Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na pietnom zhromaždení k 100. výročiu Černovskej tragédie, Černová 27. 10. 2007

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky,
vážení páni ministri vlády Slovenskej republiky,
vážení otcovia biskupi, excelencie,
vážený pán primátor,
vážené panie poslankyne, páni poslanci,
drahí spoluobčania,
panie a páni.

Len pred nedávnom sme si pripomínali pätnáste výročie prijatia najvážnejšieho zákona nášho štátu – Ústavy Slovenskej republiky. Práve teraz, tu v Černovej, musí si človek uvedomiť, prečo by nám mal byť tento dokument taký vzácny. Tu, na tomto mieste, mohli by sme hlbšie pochopiť, aká nevyhnutnosť a aké obete nás priviedli k našej štátnosti. Koľko zničených osudov, ľudských životov, nepochopenia a tvrdých zápasov nás stála naša cesta k štátnosti.

Koľko ústrkov a neprávostí dotklo sa nevinných ľudí, aby sme napokon aj tu, v Černovej, mohli bez obáv vyjadriť svoju úctu i vďačnosť. Úctu i vďačnosť nevinným obetiam politickej zvôle, bezuzdného šovinizmu a brachiálnej moci. Černovská tragédia vystúpila pred zrak európskej a svetovej verejnosti. Ale faktom je, že v období rokov 1907 až 1908 nebola ojedinelou. Surový zásah moci sa nevyhol ani obyvateľom obce Lúčky, Podolia, Zohoru na Záhorí, Myjavy a iných.

Tvrdá ruka moci vtedajšieho Uhorska ťažko dopadla aj na slovenskú Kovačicu s jej smutne známymi pohrebmi bez kňaza. Práve preto by sme Černovskú tragédiu mali vnímať aj ako spomienku na všeobecný útlak slovenského obyvateľstva v mnohonárodnom Uhorsku.

Hneď v úvode sa mi žiada zdôrazniť: táto veľká tragédia by sa mala – napriek rozporným diskusiám historikov, politikov a predstaviteľov cirkví – stať naším spojivom.

Nemali by sme v sebe, práve pri spomienke na nevinné obete, jatriť vlastné nedorozumenia. Ani podporovať stanoviská, ktoré porozumenie nehľadajú, a možno ani nájsť nechcú. Lebo skutočná pravda nie je ani otázkou dohody, ani hlasovania.

27. októbra pred sto rokmi bola v Černovej preliata krv bezbranných mužov, žien, dokonca aj detí. Táto krv sa vpila do černovskej zeme a vzbudila pobúrenie v celej vtedajšej pokrokovej Európe.

Vďaka Setonovi Wotsonovi, Levovi Nikolajovičovi Tolstému, no najmä nórskemu spisovateľovi Björnstjerne Björnsonovi, sa svetová verejnosť dozvedela o krutosti maďarizačného útlaku Slovákov v Uhorsku. Štrnásť zabitých, desať ťažko a šesťdesiat ľahšie zranených. To sa nijako nedalo utajiť vierolomnými vysvetľovaniami. Ani na mierovom kongrese v Mníchove.

Tam si Björnson odmietol sadnúť za stôl čestného predsedníctva – citujem – „ak tam bude aj pokrytec Apponyi, ktorý ústami hlása mier a slobodu a rukami hrdúsi národný život Slovákov.“

Čistá, nevinná krv obetí z Černovej, vyplavila pred zrak svetovej verejnosti krutosť maďarizačnej politiky v Uhorsku. No zamerala pozornosť aj na najintenzívnejšie stíhaného väzňa svedomia Andreja Hlinku.

