Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča v pléne Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Francúzsko, Štrasburg 14. 4. 2008

Vážený pán predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy,
vážený pán generálny tajomník Rady Európy,
vážené dámy poslankyne,
vážení páni poslanci,
Excelencie.

V prvom rade mi dovoľte sa poďakovať predsedovi Parlamentného zhromaždenia Rady Európy za pozvanie, ktorým mi otvoril možnosť vystúpiť pred týmto dôstojným zhromaždením.

Deje sa tak v kontexte predsedníctva Slovenskej republiky vo Výbore ministrov Rady Európy, súčasne však aj v rámci pripomenutia si 15. výročia existencie samostatnej Slovenskej republiky, a teda aj 15. výročia členstva Slovenskej republiky ako samostatného štátu v Rade Európy.

Pred pár okamihmi som mal česť otvoriť vo foyer výstavu zobrazujúcu významné dátumy histórie mojej vlasti, roky obsahujúce magickú osmičku, roky, ktoré natrvalo poznačili historický vývoj krajiny, ktorú reprezentujem. Dovoľte mi podeliť sa s Vami trochu o moje osobné pocity. Moja prítomnosť v tejto budove dnes je pre mňa symbolická. V júni tohto roku uplynie pätnásť rokov odvtedy, čo sa dva novovzniknuté samostatné štáty - Česká republika a Slovenská republika stali členskými štátmi Rady Európy. Dva štáty, ktoré sa kultivovaným, ústavným a pokojným spôsobom rozdelili, aby išli svojou vlastnou cestou. Dva národy, ktoré sa rozlúčili, aby sa vzápätí spolu zišli v spoločnom európskom dome. Dva národy, ktoré spájala a dodnes spája nielen bohatá spoločná história, duchovná a jazyková blízkosť, ale najmä nefalšované priateľské a rodinné vzťahy. Dva národy, ktorých jediným bojovým poľom, kde sú si nebezpečnými rivalmi, je hokejové ihrisko.

Rok 1993 je teda nesmierne významný v histórii mojej krajiny, i napriek tomu, že v ňom nie je žiadna osmička. Vznikla samostatná Slovenská republika. Parlament Slovenskej republiky, ktorému som v tom období predsedal, prijal v decembri 1992 deklaráciu, ktorou prejavil záujem Slovenskej republiky vstúpiť do Rady Európy.

Slovenská republika sa pochopiteľne prihlásila k hodnotám Rady Európy a podala žiadosť o prijatie do nej. V roku 1993 bola prihláška akceptovaná a pred budovou Paláca Európy mohla zaviať nová národná vlajka 31. členského štátu Rady Európy – Slovenskej republiky!

Na túto chvíľu si dobre spomínam, bol som tu v Štrasburgu, osobne, vtedy vo funkcii predsedu národného parlamentu - Národnej rady Slovenskej republiky.

Preto spomínam tú symbolickosť chvíle, ktorú dnes prežívam, preto tie moje osobné pocity. A dnes tu stojím pred Vami ako hlava štátu, ktorý predsedá Výboru ministrov Rady Európy.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať prirodzené, že členstvo dvoch novovzniknutých štátov ľahko a bez problémov nadviaže na predchádzajúce členstvo ich spoločného štátu.

Nebolo to však také bezproblémové. Boli sme vtedy mladou demokraciou a Rada Európy na nás kládla neľahké úlohy. Jedna zo susedných krajín vtedy nepodporila prijatie Slovenskej republiky do Rady Európy, napriek pozitívnym odporúčaniam monitorovacích zoskupení. Bol to prejav určitých pochybností o schopnosti Slovenskej republiky zotrvať v načatej ceste k demokracii a právnemu štátu, zabezpečiť náležitú ochranu ľudských práv, konkrétne práv osôb patriacich k národnostným menšinám. Pevne verím, že sme túto nedôveru už raz a navždy rozptýlili!

Stať sa členským štátom Rady Európy však na plnohodnotné členstvo nestačí, bolo treba držať ruku na pulze vývoja. Vývoja, ktorý v Rade Európy bol viac ako dynamický.

Slovenská republika sa aktívne zúčastňovala na tvorbe Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín a medzi prvými štátmi ho aj ratifikovala. Dokonca iniciatívne predkladala Rade Európy správy o stave ochrany práv osôb patriacich k národnostným menšinám, hoci ešte nemala právnu povinnosť to robiť.

