Vinšujem vám pokojný novoročný deň, želám vám šťastie, zdravie a úspechy v novom roku 2012. Na prahu nového roka by bol človek najradšej iba poslom dobrých správ. No dnes si situácia vyžaduje, aby som v záujme pravdy vyslovil aj veci menej príjemné. Denno-denné správy a komentáre nás informujú, že Európa sa prepadáva čoraz hlbšie do problémov, ktoré chceme, no zatiaľ nevieme rýchlo riešiť, zmeniť stav vecí k spokojnosti všetkých.
To, že Európska únia sa nevybrala cestou zvyšovania hranice štátneho dlhu, považujem za správne. Oceňujem aj našu Národnú radu, že takmer jednomyseľne určila hranicu štátnych dlžôb. Vidím to tak, že dobré vzťahy sa do Európskej únie môžu vrátiť len cez zvyšovanie zodpovednosti za príjmy, ale najmä výdavky každého jej štátu. Len tak môžeme podporiť hospodársky a kultúrny rast. A dať aj prácu ľuďom, ktorí na ňu čakajú. Samozrejme, musíme si aj my sami, tu doma, prezieravo určiť, čo potrebujeme urobiť už dnes a čo nám to prinesie v budúcnosti. Nečakajme, kde nám kto a kedy ponúkne prácu, či nám ju dokonca prinesie až domov. Nesmieme zostať večnými nádenníkmi, ani večnými začiatočníkmi.
Rozumiem, že značná časť občanov prestáva dôverovať politikom i politickému systému, myslí si, že nejdeme správnym smerom. Skúsení pozorovatelia hovoria, že nedôvera vzrástla preto, lebo taká nezhoda medzi politickými silami v jednotlivých európskych krajinách , i v Európskej únii ako celku, tu ešte nebola. Aj preto zdôrazňujem ústavnú a mravnú povinnosť politikov: musia sa starať o úspech spoločnosti, nie o to, či sú ich názory politicky správne. Život dnes vyžaduje úzke stranícke záujmy nahrádzať národno-štátnymi i vyššími, v našom prípade záujmami Európskej únie. Vieme, že cestu k takýmto kompromisom môžu nájsť len tí, ktorí sa zbavia hašterenia a zámerných priekov, vrátia sa k dobrej vôli, dodržia slovo i medzinárodné záväzky. To platí tak pre medzinárodnú politiku, ako aj pre naše domáce, slovenské pomery.
Vážení spoluobčania,
vrátim sa k našej ústave, ktorú považujem za zmluvu medzi občanmi a štátom. A to aj za sociálnu zmluvu. Veď je postavená na ľudských právach a slobodách. Je základným zákonom, ktorý vedie k úspechom celého Slovenska. A pomáha, resp. by mal pomáhať aj tým, ktorí potrebujú pomoc a ochranu.
Hovorím to preto, že nás čaká neľahké obdobie. Napriek všetkým zlým správam o budúcnosti, ho však považujem za zvládnuteľné. Pravda, podmienkou je, aby politici všetko neváľali len na bedrá občanov: reformy za každú cenu, škrty, obmedzenia, poplatky, zvyšovanie cien, zdražovanie služieb a energií, dopravy.... Občan sa nemôže donekonečna hrbiť a uťahovať si opasok. A nemôžeme od neho žiadať ani to, aby nebránil svoje sociálne a právne istoty, ktorých má, žiaľ, čoraz menej, a ktoré sú čoraz ťažšie dosiahnuteľné. Nepochybujem, že sa viacerí aj v tejto chvíli pýtate, ako je to možné, že to došlo až tak ďaleko. Odpoveď, podľa môjho názoru, treba hľadať v počínaní tých politikov, ktorí sa až priveľmi vzdialili od občana, od jeho základných ľudských potrieb. Namiesto toho, aby sa s ním zhovárali o jeho problémoch, sú hašteriví, urážajú sa navzájom, v čom im často pomáhajú niektoré médiá. A občan? Staraj sa o seba ako vieš. Ale štát je tu na to, aby v prvom rade slúžil svojim občanom a ochraňoval ich! Pravdaže, môžeme sa aj sporiť. No najmä v dobrom sa hádať o tom podstatnom. A tým je naša budúcnosť. Akú ju chceme mať, ako chceme žiť a aký spôsob života chceme odovzdať budúcim generáciám. Lebo ak nebudeme mať žiadnu predstavu, žiaden konkrétny cieľ, potom načo nám je politika?
