Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnom galakoncerte pri príležitosti 20. výročia prijatia Ústavy SR, Bratislava 31. 8. 2012

Vážení ústavní predstavitelia Slovenskej republiky,
excelencie, ctení hostia,
drahí spoluobčania,
vážení televízni diváci.

Čas nečaká. Nečakal ani v tých zložitých augustových dňoch roku 1992, keď sme sa nestačili diviť, ako zásadne a prudko sa mení svet okolo nás. Museli sme dať jasnú odpoveď na zásadnú otázku: ako ďalej. Tá otázka sa netýkala len zmeny politického systému, ale aj štátoprávneho usporiadania.

Česká a Slovenská Federatívna Republika predstavovala určité istoty. Samostatnosť Slovenska najmä otázniky. Nerozhodovalo sa nám ľahko. Spoločný štát s Českou republikou sme si vážili, no cítili sme, že naše bratské vzťahy potrebujú nový impulz, novú kvalitu.

Tá nová kvalita nadobúdala čoraz výraznejšie kontúry, keď sme sa začali vracať ku koreňom nášho národa, k úrodným podstatám našej kultúry, k nášmu človečenstvu. A pred nami sa čoraz jasnejšie vynáralo posolstvo, ktoré nám odkázali generácie a generácie našich predkov: s príležitosťou prichádza aj zodpovednosť. Inak povedané: nikto nás nezbaví zodpovednosti za to, ako naložíme s ponúkajúcou sa príležitosťou. Pýtali sme sa sami seba: Zopakuje sa takáto príležitosť? Aj to – myslím si s odstupom času – naklonilo misku váh k rozhodnutiu vyhlásiť zvrchovanosť. Po nej sme prijali aj Ústavu Slovenskej republiky, s ňou aj neodmysliteľné konzekvencie.

Áno, pred dvadsiatimi rokmi sme prijali vlastnú ústavu, aby sme niesli zodpovednosť sami za seba. My, občania Slovenskej republiky.

Vážené slávnostné auditórium,
drahí spoluobčania,
pred dvadsiati rokmi sme splnili želanie našich otcov a mám, i predkov pred nimi, ktorí prešli stáročiami, aby sa Deklaráciou v roku 1918 prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku, oprávnenú konať v mene slovenského národa. A Slovenská národná rada konala.

Máme ústavu, ktorá je porovnateľná s ktoroukoľvek ústavou vyspelých demokratických štátov. Aj preto sa jej dostalo medzinárodnej akceptácie a uznania. Je taká, ako naša spoločnosť – demokratická a otvorená. Nie je to žiaden kostlivec, vytiahnutý zo skrine prekonaného politického systému. Je to súbor historicky overených hodnôt a predpokladov, ktorý nás smeruje k jedinému cieľu – k dôstojnému životu pre všetkých. Voľne by sa dalo povedať, že je to istá predstava o tom, ako spolu žiť. Presnejšie – ako žiť usporiadane. Pravda, predstava a skutočnosť si – ľudovo povedané – nemusia vždy sadnúť, vyhovieť si. Preto sme – v súlade s vývojom v Európe – prijímali aj novely ústavy.

Ukazuje sa však, že len málokto z nás pozná našu ústavu. Preto využívam túto príležitosť a obraciam sa na základné piliere našej moci – teda aj na vás, drahí spoluobčania – aby sme si našli chvíľu pre ústavu, oboznámili sa s ňou. Krokom, ku ktorému nás vyzýva samotná ústava, a ktorý považujem za akt občianskej cti, je: zadovážiť ústavu do každej rodiny.

Vážené slávnostné auditórium,
čas nečaká. Aj tieto chvíle, ktoré spolu prežívame, sa v istom okamihu stanú históriou. Je len na nás, aký obsah dáme času, ktorý žijeme. Nemali by sme ho zbytočne strácať. Ešte vždy ho môžeme naplniť štátotvorným myslením, cítením a konaním. Nepodceňujme v tom seba, nepreceňujme v tom iných. Doceňujme možnosť žiť vo zvrchovanej Slovenskej republike, ktorá je nielen naším štátom, ale aj domovom.

Ústavou Slovenskej republiky sme sa rozhodli byť súčasťou modernej, integrujúcej sa Európy. Konajme tak, aby naše kroky prijali generácie po nás ako odvážne; ale aj etické, tvorivé, kultúrne. Aby už nikto nezapochyboval, že slovenský národ, a príslušníci národnostných menšín a etnických skupín, žijúci na území Slovenskej republiky, sú kultúrni a vzdelaní Európania.

Ďakujem vám za pozornosť, i za pozornosť našej ústave. A želám vám príjemné, kultúrne zavŕšenie dňa. Pekný večer.