Prezident predstavil svoju knihu v Klube slovenských spisovateľov

V Klube slovenských spisovateľov v Bratislave sa uskutočnilo autorské čítanie z knihy prezidenta Ivana Gašparoviča. Hlavu štátu privítal predseda Spolku slovenských spisovateľov Ján Tužinský.

Titul, ktorý nesie názov „Dôstojný život pre všetkých „ uviedol do života vedúci kancelárie prezidenta SR akademik Milan Čič. V slávnostnom príhovore predniesol: „Vo svojom vystúpení, dovoľte, vážený pán prezident, vážení prítomní ctení priatelia, aby som uviedol niekoľko základných myšlienok vlastných pánovi prezidentovi.

Osobne chápem jeho knihy ako vyznanie, ako krédo jeho osobných a prezidentských postojov k problémom ústavnosti, štátnosti i medzinárodno-právnym vzťahom. V prejavoch, v odpovediach na otázky i knihách spravidla formuluje stále, aktuálne myšlienky, ktoré majú základ v Ústave Slovenskej republiky. V duchu tejto ústavy, jej preambuly a princípov zložil sľub prezidenta, ktorý je de constitucionne, de jure a de facto aj jeho osobným programom, sociálnou víziou viazanou vždy a vždy za každých okolností na nášho občana, na jeho občana. Veď oni ho zvolili do funkcie hlavy štátu priamou voľbou. Tento ústavný akt ho núti, ukladá mu povinnosť, ktorú on rád plní. Prácou a životom nielen v Prezidentskom paláci či medzi poslancami v parlamente, ale medzi ľuďmi v obciach, na kopaniciach, v mestách, školách, vo vedeckých inštitúciách, ale aj v nemocniciach a na takých miestach, kde ľudia odpočívajú, pretože starostlivosť o nich patrí okrem rodinných vzťahov aj samotnému štátu.

Publikácia „Dôstojný život pre všetkých“, vyjadruje témy, ktoré ho sústavne znepokojujú, o ktorých premýšľa a usiluje sa ich v rámci svojich ústavných, zákonných a ľudských možností riešiť. Treba otvorene povedať, že naša aktuálna spoločnosť má mnoho-mnoho problémov. Ekonomických, sociálnych, finančných, kultúrnych, duchovných, otvorených a zložitých problémov v zdravotníctve, školstve i v politickom systéme. Zvykneme hovoriť, že naša republika je mladá. Ale keď sa pozrieme do histórie, či už prvej Československej republiky, alebo Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ich trvanie neboli dlhodobejšie, takže aj my musíme konečne priznať, že Slovenská republika je už dospelá. Už mala pätnásť i osemnásť rokov. Pripomínam to preto, že nemôžeme sa do nekonečna vyhovárať, že sme mladí, že sme len nedávno začínali, že máme ešte detské chyby, že sme ešte v tzv. politickej puberte. Ale postupne sa zbavíme týchto vážnych štátoprávnych, ekonomických, sociálnych, kultúrnych a iných nedostatkov. Iste, musíme vidieť veci, a to chcem osobitne zdôrazniť, pretože aj prezident uplatňuje tento princíp vo svojej práci, v historickej optike a metodológii, príčinnej súvislosti. To znamená, treba vidieť racionálne, objektívne, pravdivo, v zrkadle týchto ale aj ďalších princípov a kritérií. Nová etapa existencie a vývoja Slovenskej republiky má aj tú výhodu či nevýhodu, že žije v tzv. novom svete. Novo formovanom, nanovo konfigurovanom, mocensky ambicióznom a medzinárodno-právne nedostatočne usporiadanej v Európe, a vôbec vo svete, ako planéte so všetkými geograficko-politickými, mocenskými ambíciami, politickými, sociálnymi, civilizačnými, kultúrnymi zvláštnosťami.