Prebrali sme Vaše odporúčanie do Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci s našou susednou krajinou. Týmto sme formou právne záväznej zmluvy poskytli záruky ochraňovať práva osôb patriacich k národnostným menšinám.

Slovensko rešpektuje práva osôb patriacich k národnostným menšinám, rešpektuje právne normy Rady Európy i ďalšie medzinárodné normy platné v tejto oblasti. Pokusy spochybňovať existujúce skutočnosti potvrdzujúce moje slová, hľadanie problémov tam, kde nie sú, nie je morálne, ani politicky zodpovedné.

No nie vo všetkých oblastiach sme bezproblémoví. Problematiku Rómov riešime intenzívne aj v súčasnosti. Rómovia sú od roku 1991 v Slovenskej republike národnostnou menšinou. Predstavujú významnú komunitu, a to nielen z hľadiska početnosti, ale aj vzhľadom na jej osobitý charakter a špecifické problémy. Ich riešenie si vyžaduje osobitný prístup a je dlhodobou výzvou pre vládne i mimovládne inštitúcie na Slovensku.

Otázka riešenia zložitej situácia Rómov rezonuje aj na Slovensku, ale nemožno ju vnímať iba ako záležitosť jednotlivých štátov. Rómovia žijú takmer vo všetkých členských štátoch Rady Európy. Na jednej strane sú zo strany majoritnej spoločnosti objektom stereotypného negatívneho vnímania, vyplývajúceho predovšetkým z nedostatku vedomostí o rómskej komunite, jej kultúre a histórii. Komunikácia s rómskou komunitou má svoje špecifiká, nie je ľahká, Rómovia prijímajú nové trendy spolupráce s istou rezervovanosťou.

Na strane druhej, často až paternalistický prístup spoločnosti naučil Rómov prijímať, ale nenaučil ich spravovať si svoje veci a podieľať sa zodpovedne na tvorbe kvality ich vlastného života. Som presvedčený, že z tejto filozofie vychádzali aj iniciátori vytvorenia Európskeho fóra Rómov a kočovníkov na pôde Rady Európy, ktoré je unikátnou platformou na dialóg Rómov o Rómoch a ich problémoch. Som rád, že na jeho efektívnom fungovaní majú záujem aj členské štáty Rady Európy, keď podporili predĺženie platnosti Dohody o partnerstve Rady Európy a Fóra.

Riešenie otázky Rómov považuje slovenská vláda za jednu z vážnych úloh svojej politiky a deklaruje to aj vo svojom programovom vyhlásení. S cieľom zlepšenia životných podmienok Rómov a ich inklúzie do väčšinovej spoločnosti, so zachovaním národnostnej identity, sa na Slovensku realizuje viacero strategických koncepcií a projektov.

Uvediem len niektoré:
„Program komunitnej sociálnej práce“ zameraný predovšetkým na zvýšenie sociálnej mobility Rómov, „Dlhodobá koncepcia bývania marginalizovaných skupín obyvateľstva“ na zabezpečenie ich primeraného bývania, či „Program podpory zdravia znevýhodnených komunít“ zameraný na zlepšenie zdravotného stavu rómskej komunity prostredníctvom činnosti terénnych zdravotných asistentov. Na zníženie kriminality páchanej v tomto prostredí by mal slúžiť„Projekt policajných špecialistov na prácu s rómskymi komunitami“.

Tiež usporiadanie konferencie na tému „Vzdelávanie a výchova rómskych detí a mládeže: pohľad dopredu“ v rámci predsedníctva Slovenskej republiky vo Výbore ministrov Rady Európy, práve 8. apríla malo svoj význam, ale aj svoju symboliku. Konferencia sa konala v Medzinárodný deň Rómov, ktorý je spomienkou na 1. svetový kongres Rómov.

Dovolím si opätovne zdôrazniť, že vzhľadom na počet Rómov v Európe nemožno riešenie rómskej otázky vnímať iba ako záležitosť jednotlivých krajín. Má celoeurópsky rozmer, preto je nutné spájať úsilie štátov i organizácií v záujme jeho efektívneho vyriešenia.

Slovenská republika ako samostatný štát je členom Rady Európy už 15 rokov. Rád by som aspoň stručne povedal o jej úspechoch v integračných snaženiach, v aktivitách na poli medzinárodného mieru a bezpečnosti, či v ekonomických reformách.

