Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na Technickej univerzite vo Zvolene, 18. 9. 2012

Vaša Magnificencia, rektor Technickej univerzity vo Zvolene,
Spektability, Honorability,
dámy a páni,
vzácni hostia,
milí študenti,

rád som prijal pozvanie na návštevu vašej alma mater, pri príležitosti jej trojnásobného jubilea. Tento rok je rokom, kedy si Technická univerzita vo Zvolene pripomína 60-te výročie svojho založenia, 250-te výročie technického vzdelávania na Slovensku a 205-te výročie lesníckeho vysokoškolského vzdelávania. Isto mi dáte za pravdu, že už tieto historické fakty sú dôvodom na oslavy. Teší ma, že môžem túto slávnostnú atmosféru prežívať spolu s vami.

Technická univerzita, pokračovateľka tradícií najstaršej vysokej školy technického zamerania v Európe i vo svete – banskoštiavnickej Baníckej akadémie, píše už 60 rokov svoju históriu v prirodzenom centre nášho lesníctva a drevárstva – vo Zvolene.

Univerzita je stabilizovaná, úspešná výskumná a vzdelávacia inštitúcia. S jedinečným postavením i zameraním: na komplex les – drevo – ekológia – environment. Dáva svojim študentom dostatok možností uplatniť sa vo sférach, ktoré sú dnes v kurze. Veď hlavne ekológia a environmentalistika sú vedné disciplíny, ktorým sa dostáva čoraz väčšieho významu v celosvetovom meradle. Nemenej dôležitou je problematika lesov a s ňou spojená drevárska výroba. Vychádza mi z toho, že svoje zameranie ste volili správne. Vaši absolventi by mali mať uplatnenie na pracovnom trhu.

Keď spomínam uplatnenie v praxi, nedá mi nepripomenúť jeden závažný problém, s ktorým sa až príliš často boríme. A síce, že nám vzdelaní mladí odborníci odchádzajú pracovať do zahraničia, kde sú podmienky na existenciu i odmeňovanie práce neporovnateľne lepšie ako u nás. Nie som proti tomu, aby mladí naberali skúsenosti v zahraničí, naopak, to nás môže len tešiť. Optimálne by však bolo, aby sa postupne vracali a načerpané poznatky a skúsenosti uplatňovali u nás doma. No len málo z nich sa vráti. Keď s nimi na túto tému počas svojich zahraničných ciest hovorím, argumentujú tým, že doma nemohli nájsť prácu, ktorá by bola honorovaná tak dobre ako v zahraničí. Takže vzdelávame ľudí pre cudzinu, a doma nám chýbajú. To nie je múdra investícia. Samozrejme, z pohľadu celospoločenských zdrojov a záujmov.

Hovoriť o tomto probléme nestačí. Treba vytvoriť také podmienky, aby mladí ľudia mali svoju perspektívu a dobré existenčné podmienky vo svojej vlasti. V opačnom prípade ich ťažko odsudzovať za to, že odchádzajú.

Vážené slávnostné auditórium,
Slovenská republika počas svojej existencie prešla zložitým a úspešným vývojom. Vznikla v období transformácie politického a ekonomického systému. V čase, keď nielen Európa, ale celý svet prechádzal závažnými geopolitickými zmenami. Na medzinárodnej scéne nastúpili silné globalizačné a integračné tendencie, ktoré sa nevyhnutne premietli i do procesov utvárania formy a obsahu nášho nového štátu.

Veľké transformačné zmeny, ktoré sa udiali v našej spoločnosti, majú ďalekosiahly vplyv na každú oblasť verejného i súkromného života občanov. I spoločnosti ako celku. Začal k nám prúdiť významný zahraničný kapitál, ktorý so sebou priniesol aj nové požiadavky na pracovnú silu. Začali sa stupňovať požiadavky na stredoškolskú i vysokoškolskú prípravu technických kádrov. Inými slovami: trh práce diktuje vysokým školám, aby produkovali absolventov, po ktorých je dopyt.

