po otázky Kosova. Tieto fakty však zrejme nesedeli do vykreslenia prvoplánového obrazu Ivana Gašparoviča ako politika, ktorý sa pohybuje len vo svete športových výsledkov a folklóru. Na tridsiatich riadkoch sa tak podarilo autorovi poprieť všetky princípy, ktorými sa denník Sme prihovára potenciálnym čitateľom. Slovník a pomenovanie skutočností v článku sa tak viac hodí do bulvárnych novín, kde myslenie bolí, než do analytického denníka.
Slogan – Myslenie Vám pristane – je nesporne trefný a som presvedčený, že sa stane aj tvorivou inšpiráciou pre autora článku, aby sa podobných chýb pri svojej budúcej tvorbe vyvaroval. Nechce to veľa námahy – len myslieť.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na text Pavla Suchána v denníku SME, 13. 3. 2007
Názov článku: Tripartita je opäť na scéne
Pavol Suchán (ktorý sa prihovára verejnosti ako publicista a bývalý poslanec za VPN vo Federálnom zhromaždení) v článku publikovanom v denníku SME dňa 13. marca 2007 okrem iného uvádza, že „pán prezident v ten istý deň vrátil do parlamentu hneď dva zákony pre vecné chyby. To máme prezidenta na to, aby kontroloval nekompetentných úradníčkov a kvázi ústavných zákonodarcov, a nie na to, aby akosi dozeral na vývoj právneho a politického prostredia a upozorňoval na vybočenia?“. Býva už akýmsi trendom v slovenskej žurnalistike, že sa k témam vyjadrujú ľudia, ktorí majú len povrchné znalosti či informácie. Pavol Suchán je toho jasným príkladom. Na úvod treba jasne povedať, že dva zákony, ktoré prezident Slovenskej republiky vrátil Národnej rade Slovenskej republiky s pripomienkami nemali len „vecné chyby“, ale svojím rozhodnutím upozornil na právne a politické vybočenie.
Dôvodom na vrátenie novely zákona NR SR o potravinách bola skutočnosť, že v novele sú ustanovenia, podľa ktorých orgán úradnej kontroly potravín môže, ale nemusí uložiť pokutu, ak prevádzkovateľ (napríklad výrobca potravín, ten, ktorý s potravinami manipuluje alebo ten, ktorý potraviny umiestňuje na trh) koná v rozpore so zákonom o potravinách, s potravinovým kódexom, v rozpore s právne záväznými aktmi Európskeho spoločenstva a Európskej únie, prípadne aj v rozpore s ďalšími zákonmi. Napríklad, ak prevádzkovateľ na trh umiestni potraviny po uplynutí dátumu spotreby alebo dátumu minimálnej trvanlivosti alebo umiestni na trh skazené potraviny, bude na subjektívnej úvahe orgánu úradnej kontroly potravín a jeho zamestnancov, či pokutu za umiestnenie takýchto potravín na trh uloží alebo nie.
Fakultatívnosť ukladania pokút (teda možnosť, nie povinnosť príslušného orgánu uložiť pokutu) pri konaní v rozpore so zákonom utvára korupčné prostredie. A som presvedčený, že pán poslanec by vo Federálnom zhromaždení za takýto zákon, ktorý vytvára korupčné prostredie nikdy nehlasoval a postoj prezidenta by určite ocenil.
Dôvody vrátenia novely zákona o premávke na pozemných komunikáciách spočívajú v ochrane požiadavky (princípu) právnej istoty ako imanentného znaku právneho štátu. Vodič, ktorý počas jazdy na diaľnici zistí na vozidle alebo na náklade chybu, pre ktorú nemožno dosiahnuť na rovine rýchlosť najmenej 70 km/h, by musel opustiť diaľnicu na najbližšom výjazde už odo dňa vyhlásenia novely zákona o premávke na pozemných komunikáciách, hoci na diaľnici je až do 1. júla 2007 dovolená premávka motorových vozidiel, ktorých najvyššia povolená rýchlosť nie je nižšia ako 50 km/h. Jednoducho povedané, čo je dovolené jednému vodičovi motorového vozidla pri premávke na diaľnici, nemôže byť zakázané inému vodičovi motorového vozidla pri premávke na tej istej diaľnici, hoci len na pár týždňov alebo mesiacov.
