Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na vymenovaní profesorov vysokých škôl, Bratislava 24. 1. 2011

Vážený pán minister školstva,
vážený pán predseda výboru NR SR pre vzdelanie, vedu, mládež a šport,
vážený pán predseda Slovenskej rektorskej konferencie,
vážený pán predseda Rady vysokých škôl,
ctené dámy, vážení páni, pani profesorky, páni profesori!

Dnešný deň spolu s Vami vnímam ako slávnostný.

Získaním najvyššieho verejného, celospoločenského uznania vašej pedagogickej a vedeckej práce “profesor“ – aj významný.

Vedno s ním - týmto ocenením - ste však prevzali aj vyššiu mieru zodpovednosti za kvalitu nášho vysokoškolského vzdelávania. Výsledky vašej doterajšej práce majú byť základným predpokladom, že sa vyrovnáte s novými nárokmi, že očakávania, ktoré do vás vkladá celá naša spoločnosť, naplníte.

Ak ste sa ešte včera – a som presvedčený, že zodpovedne prebíjali úskaliami vašej špecializácie, od zajtra vás čaká ešte väčšia zodpovednosť vo vzdelávacom procese spolu s možno nie vždy ideálnymi podmienkami. Z jednej strany bude na vás tlačiť úroveň vzdelávacieho procesu a z druhej možnosti, podmienky na vašej škole. Nutnosť zlepšovať ich, najmä však obsahovú náplň vzdelávania budete musieť nástojčivejšie požadovať aj od iných. Gro tohto zápasu však budete musieť zvládať najmä vlastnými silami. Budú to od vás očakávať predovšetkým vaši študenti.

Verím, že aj v ďalších rokoch potvrdíte svoj kredit, budete príkladom pedagogickej a vedeckej práce.

Vážené slávnostné zhromaždenie,
všetci vieme, že nie všetko, čo je užitočné pre spoločnosť, musí byť príjemné pre každého občana. Dokladom tohto poznania sú aj výsledky ekonomických reforiem, ktoré sme začali robiť začiatkom nového tisícročia. Poučili sme sa na nich a to, že rozvážne konať má väčší dosah, než dobrý úmysel.

Museli sme urobiť korekcie, rozbehli sme aj sociálne reformy. Občan začal získavať pocit, že sa mu dýcha ľahšie. Prišla však svetová hospodárska kríza. Nepriazeň, ktorou vstúpila aj do nášho života, nás núti konať vo veciach verejného záujmu obozretnejšie, cítime väčší tlak na osobnú zodpovednosť.

A hoci naši občania dokážu pomerne pokojne prijímať nevyhnutné veci spoločenského systému, ktorý sme si zvolili, z rozhovorov s nimi, i zo záplavy listov, ktoré dostávam, je evidentné, že nie sú spokojní s dosiahnutou životnou úrovňou. Preto je legitímne pýtať sa: ako ďalej?

Odpovedať sa dá na rôznej úrovni poznania. Od laickej až po vedeckú. Najmä odborne fundované odpovede by mali byť inšpiráciou pre nás a pre náš život.

Musím však ako prezident republiky pripomenúť, že ani podnetné teoretické závery, zapracované do zákonných noriem, nesmú byť v rozpore s ústavou nášho štátu. Povedané jednoznačne: dodržiavanie hodnotového systému a obsahu Ústavy Slovenskej republiky je garanciou, že nekonáme v rozpore s právnym štátom, že pracujeme na pozitívnom rozvoji spoločnosti, na posilňovaní sociálnych istôt a kultúrnej identity všetkých našich občanov.

Osobitnú pozornosť pri hľadaní nových riešení musíme venovať predovšetkým našim mladým, nastupujúcim generáciám. Poskytovať im kvalitné vzdelanie -aj vysoko špecializované-, zasväcovať ich do etiky i etikety, učiť ich tvorivému mysleniu. A vždy mať na pamäti, že prax a teória sú spojené nádoby.