A tu sa dostávame k samotnému jadru problému. Náš vysokoškolský systém ešte stále nie je taký pružný ako požiadavky trhu. Pripomínajú nám to aj pravidelné hodnotenia univerzít, ktoré nás, žiaľ, nemôžu tešiť.

Budúcnosť vysokého školstva je v jeho úzkom prepojení s praktickým životom. Musí dynamicky reagovať na meniace sa potreby a požiadavky spoločnosti, podnikateľských subjektov, na globalizujúci sa trh práce. Pokrok vedy a techniky vyvíja tlak na školské sústavy jednotlivých štátov. A tie naň musia reagovať, neuspokojovať sa so zabehnutými formami a prístupmi, zvyšovať kreativitu a efektivitu vzdelávacieho procesu. Nehovorím, že naše edukačné snahy stoja na mieste, no vývoj chce od nás podstatne viac, než mu dávame.

Ak to zjednoduším, vyzerá to tak, akoby sme sa uspokojili s tým, že sme súčasťou EÚ a eurozóny. Pričom sa nevieme vyrovnať s tým, že sme sa týmto spojenectvom stali aj súčasťou globálnej svetovej ekonomiky. Áno, naša malá otvorená ekonomika má svoje výhody. Ale má aj svoje limity a citlivé miesta. Tieto znaky našej ekonomiky musíme odborne vyhodnocovať a prísnym okom strážiť. Naplno uplatňovať regulatívnu funkciu štátu. Inak sa môžeme ocitnúť v pozícii izolovaného hráča. Ak si správne postavíme otázky, mali by sme byť bližšie k správnym odpovediam. A na tie čaká nová kooperácia jednotlivých ekonomík.

Dnes stojíme pred zásadným problémom: ako eliminovať vplyv krízy na náš ďalší ekonomický, trhový a sociálny vývoj. Problém spočíva v tom, že svetová finančná kríza zasiahla celú Európsku úniu, ohrozila likviditu európskeho bankového sektoru a prerástla až do spotrebiteľskej krízy.

Súčasná hospodárska recesia má na svedomí rast nezamestnanosti, a tá vo veľkej miere postihuje práve mladých ľudí. Vedenie štátu si uvedomuje, aké ťažké je dnes nájsť vyhovujúce zamestnanie, založiť si a uživiť rodinu, žiť podľa svojich potrieb, túžob a predstáv. To všetko sú vážne problémy, s ktorými sa musia mladí ľudia boriť, a ktoré ich znechucujú. Mrzí ma, že nemáme dosť možností, ako im od tohto trápenia odpomôcť.

Ako som už povedal, s problémami na trhu práce súvisia stupňujúce sa požiadavky na náš vzdelávací systém. Nedoriešený systém školstva sa takto stáva problémom, ktorý síce neustále prechádza rôznymi reformnými snahami, dokonca aj reformnými krokmi, ale podstata reformy akoby naďalej unikala. Musíme si priznať, že nevieme včas predvídať diferencované nároky na pracovné sily. Ukazuje sa, že by na tom mali pracovať odborné tímy, aké by sa mali grupovať vo výskumných ústavoch. Máme ich? Podľa výsledkov nie. Dnes potrebujeme vyučených, o desať rokov budeme potrebovať inžinierov.

Iste sa zhodneme v múdrosti, ktorá hovorí, že niet cennejšieho a trvácnejšieho bohatstva než je vzdelanosť. Aby toto konštatovanie Cicera, jedného z najvšestrannejších vzdelancov, akých nám dala rímska kultúra, platilo v úplnosti aj dnes, musíme zdôrazniť, že súčasné poznávanie sa posúva podstatne dynamickejšie, než v časoch starorímskych. A tým je aj dnešné poslanie učiteľov, teda aj univerzitných profesorov oveľa náročnejšie.

Áno, sprostredkúvať záplavy informácií, ktoré prináša súčasná veda, je dnes mimoriadne náročné. Najmä na výber a odkrývanie poznatkových súvislostí, ktoré s nimi prichádzajú. Mladým ľuďom ich navyše musíme podávať tvorivo. Aj pokiaľ ide o formy a prístupy, k aktuálnym poznatkovým témam. Lebo tvorivosť je dnes elementom, ktorý rozhoduje o úspechu.

