Prejav prezidenta SR Ivana Gašparoviča na Slávnosti svätého Cyrila a svätého Metoda, Devín 5. 7. 2008

Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán predseda vlády,
Vaša eminencia kardinál Korec,
ctené slávnostné zhromaždenie,
milé deti a mládež,
drahí spoluobčania.

Niet národa, ani štátu, ktorý by nemal hlboko vo svojej pamäti a srdci zapísané kľúčové mená a činy, určujúce jeho osudy. Svoju cestu dejinami. Tak vlastnými, ako aj dejinami zviazanými s národmi nášho kontinentu – teda Európy.

Pre náš štát i slovenský národ je jedným z kľúčových pojmov našich dejín Veľká Morava. A v nej sú nosnými menami, okrem vládcov, aj dve nadovšetko vzácne osobnosti – Cyril a Metod.

Tu, na starobylom Devíne, si ich misiu pripomínali celé generácie našich predkov. Tu si týchto veľkých mužov pripomíname aj my. Sú to v každom prípade osobnosti, čo nás vyviedli z tmy historických náhod do sveta vedomého poznania. V oblasti viery, práva, morálky, spravovania vecí verejných a kultúry. Obrodili náš národ darom nesmiernej hodnoty – písaným slovom. Čo nebolo v čase ich príchodu na naše územie ani jednoduché, ani samozrejmé. Tak ako to v rámci vtedajšej celoeurópskej spisby vyjadruje jedinečná literárna pamiatka Proglas varovnými slovami: „Lebo sú bez kníh nahé všetky národy!“

Ich odkaz, ktorý formoval a utváral naše historické vedomie, teda aj našu cestu k prítomnosti, mal by byť pre nás záväzný. Lebo bol a je mimoriadne závažný. Veď napokon obaja títo muži sa stali spolupatrónmi Európy. Sú teda, okrem iného, potvrdením nášho legitímneho práva hlásiť sa k širokej rodine rovnoprávnych štátov. K tej, v ktorej sme dnes spolu s nimi – nositeľmi najzákladnejších kultúrnych hodnôt a tradícií starého kontinentu.

Veď vo vtedajšej Európe by sme márne hľadali taký vážny a významný duchovný čin, akým bol dar písaného jazyka. O jeho veľkosti, zmysle a vyspelosti svedčí fakt, že pápež ho uznal za oficiálny jazyk liturgie. Za schopný slovom a písmom priblížiť sa dovtedy dominujúcej reči Evanjelií, ktorou bola hebrejčina, gréčtina a latinčina. Sloveni alebo Starí Slováci, zaradili sa tak k národom, schopným vlastným jazykom vyjadriť najzákladnejšie diela vtedajšieho ducha. A sprostredkovať ich sebe, ale aj iným vetvám Slovanov. Bol to skutočne dar nesmiernej ceny. Prostredníctvom jazyka začala sa stavať duchovná katedrála národa. Nielen v oblasti bohoslužieb, ale aj vo veciach štátu, práva, kultúry a vzdelávania.

Čas pôsobenia oboch vierozvestov nebol dlhý. Do vedomia nášho národa sa však premieta ako hlboká a úrodná brázda. Vinie sa celými našimi dejinami. Ich odkaz bol najvýznamnejším faktorom, ktorý prebúdzal našu prirodzenú a legitímnu túžbu po naplnení vlastnej štátnosti a samostatnosti. Na túto tradíciu závažnosti písaného slova nadväzovali naši najväčší muži literárnej kultúry: Kollár, Bernolák Fándly, Hollý, Radlinský a ďalší, i generácia Štúrovcov, ktorá si ju vedome pripomínala, tak ako my dnes, tu na Devíne.

Táto životodarná a štátotvorná duchovná miazga našej identity je prítomná v našej kultúre a literatúre dodnes. Tak ako sú v nás prítomní s veľkými mužmi kultúry a literatúry ich politickí súputníci: Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, neskôr Štefánik, Hlinka a Rázus, i ďalší. Politici a muži duchovne činní na utváraní Československých republík v rôznych podobách, tiež na Samostatnej cirkevnej provincii. Doviedli nás až po vytvorenie našej súčasnej štátnosti s modernou slovenskou ústavou.

Bez vedomia koreňov, z ktorých sa zrodila naša kultúra, sotva by vznikli podmienky a politické podnety, ktorými sa národ z roviny utláčaného politického objektu zmenil na plnohodnotný subjekt!

S týmto vedomím stojíme hrdo na Devíne aj dnes. Aby sme si ako národný a ústavný sľub obnovili zdroje vlastných mravných, kultúrnych a politických podstát. Bez nich by sme boli oveľa chudobnejší; sú najvyššou pridanou hodnou, ktorú sme zdedili po našich predkoch. Budú vždy našou politickou a kultúrnou hrivnou, ktorú sme povinní ctiť a ďalej zhodnocovať. Tak ako nám to pripomína preambula našej Ústavy, v ktorej majú svätí Cyril a Metod svoje výsostné miesto.