Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča pri vymenovaní rektorov vysokých škôl, Bratislava 22. 1. 2007

Vážený pán podpredseda vlády a minister školstva SR,
vážený pán predseda rady Vysokých škôl,
vážený pán viceprezident Konferencie rektorov Slovenska,
ctené dámy, vážení páni,

dovoľte mi, aby som vás pozdravil, a aby som Vám, vážené magnificencie, ako prvý zablahoželal k vymenovaniu do funkcií.
Rektora Univerzity Komenského v Bratislave, Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, Ekonomickej univerzity v Bratislave, Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, Trnavskej univerzity v Trnave, Univerzity veterinárneho lekárstva v Košiciach, Akadémie Policajného zboru v Bratislave, Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave a Vysokej školy bezpečnostného manažérstva v Košiciach.
Nepochybujem, že vymenovanie stáť na čele uvedených univerzít a vysokých škôl, prijímate ako poctu. V profesijnom živote vysokoškolského pedagóga je funkcia rektora – podľa môjho názoru – najvyšším uznaním jeho pedagogických a ľudských, osobnostných daností a kvalít. No je to aj mimoriadna životná skúška správnosti. Skúška z ľudskej i pedagogickej dôstojnosti, príkladnosti, citlivosti, no najmä aj riešiť v súčasnej dobe riešiť aj veci, ktoré sa zdajú takmer neriešiteľné.
S pozíciou rektora beriete na seba nesmierne náročné bremeno zodpovednosti a starostí. Naše vysoké školstvo ich nemá málo. Často sa borí s problémami, ktoré mali byť už dávno vyriešené. No keď sa tak na vás pozerám , pri pohľade na vás, hrdých a odhodlaných mužov, cítim, že mi chcete povedať – že ste preto v týchto funkciách, že tieto problémy chcete riešiť. Práve s týmto pocitom sa obraciam na vás, vážení páni rektori, s vierou vo vaše schopnosti. V to, že váš vklad do rozvoja nášho vysokého školstva bude kvitovať nielen akademická obec, ale celá spoločnosť.
Žijeme čas plný rozporov a protirečení. Začalo sa nám dariť v ekonomike, v zahraničnej politike. No život nám stále znepríjemňujú medziľudské vzťahy, rozbujnená byrokracia, agresivita až brutalita, neúmerné sociálne rozdiely, podceňovanie vysoko odbornej a poctivej práce, a mohol by som hovoriť aj ďalej. Žiaľ, nedoceňujeme ani našu intelektuálnu elitu. Uteká nám do zahraničia, ktoré si ju váži. Dôvody sú všeobecne známe. No tvárime sa tak, akoby bolo všetko v poriadku. A nie je. Chýbajú nám. Vo vede i na vysokých školách.
Vzdelanosť a kultúrnosť podraželi. Zato máme nadbytok bezhlavosti, podráždenosti, závisti, ubližovania. Musíme to zmeniť. Už pridlho hľadáme ten správny kľúč, aby sme našim ľuďom otvorili oči. Musíme im ukázať, prečo má vzdelanosť a kultúrnosť pre malé národy nezastupiteľný význam, prečo a ako súvisí s dôstojnosťou života, prečo je považovaná za ekonomický i etický imperatív našej doby.
Aj na našich univerzitách a vysokých školách sa hľadajú cesty k dôstojnosti života, zmysel nových generácií. Aj keď to tak nevyzerá, najmä na akademickej pôde sa diskutuje o živote, koncipuje sa budúcnosť.
V poslednom období pribudli na Slovensku nové vysoké školy. Sporíme sa o tom, či nie zbytočne. Hovorí sa však najmä o počtoch. Ale o veľkosti ľudského mozgu nehovoríme v súvislosti s veľkosťou ľudského tela, ale len a len v súvislosti s jeho kvalitou. Kvalita je rozhodujúci ukazovateľ úspešnosti, o ktorý by sme mali spoločne zabojovať. A to neodkladne. Inak nám budú vystavovať vysvedčenia nedovzdelaní absolventi. Ale to už bude naše vysvedčenie, vysvedčenie celej našej spoločnosti.

Ak som povedal, že v súvislosti so vzdelávaním a výchovou musíme konať neodkladne, neznamená to, že máme konať neuvážene, necitlivo, bezohľadne. Práve naopak. Pripomínam, že predchádzajúce vlády pripravili viacero projektov národného vzdelávacieho systému. Ale všetky zostali len na papieri. Možno preto, že neboli uchopené ako systém celoživotného vzdelávania. Život však ukazuje, že bez takéhoto prístupu, bez široko koncipovaného systému Slovensko v celosvetovo vyostrenom konkurenčnom boji neobstojí.
Osobne ma trápi aj taká, na prvý pohľad maličkosť, akou je hrdosť na alma mater. Vytratila sa. No nielen zo strany absolventov. Ani naše univerzity a vysoké školy nejavia záujem o nich. Len výnimočne vedia o ich úspešnosti v praxi. A pritom uplatnenie v praxi je jediným reálnym kritériom poskytovaného vzdelania. Tie ostatné sú užitočné, priam nevyhnutné, ale len a len pomocné.
Preto vítam všetky rozhodnutia smerujúce k sebareflexii nášho vzdelávacieho systému. I dôsledné uplatňovanie poznatkov, ktoré nám prináša. Konečne však musíme prejsť od slov k činom. Akékoľvek zadrhávanie, prestupovanie na mieste, je vodou na mlyn našim neprajníkom. Potrebujeme vzdelaných ľudí, osobnosti, ktoré dokážu svojím intelektom osloviť celé Slovensko, ukázať mu, že vzdelanosť sa rovná celoživotnému úspechu.

Vážení páni rektori,

vyhol som sa konkrétnym problémom, s ktorými zápasia vaše univerzity a vysoké školy. Tie som si ponechal na naše osobné stretnutia. S viacerými z vás som ich už absolvoval. I niekoľkokrát. Chcem vám povedať, že dvere ku mne máte otvorené. Osud vzdelanosti a kultúrnosti našich ľudí patrí medzi priority môjho programu.
Želám vám, aby vám pri výkone vašej mimoriadne náročnej práce slúžilo zdravie, aby ste sa tešili z výsledkov vašich pedagógov i z úspešnosti vašich absolventov, aby vám žičilo vaše pracovné i rodinné prostredie. Ešte raz vám gratulujem k vášmu vymenovaniu za rektorov, a ďakujem vám za pozornosť, ktorú ste mi venovali.