Nemôžem obísť aj takú vážnu problematiku, ako je pôsobenie prezidenta v medzinárodnej politike. Aj v citovanej knižke vyjadruje viaceré principiálne postoje k týmto otázkam. Keď spomeniem len, že Lisabonská zmluva priniesla mnoho otvorených otázok a problémov, tak len preto, že pán prezident viackrát poukázal na základnú myšlienku: „kto by nechcel žiť v Európskej únii usporiadanej na demokratických, humánnych, solidárnych princípoch, ktoré rešpektujú dôstojnosť človeka, prirodzeno právnu kompetenciu občana, ako nositeľa štátnej moci; človek ako vrchol stvorenstva, má prirodzené právo nielen na život a zdravie, ale na život dôstojný, ktorý mu garantuje štát svojou prosperujúcou ekonomickou politikou, garantujúcou vzdelanie, duchovný rozvoj, kultúrne potreby. Prezident nielen v tejto knihe a v poslednom období často zdôrazňuje určitú rozháranosť našej spoločnosti. Nielen politickú, ale aj mravnú. Znepokojujú ho také negatívne javy. Kriminalita, také závažné trestné činy, ako sú vraždy, lúpeže, krádeže, obmedzovanie osobnej slobody, poškodzovanie zdravia, prenasledovanie príbuzných, podvody, úplatkárstvo, klientelizmus a iné činy, ktoré patria len do kategórie amorálnosti a priestupkov.

Doba, často rozporuplná, rozmanitosť filozofie človeka, jeho kultúry, civilizácie ľudstva, rozmanité štátoprávne, politické, politologické, náboženské, svetonázorové, hodnotové, zvykové, rasové, etické a estetické záujmy, a nadto politicko-mocenské, ekonomicko-sociálne ambície vytvárajú zložitú, ťažko zvládnuteľné a definovateľné spoločenstvo sveta, Európy, a dokonca aj našej Slovenskej spoločnosti. Preto hodnotiť tento obrovský a nevystižiteľne diferencovaný aj náš národno-štátny a občiansky fenomén je náročné nielen pre názorovo rozdelených politikov, ale aj pre vedy o spoločnosti.

Každému z nás je známe, že je to realita protirečení a antagonizmov, ktoré reflektujú do každodennej politiky. To sú prirodzené, ale aj doktrinálne pestované, a rozvíjané modely, paradigmy štátneho i osobného života. A kto by mal vlastne na takéto zložité, náročné komponenty reagovať? Reagovať s nadhľadom, objektívne, nadstranícky, racionálno-emotívne a v kauzálnom reťazení mnohých komponentov nášho života, ak nie práve hlava štátu. A náš prezident sa v jednote a v záujme jednoty na prirodzených princípoch o to usiluje. Iste sa mu to vždy nedarí, pretože aj hlava štátu vstupuje do procesov, ktoré nie sú vždy dobroprajné. Prezident postupne svojou prácou ešte aj v rokoch generálneho prokurátora Českej a Slovenskej federatívnej republiky a neskôr pri tvorbe Ústavy SR a jej uvádzaní do života ako predsedu Národnej rady SR osvedčil svoj koncepčný i strategický pohľad na politiku budúcnosti samostatnej Slovenskej republiky.

Vážení priatelia,
na záver dovoľte ešte zdôrazniť, že som sa dotkol len niektorých stránok politického, ústavného, etického spôsobu myslenia pána prezidenta. Nie sú to úvahy o ňom samotnom, o jeho osobnosti, ale o jeho myslení, ktoré vyjadril v krátkosti pár slovami „Myslín národne, cítim sociálne.“ Tieto jeho slová sú aktuálne vždy, keď uvažuje o zákonoch Národnej rady SR pred ich podpísaním, tieto slová uplatňuje bez toho, aby ich stále zdôrazňoval a opakoval aj pri plnení svojich ústavných povinností a úloh. Svoju základnú myšlienku, svoje krédo vyjadruje aj v širšom kontexte, keď nezriedka povie „Chcem slúžiť štátu, slúžiť občanovi, slúžiť človeku, aby mal aj sociálne a právne istoty, aby mohol realizovať svoje právo na vzdelanie, na slobodu svedomia, na svoju náboženskú, svetonázorovú orientáciu, aby mal právo obrátiť sa na adresáta, ktorý je povinný chrániť jeho práva, nezávisle, nestranne, zákonne a spravodlivo. Mám tým na mysli nezávislý súd, ktorý je ústavne nadaný nezávislosťou. A nezávislosť súdu či sudcu, to je bonus a základné právo občana, ktorý takto má ústavné právo na istotu, že o jeho veci rozhodne súd, do rozhodovacej činnosti ktorého nemôže zasiahnuť nikto. (Ani prezident!)“