Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnom zhromaždení pri príležitosti 15. výročia vzniku SR, Martin 2. 1. 2008

Dynamika sveta, súčasného sveta je náročná najmä na čas. Sú však pozície, ktoré stoja nad časom. Tým, že ho ozrejmujú. Takou sú aj historické udalosti. Aj Deň vzniku Slovenskej republiky.


Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky,
Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky,
Vážená pani predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky,
Vážení členovia Národnej rady a vlády Slovenskej republiky,
Excelencie,
Vážení hostitelia, Vzácni hostia,
Drahí spoluobčania.

Slovenská republika z formálneho hľadiska má pätnásť rokov. Ale z duchovného zástoja je oveľa, oveľa dospelejšia. Zrejme preto, že dlho, veľmi dlho bola iba snom, potom túžbou, neskôr aj konkrétnou predstavou. Realitou sa však stala po stáročiach peripetií, až 1. januára 1993.

V týchto dňoch, keď si pripomíname pätnáste výročie jej konštituovania, je našou povinnosťou ponoriť sa do hĺbok vekov a povedať: Ďakujeme!

Ďakujeme všetkým múdrym a statočným, ktorí v boji za našu samostatnosť a suverenitu podstupovali značné riziká, znášali skrivodlivosti a poníženia, nasadzovali aj vlastný život. Aby nám dopomohli našu ťažko skúšanú a odstrkovanú otčinu vyniesť na piedestál svetového uznania, vo forme demokratického štátu. Naše –Ďakujeme- patrí všetkým od Svätopluka až po osobnosti ponovembrového vývoja. Zvlášť tým, ktorí už dávno nie sú medzi nami.

Týmto poďakovaním však naše povinnosti voči ním nekončia. Ako ich veční dlžníci sme ustanovení sprístupňovať ich život a dielo, zamedziť účelovému, a historickému znehodnocovaniu ich zástojov o našu štátnosť; dať im v našich dejinách priestor.

Boli to ľudia, ktorí museli robiť aj kompromisy, lebo sa dostávali aj do veľmi, veľmi vážnych sporov a omylov. Ale aj do rozporov so sebou, niekedy so svojimi predstavami. Len oni by nám vedeli dôverne povedať, akou ťažkou kalváriou prešli. Obetovali sa. Lebo život národa bol pre nich viac ako život osobný. Nevedeli, a ani nechceli žiť inak. Odmietali nevidieť, čo videli. Zapierať, čoho boli svedkami. Tieto mimoriadne vzdelané a sveta znalé osobnosti mysleli najmä na budúcnosť. Teda, aj na nás.

Aj vďaka ním sme dnes tu. A so všetkou zodpovednosťou hovorím: musíme urobiť pre uchovanie ich miesta v našom živote oveľa viac, než robíme doposiaľ. Je najvyšší čas, aby sa stali trvalou súčasťou nášho duchovného a štátotvorného života.

Aby to tak bolo, musíme prekročiť tieň nezdravého subjektivistického podozrievania a historických povrchností, nepresností a poloprávd, zbaviť sa zbabelého podsúvania vykonštruovaných interpretácií a nactiutŕhačstva. Som presvedčený, že na to máme. Že dokážeme odpolitizovať naše dejiny. Že im vrátime dôveryhodnosť a dôstojnosť. A najmä, že si ich osvojíme. Lebo národ bez živých dejín je ako strom bez plodov.

Keď čítam či počúvam niektorých historikov i politikov, občas mám z ich vyslovených postojov pocit, akoby slovenský národ chvíľami ani nežil. Či akoby niekto stále stál nad jeho dvojkrížom a vykrikoval: ukrižuj!. Pýtam sa: sú azda jazyk, kultúra, viera, slovesnosť, či tradície slovenského národa nehodné života? Ak áno, tak len v tom, v čom sú nedôstojné aj kultúry ostatných národov Európy. Dejiny slovenského národa nie sú hriešnejšie, než dejiny Európy. Veď život Slovákov bol a je bytostne previazaný so životom na našom starom kontinente.

Povedal som: na našom starom kontinente. Áno. S slovenský národ je z pohľadu Európy a súčasného letopočtu národom starým, aj keď Slovenská republika je mladá. Je to vitálny a perspektívny štát. O tom ani v najmenšom nepochybujem!