Predseda Združenia slovenských novinárov v Amerike Štefan Furdek zmobilizoval v tlači americkú verejnosť, ktorú Hlinkov prípad a udalosti v Černovej mimoriadne pobúrili. Furdek v tejto súvislosti napísal: „Naša pravda nepôjde žobrať omrvinky k tyranovi. Keď boj, tak boj. My sa neľakáme... Teraz, keď sme obrátili pozornosť sveta na nás, musíme i svetu dokázať, že držíme spolu ako mocná reťaz ... V Černovej sa začal zápas za tú našu slovenčinu. Nedajme zhasnúť iskre, ktorá skrsla zo slovenskej krvi v Černovej!“

V decembri 1908 sa obrátili americkí Slováci aj na pápeža so žiadosťou o preskúmanie a spravodlivé posúdenie Hlinkovej záležitosti. Rovnako tak urobili aj moravskí a českí biskupi, politici a intelektuáli, ktorých si Hlinka získal počas svojho prednáškového turné na Morave a v Čechách. Aj pod týmto tlakom bol biskup spišskej diecézy Párvy Hlinkovi – väznenému v Segedíne – nútený oznámiť, že svoj trest ruší.

Segedínske väzenie, masakrovanie nevinných ľudí v Černovej, hlboké poznanie ťažkého sociálneho údelu slovenského obyvateľstva v Uhorsku, utvárali vo vedomí národa potrebu zmeny. V praktických činoch to znamená – snahu o bezprostrednú zmenu, o vymanenie Slovákov z marazmu úžery a ožobračovania. I pozdvihnutie človeka ako súčasti vedomého spoločenstva s jasne garantovanými právami. To viedlo aj Hlinku k nevyhnutnosti sformovať tieto požiadavky politicky.

A tak vzal na seba neľahké bremeno verejnej služby. Asi v tom zmysle ako chápal aj svoje povinnosti kňaza. V oboch prípadoch dokázal realizovať svoj život nadosobne. V prísnej zviazanosti s povinnosťou, s krédom, ktoré napĺňal bezo zvyšku: „Za Boha, za národ!“

Nech by sme akokoľvek chceli hovoriť len o krvavej tragédii v Černovej, nemôžeme obísť osobnosť Andreja Hlinku. Veď 27. októbra 1907 prišli Černovčania a ľudia z okolia prejaviť úctu nielen kresťanskej viere v Boha, božiemu chrámu postavenému zo svojho, ale aj svojmu duchovnému pastierovi. Len oni najlepšie vedeli prečo. Niet najmenších pochybností, že konali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

Dnes máme o tragédii v Černovej a jej súvislostiach k dispozícii dosť dostupných materiálov. Nikto fakty o nej nespochybňuje. Paradoxne však podaktorí spochybňujú osobnosť, ktorá sa s nimi, v pozitívnom zmysle, spája. Napriek tomu zostáva faktom, ako o tom píše dobová tlač, že „Na Černovej od roku 1907 až do roku 1910, do Petra a Pavla, bol zatvorený monument náboženskej a národnej slobody a prebudenia. Kľúče černovského kostola boli zakopané, dokiaľ neprišiel zákonitý farár.“

Oddeliť fakty od zahmlievajúcich poloprávd a účelových interpretácií. To je základná úloha, ktorá vždy stojí pred historikmi. Tým skôr, že ani účastníci historických udalostí, teda ani politici nie sú ušetrení zaváhaní a možných omylov. Tie sú súčasťou každej ľudskej činnosti. Treba ich však hodnotiť z polohy osobnej situácie, zložitosti konkrétneho času a politických siločiar. Najmä ak sa tieto osobnosti svojím dielom zaslúžili – o prehĺbenie politického a historického vedomia nášho národa.

Ponechajme však histórii, čo je jej predmetom. Nechcem sa pri príležitosti stého výročia udalostí v Černovej postaviť do stredu polemického víru okolo osobnosti Andreja Hlinku. Tým skôr, že – ako som už povedal – so slovenskými dejinami sa musia vysporiadať najskôr historici. Chápem, že ich interpretácie nemusia ani natoľko súvisieť s ich subjektivitou, ako s túžbou po pravdivosti. Napokon, pravda je základom i vrcholom kultúry, mravnosti i budúcnosti nielen národa, ale aj jednotlivca.