Podľa autora článku zákon o tripartite, ktorý prezident podpísal, „patrí do kategórie absolútne zbytočných“. Nemožno tvrdiť, že zákon o tripartite je jediné možné riešenie na dialóg medzi štátom (reprezentovaným vládou) a sociálnymi partnermi (zástupcami zamestnávateľov a zástupcami zamestnancov) o zásadných otázkach hospodárskeho a sociálneho rozvoja a rozvoja zamestnanosti s cieľom dosiahnuť dohodu o týchto otázkach. Je to však možné a prijateľné riešenie záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku z medzinárodných dokumentov, najmä z dohovorov Medzinárodnej organizácie práce (ktorými je Slovenská republika viazaná), konkrétne najmä z Dohovoru o trojstranných konzultáciách na podporu uplatňovania medzinárodných právnych noriem č. 144 z roku 1976. V preambule tohto dohovoru sa okrem iného pripomínajú podmienky z existujúcich medzinárodných pracovných dohovorov a odporúčaní, ktoré „požadujú opatrenia na podporu účinnej konzultácie na celoštátnej úrovni medzi štátnymi úradmi a organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov“.
Aj podľa článku 136 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva toto spoločenstvo a členské štáty majú okrem iného za cieľ podporovať sociálny dialóg. Podľa článku 138 tej istej zmluvy má Európska komisia za úlohu podporovať konzultácie sociálnych partnerov na úrovni Európskeho spoločenstva.
Mnohé konštatovania Pavla Suchána, autora článku na tému tripartita sú presvedčivým dôkazom neznalosti zákona o tripartite schváleného parlamentom a podpísaného prezidentom. Schválený zákon je jedným z možných prostriedkov na plnenie medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky nemôže byť tak „absolútne zbytočný“ a nemôže byť ani „vybočením z vývoja právneho a politického prostredia“. Pán Suchán týmto článkom vystavil sebe vizitku nekompetentnosti, ktorá vyvoláva otázniky aj nad jeho pôsobením v bývalom Federálnom zhromaždení.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na text Mariána Leška, denník SME, 17. 2. 2007
Názov článku: To vie iba prezident
Slovenské mediálne paradoxy. Inak nemožno nazvať článok komentátora Mariána Leška, ktorý vyšiel 17.2. 2007 pod názvom To vie iba prezident. V ňom autor vyslovuje sklamanie nad vymenovaním vedenia ústavného súdu a tým spochybňuje budúcu činnosť celého ústavného súdu, bez toho, aby aspoň poskytol čas novozvoleným sudcom na reálne rozhodnutia. V prípade daného komentáru ide o spreneverenie sa princípom korektnej žurnalistiky postavenej na analýze konkrétnych krokov a nie domnienok či pocitov. Nástup ženy, navyše profesionálky na štvrtý najvyšší post v štáte by si skôr zaslúžil ocenenie už len z hľadiska presadenia sa žien vo vysokých štátnych funkciách. Podotýkam, už len tento aspekt by si zaslúžil osobitný pohľad a hodnotenie. Prinajmenšom v krajinách s vyššou mediálnou kultúrou.
Pri čítaní takéhoto druhu analýz nadobúdam pocit, že vznikajú sami pre seba pri nedostatku iných tém a pod tlakom novinových uzávierok. Výsledkom toho je častá nekonzistentosť spravodajstva s komentármi, alebo v krátkom časovom slede popretie jedného komentára iným komentárom od toho istého autora.