Ak si nebudeme hovoriť pravdu, ak nebudeme hovoriť o spoločnosti aj kriticky, tak budeme žiť v nevedomosti a zrejme aj v klamstve. No aj bez rozumného východiska. Nemáme právo vzdať sa, zneisťovať život iným , ani sebe. To nie je naša tradičná spoločenská morálka.
Pýtajme sa sami seba, kde je ohľaduplnosť a súcit, spolupatričnosť, ktorá nás spájala v novembri 89. To bolo naše národné bohatstvo, náš základný občiansky kapitál. Vedeli sme, čo sa ešte môže, a čo už nie. Nie z ohľadu na politický systém, v ktorom sme žili, ale v záujme dobrých mravov a dobrých vzťahov medzi ľuďmi.
Ani na okamih však nepochybujem, že chceme zodpovedne pracovať a čestne žiť. Že ani dnes nechceme viac, než to, aby sme mali prácu a dôstojný život. To iste nie je málo. Mohli by sme chcieť aj viac. Ale slovenský národ, i národnosti, ktoré s ním žili a žijú, dnes v spoločnom štáte, vždy vedeli žiť skromne, bez veľkého rozhadzovania.
Tohtoročné Vianoce iste nepatrili medzi tie bohatšie. Predpokladám však, že sme si pri vianočnom stromčeku, i pri dnešnom novoročnom stole uvedomili, aké dôležité je byť spolu s najbližšími, aké dôležité je pocítiť a precítiť teplo rodinného kruhu, domova. Úprimne vám všetkým želám, aby to bolo teplo vášho vlastného domova, nezaťaženého splátkami, na ktoré vám akosi nedochádzajú peniaze. Aby ste okrem strechy nad hlavou mali aj prácu, aby si vás v práci vážili, aby ju zamestnávatelia aj spravodlivo ocenili. Som hrdý, že čo na Slovensku vyrábame, vzbudzuje vo svete uznanie a obdiv. A že to, čo máme predovšetkým sú vedomosti a zručnosti našich ľudí. I schopnosť pracovať v náročných podmienkach. Pravda, niektorí zamestnávatelia by si mali uvedomiť, že sa o svojich zamestnancov musia viac starať; aby sa do práce vracali radi, aby boli hrdí na to, čo vyrábajú a pre akú firmu pracujú. Myslím si, že tento rok i v rokoch budúcich sa budeme musieť väčšou mierou podeliť nielen o prácu, ale aj o požitky z nej.
Vážení spoluobčania,
viem, že ste zneistení z politiky. Zo svetovej i našej. Neviete, komu veriť, kto má pravdu a komu slúži. A uvažujete správne. Lebo politika je o dôvere, o presvedčivosti konania, o úspešnej správe veci verejných. Áno, nemáme dostatok verejných finančných zdrojov. No aspoň tie, ktoré máme, musíme rozumne a reálne zhodnotiť, aby priniesli nové pracovné možnosti. Musíme viac dôverovať našim firmám. A tam, kde je to potrebné, vytvoriť rovnaké podnikateľské prostredie a podmienky, ako pre zahraničných investorov. Musí dôjsť k zodpovednejšej spolupráci medzi štátnou správou a samosprávou. To je obsahom realistickej politiky, ktorá chápe slobodu a demokraciu ako spoločenské bohatstvo.