Slovenská republika dnes patrí medzi ekonomicky najdynamickejšie krajiny sveta. Obyvatelia nášho štátu sa už presvedčili, že moderná trhová ekonomika prináša prosperitu. Avšak na druhej strane tiež vedia, že prináša aj riziká a isté obete. Napriek nesporným úspechom pretrvávajú značné sociálne a regionálne rozdiely, ktoré nežiaduco ovplyvňujú kvalitu života, žiaľ, najmä príslušníkov najzraniteľnejších vrstiev obyvateľstva .

Aj preto mojou snahou je presadzovanie politiky sociálneho štátu. Som rád, že súčasná slovenská vláda je vládou, ktorá sa snaží napĺňať predstavy o sociálnom a prosperujúcom štáte. Svojimi sociálnymi politikami zmierňuje negatívne a bolestivé dôsledky transformačnej ekonomickej politiky, ktorá bola však nevyhnutná.

Radu Európy v 1993 ešte len čakalo masívne rozširovanie. Mala pred sebou ťažkú a zodpovednú úlohu zjednotiť Európu, ktorú po niekoľko desaťročí rozdeľovala železná opona. Rada Európy za ostatných 15 rokov zvýšila svoju členskú základňu takmer na dvojnásobok (z 26 na 47 členských štátov). Rozšírila hodnoty na celý kontinent a aj za jeho hranice.

Natíska sa mi však otázka ? Čo bude Rada Európy robiť ďalej? Ako si chce obhájiť svoje historicky dôstojné miesto v európskej architektúre? Mimochodom, slovenské predsedníctvo vo Výbore ministrov Rady Európy považuje otázku stratégie ďalšieho smerovania organizácie za výzvu, a aj preto sa aktívne snaží priblížiť Radu Európy a jej výhody všetkým obyvateľom Európy.

Zakladajúce štáty Rady Európy pred rokmi vytvorili svoje pravidlá, aplikujú ich, dokázali presvedčiť vlády nových členských štátov, aby si tieto pravidlá osvojili. Štáty pochopili, že rešpektovanie týchto pravidiel skutočne prináša spoločný osoh. Osoh pre obyvateľov i pre štáty samotné. Demokratické hodnoty, rešpektovanie práv druhých, riadenie sa rovnakými pravidlami pre všetkých, to prináša stabilitu, rozvoj, bezpečnosť, prosperitu.

Mám pocit, že tieto „dobré pravidlá“ sú také lákavé, že ich od Rady Európy preberajú i ďalší medzinárodní aktéri.

Ešte i v tom roku 1993, keď Slovenská republika vstupovala do Rady Európy, bola táto snáď jedinou organizáciou, ktorej hlavnou náplňou činnosti bola podpora a ochrana ľudských práv, dodržiavanie princípov právneho štátu a pluralitnej demokracie. Dnes sme svedkami, že tieto nepostrádateľné atribúty civilizovanej a bezpečnej spoločnosti svojou atraktivitou oslovili mnohé ďalšie medzinárodné či európske štruktúry, ktoré si ich chcú takisto adoptovať.

Rada Európy, hoci je skúsená a početne najsilnejšia, akosi sa nevie ubrániť tlaku, a o svoje výdobytky - zdá sa - postupne prichádza. Názor Rady Európy na rôzne otázky z oblasti rešpektovania demokratických princípov, alebo i ľudských práv už nie je počuť tak, ako kedysi alebo už nemá takú autoritu. I na Slovensku sa stretávame s tým, že nám do legislatívy, potreby rešpektovať ľudské práva rozprávajú najrôznejší medzinárodní osobitní predstavitelia, avšak hlas Rady Európy - na slovo vzatého experta - však počuť menej alebo nepočuť vôbec.

Rada Európy nesmie od svojich hodnôt ustúpiť, inak prestane byť rešpektovaná. Nevidím preto budúcnosť Rady Európy v hľadaní nových sfér záujmu, ale len a len v presadzovaní a prehlbovaní základných hodnôt. Ak Rada Európy nebude dostatočne aktívna a striktná, môže ju na medzinárodnej scéne nahradiť niekto iný. Obávam sa, že v niektorých prípadoch sa už pokusy o takéto zámery uskutočňujú.

Ja osobne som na ostatnom summite Rady Európy vo Varšave upozornil, že RE sa bude musieť prispôsobiť iným inštitúciám. Rada Európy by sa mala dívať len dopredu. Nemala by existujúce situácie hodnotiť zo zorného uhla histórie. Nemala by posudzovať historické udalosti podľa kritérií súčasného právneho štátu. V minulosti existovalo viac deliacich faktorov ako zjednocujúcich. Je potrebné starostlivo zvažovať, do akej miery je možno v kategóriách súčasnosti posudzovať minulosť z obdobia, keď Rada Európy a jej normy ešte neexistovali.