Prezident SR sa rozhodol vymenovať ústavných sudcov a ich vedenie po zrelom zvážení všetkých argumentov a v žiadnom kroku sa nespreneveril ústave a svojmu postaveniu v úrade. To, že tieto rozhodnutia nechápe autor článku, nie je však problémom prezidenta SR, ale len výlučným problémom Mariána Leška.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na text Petra Wiflinga v denníku SME, 6. 2. 2007
Názov článku: Šanca pre štátnický krok
Zvolenie a vymenovanie sudcov ústavného súdu je nepochybne vážny krok, ktorého dopady sa týkajú nielen politických elít, ale aj všetkých občanov. Je teda prirodzené, že ide o tému, ktorá je ostro sledovaná, ale zároveň ide aj o tému, ktorá ponúka možnosti na prezentácie rôzneho druhu názorov. Od odborných, cez politické až po úzko lobistické, za ktorými je často cítiť autorovo ego a snahu na seba upozorniť.
Inými slovami vybojovať si priestor pre okamih krátkej mediálnej slávy. Do tejto poslednej kategórie možno zaradiť aj článok právnika a člena občianskej iniciatívy za dôveryhodný Ústavný súd Petra Wiflinga, ktorý bol publikovaný v denníku SME pod názvom Šanca pre štátnický krok. Autorove myšlienky uvedené v článku možno označiť za nekonzistentné a a vzájomne si odporujúce. V prvej časti článku konštatuje, že všetci nominanti patria do koaličného tábora a nominanti navrhnutí predsedom ústavného súdu, právnickými organizáciami, fakultami či opozíciou, väčšinou nedostali podporu. Samotnú voľbu v parlamente označuje za úzko politickú a vníma ju ako diktát parlamentnej väčšiny, voči ktorej by sa mal postaviť prezident SR a svojím výberom zabezpečiť dôveryhodnosť ústavného súdu.
Zároveň, napriek týmto konštatovaniam je schopný vyzývať prezidenta na pomyselný štátnický krok, hoci mu musí byť jasné, že zoznam zvolených kandidátov v Národnej rade dáva rozhodnutiu hlavy štátu úzke limity. Jeho článok a výzvy na štátnické gestá preto vyznievajú veľmi neúprimne, keďže hlava štátu reaguje len na skutočnosť, ktorú svojím rozhodovaním vytvorili poslanci. Pri predloženom zozname je jasné, že ideálna možnosť ako vyriešiť nominácie neexistuje a akékoľvek iné kombinácie vždy narazia na záujmy nielen politických strán, ale aj profesijných skupín. Vrátane záujmu Petra Wiflinga. Je teda namieste odložiť veľké výzvy a veľké slová na adresu hlavy štátu ( pretože sa môžu zísť v iných hraničných situáciách) a vnímať posolstvo článku ako otvorený lobing jedného právnika. Pointa je však v tom, že to čo dnes považuje pán Wifling za štátnické, iný jeho kolega môže označiť za zradu. Kruh sa uzatvára.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na text Miroslava Staníka v denníku Plus jeden deň 5. 2. 2007
Názov článku: Pán prezident
Čaro demokracie spočíva v tom, že vytvára slobodný priestor na vyslovovanie rôznych slobodných názorov. Niekedy sa stáva, že až takých, pri ktorých, povedané ľudovo, zostáva rozum stáť. Denník Plus jeden deň svojím obsahovým zameraním možno vo väčšine prípadov považovať za nenáročné čítanie, ktorého hlavnou ašpiráciou je skôr pobaviť čitateľa ako ho nútiť premýšľať. A zrejme v tomto duchu treba pristupovať aj ku krátkemu stĺpčeku Miroslava Staníka zo dňa 5. februára, ktorý vyšiel pod názvom Pán prezident. Predsa len mi však nedá vysloviť malý postreh.
Vyčítať prezidentovi, ktorý je volený priamo občanmi, že sa s nimi stretáva na rôznych kultúrno – športových podujatiach si nezaslúži vážnejší komentár. A autorovo rozhorčenie nad tým, že sa tieto jeho aktivity stretávajú aj s pozitívnou odozvou občanov možno považovať už len za pomyselnú čerešničku na torte.
