Rozhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pre EXTRA Plus, 1. 5. 2006

Pri vašom nástupe do funkcie hlavy štátu, britská politologička Karen Hendersonová odporúčala novému slovenskému prezidentovi, ak má byť dobrým a úspešným prezidentom, aby sa správal ako britská kráľovná - aby reprezentoval, do ničoho nezasahoval, nikoho nekritizoval. Ako z tohto pohľadu hodnotíte svoj úrad dnes?

O odporúčaní britskej politologičky som doteraz nič nepočul, ale bolo by iste príjemné cítiť sa ako britská kráľovná. Medzi britskou kráľovnou a ktorýmkoľvek prezidentom je však dosť podstatný rozdiel. Kráľovná je dedičný titul, svoj trón zdedila a prezident získava titul a kreslo hlavy štátu riadnou voľbou. Na Slovensku prezidenta volia občania a z toho vyplýva aj jeho zodpovednosť pred občanmi. Nie je pravda, že by nemal byť aktívny, alebo nemohol do ničoho zasahovať. Jeho postavenie a výkonnú moc určuje Ústava Slovenskej republiky.
Lenže Ústava veľa právomocí prezidentovi nedáva. Keby ste mohli zasiahnuť do týchto ústavných práv, prisúdili by ste si viac právomocí?

Otázka je, čo od prezidenta očakáva občan a čo od neho očakávajú politické strany. A teraz sme v dileme, čo s týmito rozličnými očakávaniami. Myslím si, že v tých otázkach, ktoré sú povedzme problémové, kde v konečnej fáze rozhoduje menovaný orgán, teda vláda, mal by mať určité právomoci aj orgán volený občanmi, teda prezident. Poviem príklad: Bolo prijaté zákonné ustanovenie, že minister obrany môže dať v kritickej situácii príkaz na zostrelenie lietadla nad naším územím, bez toho, aby potreboval kolektívne rozhodnutie poslancov Národnej rady a nepotrebuje sa ani len poradiť s prezidentom.

V kritických situáciách, keď je ohrozená bezpečnosť obyvateľstva ide o čas. Je vôbec možné s niekým sa radiť?
Môžete namietať, že je to otázka jednej-dvoch minút, kedy treba rozhodnúť, ale aj tak si myslím, že minister je v tomto prípade len menovaný úradník, ktorý zväčša zodpovedá za chod svojho úradu. Naopak prezident, priamo volený občanmi, by mal brať ohľad na verejnú mienku. Minister takéto ohľady brať nemusí. A potom, mandát prezidenta je silnejší ako mandát ministra, hoci obaja tvoria výkonnú moc v štáte.

Prezident sa stáva prezidentom z vôle ľudu, ale to vôbec nevystihuje jeho ústavné postavenie muža s malou výkonnou mocou. Nemala by sa v tomto zmysle upraviť aj Ústava Slovenskej republiky?
Domnievam sa, že nadchádza čas, kedy treba na Slovensku prijať novú Ústavu, ale nie kvôli prezidentovi. Minule som o tom hovoril, ale novinári vytrhli z môjho vyjadrenia len tú časť, kde som sa zmienil o vyšších územných celkoch, že regióny budú mať vyššiu právomoc a kvôli nim treba vypracovať novú ústavu. Je to len čiastočná pravda. Povedal som, že novú ústavu treba preto, lebo je tu veľa nových aspektov, ktoré v čase tvorby našej Ústavy ešte neboli známe. Najdôležitejšie je, že sme sa stali členmi Európskej únie a budeme musieť akceptovať a rešpektovať jej legislatívu. Kvôli týmto skutočnostiam bude treba už nielen plátať ústavu, ale prijať nový, komplexný ústavný celok, kde sa zohľadnia nové momenty postavenia vyšších územných celkov a vôbec prechod štátnej správy na samosprávu.

