Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnom odovzdávaniu ocenení „Spravodliví medzi národmi“, Bratislava, 27. 1. 2009

Vážení ocenení,
Vážené excelencie,
Dámy a páni.

Už piate desaťročie sa udeľuje ocenenie „Spravodliví medzi národmi“. Patrí medzi najcennejšie na svete. Právom. Udeľuje sa za ľudskosť. Ľudskosť spojenú s rizikom. S rizikom existenčným. Akoby sa mal život vyvažovať životom.

Je to príležitosť vidieť minulý čas v dnešnom zrkadle. Poznávať to, čo je za nami, hoci to ide vedno s nami. Lebo v tomto ponáraní sa do historických dejov a osudov majú pravdu tí, ktorí hovoria: čo srdce do pamäti uloží, na to sa zabudnúť nedá.

Udeľovanie ocenenia „Spravodliví medzi národmi“ však nie je len sprítomňovaním minulosti. Je aj kladením nepriamych otázok: akí sme dnes? Sme ľudskí? Ľudskí natoľko, že by sme boli ochotní a schopní uniesť riziko nasadenia vlastného života za život cudzí?

Viem, na takto nekompromisne postavené otázky by sa nám odpovedalo ťažko. Lebo odpovedať by musel každý sám za seba. Áno, jednotná odpoveď ani v tomto prípade neexistuje. No nepochybujem, že v slovenskom národe je dodnes nejeden spravodlivý. Že aj dnes žijú ľudia, ktorí by uniesli ťarchu minulých skúšok. Určite by sme ich nenašli len medzi tými, ktorí hovoria čo cítia, a cítia čo hovoria. Lebo určujúce sú skutky. Možno utiahnuté, v istom zmysle utajené, ako konanie, o ktorom sa verejnosť dozvedá až udelením dnešných ocení.

Stretli sme sa, aby sme sa poklonili ľudskosti. Tej ľudskej kvalite, ktorá sa nedá vyvážiť ničím. Sila ducha a vôle je totiž nadčasová. Takými sú aj skutky dnešných ocenených. A tak sme to v tejto chvíli my, kto hľadá slová vďaky, lebo ich vyslovujeme za iných i za seba zároveň. Ale tak je to vždy, keď stojíme pred ľuďmi, ktorí sa vzopreli strachu, aby zachránili cudzí život. A ešte bezradnejší sme, ak im už našu vďaku nemôžeme prejaviť osobne.

A hoci si uvedomujeme, že pozemský život človeka je pominuteľný, ako nám pribúdajú roky, čoraz uvážlivejšie a nástojčivejšie sa staviame na stranu života proti smrti. Na stranu dôstojného života. Aj preto sme tu. Aj preto vzdávame hold šľachetnému, vznešenému ľudskému konaniu. Pripomíname si kto, čo, kde, čiou pomocou, prečo, ako, kedy. A hovoríme: konajme tak, aby to bolo na dobro, požehnanie, šťastie a zaslúžilo si to úctu.