Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnom odhalení Pamätníka Andreja Hlinku, Bratislava 5. 6. 2007

Vážení prítomní,
dámy a páni,

história žije ako pravda vo faktoch a dokumentoch. Každé necitlivé, ba až nevraživé vstupovanie do jej reálií, motivované osobnými či politickými záujmami, robí z nej polopravdy. A s tými sa bojuje ťažko a dlho.

Týka sa to aj osobnosti Andreja Hlinku, jednej z najvýznamnejších postáv našich uhorských, československých a osobitne slovenských dejín. Na jeho hodnotenie sa používali rozličné metre, pokrivené ideologickými kritériami. A tie mu boli schopné pripísať aj posmrtné činy. No nech mu už interpreti dejín pripisovali akékoľvek aktivity, nikdy ho nemohli obísť v dejinách slovenského národa.

Katolícky kňaz Andrej Hlinka bol predovšetkým mužom činu. Vidiac neprávosti, ktoré sa páchajú na chudobe, z ktorej vzišiel, snažil sa riešiť predovšetkým ekonomické a sociálne, i štátoprávne problémy, v ktorých žil náš národ. Podporoval družstevníctvo, rozvoj priemyslu i bankovníctva. Ale aj striedmosť. No vzdelávanie a povznesenie kultúry Slovenska vrchovato a v tom najširšom zmysle. A neoddýchol si ani vtedy, keď bol vo väzení.

Nikdy Slovensko nerozdeľoval. Vždy sa ho snažil zjednocovať. Ako hrdý Slovák bol nielen duchovným, ale aj praktickým človekom. Keď sa nenašiel líder riešenia celonárodných záujmov, obetavo bral na seba bremeno zodpovednosti a konal.

Andrej Hlinka bol bytostne spojený s dejinami Slovenska a slovenské dejiny sú spojené s Andrejom Hlinkom. Jeho hlas akceptovali aj významné európske osobnosti.

Najmä po tom, čo tragické udalosti v Černovej otriasli nielen Slovenskom, ale aj vtedajšou Európou. Osud slovenského národa a jeho požiadavky tak opätovne vystúpili aj na medzinárodnú scénu.

Ak chceme pravdivo vnímať vlastné dejiny, musíme zodpovedne vnímať aj ich osobnosti. Osobnosť Andreja Hlinku, jeho zástoj i zásluhy sú súčasťou vedomého slovenského národného bytia.

Bol zástancom Pittsburghskej dohody, ktorú považoval za dobrý základ budovania Česko-Slovenského štátu. Jeho myšlienka autonómie prešla rôznymi modifikáciami. Nové generácie politikov ju postupne transformovali v zmenených povojnových podmienkach do podoby federálneho usporiadania štátu. Aj vďaka tejto transformácii Slovensko dospelo vo svojich dejinách k modernému samostatnému štátu.

Takéto chápanie osobnosti Andreja Hlinku v politických a národnoštátnych dejinách Slovenska by nikoho nemalo dráždiť, či dokonca urážať. A to, čo sa tu, na tomto mieste stalo pred pár dňami, považujem za vrcholný prejav zbabelosti a nekultúrnosti, za dôsledok toho, ako povrchne pristupujeme k úlohe osobnosti v našich dejinách. Napriek tomu – dnešným aktom chceme každému uľahčiť vstupovanie do hĺbky našich dejín. Teda aj do Hlinkových postojov a cieľov. Veď bojoval za to, čomu veril, za čím šiel vedno s národom. Nespreneveril sa ani krížu, ani kolíske.

Želajme si, aby ciele, ktorým bol Hlinka verný celý svoj život, upevňovali našu štátnosť, národné a vlastenecké povedomie!