Vystúpenie prezidenta SR Ivana Gašparoviča na konferencii venovanej Alexandrovi Dubčekovi, Viedeň 16. 9. 2008

Vážený pán prezident,
vzácni hostia,
dámy, páni.

Privítal som myšlienku o zorganizovaní dnešného večera spomienok na politika a osobnosť európskeho i svetového formátu, na Alexandra Dubčeka. Keďže som obdivovateľom reforiem tohto muža, ktorý sa nezmazateľne zapísal do slovenskej i európskej histórie, považujem si za česť na dnešnom spomienkovom večere – tu medzi Vami - vystúpiť.

Alexander Dubček sa narodil v dome patriacom evanjelickej farnosti v Uhrovci. V tom istom dome, v ktorom sa pred niečo viac ako sto rokmi pred ním narodil Ľudovít Štúr, slovenský národovec a duchovný otec obrodeneckých myšlienok a snáh slovenského národa. Bola to náhoda alebo osud, ktorý predurčil budúcu životnú púť Alexandrovi Dubčekovi? Alebo to boli skôr zážitky z rodinného prostredia, ktoré ho sprevádzali počas putovania svojich rodičov za prácou, i za hľadaním spravodlivého sveta? Jedno je isté – myšlienky o potrebe existencie sveta spravodlivého rovnakým dielom pre všetkých – vzklíčili a formovali sa pod vplyvom osobne prežitých a často krutých skutočností, tak hlboko zasahujúcich do osudu najbližších rodinných príbuzných.

Rok 1968 sa zapísal do histórie ako rok, ktorý otriasol svetom. Zrejme to spôsobil prirodzený vývoj spoločnosti, keď dospievajúca a dozrievajúca povojnová generácia, poznamenaná následkami vojny, studenou vojnou a vzájomnou neznášanlivosťou v nespravodlivo rozdelenom svete, si predsavzala zmeniť svet. Ani Československo sa tejto vlne prinášajúcej túžbu po slobode, voľnosti a mieri, nemohlo vyhnúť. Mládež otvorene prejavovala svoju nevôľu, žiadala politickú pluralitu a slobodný prístup k svetovej kultúre a informáciám, aby sa napríklad prestalo rušiť vysielanie svetových rádií.

Osoba vtedajšieho politického „dvojjediného“ vládcu Antonína Novotného, prezidenta a zároveň straníckeho vodcu, verného vyznávača diktatúry, neznášajúceho Slovensko a Slovákov, začala byť pre mnohých neprijateľná. A vtom sa dostane do popredia politickej scény slovenský politik Alexander Dubček, ktorý veľmi citlivo, ale z hlbokého presvedčenia, uplatňuje oprávnené nároky Slovákov na rovnocenné zaobchádzanie v spoločnom štáte. Politik, ktorý vie osloviť ľudí jednoduchou priamou rečou, ktorý zostúpi z piedestálu nedotknuteľnosti, diskutuje s občanmi o ich problémoch, podá si s nimi ruku. Radoví občania, ktorí nad politikou už dávno mávli rukou, si uvedomujú, že politika je predsa vec verejná, ku ktorej majú čo povedať.

A je tu politik, ktorý ich počúva a rozumie im! Uznanie sa mu dostáva aj spoza hraníc. Bolo napríklad známe, že s vtedajším predsedom rakúskej Strany sociálnej demokracie a neskorším kancelárom Brunom Kreiskym zdieľajú ideály takmer totožné. Vítajú diskusiu, odmietajú slepú disciplínu a diktát, pozorne načúvajú, odpovedajú s patričnou úctou na otázky ľudí zdola.

Stará politická garnitúra stráca pôdu pod nohami, má veľa dôvodov, prečo nenávidieť a báť sa Dubčeka. Ako sám Alexander Dubček vo svojich spomienkach uviedol, neznášanlivosť medzi ním a prezidentom Novotným prerástla do otvoreného konfliktu. Dubček ako člen komisie vyšetrujúcej politické zločiny päťdesiatych rokov poznal vinníkov zneužívania štátnej moci a jeho kruté následky. Preto bol tvrdým zástancom ich odstránenia z politickej scény a odvážil sa mať svoj názor na rehabilitáciu obetí politiky päťdesiatych rokov. Dubček sa nebál vystúpiť proti svojmu straníckemu šéfovi za zlé zaobchádzanie so Slovenskom, nebál sa obhajovať záujmy Slovenska a Slovákov ani po tom, ako ho obvinili jeho stranícki kolegovia z „nacionálnej úchylky“.