Samotná Rada Európy vznikla ako dôsledok poučenia sa z druhej svetovej vojny. Preto prehodnocovanie výsledkov vojny a povojnového usporiadania na pôde Rady Európy by mohlo spochybniť samotnú inštitúciu, keďže by konala proti princípom, na ktorých je postavená. Budúcnosť Európy je v spolunažívaní, dobrom susedstve, jednote, odstraňovaní deliacich čiar všetkého druhu.

Dovoľte mi preto, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, apelovať na Vás, poslancov Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré by malo rozlíšiť témy určujúce a zjednocujúce dnešnú a budúcu Európu, od tém obsolentných a rozvracajúcich. Mojím podpisom na ratifikačnej listine k Protokolu č. 14 k Európskemu dohovoru o ľudských právach som spečatil dobrú vôľu Slovenskej republiky prispieť k riešeniu zatiaľ neriešiteľnej situácie, v ktorej sa Európsky súd pre ľudské práva nachádza. Aj vtedy nám bolo jasné, že Protokol nevyrieši všetky problémy, ktoré Európsky súd trápia. O to viac dnes, keď Protokol stále neplatí a je nefunkčný - čo je poľutovaniahodné - sú stále viac pravdivé slová, že kľúč na riešenie musíme hľadať najprv niekde inde. Niekde bližšie, u seba, doma. Nie protokoly, nie peniaze, nie noví sudcovia, sekretárky, právnici, skupiny múdrych vyriešia základný problém, ale prirodzený rešpekt a úcta k druhému, jeho dôstojnosti a právam.

Najmä však dodržiavanie základných morálnych a právnych princípov spoločnosti a štátu. Najprv treba hľadať rezervy a riešenia doma. A ak dôjde k porušeniam, štát by si mal dokázať sám urobiť poriadok a o svojich poškodených občanov sa i postarať.
Tu si taktiež dovolím apelovať na Vás, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, aby ste sa svojou aktivitou, autoritou a skúsenosťami zákonodarcov zasadili za vytvorenie obdobných mechanizmov ochrany, ktoré fungujú v Štrasburgu, aj na národných úrovniach. Bude tak menej dôvodov sťažovať sa v Štrasburgu, ak štát vlastným občanom poskytne dokonalú ochranu.

Ako predstaviteľ štátu, ktorý má tiež skúsenosti s odsudzujúcimi rozhodnutiami Európskeho súdu, najmä z dôvodu prieťahov v súdnom konaním, musím skonštatovať, že na Slovensku sa tento problém snažíme riešiť, žiaľ, zatiaľ nie veľmi efektívne. Ústavnou zmenou sa zaviedol vo všeobecnosti účinný vnútroštátny prostriedok nápravy - sťažnosť na porušenie základných práv alebo slobôd adresovaná ústavnému súdu, ktorý môže priznať aj primerané finančné zadosťučinenie. Pozitívne vnímam aj skutočnosť, že v rozhodnutiach ústavného súdu, ale aj všeobecných súdov sa čoraz častejšie objavujú odôvodnenia kompatibilné s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Najnovším zámerom ministra spravodlivosti, už odsúhlaseným vládou Slovenskej republiky, je rozšírenie sudcovského stavu o 50 nových sudcov. Slovenská republika má záujem i vôľu rešpektovať ľudské práva. Listina základných práv a slobôd sa stala súčasťou ústavného zákonodarstva, Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách má prednosť pred zákonmi. Slovenská republika kandiduje vo voľbách do Rady Organizácie Spojených národov pre ľudské práva, ktoré budú v máji v New Yorku. Verím, že aj v týchto voľbách sa prejaví dôveryhodnosť nášho štátu a vo voľbách budeme úspešní.

