Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na slávnostnom zasadnutí pléna Ústavného súdu, Košice 16. 4. 2007

Vážená pani predsedníčka Ústavného súdu,
vážený pán podpredseda
a členovia Ústavného súdu,
excelencie,
ctení hostia,

Slovenská republika sa pri svojom vstupe do rodiny samostatných a suverénnych štátov zapísala už prijatím svojej ústavy. Odborné kruhy, osobitne v Európskej únii, ju ocenili ako výsostne demokratickú, s atribútmi nadčasovosti, dôslednej systémovej previazanosti jej jednotlivých hláv, oddielov, ustanovení a článkov. Rovnako jej koncepciu a konštrukciu, ktorá ústavu neuzatvára pred ďalším historickým vývojom, či eventuálnymi aktuálnymi ústavnými úpravami. V súlade s tým sme za štrnásť rokov našej samostatnosti už prijali jej osem novelizačných vstupov.

Musím však podotknúť, že nie som presvedčený, či niektoré novely boli skutočne potrebné, no najmä v súlade so základmi našej ústavy z hľadiska štátnej suverenity; mám na mysli článok 7 ústavy. Osobitne si cením, že ani jediný raz sa nevstúpilo do jej preambuly, a verím, že sa toho preambula nikdy nedožije.

Ústava Slovenskej republiky a s ňou súvisiace ústavné zákony tvoria demokratický, ústavný základ právneho štátu. Tak nás vníma a hodnotí aj celý demokratický svet. Sme považovaní za zrelý a zodpovedný subjekt medzinárodného práva. Teší nás toto ocenenie, no cítime, že nás tu i tam ešte stále tlačí napríklad justičná topánka. Tým nechcem povedať, že by sme potrebovali akúsi voľnejšiu justíciu, skôr pevnejšiu, dynamickejšiu, dôslednejšie reagujúcu na agendu, ktorá sa rokmi, žiaľ, len kopí. Nenarážam tým na špeciálne nástroje súdnej moci. Častejšie ma v súčasnosti trápia, okrem iného, vzťahy medzi našim zákonodarstvom a zákonodarstvom Európskej únie.

Napríklad v takých otázkach ako je zodpovednosť europoslancov voči svojej materskej krajine; absencia dokumentu s ústavnou silou, o akú sa usilovala Zmluva o Ústave pre Európu; doposiaľ nevyriešená medzinárodná právna subjektivita Európskej únie a z nej prameniaca nejednotnosť členských krajín v medzinárodnej a bezpečnostnej politike; atď. To všetko spôsobuje, že európsky integračný proces pokrivkáva, zbytočne stráca tempo i dych. Aj preto sa k nastoleným otvoreným otázkam neustále vraciam.
Diskutujem o nich s odborníkmi na ústavné a medzinárodné právo. Riešiť tieto otázky nie je, a ani v budúcnosti nebude ľahké.
Myslím si, že najmä preto sa začína hovoriť o liečebných účinkoch času a prirodzenej generačnej výmene. Takýto prístup považujem za sebaútechu, nie rozhodnutie.

Kým sa však EÚ dopracuje k všeobecne akceptovateľnému riešeniu, mali by jej odborné tímy pracovať na nových všeobecných ustanoveniach tak, aby boli výsledkom prehodnotenia a obnovy celkového právneho fundamentu integračného procesu, najmä v úzkej nadväznosti a dôslednejšom rešpektovaní ústavného systému jednotlivých členských krajín. Ako sa ukazuje, jednotlivé členské štáty Európskej únie zápasia s rovnakými či podobnými problémami. Aj v justícii. Vývojové trendy hospodárskej kriminality, porušovania ľudských práv a občianskych slobôd, násilných trestných činov, nás zahlcujú natoľko, že súdna moc nezvláda plniť svoje zákonné povinnosti. Takýto stav ma, prirodzene, znepokojuje.

Vo svojom inauguračnom prejave som použil známy bonmot z rímskeho práva – oneskorená spravodlivosť nie spravodlivosť! Dnes ho musím rozvinúť o ďalšie, aktuálnejšie poznanie – nevymožiteľné právo nie je právo! A nenarážam tým na svoje osobné, občianske skúsenosti. Hovorím za tých, čo sa na mňa obrátili listami či príbehmi, ktoré som si vypočul počas mojich oficiálnych i neoficiálnych ciest po všetkých kútoch Slovenska.

Vážené slávnostné zhromaždenie,
stáva sa aj to, že občan konal v rozpore so zákonom, hoci tak konať nechcel. Príčinou je nízky stupeň právneho vedomia spoločnosti, právna nevedomosť občana. Časté úpravy a prudký nárast zákonov, s nimi súvisiacich vykonávacích predpisov, vyhlášok a nariadení doslova zaplavujú náš právny systém.

Mimochodom: Národná rada Slovenskej republiky prijala k dnešnému dňu – podľa údajov Zbierky zákonov – 1 638 zákonov. Ak k tomu prirátame nápor právne záväzných aktov – nariadení, smerníc a rozhodnutí Európskej únie (podľa odboru aproximácie práva úradu vlády ich v rokoch 1993 až 2007 prijala takmer 55 000!; momentálne je z nich platných vyše 16 000!), vynára sa pred nami pomerne ponurý obraz.