Menej zábavné už je však obvinenie, že hlava štátu nemá víziu, že nemá charizmu a chýbajú mu myšlienky. Ak si bežný čitateľ prečíta vydanie tohto denníka dozvie sa všetko: čo si ktorá celebrita obliekla, s kým sa stretla a čo vypila. Pri takomto pretlaku „závažných“ správ, ktoré ovplyvňujú bežný život občana sa už zrejme nenájde priestor v tomto denníku seriózne informovať o aktivitách hlavy štátu. Napríklad o jeho publikácii „ Myslím národne, cítim sociálne“, ktorá je filozoficko- politicko- ekonomickou reflexiou dnešnej doby, či o jeho zahranično-politických alebo vnútropolitických postojoch. Obsah stĺpčeka napovedá, že autor sa stal nevinnou obeťou vlastného periodika. Ako jeho verný prispievateľ a čitateľ zrejme nadobudol dojem, že hlava štátu vlastne nič nerobí. To už však nie je problém prezidenta SR, ale novín Plus jeden deň. Riešenie je jednoduché. Menej bulváru a viac serióznych informácií. Potom sa aj pohľad na činnosť prezidenta SR určite zmení.
PS: Miroslav Staník je presvedčený, že prezident SR nemá víziu, charizmu a nie je vodca. Ťažké hodnotenie od Miroslava Staníka. Aby sme ho brali vážne, musíme poznať odpoveď na základnú otázku: Kto je to vlastne Miroslav Staník, ktorý ponúka svoje kritériá na hodnotenie charizmy a vodcovstva? Zrejme ako odpoveď sa ponúka parafráza nadčasového postrehu Alexandra Matušku: Žijeme v čase keď odvaha zlacnela a rozum poriadne zdražel.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na komentár Mariána Leška v denníku SME 11. 12. 2006 a na vyjadrenia predstaviteľa Nadácie Pontis Milana Niča
V súvislosti s návštevou bieloruského opozičného lídra Alexandra Milinkeviča v Bratislave sa zo strany predstaviteľa Nadácie Pontis Milana Niča ako aj komentátora denníka Sme Mariána Leška (SME 11. 12. 2006) objavili tvrdenia spochybňujúce hodnotový obsah zahraničnej politiky prezidenta SR.
Podobne ako Leško, aj Milan Nič obvinil prezidenta s neochoty stretnúť sa s lídrom bieloruskej opozície. Zarážajúce je , že predstaviteľ Pontisu tak urobil bez ohľadu na to, že sa o sprostredkovanie stretnutia ani nepokúsil.
Ako priznáva pre denník SME, po tom čo dostal odpoveď, že predseda NR SR Pavol Paška je príliš zaneprázdnený to s ďalšími dvomi (rozumej ústavnými činiteľmi) ani neskúšal.
Vie Milan Nič odpovedať na elementárnu otázku, ako sa dá niečo zorganizovať a zaradiť do programu prezidenta SR, ak neexistuje nijaký kontakt, nijaké oslovenie Kancelárie prezidenta SR?
Tento elementárny fakt mu však nebráni obviňovať hlavu štátu z toho, že Ivan Gašparovič si nevšíma dodržiavanie ľudských práv i tam, kde je prijatá spoločná pozícia EÚ. Ako príklad pre rádio Lumen uvádza, že prezident „prijal pred pár týždňami kubánskeho veľvyslanca na nástupnej audiencii a hovoril o tom, že musíme s Kubou rozvíjať ekonomické vzťahy a ľudské práva nespomenul ani v jednej vete.“
Pýtam sa však, odkiaľ pán Nič vie, že o ľudských právach sa prezident SR nezmienil. Sedel nebodaj na predmetnom stretnutí s kubánskym veľvyslancom?
