Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča v Štátnej moldavskej univerzite pri príležitosti udelenia titulu Doctor honoris causa Moldavská republika, Kišinev 21. 6. 2007

Vážený pán rektor,
vážení páni dekani,
excelencie,
dámy a páni!

Je mi cťou, že som mohol prevziať čestný titul Doctor Honoris Causa od vedenia univerzity, ktorá v októbri minulého roka oslávila svoje okrúhle jubileum – 60. výročie od založenia. Vážim si ho aj preto, že mnohí vaši absolventi dosiahli a dosahujú pozoruhodné úspechy na medzinárodnej úrovni. Je to dôkaz, že univerzity mladé vekom i duchom môžu neraz dokázať aspoň toľko, ako vzdelávacie inštitúcie pýšiace sa stáročnou existenciou.

Vážené dámy, vážení páni!
Keď som zvažoval, čím sa vám prihovoriť, dospel som k rozhodnutiu, že vás oboznámim s tŕnistou cestou, ktorou muselo prejsť donedávna len málo známe, neuznávané Slovensko. Tú tŕnistú cestu podstúpilo aj preto, aby sa mohlo integrovať do európskych a euroatlantických štruktúr. Netušiac, že vďaka tejto obeti sa dostane na pozíciu ekonomického lídra krajín Strednej Európy. Áno, bola to doslova tŕnistá cesta. Lebo na rozdiel od iných krajín, nám veru nikto nič neodpustil. Všetko sme si museli doslova vydrieť namáhavou prácou a odriekaním sa. A verte mi, reformy mali tvrdý dopad najmä na sociálnu oblasť. Ale naši občania prešli touto skúškou odolnosti – neraz so zaťatými zubami – lebo veľmi, veľmi túžili po lepšom živote.

Slovensko je geograficky súčasťou Strednej Európy. Ale geopoliticky, podobne ako Moldavsko, bolo 50 rokov akoby vytrhnuté zo svojho prirodzeného historického, kultúrneho a hospodárskeho prostredia.

Náš návrat nebol jednoduchý, a už vôbec nie ľahký. Dosiahli sme síce pokojný rozchod s Českou republikou a od 1. januára 1993 sme začali žiť v samostatnej Slovenskej republike. Lenže potom nám trvalo viac ako desaťročie, kým sme sa opäť etablovali do svojho prirodzeného prostredia.

Nie vždy boli naše zámery správne pochopené a nie vždy boli naše činy v súlade s predstavami tých, medzi ktorých sme sa chceli dostať: Európska únia a Severoatlantická aliancia. Musím povedať, že nie všetky informácie o nás boli presné, ba niekedy boli doslova nežičlivé. Uberalo nám to z entuziazmu i zo síl. Na podobný zápas sa pripravte aj vy.

Slovenská republika musela vynaložiť mimoriadne úsilie, aby vyriešila svoje problémy a dobehla zameškané, aby presvedčila svojich terajších spojencov, že to s reformami myslí vážne a mieni ich realizovať do dôsledkov. Dôležité však je, že vlády pokračovali v kurze, ktorého cieľom bolo – urýchlene realizovať potrebné reformy. Nebránili sme sa im. Vedeli sme, že reformy, do ktorých nás tlačili naši terajší spojenci, Slovensko potrebuje. Potrebovali sme ich aj bez ohľadu na vstup do EÚ. Cítili sme, že by nám mohli priniesť ekonomický úspech, zlepšiť život našich ľudí.

Príkladom nového kurzu je daňová reforma, v rámci ktorej sme od januára 2004 zaviedli rovnú 19 % daň z príjmu právnických a fyzických osôb. Ale aj jednotnú 19 % daň z pridanej hodnoty. Tým sa celý daňový systém podstatne zjednodušil. Následne sme uskutočnili reformu sociálneho zabezpečenia a nemocenského poistenia. Rozbehli sme reformy v oblasti zdravotnej starostlivosti a školstva. Samozrejme, nie všetky sa stretli s pochopením, mnohé sme museli upraviť a s viacerými zápasíme dodnes. Pre pokrok bol podstatný konsenzus všetkých významných politických síl, ktorý nasmeroval Slovensko do európskych integračných zoskupení. Toto smerovanie sa významnou mierou opieralo aj o občiansku podporu.