Slovenská republika za pätnásť rokov svojej existencie preukázala, že je dôveryhodným a spoľahlivým subjektom medzinárodného práva. Potvrdila a potvrdzuje svoju vysokú zodpovednosť. Aj počas predsedania Bezpečnostnej rade OSN. Som presvedčený, dokáže to aj pri predsedaní Rade Európy. Aj pri presadzovaní ľudských slobôd a občianskych práv doma aj vo svete.

Nie, nemali sme a ani nemáme ustlané na ružiach. No naším cieľom je – dôstojný život pre všetkých. Už to je nesmierne ťažký, ale – som presvedčený – reálny cieľ, ktorý čaká na svoje zdolanie. Cieľ pre súčasné i prichádzajúce generácie.

Ukazuje sa, že v tomto úsilí nie sme sami. Celá Európska únia dnes hľadá nový, moderný model sociálneho a humánneho štátu. Myslím si, že v čoraz komplikovanejšom svete a pri čoraz náročnejšom súčasníkovi, siaha toto úsilie na každý štát i na každého z nás. Nevynechá nikoho.

To, čo sa dnes odohráva vo svete – a teda aj v Európe i u nás – je zápas o nový rozmer historicky overených duchovných hodnôt. O demokraciu, solidaritu, mravnosť, pravdu a nediskriminovanie. O ich presadenie v reálnom živote. Svet o nich veľa hovorí, no nestali sa súčasťou jeho každodenného konania.

O týchto hodnotách hovorili už naši dávni dejatelia a národohospodári, významní vzdelanci i zdravo nahnevaní spisovatelia. Osobnosti, ktoré lemujú našu štátotvornú cestu.

Budovali ju už vtedy, keď sa dožadovali úcty k človeku, keď požadovali rešpekt k slovenským národným záujmom, keď sa neuzatvárali do tmavých kutíc a podporovali všeobecný pokrok.

Treba sa nám zahĺbiť do ich života a diela. Lebo poznanie, to bola ich najbritkejšia zbraň v zápase o práva slovenského národa. Dnes, keď už nesieme zodpovednosť za vlastný štát a rozhodujeme sami o sebe, akoby nám pripomínali: aj doma sa máme od koho učiť.

Žiaľ, zanedbávali sme, a dodnes nedoceňujeme dosah osobností našich národných dejín. Ich dielo ešte stále nie je sprístupňované širokej verejnosti v miere, akú si zaslúži. Dajme život priestoru, v ktorom na nás čakajú dobré rady minulých i ešte žijúcich generácií. Postupne, krok za krokom. Zadajme si to ako domácu, národnú úlohu, práve pri pätnástom výročí vzniku Slovenskej republiky.

Táto úloha je o to naliehavejšia a náročnejšia, o čo hlbšie sa posúvame do európskych súvislostí. O čo intenzívnejšie pociťujeme, ako sa mení svet a my s ním. O čo viac benevolentnosti, bezradnosti a vzdoru sa hromadí v správaní mladých ľudí. A nielen u nás. O čo viac ponôs prichádza zo strany najstarších generácií. Nezabúdajme: vždy je ktosi pred nami, čosi opakuje, na nás čaká. Pýtam sa: do kedy bude čakať?

Vážené slávnostné zhromaždenie,
pri príležitosti 15. výročia vzniku Slovenskej republiky a v súvislosti s jej primkýnaním sa k Európe, sa pridávam k tým názorom, ktoré hovoria, že bez národov, ich kultúrnej zrelosti, teda len s ľuďmi s regionálnou identitou, by európsky model občianskej spoločnosti nevznikol.

Aj preto na záver chcem zdôrazniť: Ak nemáme žiť povrchne, posilňujme naše historické vedomie, starajme sa o vzdelanosť a kultúrnosť národa. Upevňujme naše oprávnenie byť prirodzenou súčasťou najviac obdivovaného kontinentu sveta. Tak ako to robili najväčšie osobnosti našej národnej histórie. Tak ako sa o to usilovali a dodnes usilujú – v mene jedinečnosti národných kultúr – aj najvýznamnejšie osobnosti súčasnej Európy.

Aby aj toto naše dnešné stretnutie malo zodpovednú odozvu a kontinuitu. Kontinuitu slovenského suverénneho štátu s moderným európskym spoločenstvom.

Ešte raz vám prajem v tomto novom roku veľa úspechov, životnej radosti a aby ste nestrácali nádej, že Slovensko bude ozaj krajinou, v ktorej budeme všetci veľmi, veľmi radi žiť.