Pravdou však je, že Ivan Gašparovič spomenul rezervy vo vzájomných ekonomických vzťahoch, zároveň však zdôraznil, že Kuba a Slovensko ako členský štát EÚ stoja na iných hodnotových základoch, ktoré akceleráciu obchodných vzťahov neumožňujú.
Toto stanovisko dostali prostredníctvom hovorcu prezidenta SR i médiá, nikto však o ňom neinformoval. Korektné od Milana Niča by bolo ak by si dané skutočnosti overil. Nemuselo by prísť k zavádzaniu verejnosti.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na článok „17. listopad komunisté neslaví“ uverejnený v českom denníku Lidové noviny 20.11.2006
Prezident V článku kritizujúcom neúčasť najvyšších ústavných činiteľov SR na oslavách štátneho sviatku 17. novembra autor Luboš Palata uviedol nepravdivé informácie a navyše ironizujúce aktivity hlavy štátu. Novinár, ktorého poslaním je informovať verejnosť, by sám mal byť dobre informovaný o tom, o čom píše. Žiaľ, pre spomínaného autora to zrejme neplatí. Ako by tak mohol napísať do jednej vety hneď niekoľko nezmyslov a neprávd.
V článku doslova píše: „Prezident Ivan Gašparovič, samozřejmě také exkomunista, si na 17. listopad dojednal oficiální návštěvu Maďarska, což byla samozřejmě záminka a ne důvod - do Budapešti to i autem trvá hodinu a půl, o letadle nemluvě.“
Autor si nedal ani toľko „námahy“, aby si overil priamo zo zdroja Kancelárie prezidenta SR, prečo sa prezident Ivan Gašparovič osobne nezúčastnil na spomienkovom podujatí na obete komunizmu 17. novembra.
Bolo to inak.
Prezident republiky bol v tom čase na spoločnej prednáške so svojím maďarským partnerom László Sólyomom na univerzite P. Pázmána v Pilis Csabe. Nebol v Budapešti a už vonkoncom nie na oficiálnej návšteve, ale na návšteve pracovnej. Rozdiel v týchto pojmoch pri povrchnosti autora je ale zbytočné vysvetľovať.
Účasť na prednáške (mimochodom deň pred tým 16.11.2006 prezidenti spolu prednášali na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici) si hlavy štátov dohodli ešte počas summitu V4 v Lánoch, a nešlo tu o zmienenú „zámienku“, ale o „dôvod“, pre ktorý Ivan Gašparovič nebol na oslavách 17. novembra. Termín navrhla maďarská strana!
No a nebyť pohodlnosti, autor by sa aj z prezidentskej webstránky ľahko dozvedel, že prezident Ivan Gašparovič poznajúc svoj program na 17. už 3. novembra, deň po Pamiatke zosnulých navštívil Ružinovský cintorín v Bratislave a položením kvetov k pamätníku popraveným a umučeným komunistickým režimom si uctil pamiatku obetí tohto režimu.
Zostáva mi len dúfať, že pán Palata nepristupuje ku všetkým svojim článkom s takou „ľahkosťou“ a že čitatelia sa občas dozvedia aj pravdu...
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na článok denníka Pravda zo dňa 24.10. 2006 s titulom - „Gašparovič sa nenasťahuje do prezidentskej vily“
Prezident republiky je podľa platnej legislatívy najvyšším ústavným činiteľom, ktorý reprezentuje Slovenskú republiku vo vnútri a navonok, teda aj v zahraničí. Rezidencia hlavy štátu by preto nemala byť chápaná len ako dom slúžiaci na bývanie, ale predovšetkým ako sídlo reprezentujúce krajinu, ktorej prezident v ňom býva. Nie je to po prvýkrát, kedy slovenský novinár nepochopil práve tento moment.
Veď sa stačí pozrieť len na štáty, s ktorými susedíme. Česko, Poľsko, Maďarsko, Rakúsko ale aj Ukrajina majú svojich prezidentov a samozrejme rezidencie, ktoré obývajú. Prezidenti odchádzajú, rezidencie zostávajú. Okrem ubytovania hlavy štátu tieto priestory slúžia aj na reprezentačné účely. Hlavy štátov si do rezidencií zvyčajne pozývajú domácich a zahraničných hostí. Veľvyslancov, komisárov, premiérov aj svojich partnerov – prezidentov.