Parlament z nedostatku času často prijíma nedokonalé zákony, ktoré je prezident nútený vrátiť. Tento akt však nijako neovplyvní kvalitu zákona, ak sa parlament rozhodne vami vrátený zákon definitívne schváliť. Neprekáža vám to?
Určite prekáža. Lenže takéto postavenie prezidenta vo vzťahu k legislatíve je aj v ostatných krajinách a tam kde nie je prezident, túto úlohu vykonáva druhá komora parlamentu. Tieto otázky nesúvisia ani tak s právomocami prezidenta, ale skôr súvisia s politickou vyspelosťou, ochotou a zodpovednosťou poslancov znovu zvážiť a rozhodovať. A v konkrétnych veciach, kde poslanci vedia, že nejdú v intenciách Ústavy Slovenskej republiky a potvrdia svoje pôvodné rozhodnutie, je tu ešte ústavný súd, na ktorý sa možno obrátiť. Je niekoľko príkladov, kedy ústavný súd rozhodol o tom, či mal pravdu prezident alebo poslanci. Pre nás je tzv. prelomenie prezidentovho veta, ako novinári radi hovoria, otázkou súčasnosti, pretože v súčasnej dobe je parlament v takej pozícii akú mu prisudzujú občania v prieskumoch verejnej mienky: v pozícii nedôveryhodnosti. Som presvedčený, že niektoré rozhodnutia poslancov sa nerobia v zmysle poslaneckého sľubu, že budú rozhodovať podľa vlastného vedomia a svedomia. Ďalej by som sa o tejto veci už nechcel vyjadrovať, iba ak s vierou, že budúcnosť nám prinesie oveľa vyspelejšie politické strany a najmä zodpovednejších poslancov v Národnej rade.

V tejto súvislosti si môžeme pripomenúť článok v českých Lidových novinách, v ktorom sa píše, že slovenský „trhový“ parlament je skutočnou raritou Európy, čím sa naráža na to, že hlasovania poslancov NRSR sú obchodnou záležitosťou. Je to naše slovenské špecifikum? Ako sa pozeráte na fakt, že v Národnej rade je priveľa podnikateľov a tým aj priveľa súkromných záujmov?
Najviac si prajem, aby po voľbách, ktoré nás čakajú, nedošlo k takej situácii, aká je v súčasnom parlamente. Nesmie sa stať to, čo sa stalo na záver tohto volebného obdobia, že sa vláda bude dogmaticky držať svojho postavenia aj za cenu, ktoré vyvolávajú veľké pochybnosti občanov, či ide o serióznych zástupcov ľudu v Národnej rade. Všade vo svete, kde dochádza k politickej kríze, keď vláda stráca v parlamente väčšinové postavenie a mohlo by dôjsť k rozličným upodozrievaniam, vláda alebo koalícia začína rokovať s opozíciou o tom, či volebné obdobie ukončiť a akým spôsobom. Ak nedôjde k transparentnej dohode, vláda sama v parlamente vyzve k hlasovaniu o dôvere. U nás sa nič takého nestalo, práve naopak, hľadali sa cesty ako za každú cenu dovládnuť. Tu sa končí zodpovednosť a začína sa neistota a obavy, či nám prídu voliči k urnám.

V zhode so sociológmi predpokladáte nízku účasť vo voľbách. Mienite apelovať na nerozhodnutých voličov, aby zmenili svoj postoj a išli voliť?
V súčasnosti sú na Slovensku politické strany rozdelené na dva tábory: Politické strany, ktorým bude vyhovovať čím menší počet účastníkov volieb a strany, ktoré budú robiť všetko pre to, aby sa na voľbách zúčastnilo čo najviac občanov. Bez ohľadu na to, či sa prikláňam k jednej alebo druhej strane, som toho názoru, že občan by mal využiť svoje ústavné právo. Dokonca si myslím, že ak ho nevyužije, tiež nesie za takéto rozhodnutie zodpovednosť.

Budete teda voličov nabádať, aby išli k voľbám?
Robím to už niekoľko týždňov ako chodím po Slovensku. Je mojou povinnosťou upozorňovať občanov na práva, ktoré majú zo zákona, ale aj na ich zodpovednosť za budúce rozhodnutia tých, ktorých budú alebo nebudú voliť.