Paradoxne by sa dalo povedať, že zo súčasného krátkodobého hľadiska musíme uvažovať – dlhodobo a strategicky. Musí nám ísť o celkové zvýšenie vzdelanostnej úrovne populácie, zvýšenie vzdelanostnej úrovne národa. Tým sa môžeme najefektívnejšie a najúčinnejšie brániť proti neustále sa meniacim podmienkam vonkajšieho prostredia.

Vážené auditórium,
ste tu na slovo vzatí odborníci. Zamyslime sa preto na chvíľu aj nad súčasným stavom slovenského lesníctva. Všetci, odborná, ale i laická verejnosť, si uvedomujú, že nie je ani z ďaleka ideálny. Ba celá lesnícka komunita čoraz naliehavejšie zdôrazňuje fakt, že lesníctvo v súčasnosti prežíva veľmi ťažké časy. Globálna kríza tento sektor postihla mimoriadne silne. A Slovensko nie je výnimkou. Nežiaduci vplyv politiky na lesníctvo, konflikty lesníctva s inými odvetviami, najmä s odvetvím životného prostredia, ale aj neutíchajúce lokálne konflikty vo vnútri lesníckej komunity, to všetko výrazne poznačilo atmosféru v súčasných slovenských lesníckych kruhoch. Mrzí ma príbeh lykožrúta, ktorý nad nami víťazí len preto, že nám chýba rešpekt k autorite. Je pre mňa nepochopiteľné, keď sa dostáva do konfliktu ochranca prírody s lesníkom. S lesníkom, ktorý sa vo vyše 200-ročnej histórii zaslúžil o to, že máme také pekné lesy. Je to zásluha lesníkov. Sám lesník je ochranca prírody!

Starosti v lesníctve neubúdajú, naopak, stále narastajú. A lesnícka komunita má pocit, že sa blíži „koniec lesníckeho sveta“. Riešenia sa hľadajú ťažko, ešte ťažšia je ich realizácia. Neraz do jej úspešného zavŕšenia chýba krok, dva. Konkurencia je veľmi silná a vytlačenie nášho lesníctva z jeho historických pozícií je reálnou hrozbou.

Musíme mať na zreteli, že lesy sú našim prírodným bohatstvom, ktoré dlhodobo môže ovplyvňovať stav a rozvoj spoločnosti. V národnom, európskom i celosvetovom meradle. Popri tom sa stále častejšie zdôrazňuje úzka spätosť človeka s prírodou. Áno, návratmi k prírode sa vraciame k sebe. My, ľudia, sme neodmysliteľnou súčasti prírody. Poznáme predsa vplyv človeka na prírodu, prírody na človeka. Prečo sa však podľa tohto poznania uvážlivo, ako dobrý hospodár aj nesprávame, to je priam kruciálna otázka.

Hovoriť bližšie o význame lesov a drevín, ktoré plnia v krajine významné funkcie, by som na tejto pôde považoval – obrazne povedané – za nosenie dreva do lesa.

Vážené slávnostné zhromaždenie,
vyslovil som len niekoľko názorov. Vyslovil som ich pred odborníkmi súčasnými i budúcimi. Chcel som pripomenúť len niektoré otvorené problémy našej spoločnosti. Je ich, samozrejme, podstatne viac. V závere vás chcem ubezpečiť, že máte moju plnú podporu pri presadzovaní národno-štátnych záujmov Slovenskej republiky. Teda aj pri spravovaní nášho prírodného bohatstva. I pri výchove a vzdelávaní mladých generácií.

Jubilujúcej Technickej univerzite vo Zvolene želám ďalšie úspešné napredovanie pri napĺňaní svojho poslania. Vyučujúcim veľa tvorivých síl a optimizmu pri odovzdávaní vedomostí svojim študentom, no a, samozrejme, študentom úspešný a zdarný akademický rok 2012/13.

Nestrácajte vieru v lepšie dni. Bez nej sa žije ťažšie.
Ďakujem vám za pozornosť.