V rezidenciách hláv štátov sa okrem bývania „robí“ aj štátna zahraničná politika. Preto by rezidencie mali spĺňať aj určité bezpečnostné a protokolárne štandardy a ich priestory by mali byť reprezentatívne, ponúkajúce kultivovaný pohľad na úroveň krajiny, ktorú zastupujú. Ale ani jeden z novinárov sa ani len nepokúsil porovnať tieto rezidencie s domom na Slavíne, ktorý sa žiaľ rezidenciou prezidenta nazvať nedá.
Treba si uvedomiť, že tak ako si od roku 1993 budujeme svoju štátnosť, rovnako si musíme postupne dobudovať aj infraštruktúru oficiálnych štátnych reprezentačných priestorov. Prijímať návštevy a organizovať štátne bankety pri príležitosti štátneho sviatku nemôžeme predsa na ulici.
Kancelária prezidenta SR sa už niekoľko rokov snaží vyriešiť tento problém. Po zvážení všetkých možností tou najllepšou je prístavba k rezidencii. Pre istotu zopakujem, že „prístavba“, nakoľko novinárka Diana Schniererová z denníka Pravda nedokázala toto slovo prepísať správne a vo všetkých mojich vyjadreniach uviedla „prestavba“.
Citujem autorku článku: „Prezident Ivan Gašparovič sa do nej pravdepodobne v tomto funkčnom období ani nenasťahuje. Vilu totiž čaká prestavba. Tá môže trvať aj roky, pretože prezidentská kancelária ešte nemá ani potrebné povolenia. Prezidentská vila je totiž podľa jeho hovorcu Marka Trubača pre hlavu štátu príliš malá. „ Navyše musím dodať že uvedený názor o tom, že „vila je pre prezidenta malá“ som nikdy nevyslovil. Bolo to inak: „…jej priestorové usporiadanie nezodpovedá štandardom ubytovania hlavy štátu a už vonkoncom neumožňuje organizovanie oficiálnych reprezentačných podujatí pre domácich a zahraničných hostí.“
Prístavba novej budovy k pôvodnej rezidencii by po dokončení definitívne vyriešila priestorový ale aj reprezentačný problém rezidencie na Slavíne. Peniaze na prístavbu KP SR dostala v rozpočte na tento rok, no samotnú realizáciu brzdí chýbajúca zmena územného plánu hlavného mesta Bratislava. Argumenty o nákladoch a výdavkoch na rezidenciu bez reálneho pochopenia na aké účely a prečo vlastne takéto sídlo štát potrebuje sa mi zdajú malicherné. Slovenský prezident by mal mať svoju dôstojnú a reprezentatívnu rezidenciu a to bez ohľadu na to, či je ním Kováč, Schuster, Gašparovič, alebo ktokoľvek iný…
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
Reakcia na článok internetového porálu Aktuálne.sk - „Kandidát na sudcu ÚS konal protiústavne. Rozhodne prezident, ktorý tiež porušil ústavu“ z 24.10.2006
V článku redaktorky Lucie Nicholsonovej – „...Rozhodne prezident, ktorý tiež porušil ústavu“ - uverejnenom na webovej stránke, Aktuálne.sk sa tvrdí citujem: „Peter Brňák a aj Ivan Gašparovič porušili Ústavu na pôde zákonodárneho zboru. Brňák ako poslanec HZDS a Gašparovič ako predseda parlamentu za HZDS hlasovali za vylúčenie Františka Gauliedera a teda porušili Ústavu SR.“
Ide však o zavádzanie, pretože pri hlasovaní v pléne o vylúčení Františka Gauliedera sa Ivan Gašparovič ako predseda Národnej rady zdržal.