Bolo iba otázkou času, kedy sa udejú zásadné personálne zmeny na politickej scéne. Po odchode skompromitovaného politika Novotného z politickej scény, prevzal vedenie strany Alexander Dubček.

Osnovateľ „Bratislavskej jari“ zaujal svoje miesto vo vrcholovej politike a priniesol tak do Prahy predzvesť budúceho hnutia známeho ako „Pražská jar“. Počas jedného zo stretnutí so študentmi na ich otázku: „A kde sú záruky, že sa staré časy už nevrátia?“ Dubček odpovedal: „Vy ste tou zárukou. Vy, mládež.“

Keď sa Alexander Dubček objavil na scéne vysokej politiky, verejnosť ho vnímala ako nenápadného, nevýrazného politika. Málokto by mu bol predpovedal slávu a obľúbenosť u verejnosti, s akou sa politici tých čias málokedy stretali.

Spomínam si, ako si jeden z vtedajších vysokých politikov sťažoval, že mládež „si vylepuje na steny svojich izieb všelijaké pochybné idoly“ majúc na mysli dlhovlasých a neupravených umelcov, a nie tváre politikov. Lenže – Dubček túto bariéru prelomil! Bol jedným z tých, ktorého tvár vyžarujúca úsmev a pokoj v čase, keď bolo veľmi ťažko nájsť dôvod na úsmev, našla miesto v každom výklade, verejnom priestore, takmer v každej domácnosti!

Jar zavítala do Československa a priniesla nové nádeje. Dubčekove chápanie demokracie „nielen ako možnosť povedať si slobodne svoj názor, ale aj rešpektovať a vedieť narábať s názormi iných“, dostalo novú, širokú všeľudovú dimenziu.

Smerovanie politiky nabralo nový kurz. Československo, Európa i svet s obdivom hľadeli na človeka, ktorému sa podarilo vytvoriť obraz budúcnosti socializmu s ľudskou tvárou. Eufóriu a radosť z nového však prekazil príchod tankov a vojakov počas letnej noci 20. augusta 1968. Vyvolali strach, obavy o budúcnosť, zmarené nádeje. Demokracia sa dostala do umelého spánku na ďalších dvadsať rokov.

Dnes môžeme spokojne povedať, že Dubček predbehol vývoj v Európe o celých dvadsať rokov. Gorbačovova „perestrojka“ pomohla rozvinúť Dubčekovo dielo v spoločnom európskom dome. Na európsku pôdu – do Európskeho parlamentu vkročil Alexander Dubček skôr, ako sa jeho milovaná vlasť stala legitímnym členom.

Európsky parlament vyznamenal v roku 1989 Alexandra Dubčeka cenou Andreja Sacharova, ako iniciátora obnovy v bývalom východnom bloku a ako vplyvnú postavu reformného hnutia "Pražská jar". Andrej Sacharov v prejave pri tejto príležitosti nazval Alexandra Dubčeka „jedným z nositeľov nádeje aj pre sovietskych disidentov v ich dlhoročnom boji za glasnosť" a Dubček vyjadril želanie, aby "prostredníctvom Pražskej jari v roku 1990 a v ďalších rokoch zaznela veľká Symfónia spoločného európskeho ducha". Slovensko, Európa i svet sú právom hrdí na Alexandra Dubčeka, univerzita v Bologni, Madride, Washingtone, Bruseli, Dubline i Bratislave ocenila jeho historický prínos udelením čestného doktorátu.

Chcel by som, vážený pán prezident, Vaším prostredníctvom poďakovať všetkým občanom Vašej krajiny, ktorí v ťažkom období otvorili svoje brány a srdcia Slovákom, hľadajúcim vo Vašej krajine mier a slobodu. Chcem sa Vám osobne poďakovať za to, že ste svojou prítomnosťou v Bratislave umocnili dôstojnosť chvíle pripomenutia si zásluh Alexandra Dubčeka v období spred štyridsiatich rokov.

Vážený pán prezident, vzácny kolega a priateľ, dovoľte mi na záver citovať Vaše slová: „Dubček dal celej Európe nádej“. Ja len dodám – a my mu za to ďakujeme.