Aj keď pád vlády prišiel v najnevhodnejší čas, dúfam, že už tohtoročná jar bude o čosi pokojnejšia. Budeme mať po voľbách, a parlamentné strany by mali konečne ukázať, čo je to služba ľudu, čo je ich poslaním. To však, vážení spoluobčania, záleží aj na vás, komu zveríte zodpovednosť za správu vášho štátu. Aj Európa je v politickom pohybe. Musíme sa pripraviť na novú situáciu, na nové pomery aj v úsilí o pokračovanie európskej integrácie. Zjednotená Európa môže byť cestou k úspešnosti. Pravda, bez zodpovednosti a jej vynútiteľnosti naše úsilie nemusí naplniť naše očakávania. Preto musíme čoraz zodpovednejšie presadzovať do života aj svoje vlastné predstavy a možnosti. Stavať v prvom rade na tom, čím disponujeme, čo sme ochotní podstúpiť. Ale aj – ako vysoko postavíme spoločenský záujem nad individuálny. Čím si budeme bližší, čím svornejšie pôjdeme za spoločným cieľom, za dôstojným životom pre všetkých, tým bližšie budeme aj k ideálom, kvôli ktorým sme v novembri 89 zaplnili námestia. Sú uskutočniteľné. Ale to si vyžaduje transparentnú politiku, stabilnú ekonomiku, ktorú nebude možné spochybniť po každých voľbách úzkymi straníckymi záujmami.
Je zjavné, že za roky hľadania správnych rozhodnutí pri reformách v systéme zdravotníctva, školstva, kultúry, justície a súdnictva, došlo aj k nakopeniu množstva chýb, nedostatkov, omylov a niekedy aj nie zákonným zásahom do občianskych a ľudských práv.
Často hovoríme, o nutnosti zvyšovať úroveň vzdelávania, školstva, kultúry, ale zmierujeme sa s tým, že nevieme flexibilne reagovať na potrebu prakticky využiteľných vedomostí, že sa uspokojujeme so silnejúcou plytkou „kultúrou gýča“ a že duchovnosť je potláčaná konzumným materializmom. V novembri sme boli svedkami vyvrcholenia problémov v zdravotníctve. Nikto nepochybuje, že lekári majú svoje práva, no pacienti tiež. Pýtam sa však, kto z nich je zraniteľnejší? Áno, vážení občania, priznávam, že v dôsledku vyhrotenia konfrontácie som mal obavy o ochranu vášho zdravia i životov. Preto sme pristúpili k vyhláseniu stavu núdze. Dnes som viac než kedykoľvek predtým presvedčený, že pri predchádzaní takýmto konfrontáciám musia všetci a včas urobiť maximum možného. Systém stále nie je zdravý, musí však liečiť nielen svojich pacientov, ale aj sám seba. Pravda, život ukazuje aj množstvo pozitívnych príkladov plnenia si povinností. Všetkým, teda i lekárom a ostatným pracovníkom zdravotníctva, policajtom, vojakom a pracovníkom v nepretržitých prevádzkach, ktorí i v týchto sviatočných dňoch pracujú, patrí naša úcta a poďakovanie. Spomeňme si však v tejto chvíli aj na tých, ktorí zostali opustení, osamelí, ktorým v živote neprialo šťastie. Nemal by byť predsa medzi nami nikto, kto nemá nikoho!
Drahí spoluobčania,
napriek zložitosti doby, nepodliehajme trudnomyseľnosti a rezignácii. Doterajších 19 rokov samostatného Slovenska i mnohé zvládnuté ťažké skúšky v predchádzajúcich storočiach nám potvrdzujú, že dokážeme viesť správu svojich vecí verejných a že sa vieme poučiť zo svojich chýb. Verte, že aj terajšia kríza je len ďalšou z takýchto skúšok, ktoré našou húževnatosťou a vytrvalosťou zvládneme. Aj po kríze život pobeží ďalej. Je na našej jednote, na uvedomení si dôležitosti úsilia každého z nás, ako si zariadime svoj život po nej. Máme krásnu krajinu, v ktorej sa oplatí žiť a ktorá si zaslúži našu najvyššiu ochranu a starostlivosť. Želám vám, aby ste na problémy, ktoré musíme spoločne prekonať, našli v sebe dostatok síl, aby ste nezostali bez pomoci iných. Do nového roka 2012 vinšujem každému z vás, i vašim blízkym, predovšetkým veľa, veľa zdravia a šťastia. I tradičného hojného božského požehnania.