Takto prudko kopené zákony a zákonné normy sa stávajú dvojsečné. Hoci vždy čosi riešia, nepomáhajú spoločnosti tak, ako to od nich očakáva. Nečudujem sa preto kritike, že náš právny systém sa stáva neprehľadný. A nielen pre bežného občana, ale aj pre nejedného právne vzdelaného odborníka. Ak nebudeme riešiť tento stav, môže sa stať, že sa náš občan jedného dňa nezaobíde bez osobného právneho poradcu a psychoanalytika. Takýto vývoj spoločnosti je pre nás neprijateľný. Zmeniť tento vývoj môžeme len vtedy, ak dokážeme pozdvihnúť morálku, kultúrnosť, vzdelanosť, praktický humanizmus a právne vedomie v duchu Ústavy Slovenskej republiky. A tu máme všetci, bez výnimky, značné podlžnosti. Neprišiel som medzi vás preto, aby som tu na vás vysypal kopu nepríjemností, s ktorými zápasí naša spoločnosť. Dobre ich poznáte. Nepochybujem o tom, že rovnako dobre poznáte aj pozitíva, ktoré sme počas transformácie spoločnosti dosiahli. Sú neodškriepiteľné.

Prišiel som medzi vás preto, aby som vás podporil, povzbudil vo vašej mimoriadne náročnej práci. Vaše rozhodnutia majú významný dosah na celkový stav ústavnosti nášho štátu, na vývoj diskusie, ktorá sa odohráva v slovenskej právnickej obci, na dôveru občanov v súdnu moc, na dobré meno nášho štátu v zahraničí.

Vážené slávnostné zhromaždenie,
nepatrím medzi obdivovateľov štatistík. Pristupujem k ním s istou zdržanlivosťou, no i rešpektom zároveň. Podľa Elektronického registra podaní Ústavného súdu Slovenskej republiky bol celkový počet podaní od roku 1993 – 17 833! Závratné číslo. Vypovedá najmä o tom, akoby naši občania považovali Ústavný súd za ďalšiu odvolaciu inštanciu. Ale aj o tom, že občania majú pocit, že sa nedovolali „svojho“ na súdnych a iných štátnych orgánoch.

Počet podaní, v ktorých je namietaný nesúlad zákona s ústavou alebo medzinárodnými dohovormi bol 246. Z toho je skončených 224, pričom v 51 prípadoch vyslovil ústavný súd nesúlad. Som naklonený diskusii o otázke, či všetka agenda, ktorá má síce svoj základ v ústave a v zákone, patrí vôbec na ústavný súd. (Mám na mysli napríklad také podania, ako sú volebné a podobné sťažnosti.)
Zaujímavý jej aj pohľad do Štrasburgu. Ak sú údaje, ktoré som dostal, spoľahlivé, potom naši občania len od 1. novembra 1998 podali do Štrasburgu takmer 4 000 sťažností. Z toho súd odmietol iba dve pätiny. Podľa informácií z Kancelárie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva: od roku 1993 bolo v konaní proti Slovenskej republike vynesených celkom 128 rozsudkov, z toho vyše 100 v neprospech Slovenskej republiky. K 1. januáru 2007 bolo nerozhodnutých 1 307 sťažností. Zo strohej reči čísel vyplýva, že Európsky súd pre ľudské práva požíva vysokú dôveru našich občanov. Ale aj to, že Štrasburg nie je v konaní až taký promptný ako by sme očakávali. Samozrejme, to nemení dôvod povážlivého počtu podaní našich občanov do Štrasburgu. Mimochodom, zo štatistického pohľadu nie je na tom Slovensko až tak zle. Sú aj nespokojnejšie krajiny, resp. ich občania. V súvislosti s tým všetkým, čo som uviedol, má naše súdnictvo rozhodujúcu prácu ešte len pred sebou. Vrátane ústavného súdu.

Vážení sudcovia ústavného súdu,
uvedomujem si vašu pozíciu, viem, že nie je ľahká. Máte pred sebou veľa rozrobených, nedokončených vecí. Ale neprišli ste z cudzieho sveta, sami najlepšie viete, že život je predovšetkým o riešení problémov. Želám vám, aby ste nepodľahli ich presile. Už prvé mesiace Ústavného súdu Slovenskej republiky s novým vedením a v novom zložení signalizujú, že ste sa pustili do práce s patričnou razanciou a dynamikou. Verím, že v súčinnosti s odbornosťou budete prijímať rozhodnutia, vykladať ústavu a ústavné zákony tak, aby ste obstáli pred verejnosťou i pred sebou.

Historicky vzaté, sudcovské taláre a insígnie deklarujú súdnu moc ako nositeľa ochrany pravdy, spravodlivosti a právnej istoty na báze Ústavy Slovenskej republiky. Pritom však nezabúdajme, že pod talárom bije ľudské srdce ako symbol ľudskej podstaty sudcu. Sudcu, ktorému občania chcú dôverovať, veriť. Cez ktorého sa spoliehajú na víťazstvo ústavnosti, zákonnosti a tým aj pravdy.
Aby poslednou inštanciou, útočišťom nášho občana nebol súd v Štrasburgu, ale sudcovská spravodlivosť v rukách jeho vlastného štátu.

Želám vám úspechy, ktoré potvrdia
- vysokú úroveň slovenskej jurisdikcie
- vo všeobecnosti: profesionálne i laicky zaslúžené uznanie
- slovami ústavy povedané: aj demokraciu moci občanov.