Vážení spoluobčania, aj krajania roztrúsení po svete,
som rád, že môžem – aspoň takto – vstúpiť do Vašich príbytkov: bytov, rodinných domov, chalúp. Ale aj na pracoviská v nepretržitej prevádzke, či kdekoľvek inde, kde som Vás práve zastihol. Aby som Vám dnes zavinšoval predovšetkým veľa, veľa zdravia, šťastia, i hojného božieho požehnania v Novom roku. A chcem sa Vám v tento sviatočný deň aj poďakovať. Za všetko dobré. Zvlášť za to, čo ste urobili tak, aby z toho mala osoh vaša rodina i spoločnosť zároveň. Ak niekto z Vás očakával príhovor nabitý politikou, hádkami, hašterením, ohováraním, veľmi ho sklamem. Neurobil som to ani pred pár týždňami na zasadaní Národnej rady Slovenskej republiky. Tam, a vtedy, som sa venoval našim podstatným problémom v sociálnej, ekonomickej, mravnej i medzinárodnej oblasti. Vyjadril som svoje stanoviská, a naznačil som aj isté riešenia. Dnes sa mi patrí pouvažovať spolu s vami (aspoň krátko) o inej hodnote. O vzťahu občan – rodina – štát. Hovorí sa: aká rodina, taký štát! A možno to skôr platí naopak. Teda – aký štát, taká rodina. Zoberme do úvahy podstatu jedného i druhého pohľadu, a pokúsme sa poodhaliť to zásadné, čo s nimi súvisí. Skúsenosti hovoria, že človek hľadá pravdu celý život. Lebo predstavy o živote a skutočnosť sa zvyčajne líšia až priveľmi. A hoci chceme to najlepšie, žiaľ, nedokážeme vždy urobiť toľko, aby to naozaj postačovalo. A naozaj to nedokážeme?! Nestačilo by napríklad hľadať zmier medzi tými, ktorí riadia štát, medzi politikmi, bez ohľadu na to, či sú z koalície, alebo z opozície, ľavičiari alebo pravičiari, katolíci, evanjelici, pravoslávni či židia?! V záujme dobra občana je treba hľadať všetky pozitívne cesty vo všetkých oblastiach spoločnosti. V záujme zlepšenia postavenia občana by nemali existovať bariéry! A tak by to malo byť aj v osobnom živote, každého z nás. Napokon si azda uvedomíme, že na niektoré z cieľov a predsavzatí ako jednotlivci jednoducho nestačíme. V takých chvíľach cítime, že sa musíme oprieť o silu najbližších. A tou je predovšetkým rodina. Pohovorilo sa o nej všeličo. Tak ako sa začal spochybňovať význam štátu, začali sa znehodnocovať aj funkcie rodiny. Myslím si, že rodina predstavuje oporu aj dnes. A nielen pre jednotlivca. Rodinu považujem aj v súčasnosti! za základ zdravého štátu. Spája osobné so spoločenským. Lebo najdôležitejšou skúškou spoľahlivosti rodinného zázemia je nielen jej pokoj, citová a sociálna spriaznenosť. Ale aj stálosť v takých hodnotách ako je úcta k životu, k jeho dôstojnosti, k spoločenstvu ľudí vôbec. Žiaľ, situácia v nejednej rodine nie je ľahká. Žijeme rýchlo, uponáhľane. Akoby sme nemali na seba čas. Napriek tomu – a o tom nepochybujem! – všetci chceme pre svoju rodinu to najlepšie. Osobitne v týchto sviatočných chvíľach, keď viac ako inokedy, myslíme na svojich blízkych. Hľadáme istotu. Najmä v rodine. Zvlášť deti. V prvom rade v stabilite vzťahov, ale aj v hodnotách, ktoré posilňujú pevnosť vzťahov, ich duchovno i dobré meno rodiny. Štát ich zvýraznil v takej celospoločenskej dohode, akou je naša Ústava. Jej zameraním na sociálne princípy a solidárne zásady štátnej politiky. Bez nich, bez vedomého vzťahu spoločnosti smerom k občanovi a občana k spoločnosti, by štát nemal zmysel. Najmä štát, ktorý si ctí a chráni prirodzené ľudské práva a slobody. Takýto zväzok a záväzok medzi občanom a štátom je možný len vtedy, ak je zaručený aj súlad medzi jednotlivcami a rodinami, medzi nimi a štátom. Ide mi o nadčasový význam týchto vzťahov. O obraz neopakovateľného spoločenstva, ku ktorému patríme. A to aj vtedy, keď sa k nemu obraciame chrbtom. Hoci je základom našej ľudskej, národnej i štátnej identity. Ale aj nášho práva, morálky, sociálnych vzťahov. I sprítomňovanej tradície, opierajúcej sa aj o Cyrilo-metodský odkaz. Buďme si vedomí týchto hodnôt. Osvojujme si ich a žime nimi. Sú prejavom našej mravnosti a kultúrnosti, nášho duchovna i bytia. Zúčastňujme sa na ich uplatňovaní v každodennom živote. O ich prinavrátenie do života sa usiluje celý náš starý kontinent, všetci, ktorým leží na srdci budúcnosť našej civilizácie. Zaiste, každý primeraným dielom osobnej zodpovednosti. Nijaké spoločenské postavenie nás z tejto účasti nevylučuje. Tak ako je v našej spoločnosti, v našom štáte, dôležitá každá práca, rovnako dôležitý je aj vzťah každého z nás – k nej. Štát sme si vytvorili preto, aby nám slúžil. Musí byť pre občanov podnetným a žičlivým priestorom. Mali by sme si to osobitne uvedomiť dnes, prvého januára, ktorý je aj dňom historickej udalosti – vzniku Slovenskej republiky. Tento sviatok by mal byť aj výzvou, aby sme sa v medziľudských vzťahoch posunuli o ďalší kúsok ďalej, k lepšiemu. Od neplodných škriepok – k vlastenectvu. Od ignorovania práva – k ústavnosti a zákonnosti. Od chorého koristníctva – k zdravej konkurencii. Od ľahostajnosti k ľudskému údelu – smerom k humanizmu. Od bezduchého exhibicionizmu – ku kultúrnosti. Pestujme si svoju múdrosť, múdrosť národa. Lebo v múdrosti je tvorivosť, dôstojnosť, mravnosť i krása. Priznajme poznávaniu jeden z rozhodujúcich zmyslov nášho života, našej rodiny, rodu, národa, štátu. I spoločenstva európskych štátov, s ktorými sme sa rozhodli zdieľať spoločné záujmy, zmysel spoločnej cesty i jej cieľov. Na túto spoločnú cestu Vám – vážení spoluobčania, krajania, priatelia – z celého srdca želám, aby sme rok 2007 prežili v úcte k životu, k sebe samým, v láske k blížnym a v porozumení. Aby sme počas neho nezabudli na nikoho, kto nás potrebuje. Želám Vám, aby nám rok 2007 priniesol viac spoločnej radosti zo života, ako rok minulý!
