Rozhovor prezidenta SR pre Ročenku odbojárov 2011, 1. 4. 2010

Čo sa to vo svete deje? V niektorých krajinách na východ od nás niektorí politici tolerujú a niektorí aj priamo schvaľujú konanie likvidujúce protifašistické idey, rúcajú symboly, pamätníky a s tým aj protifašistickú podstatu nášho boja. Nemáte problém komunikovať s predstaviteľmi takýchto krajín?
(„bronzový vojak“ v Estónsku, prípad partizána Kononova v Lotyšsku, Bandera,.. hrdinovia Ukrajiny ..., Kutaisi – pamätník, zákaz pobaltských krajín nosiť medaile ZSSR – čo kritizovala už aj OSN ...)

Pokiaľ ide o vzájomné vzťahy s krajinami tie sa riadia diplomatickými zvyklosťami a protokolom. Musíme rozlišovať výroky a postoje oficiálnych (vládnych) predstaviteľov krajín a hláv štátov od politických postojov niektorých politikov. Nemám vedomosť, žeby oficiálni predstavitelia Estónska, či Lotyšska , navyše krajín Európskej únie niekedy vystupovali v tom zmysle, žeby spochybňovali idey protifašistického boja. S prezidentom Ukrajiny V. Janukovičom mám dobré vzťahy. Ukrajina je náš sused a ak susedia dobre vychádzajú je to na prospech oboch. Spomeňme si len na plynovú krízu minulého roka a problémy, ktoré nám spôsobila. Verím, že naše vzťahy, najmä v ekonomickej oblasti sa budú ďalej rozvíjať, čomu by určite napomohol rozvoj infraštruktúry smerom na východ, vrátane realizácie projektu širokorozchodnej železnice.

Myslím si, že žiadny štátnik nemôže súhlasiť s tým, aby sa rehabilitovali fašistickí predstavitelia, ako aj tí, ktorí s nimi kolaborovali. Skúsenosti druhej svetovej vojny a milióny nevinných obetí varujú pred pohrávaním sa s toleranciou prejavov fašizmu.

No musíme vnímať niektoré otázky v širších súvislostiach. Po desaťročia, v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a aj východného bloku, bolo nemožné viesť slobodnú diskusiu a publikovať .vedecké práce na niektoré témy. V krajinách západnej Európy si mnohé otázky demokraticky vydiskutovali a veci sa dostali na svoje miesta. Historici skúmajú históriu, politici robia politiku. Nie je dobré, ak sa z citlivých historických otázok vytĺka politický kapitál. Ak v pobaltskej krajine oslavuje niektorá politická strana, či politik obsadenie krajiny nacistickými vojskami ako oslobodenie spod sovietskej nadvlády je to nielen hrubá necitlivosť k obetiam fašizmu ale aj zaslepenosť voči historickej a politickej realite. To platí aj o odstraňovaní pamätníkov na boje druhej svetovej vojny, či na víťazstvo nad fašizmom.

Som presvedčený, že základnou povinnosťou demokratickej občianskej spoločnosti je nemlčať, ak sa objavujú prejavy fašistickej ideológie, šíri sa rasová nenávisť, spochybňuje sa demokratické usporiadanie spoločnosti, ak sa porušujú ľudské práva a základné slobody. Propagácia hnutí smerujúcich k potláčaniu práv a slobôd občanov je v Slovenskej republike súčasťou trestného zákona. Pod minulosťou zvyčajne chápeme to, čo je za nami. Neznamená to však, že dejinné udalosti sa odkladajú do zabudnutia. Ani to, že história sa nevracia, neopakuje v novom šate. Odmietnutie týchto historických skúseností si nemôže dovoliť žiaden skúsený a predvídavý politik, ani zodpovedný historik, lebo by to bolo krátkozraké. Nehovorím o niečom neurčitom, nekonkrétnom. Fašizmus pretrváva vo forme neofašizmu, neonacizmu a pravicového extrémizmu. A proti tomu sa musíme vedieť postaviť v každom období, aj v súčasnosti.

Za príkladné možno označiť, že nemecká kancelárka sa zúčastnila v Moskve na májových oslavách 65. výročia konca druhej svetovej vojny a víťazstva nad fašizmom. Je to veľký kus cesty, ktorý Európa urobila od čias druhej svetovej vojny. Aj preto by sa niektoré štáty mali vyvarovať nezmyselných aktov provokácie, ktoré zbytočne zvyšujú napätie a prinášajú nové problémy.

V roku 65. výročia víťazstva nad fašizmom skladáme úctu za našu slobodu nielen padlým, ale aj bojovníkom čo prežili. Nemyslíte, že by sme im mali našu vďaku naozaj výraznejšie aj materiálne podporiť?

Vďaka patrí všetkým účastníkom národného boja za oslobodenie, padlým aj žijúcim. Symbolický akt vďaky je trvalou hodnotou sám osebe, nevyváži ho akékoľvek materiálne zabezpečenie. Materiálne zabezpečenie je vecou politických dohôd, politickej vôle, ktorá je k tomu nevyhnutne potrebná. V kontexte finančnej situácie Sociálnej poisťovne to bude zrejme dosť zložitá otázka. V programových tézach novej vládnej koalície sa podobný zámer zatiaľ neobjavuje. Osobne som však podporovateľom pokračovania v nastúpenom trende sociálnych programov pre občanov a budem túto potrebu zdôrazňovať aj predstviteľom novej vlády.

Oslavy Karpatsko – duklianskej operácie sa konajú každý rok. Vzdávame nimi úctu príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorý si 6. októbra 1944 vybojoval možnosť znova vstúpiť do vlastnej krajiny. Zároveň však platí zákon o protikomunistickom odboji (219/2006 Z.z.), ktorý za počiatok doby protikomunistického odboja považuje tiež 6. október 1944. Ako sa to má chápať.

To sa musíte opýtať tých, ktorí zákon predložili. Zákon predložil nezávislý poslanec Ivan Šimko, ktorý na jeho príprave spolupracoval s Ústavom pamäti národa, Zväzom antikomunistického odboja a Konfederáciou politických väzňov Slovenska.

Ja by som v tom nehľadal zámer spochybňovať protifašistický odboj. Tí ktorí bojovali proti fašizmu sa nedelili na komunistov a nekomunistov. Dôležitá bola porážka fašizmu. Faktom však zostáva, že po oslobodení sa plne neobnovili demokratické ústavné pomery z predmníchovskej republiky. Ani z hľadiska slobody politickej činnosti, ani z hľadiska politickej orientácie. Začalo platiť rozdelenie sfér vplyvu a dohody z Jalty.

Vedel by som si predstaviť aj vhodnejší dátum ako 6. október 1944.