Napriek historikom sa však dejiny dejú. Nevytvárajú ich historici, ale reálni, teda aj omylní ľudia. Vari aj toto by sme mali pochopiť. Ani Svätí nedošli „spasenia“ bez omylov a zlyhaní. Nik sa nechystá ani pri príležitosti krvavých udalostí v Černovej vyhlásiť Andreja Hlinku za svätého.

Nebol v slovenských politických a historických pohyboch jediným ich určovateľom. Nespochybniteľne však spolu s Martinom Rázusom hlboko zasiahol do politického vedomia slovenského národa. Rešpektovali to aj predstavitelia iných konfesií. Vtedajší predstavitelia Židovskej náboženskej obce v Bratislave – pri príležitosti jeho úmrtia – verejne vyjadrili svoj postoj k Hlinkovi.

Napísali: „Keď sa skloníme i my pred pamiatkou tohto muža a zúčastníme sa smútku slovenského národa, dávame tým česť jeho statočnému zmýšľaniu, ktoré voči nám preukázal. Kiež by sa stal i v tomto smere vzorom tým, ktorí sú povolaní v jeho diele pokračovať.“

K čomu prejavená úcta vyzývala a dnes nás vyzýva? K tomu, aby sa v slovenskej politike uplatňovala systémovosť, dôstojnosť a predovšetkým stálosť v rovine cieľov. K hlbokému preciťovaniu koreňov vlastného národa. K hrdosti na vlastnú históriu a kultúru. Pretože práve ony tvoria chrbtovú kosť zdravého sebavedomia. Len sebavedomie pozdvihuje ľud k spolupatričnosti. Bez nej sa nedá dosiahnuť nijaký vážny cieľ. V tomto duchu chápem aj pamätné Pribinove oslavy v Nitre roku 1933. Aj zmysel pre závažnosť politických dohôd a zmlúv. Tak ako to Hlinka preukázal vo vzťahu k Pittsburghskej dohode. Ona tvorila podstatnú časť jeho politickej aktivity do posledných dní.

Kvôli nej hľadal a nachádzal politických spojencov. Kvôli nej sa okolo neho vytvárali mocní nepriatelia. Ale Hlinka zostával tomuto zápasu verný do posledného dychu. Chcel, aby jeho ľud docielil premenu z poníženia politického a kultúrneho objektu na rešpektovaný subjekt. Lebo len subjekt je schopný spravovať vlastné veci verejné...

Je na mieste, spýtať sa v tejto chvíli aj na to, či sme hodní v Černovej preliatej slovenskej krvi. Tej krvi, ktorá prebudila svedomie vtedajšej Európy. Ako aj generácie politikov a vlastencov, ktoré prišli po Hlinkovi, Rázusovi a ďalších, aby sa stali živým písmom našej ústavy. Tak ako Hlinka i Rázus nasledovali svojich predchodcov. Lebo tí všetci, táto kontinuita sa stala východiskovou ideou nášho suverénneho štátu. Práve na túto skutočnosť by som chcel upriamiť našu pozornosť na tomto pamätnom mieste.

Pamätajme aj na skutočnosť: nebudeme mať históriu, ak z nej budeme sústavne vylamovať fakty a osobnosti. Niet takého národa na svete, aby jeho dejiny tvorili anjeli. Niet takých dejín, ktoré sú iba povznášajúce. Patria k nim skutky ľudské, no žiaľ i tie, čo vždy boli zviazané s konaním človeka – neľudské. Teda také, čo nás rozcítia ako Černovská tragédia. Aj po sto rokoch. Aby v nás opätovne, nielen ako černovskí martýri, prebúdzali život.

Slovensko malo dosť synov hodných úcty a nasledovania. Boli a sú nimi aj Hurban, Štúr, Bernolák, Moyzes, Kuzmány a ďalší a ďalší. Tí všetci, tak ako Andrej Hlinka, nás nabádajú, aby sme viedli život zodpovedný v rovine mravnej, politickej, občianskej, národnej i štátoprávnej.

Vážení prítomní, keď sa rozozvučia zvony na Černovskom kostole, pripomeňme si, čo nám aj po sto rokoch hovoria: Živých zvolávame, mŕtvych oplakávame, blesky rozháňame.