Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča k novovymenovaným vysokoškolským profesorom, Bratislava 12. 5. 2008

Sapientia est vivendi putanda est. Múdrosť treba pokladať za umenie žiť. Túto sentenciu vyslovil veľký Cicero pred vyše dvetisíc rokmi. Vtedy ešte európska civilizácia ani nechyrovala o vedomostnej spoločnosti. Tajomstvá sveta poznávala najmä cez individuálne výkony. Poznatkové bádanie považovala za čudáctvo, uzavreté do tmavých, takmer mysterióznych priestorov. A predsa zrodila osobnosti, na ktoré sa odvolávame aj dnes. My, vedomostná spoločnosť.

Vážený pán predseda výboru NR SR,
vážený pán štátny tajomník Ministerstva školstva SR,
vážený pán viceprezident Slovenskej rektorskej konferencie,
vážený pán predseda Rady vysokých škôl,
vážené panie profesorky, vážení páni profesori,
ctené dámy, vážení páni,

vzdelanie, tvorivosť a kultúrnosť sú ekonomickými a etickými imperatívmi našej doby.

Prikazujú nám nielen byť, ale predovšetkým byť niekým. Ak nám záleží na budúcnosti, potom ich musíme prijať za svoje. Musíme sa stotožniť s ich dosahom na kvalitu života.

Duchovné bohatstvo dnes – viac ako inokedy! – rozhoduje aj o mieste hmotného bohatstva v našom živote. Neponižuje ho, iba mu vymedzuje postavenie. Zdôrazňuje tým, že byť je viac ako mať. Mať aj príležitosť, ktorú treba využiť tak, aby po nás zostala ako všetkými akceptovateľná hodnota.

Medzi to najcennejšie, čo dnes človek má, patria vedomosti a schopnosť tvorivo ich aplikovať. Vo vedeckej i pedagogickej práci. Samozrejme, chce to talent a veľa, veľa trpezlivosti. Aby vynaložená námaha priniesla adekvátny úžitok – v nových počinoch, ktoré majú pomáhať človeku, ale aj v odovzdávaní poznatkov tým, ktorí o ne stoja. Vo vašom postavení, vážené panie profesorky, vážení páni profesori, je to vo vedeckých výkonoch a študentoch.

Najmä od vás dnes naša spoločnosť celkom oprávnene očakáva, že budete múdrymi a citlivými strojcami našej budúcnosti. Len to, čo zasejete do vedomia svojich študentov, len to možno rozmnožovať ďalej. Lebo naše mladé generácie, ktoré prevezmú po nás žezlo zodpovednosti za vývoj našej spoločnosti, chcú dokázať aspoň to, čo sme dokázali my. A ako ich poznám z mojich stretnutí, chcú dokázať viacej.

Chcú sa pobiť o svoje právo pod slnkom. Naši mladí ľudia sú odvážni, nadaní a chytrí, túžia po víťazstvách. Áno, sú aj netrpezliví a občas aj poblúdia. Ale ruku na srdce – nie sú iní ako sme boli my.

Dnešný uponáhľaný svet nám stavia do cesty svoje nástražné systémy. Jedným z nich je povrchnosť. Až príliš intenzívne žijeme pre to, čo je. Málo myslíme na budúcnosť. Akoby sme zabúdali, že nebude leta, ktoré by sa neopýtalo – čo si robil v zime?

Za dlhých zimných večerov moja generácia čítala dobré a múdre knihy. Hľadala v nich odpovede na otázky, ktoré pred ňu staval každodenný život. Hľadala a nachádzala vzácny duchovný kapitál, z ktorého v nejednom ohľade žije dodnes. Viem, je iná doba. Super rýchly internet skracuje vzdialenosti medzi ľuďmi, no neposkytuje priestor, ktorý by múdry a citlivý človek nazval „ponáraním do hlbín ľudskej duše“. Učte svojich študentov láske k múdrym, vzácnym knihám.

Vedomosti a tvorivosť nestačia. Od dnešného človeka právom očakávame, že bude aj kultúrny. Nekultúrny je bezohľadný, brutálny, extrémistický. Len taký je schopný vymeniť dialóg za teroristické spôsoby. Len taký môže zneužiť veci, ktoré vznikli vďaka poznaniu.

Vážené panie profesorky, vážení páni profesori,
nepochybujem o tom, že cesta, ktorou ste prešli, nebola ľahká. Titul univerzitného profesora sa nezískava bez odriekania, sebaobetovania a nezlomnosti, ba ani bez nečakaných nepríjemností. A predsa to stálo za to. Pravda, prijatím tohto celospoločenského uznania, preberáte na svoje bedrá aj nové povinnosti. Tie vyplývajú z očakávaní, ktoré do vás vkladá naša spoločnosť, no najmä vaši študenti. Viem, nebýva to s nimi ľahké. Ale aj to patrí k umeniu žiť.

Želám vám, aby sa k vám vaši študenti vracali, aby nikdy neľutovali kroky, ktoré vykonali do svojej alma mater. Aby vás neopúšťala tvorivosť a nadšenie pre vedeckú prácu. Aby ste rozmnožovali rady tých, ktorí budú múdrosť pokladať za umenie žiť. Sapientia est vivendi putanda est.