Aj z vlastnej pedagogickej práce viem, aké zložité je pochopiť dušu, myslenie, svet mladého človeka. Ako komplikovane sa s ním nadväzuje kontakt, ako ťažko sa získava jeho dôvera. Ale aj to, akou hrdosťou napĺňa vysokoškolského pedagóga poznanie, že jeho študenti sú v živote úspešní, že sa k nemu hlásia, že s láskou a uznaním spomínajú na svoju alma mater a radi sa vracajú na jej pôdu.

V tejto súvislosti si neodpustím otázku, ako sa venuje náš vedecký výskum našim deťom, žiakom a študentom všetkých stupňov vzdelávania, resp. svetu našich mladých generácií, osobitne vysokoškolákom. Nepamätám sa, že by sa niektorá z vlád komplexne zaoberala týmto problémom.

Mám rád mladých ľudí, rád sa s nimi stretávam , lebo sú pre mňa povzbudením. No v poslednom čase mám dojem, že je tu čosi znepokojujúce. A upozorňujú na to aj viacerí psychológovia – akoby ich vnútorný život chabol, akoby im záležalo len na vonkajších prednostiach. Aby sme mali istotu, aké trendy prevládajú v tomto jedinečnom svete, potrebovali by sme vedecké štúdie o živote našej mladej generácie. O tom, aké výsledky dosahujú vo vzdelávaní, čo robia vo svojom voľnom čase. Či okrem surfovania a chatovania na počítačoch, okrem pozerania televízie, vezmú do rúk aj knihu, do akej miery športom sú ochotní zvyšovať svoju fyzickú odolnosť. O aké informácie majú záujem a ako s nimi pracujú. Či vedia z dostupných informácií tvoriť nové, pôvodné. Nakoľko sú tvoriví. A to je aj vaša úloha. Kvalitu každého pedagóga študent veľmi rýchlo a dôkladne zhodnotí svojim záujmom o prednášku a seminár a tým aj o predmet a možno aj o úzku špecializáciu a budúcu spoluprácu s Vami vo vývoji, vo výskume alebo v pedagogickej činnosti.

Vy budete zodpovední za rozvoj svojho odboru, budete musieť okrem rôznych prekážok riešiť mnoho nepríjemných otázok (na čo som upozornil novovymenovaných rektorov), ktoré nám kladie život, a ktoré by ste mali klásť sebe i svojim kolegom. napríklad. Je správne nastavená duchovná konštrukcia našej školy? Máme dostatok kvalifikovaných ľudí? Aké sú požiadavky spoločenskej praxe? Ktoré programy rozvíjať a ktoré utlmovať? Tých otázok je, samozrejme, viacej, a sú aj také ktoré poznáte dôverne len vy. A je tu aj otázka: čo robiť v situácii, ktorá je poznamenaná vážnymi dôsledkami, spojenými s ekonomickou, spoločenskou a mravnou krízou?

Inak povedané: ako existovať, aby sme nezlyhali, ale prospeli potrebám našej spoločnosti! A také výzvy, akou je globalizácia, otepľovanie, bohatstvo a chudoba, energie a potraviny, sú výzvami aj bez krízy. Ona len umocnila ich význam.

Názory, ktoré som vyslovil, ale aj mnohé staršie si vyžadujú novú kvalitu spolupráce na nadnárodnej úrovni. Lebo už nejde len o ekonomickú výzvu, ale o celkové európske civilizačné ustrojenie.

Z tohto konštatovania však vyplýva kľúčová otázka dneška: sme pripravení riešiť tieto problémy na patričnej úrovni?

Vážené panie profesorky, vážení páni profesori,
už zajtra sa zrejme ocitnete na akademickej pôde. Už zajtra vám gratulanti, vaši kolegovia, zaklopú na dvere. Možno predstúpite aj pred svojich študentov. Chcem vám povedať, že vám úprimne želám, aby ste ako profesorky a profesori nikoho nesklamali. Aby ste boli osobnosťami, ktoré budú rozsievať nové poznanie, tvorivosť a radosť zo života. Želám vám veľa šťastia a úspechov v tomto, i v ďalších rokoch vášho pedagogického a vedeckého, verejného i súkromného života.

Ars longa, vita brevis. Hovorí Hippokrates. Umenie je dlhé, život krátky.