Do akej miery považujete faktor účasti vo voľbách za rozhodujúci? Môže to priniesť aj nečakané prekvapenia vo volebných výsledkoch?
Práve tento faktor môže spôsobiť, že politické strany, ktoré dnes nie sú v parlamente sa do neho dostanú a budú hovoriť do zloženia budúcich koalícií. Okrem toho som presvedčený, že nová vláda sa nebude formovať na báze vyslovene pravicových alebo vyslovene ľavicových strán. Každá koalícia bude mať partnera z jednej alebo druhej strany politického spektra. Hovorím to už druhý rok a hovoria to dnes aj politológovia. Do určitej miery to bude určovať budúcu politiku vlády napríklad v tom, že sa budú vzájomne korigovať názory politických strán na reformy.

Pri nástupe do funkcie hlavy štátu ste okrem iného vyslovili slová, ktorými sa chcete riadiť: „Cítiť sociálne“. Slovensko je dnes jednou z najchudobnejších krajín v Európskej únii. Až 21 percent rodín sa u nás ocitlo na hranici biedy. Ako sa z tohto zorného uhla pozeráte na reformy vlády?
Tvrdil som a tvrdím, že v začatých reformách musíme pokračovať ďalej. Museli by sme začať s reformami aj keby sme sa nestali členmi Európskej únie. Otázkou je, ako sme k reformám pristúpili z hľadiska časového, z hľadiska akcelerácie, rozsahu a dopadu na obyvateľstvo. Pri takomto vnímaní môžeme dnes konštatovať, že reformy najmä vo svojom predurčení pôsobiť pozitívne na sociálne postavenie občana, pôsobia opačne, teda negatívne. Z toho vyplýva naša slovenská realita - vytvárajú sa veľmi veľké sociálne rozdiely medzi občanmi.

Hovorme konkrétnejšie o dopadoch najkontroverznejšej zdravotníckej reformy, proti ktorej sú nielen pacienti ale aj lekári. Minister Zajac nazval štrajk zdravotníckych pracovníkov „divokým štrajkom“. Čo na to hovoríte ako právnik, veď ústava, ani iný zákon takýto termín nepozná. Nejde skôr o divokú zdravotnícku reformu?
Len krátko: Ústava v článku 37 odsek 4, v prvej vete zaručuje právo na štrajk každému občanovi Slovenskej republiky a každej profesii, okrem výnimiek, akými sú príslušníci ozbrojených síl, hasičského záchranného zboru, policajti, sudcovia... Lekári nepatria medzi tieto výnimky, preto majú ústavné právo na štrajk. Termín „divoký štrajk“ nepoznám a viac hovoriť o tejto veci nemá zmysel.
Čo si myslíte o presadzovaní straníckych záujmov na úkor odbornosti a profesionalizmu pri riadení štátu? Dokedy bude pretrvávať tento stav? Dá sa vôbec odstrániť z nášho života úzko stranícky prístup k veciam štátneho, teda verejného záujmu?
V našej Ústave máme zakotvené trojdelenie moci na súdnu, výkonnú a zákonodarnú moc, čiže na súdy, vládu a parlament. V našich podmienkach som ešte nepočul o prípade, aby vláda či parlament rozhodli skôr ako koaličná rada. Je niekde v slovenskej Ústave koaličná rada? To je moja odpoveď na vašu otázku.

