Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri príležitosti Celonárodnej pietnej slávnosti 150. výročia úmrtia Ľudovíta Štúra v Modre, 12. 1. 2006

Každý národ má svojich hrdinov, osobnosti, ktoré sa vpísali zlatým písmom do jeho histórie, ktoré určili smer jeho vývoja na dôležitých dejinných križovatkách, v dôležitých dobách vedeli na seba prevziať veľkú zodpovednosť, priniesť odriekanie a obete. Osobnosti, o ktorých sa učí v škole každé dieťa, osobnosti, ktorých odkaz zostáva hlboko v srdciach ľudí.
Takouto osobnosťou pre Slovákov bol aj Ľudovít Štúr. Zomrel mladý, štyridsaťročný, ale bol pre rovesníkov aj mládež takým vzorom, že celá jedna generácia slovenských vzdelancov sa nazýva jeho menom.

Štúr bol mnohostrannou osobnosťou. Bol učiteľom, literátom, vedcom, politikom. Bol prirodzenou vodcovskou osobnosťou.

Zanechal nám trvalé hodnoty, z ktorých čerpáme podnes: spisovnú slovenčinu, myšlienku kreovania Slovenskej národnej rady, prvý slovenský politický program obsahujúci sebaurčovacie právo slovenského národa.
Svoj politický zápas za politické práva slovenského národa viedol na pôde uhorského snemu v Bratislave, v Slovenských národných novinách, vo Viedni, v Prahe aj po slovenských mestách a vidieku.

Jeho obetavosť a vôľa bola legendárna. Svojim žiakom prízvukoval, že „nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete“, že práve v obetiach ukazuje duch svoju silu a panstvo.
Spolu s Hurbanom a Hodžom bol iniciátorom a autorom kľúčového dokumentu slovenského národného hnutia v meruôsmom roku - Žiadostí slovenského národa . V nich sa deklaruje, že slovenský národ je prvotným vlastníkom svojej zeme, vyzýva všetky národy Uhorska na rovnosť a bratstvo. Žiada sa sloboda tlače, zhromažďovania, uzákonenie všeobecného volebného práva pre mužov, zrušenie poddanstva, odmieta sa idea jednotného uhorského národa a požaduje sa prebudovanie Uhorska na federatívny štát. Slovensko malo mať autonómiu reprezentovanú snemom, svojimi symbolmi a národnými gardami. Program obsahoval aj plán širokého používania slovenčiny na úradoch a školách.

Bolo potrebných päť generácií Slovákov, pokiaľ sa idey Ľudovíta Štúra naplnili v suverénnom, demokratickom a právnom štáte – Slovenskej republike.
Slovensko je dnes rešpektovanou krajinou vo svete. Demokratické a vyspelé krajiny nás považujú za spoľahlivého a zodpovedného partnera. Na stretnutiach s mojimi zahraničnými partnermi sa stretávam s veľmi priaznivými pohľadmi na to, čo Slovensko za krátky čas existencie dosiahlo, ako aj na smerovanie Slovenska.
Slovensko je členom európskej únie. Je členom jedného z najvýznamnejších politických orgánov na svete – bezpečnostnej rady OSN. Je perspektívnou a úspešnou krajinou.

Slovenská republika môže stále čerpať z dedičstva, ktoré nám zanechal Ľudovít Štúr. A to v celej šírke v politickej, spoločenskej, vedeckej a kultúrnej oblasti. Štúr sa dokázal povzniesť nad národnostnú, konfesionálnu, alebo politickú obmedzenosť.
Slovenská republika si cení osobnosť Ľudovíta Štúra, o čom svedčí aj fakt, že jedno z našich najvyšších štátnych vyznamenaní nesie jeho meno. Som rád, že máme dosť kandidátov na toto ocenenie, ktoré sa zapožičiava občanom Slovenskej republiky, ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o demokraciu a ľudské práva, obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky alebo za mimoriadne významné zásluhy.

Za zásluhy v oblasti politiky, riadenia a správy štátu, rozvoja národného hospodárstva, vedy a techniky, kultúry, umenia, školstva, športu a za mimoriadne významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Modra patrí popri Uhrovci, Bratislave a Zvolene medzi slovenské mestá, ktoré sú bytostne zviazané so životom Ľudovíta Štúra. Sám 20 ročný Ľudovít Štúr zložil na Modru epigram, ktorý akoby sa o 20 rokov osudovo naplnil.
S pohnutím aj dnes čítame spomienky jeho druhov Janka Kalinčiaka a Jozefa Miloslava Hurbana o posledných rokoch života Ľudovíta Štúra, keď postupne strácal najdrahších ľudí zo svojho okolia – brata, otca, matku, aj jeho priateľku Adelu Ostrolúcku. O Štúrov život sa strachovali všetci jeho nasledovníci, ktorí poznali jeho povahu, ktorú Hurban nazval ako „Vezuv ohňov vnútorných“. Pohromy, ktoré stíhali národ po meruôsmych rokoch umárali jeho citlivé srdce.

Ľudovíta Štúra vedela mimoriadne potešiť dobrá zvesť zo slovanského sveta, ale na druhej strane „hlboko ho zronila do žiaľu zradná, chabá duša v národe, alebo neodhodlaný charakter tých, čo sú povolaní slúžiť národu!“

To, čo nášmu Slovensku v Ľudovítovi Štúrovi bolo dané, to prijmime s vďakou a rozmýšľajme, ako by sme sa poučili na tomto neobyčajnom vzore a rozvinuli do plnosti jeho duchovný a politický odkaz.
Dal by Boh, aby sme aj dnes mali takú osobnosť, ktorá vie zjednotiť spoločnosť, bez ohľadu na náboženstvo a politické presvedčenie. Štúr nech je príkladom obetavého verejného činiteľa, opravdivým príkladom. Veď aj on sám hovoril, že „Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov“.