Zo strany redaktorov portálu Aktuálne.sk to však nie je prvý prípad novinárskej zaujatosti. V rozhovore s prezidentom SR, ktorý vyšiel na tejto webovej stránke pod názvom – „Za tejto vlády bude menšinám lepšie“ - položil novinár tohto média otázky, ktoré išli nad rámec vopred dohodnutých tém. Týkali sa financovania športu a napriek tomu, že bola dohodnutá autorizácia rozhovoru redaktor Marek Vagovič odmietol túto dohodu naplniť. Neautorizovaná verzia mala za cieľ navodiť dojem, že hlave štátu nezáleží akým spôsobom a z akých zdrojov je financovaný slovenský futbal a hokej. Prezident SR sa k tejto otázke vyjadril v rozsiahlom rozhovore pre denník Šport. Časť z neho poskytujeme aj čitateľovi našej prezidentskej webovej stránky.
ŠPORT: Je o Vás známe, že ste veľký športový fanúšik, najmä slovenského futbalu a hokeja. Ako hodnotíte medializované názory, že financovanie športu je často spájané s podsvetím?
PREZIDENT SR: Ako hlava štátu, ako občan tejto krajiny si prirodzene želám, aby nielen šport, ale všetky oblasti spoločensko-politického života boli financované transparentne a v rámci jasných a čitateľných pravidiel. Tam kde je transparentnosť prichádza aj nová kvalita vzťahov a dostavujú sa následne aj výsledky.
Zároveň však chcem podotknúť, že tak ako v iných oblastiach spoločenského života, tak aj v oblasti športu môže visieť celý rad otáznikov. Pozrite sa do vyspelých krajín EÚ, korupčný škandál v Taliansku, pozrite sa k našim susedom v Čechách kde bol rozhodcovský škandál. To napovedá, že i táto oblasť láka investície rôzneho druhu, ktoré si vytvárajú svojské pravidlá hry. Je úlohou štátu ako sa s tým dokáže vysporiadať. U nás zatiaľ podobný škandál nevypukol. Ktokoľvek má dôkazy, že sa u nás postupuje podobne môže si splniť základnú povinnosť a dôkazy predostrieť. Žijeme v slobodnej krajine a verím, že po predložení dôkazov sa dokáže s tým štát vysporiadať podobne ako tomu bolo v Taliansku či v Čechách. Pokiaľ mi je známe, také dôkazy zatiaľ nikto nepredložil a všetko zostáva len v polohe fám a dohadov. Na to aby začal štát konať je to skutočne málo.
ŠPORT: Nedávno prebehli v médiách Vaše vyjadrenia na tému neprehľadného financovania slovenského športu. Kritici Vám vyčítali, že ste vtedy neodsúdili priamo a jednoznačne jeho údajné prepojenie s mafiou, z čoho môžu niektorí usudzovať, ako keby ani nezáležalo na transparentnosti finančných pomerov v športe ...
PREZIDENT SR: Chcem zdôrazniť ešte raz. Každý občan tejto krajiny vrátane hlavy štátu si želá transparentnosť vo všetkých sférach nielen športového, ale aj ekonomického, politického života. Zatiaľ však nikto nepredložil relevantné dôkazy, aby mohli príslušné orgány konať. Ak má niekto konkrétne poznatky, že mafiq financuje slovenský šport môže ich predložiť na príslušných miestach. Potom sa môžeme k tomu všetci vyjadriť. Paušálne hodnotenie však uráža slušných ľudí, ktorí na rôznych úrovniach športu sa snažia pripraviť radosť ľuďom. Pritom zdôrazňujem, že na rozdiel od iných väčších krajín investori na Slovensku skôr na športe prerábajú ako zarábajú.
Marek Trubač
hovorca prezidenta SR
 Na začiatok stránky Verzia pre tlač |
| © 2005 Kancelária prezidenta SR. Spracované v redakčnom systéme SwiftSite spoločnosti ELET. [Technické informácie] |