Podľa neoficiálnej štatistiky za prácou do zahraničia odišlo okolo 400 tisíc Slovákov. Toto číslo sa každoročne zvyšuje, odchádzajú nezamestnaní absolventi vysokých škôl, mladí odborníci, ktorí nenachádzajú uplatnenie doma. Čo by mala urobiť budúca vláda preto, aby obmedzila odliv mozgov?
Otázka zamestnanosti dnes už nie je len úlohou vlády, preto sa jej musím trochu zastať. Zamestnanosťou sa dnes musia zaoberať obce a mestá, vyššie územné celky, ktoré musia robiť všetko pre to, aby zadefinovávali nové pracovné miesta. Majú na to svoje kompetencie. Pravdaže, vláda sa nemôže ani nesmie zbaviť zodpovednosti za vytváranie pozitívnych podmienok na to, aby obce a mestá mohli vytvárať pracovné miesta. Vláda musí hodnotiť situáciu v regiónoch a podľa toho reagovať. Prvoradou úlohou vlád, ktoré prídu bude vyrovnávanie nerovností medzi regiónmi z hľadiska zamestnanosti aj z hľadiska sociálneho postavenia obyvateľstva. Pomôcť by mali európske fondy. Vláda však bude opäť musieť vytvárať podmienky pre ich presun do regiónov v záujme vyrovnávania rozdielov medzi nimi a nemala by sa usilovať získať ich pre svoje predstavy. Takouto politikou sa môžu odstraňovať nerovnosti a ľudia budú postupne nachádzať prácu doma. Na druhej strane globalizácia a otváranie dverí do sveta bude dávať stále väčšiu možnosť hľadať výhodnejšie zamestnanie a lepšie podmienky pre život mimo Slovenska.

Na Slovensku budú čoskoro chýbať, alebo niekde už aj chýbajú odborníci. Nevidíte v tom do budúcnosti vážny problém?
Problém na Slovensku je v niečom inom. Budeme doplácať na zlé rozhodnutia, napríklad na rozhodnutie o likvidovaní odborných učilíšť. Dnes sú na Slovensku podnikatelia, ktorí by radi rozšírili svoj podnik, ale nemôžu, pretože nemajú schopných odborníkov na vykonávanie určitých prác. Možno to bude znieť banálne, ale ani stavebná firma si nemôže dovoliť rozšíriť svoju kapacitu, lebo nemá dosť odborníkov z oblasti stavebníctva, hoci obyčajných murárov, pokrývačov, ktorí by absolvovali stavebné učilište. Podobná situácia je v strojárstve. To sú tiež problémy, pre ktoré nemôžeme vytvárať pracovné miesta. Znalostná ekonomika, o ktorej sa aktuálne hovorí, by nemala byť len prázdnym heslom.

Naše skúsenosti hovoria, že v newyorskom Brooklyne aj inde v USA sa vytvárajú nové kolónie slovenských prisťahovalcov. Napríklad pracujú tam na čierno skupiny mladých slovenských stavbárov, ktoré montujú Američanom domy na kľúč takmer na počkanie. Odborníci tu boli, ale dnes pracujú inde, kde lepšie platia...

Vždy keď som v zahraničí, stretávam sa s našimi krajanmi, či už so staršími prisťahovalcami alebo tými čo tam prišli nedávno, najmä s vysokoškolákmi a všetci na moju otázku, či sa nemienia vrátiť, odpovedajú: „Áno, hoci aj zajtra, ak budeme mať doma adekvátnu prácu.“ To je problém, ktorý ste naznačili. Jeho riešenie musí byť úlohou nasledujúcich vlád.

Keby ste mali na záver tohto volebného obdobia predložiť správu o fungovaní doterajšej slovenskej vlády, akú zásadnú kritiku by ste vyslovili na jej adresu?
Mnohí pred vami sa ma pýtali, či prednesiem v parlamente správu tak ako minulý rok v máji. Povedal som, že nie. Rozhodol som sa tak preto, lebo sa blížia voľby, aby moje vystúpenie nebral niekto ako volebnú kortešačku. Určite by sa dali vyzdvihnúť pozitíva ale uviesť aj mnohé negatíva nášho vývoja ako aj oprávnená kritika na adresu vlády. Z uvedených príčin sa nevyslovujem, hoci z nášho rozhovoru istá kritika vyplynula.

Budete kandidovať na funkciu prezidenta aj v budúcich voľbách?
Kladiete mi predčasnú otázku, na ktorú nemôžem dať predčasnú odpoveď. Mám pred sebou ešte tri roky.