Systém ochrany ľudských práv založený Európskym dohovorom o ľudských právach je najdôležitejším výdobytkom RE, jeho funkčnosť je však reálne ohrozená. Žiaľ, tento stav už pretrváva viac rokov. V tejto súvislosti prirodzene vznikajú plány na jeho záchranu, niektoré uvažujú aj o riešeniach, ktoré sú však problematické z pohľadu medzinárodného práva. Ako právnik, pôsobiaci celý život vo svojom odbore, môžem povedať, že erózia princípov medzinárodného práva, ktorú pozorujeme, ma znepokojuje. Medzinárodné právo je v konečnom dôsledku veľmi krehký systém, ktorého stabilita je určená dodržiavaním pravidiel. Riešenia, ktoré by boli založené na popretí uznávaných alebo všeobecne rešpektovaných zásad medzinárodného zmluvného práva, k ničomu dobrému nepovedú.

Dovoľte mi znovu sa vyjadriť najmä ako právnikovi, ktorý si ctí a váži právne dokumenty, právne normy, najmä ak vznikajú s úmyslom byť prospešné pri riešení existujúcich problémov alebo zabránení možnej nespravodlivosti. Z môjho pohľadu oceňujem, že každý nový dohovor Rady Európy sa stáva významnou udalosťou. V histórii Rady Európy vznikali aj dohovory, ktoré sa neujali, zostali na papieri, mali krátku alebo žiadnu životnosť. Možno boli tvorené s cieľom učiniť zadosť vtedajšej politickej vôli, možno nedocenili dynamickosť vývoja v danej oblasti.

Z tohto miesta však chcem vzdať úctu novým dohovorom Rady Európy, vzniknutým počas ostatných rokov, ktoré odzrkadľujú skutočné problémy spoločnosti a riešia ich. Bijú na poplach, prebúdzajú k aktivite, upozorňujú na niečo, čo je pre niektorých lepšie nevidieť a nevnímať. Každý dobrý dohovor žije, má perspektívu a význam, najmä však pre tých, ktorých má chrániť a ktorí takúto ochranu potrebujú .

Samozrejme, že Rada Európy okrem realizovania hlavných úloh svojej činnosti robí aj veľa iných užitočných vecí.

Nebolo by rozumné sa zbavovať tých aktivít, kde má Rada Európy už históriou overené a uznávané skúsenosti, alebo kde môže ponúknuť vynikajúci pomer medzi poskytnutými expertíznymi službami a ich cenou. Na strane druhej je však nemožné perspektívne udržiavať pri živote celé to bohaté spektrum aktivít len preto, že sa rozvíjali doteraz.

Viacročný trend v štruktúre výdavkov jednotlivých častí Rady Európy naznačuje, že výdavky na programové aktivity Rady Európy z roka na rok klesajú, ale zvyšuje sa podiel výdavkov na administratívny chod organizácie, na zamestnancov, z ktorých vysokú hodnotu predstavuje penzijný fond zamestnancov a výdavky na Európsky súd pre ľudské práva.

Nazdávam sa, že by bolo vhodné upriamiť väčšiu pozornosť na modernizáciu a vyššiu efektívnosť práce vo vnútri organizácie, vrátane Európskeho súdu, kde sú možnosti redukcie vnútorných zdrojov potrebných na jeho chod a hľadať potenciálne rezervy v rámci samotnej Rady Európy, pri zachovaní nulového nárastu rozpočtu organizácie ako celku.

Na optimálne zabezpečenie činnosti v oblasti hlavných priorít a aktivít organizácie, ktoré sú kľúčové a ktoré nadväzujú na závery 3. summitu Rady Európy, je potrebné, aby

• boli odstránené zbytočné duplicity tak v rámci samotnej organizácie, medzi jej jednotlivými štruktúrami,
• ako aj paralelizmus v aktivitách spoločných s ostatnými medzinárodnými organizáciami.

Aj v oblasti monitorovacieho systému organizácie – tohto významného nástroja kontroly dodržiavania princípov, ku ktorému sa členské štáty zaviazali, je čo vylepšiť. Na dosiahnutie jeho skutočnej efektívnosti je nevyhnutné redukovať zbytočné duálne a duplicitné aktivity na minimum. V oblasti vypracovávania jednotlivých správ a odstraňovania nedostatkov by bolo optimálne nájsť strategické riešenia, ale aj výrazne posilniť koordináciu a efektívnu spoluprácu všetkých relevantných súčastí Rady Európy.

Vážené dámy,
vážení páni,
chcem veriť, že spoločným úsilím, solidaritou a sledovaním spoločného cieľa sa nám podarí dosiahnuť zlepšenie kvality života nás všetkých. Želám si, aby náš kontinent žil v mieri, vzájomnom porozumení a prosperite, aby sme ho mierový a prosperujúci mohli odovzdať budúcim generáciám.