Samotné reformy neboli jediným predpokladom nášho úspechu. Vstup do Európskej únie poskytol garancie zahraničným investorom, zvýšil sa ich záujem o Slovensko a prišli aj prvé významné úspechy zahraničných investorov. Podnikateľský úspech takých renomovaných firiem ako sú Volskwagen a Siemens, sa stal príkladom, ktorý pritiahol nasledovníkov.

Vzhľadom na realizované reformy a nové podmienky, ale aj relatívne lacnú, no zároveň kvalifikovanú pracovnú silu, sa Slovensko stalo atraktívnou cieľovou stanicou pre početné zahraničné investície. Čo nám to prinieslo v sumáre? Slovensko už dlhodobo vykazuje vysoký ekonomický rast v rozpätí 8 až 10 %. Evidujeme značný rast priemyselnej výroby. Predovšetkým zásluhou produkcie automobilového priemyslu. Po prechode na plný výkon v automobilkách KIA a Peugeot-Citroën sa Slovensko (možno už tento rok!) stane najväčším výrobcom automobilov na svete v prepočte na jedného obyvateľa.

Predpokladáme, že k 1. januáru 2008 vstúpime do Schengenského priestoru, čím sa ešte viacej zjednoduší pohyb osôb a tovarov po celej Európskej únii. A od 1. januára 2009 by sme mali prejsť ako prvá krajina Vyšehradskej skupiny na jednotnú európsku menu. Tým bude zavŕšená podstatná časť našich integračných snáh.

Slovensku rastie sebavedomie. A má prečo. Permanentne postupuje vyššie a vyššie v rebríčkoch hodnotiacich životnú úroveň a podmienky podnikateľského prostredia. V určitých oblastiach predbiehame aj našich susedov, za ktorými sme ešte pred desiatimi rokmi výrazne zaostávali. Stabilitu, výhody a perspektívnosť Slovenska potvrdzujú aj hodnotenia od renomovaných svetových ratingových spoločností.

Pre mňa je podstatné, že Slovensko sa aj napriek úspechu nezahľadelo do seba. Cíti, že by s reformami mohlo a malo pomôcť svojim priateľom. Priestor mu otvorila aj Európska susedská politika zameraná na harmonizáciu sociálnych, politických a hospodárskych systémov spriatelených krajín. Jednou z nich je aj Moldavská republika. V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť jeden nezanedbateľný fakt. Partnerstvo v Európskej susedskej politike môže postupne vyústiť do začiatku prístupových rokovaní, ak partnerská krajina dosiahne požadovaný stupeň rozvoja. Odhodlanie Moldavska pokračovať v proeurópskom kurze vníma veľmi pozitívne aj Slovensko. A tomuto vášmu kurzu vyjadruje svoju plnú podporu, ponúka vám príslušnú pomoc i svoje skúsenosti z integračného procesu.

Spolu s posilňovaním nášho ekonomického postavenia stúpa aj naša prestíž v medzinárodnej politike. Získavame pozíciu aktívneho hráča na medzinárodnej scéne, pričom naše členstvo v EÚ a NATO nie je prekážkou pre uplatňovanie vlastnej vyváženej zahraničnej politiky. Dokladom takejto politiky je fakt, že prezidenti Spojených štátov a Ruskej federácie si za miesto svojho summitu vo februári 2005 zvolili Bratislavu, hlavné mesto Slovenska.

Vážení predstavitelia univerzity,
vzácni hostitelia a hostia,
priatelia!
Priblížil som vám krajinu môjho srdca. Keď som vám však rozprával o Slovensku, myslel som aj na vás. Viedla ma k tomu podobnosť Slovenska a Moldavska. Ako som už povedal – v mnohom. Najmä podobnosť osudu je podnetná pre zamyslenie, porovnávanie i inšpiráciu. Som presvedčený, že aj vaša krajina má rovnaký potenciál na dynamický rast, aký sme mali my pred 10, 15 rokmi.

Želám si, aby vám výsledok vášho snaženia priniesol rovnaký úspech, aký dosahuje v tomto období moje Slovensko.

Ešte raz vám ďakujem za prejavenú poctu a pozornosť.