Rozhovor prezidenta SR pre Luxury magazine ON, 1. 4. 2010

Radšej šoférujete sám, alebo sa dáte voziť?

Dali ma voziť. Aj keď ozaj radšej šoférujem. Ale dnes som v pozícii, že za volant sadnem len výnimočne, ani nemôžem teraz prezradiť kedy, ale ešte do roku 2008 som aspoň niekoľko hodín absolvoval za volantom, najmä keď som sa ešte pripravoval na preteky, lebo to bol môj taký koníček od 1972 roku, kedy som aj spolu s jedným mojím kolegom Jarom Kuchařom jazdil na formuli. Bola to formula, ktorá bola urobená zo žiguláckeho motora, ale v rámci socialistického tábora to bola najlepšia formula aká v tom čase bola. A dosiahla pomerne vysokú rýchlosť na tú dobu. Takže to boli moje kroky v rámci - by som povedal - skoro fanatizmu na motory. Ale prvé čo som mal, tak to bolo prerobená Fiat 600, nebola moja, to bolo auto manželkinej sestry. Takže to boli moje prvé skúsenosti s autami.

No a autá, ktoré som predtým mal, tak to bol takýto park: mal som žigulák 1200-vku 13 rokov a ďalších 10 rokov 1500-vku žiguláka. Ale autá v tom čase, to boli také Mercedesy v socialistickom tábore, takže lepšie nebolo. Bol som veľmi spokojný. No samozrejme, že už potom neskôr som vyskúšal veľmi veľa áut. Môj taký sen bol, aj keď sa vám to nebude hodiť, jazdiť na Porsche. Ale nikdy som Porsche nevlastnil. Viezol som sa prvý krát vo Viedni, už ani neviem, ktorý rok to bol. Manželkin bratranec vo Viedni mal Porsche. Samozrejme čím viac som bol pri motoroch, tým viac som i sledoval iné značky. Naposledy, keď nepočítam automobilky na Slovensku, som bol, dá sa povedať, že vo výrobni Ferrari, kde sa robia vlastne autá nie v takom mohutnom priestore, ako sú veľké automobilky nás na Slovensku, ale ako sa hovorí, také dielenské, skoro na kolene. Objednávky na kusy. No a tam to bola ozaj doslova taká sviatočná chvíľa, keď som videl, ako tieto autá montujú. A už ani nehovorím, keď som sa potom mohol na nich previezť na ich továrenskom okruhu. Fiat a Ferrari, najmä tým, že Formulu 1 sledujem stále, vo mne zanechal dojem, ako korunného kráľa medzi najmä formulami. A značka Ferrari, tak to je také božstvo. Je to značka, ktorú som presvedčený, že keby sa spýtali aj dnes Schumachera, keď už jazdí na Mercedese, že povie, že na Ferrari nemôže zabudnúť. Takže to je odpoveď na otázku , či sa rád vozím.

Ste typ pokojného vodiča, alebo skôr temperamentný šofér?

Myslím si, že sa dokážem prispôsobiť situácii na ceste a od toho aj záleží, či si môžem dovoliť byť temperamentnejším, alebo či radšej ostať v pozícii rozvážneho a dávať pozor, aby sa nič nestalo. To je dôležité. Ale samozrejme, dakedy sa človek vyblázni. No na cestách sa to nedá, to by bolo zlé. Keď už spomíname vybláznenie, to som zažil v Malajzii na Sepangu, keď som bol na návšteve na pozvanie kráľa a kráľ sa dozvedel, že mám rád motory, tak samozrejme hneď vybavili, že idem na Sepang a zabezpečili autá. A aby som nejazdil sám, tak so mnou jazdili ešte štyria Japonci. Keď som prišiel, tak prišli nejakí ľudia, že vedia, že mám rád Porsche, tak si pripravili Porsche. Tak som sa obliekol do kombinézy, sadol som do Porsche. Len problém bol v tom, že to boli anglické verzie a volant bol na pravej strane. A keď som vyštartoval na trať, Japonci ma asi tak zo solidarity nechceli predbehnúť. Ale nebol by som ich pustil aj tak. Museli mať asi zlý pocit z toho, keď som išiel do zatáčok, lebo som nevedel trafiť na rýchlostnú páku. Ako som mal volant, tak vždy som hľadal pravou a to som musel ľavou a tak ma to vždy zamykalo. Trvalo mi to niekoľko kôl, kým som si zvykol. Ani som si na to nezvykol, ale už som potom držal stále ruku dole. Ale to je úplne iný pohyb. Ľavá ruka – ja som z toho ostal nervózny.

A ešte mi povedzte: vy ste boli teraz na nejakých pretekoch na Babe?

Minulý rok naposledy.

Ako si užívate úspechy? Cigary, šampanské, jachta?

To sa spýtajte nášho ministra financií. Cigary áno, to je pre mňa veľká zábava, ale ako relax. Teraz už vlastne okrem auta nemôžem robiť žiaden šport, kde sa musí pohybovať, pretože mám problémy s kĺbom. Ale vždycky, keď mám dobrú náladu, alebo keď mám zlú náladu, tak si zapálim cigaru. A to má problém potom celý palác. Lebo všetci sa chodia pýtať na sekretariát: „má dobrú náladu, alebo zlú?“ Takže keď chcem mať pokoj v robote od všetkých, tak si dám cigaru.

Radšej mailujete, alebo píšete listy?

Nikdy som nebol pisárom listov. Nie, nie som v takej situácii, že by som musel vypisovať ja listy, ani posielať maily, pretože organizácia kancelárie je na to prispôsobená. Ja viac-menej listy už len podpisujem.

Máte aj svoj počítač?

Áno. Doma aj tu.

A recept na úspech?

Na úspech? Vytrvalosť.

Čo považujete za najväčší úspech vo vašom živote?

Ono sa to bude zdať, že je to také heslo, ale je to rodina.

Napĺňa vás vaše zamestnanie?

Ono ťažko povedať, že funkcia prezidenta, je zamestnanie. Je to služba. Služba, ktorá nie je ľahká, ktorá má veľa ľudí, ktorí ju ocenia, ale možno častokrát je ešte viacej ľudí, ktorí ju kritizujú a ktorí ju častokrát nie vždy spravodlivo dokážu ohodnotiť. V tejto funkcii vás hodnotí jednotlivec, hodnotia vás kolektívy, hodnotia vás politické strany. Každý má názor na vaše rozhodnutie, takže je to skutočne služba, v ktorej ste vždy v pozícii zodpovedného za všetko, čo z toho vyplýva. Za negatívne aj pozitívne. Takže nie je to jednoduché. Snažím sa byť stále v tom pozitívnom rozhodnutí, najmä pre občanov, ale častokrát nepochopím tie politické strany a politológov a novinárov, ktorí sú orientovaní trebárs inak ako je programovo orientovaný prezident. Ja zdôrazňujem jedno - a to - že treba ctiť inštitút úradu hlavy štátu.

Aké máte koníčky, pán prezident?

Maľovanie. Relax to je keď idem do lesa, dám si flintu na plece a sa prechádzam po lese a nemusím ani strieľať, stačí, že som tam.

Ako vyzerá váš pracovný deň?

Pracovný deň? To sa nedá povedať, že nejako limitovane. Chodím do práce tak na pol deviatu, pretože prichádzam z Limbachu a ráno sú také plné cesty, že aj tak by som skôr nedošiel. No a koniec pracovného času to už sa nedá naplánovať, to je niekedy šesť hodín, niekedy deväť, niekedy ešte viac, záleží na tom, či som v Prezidentskom paláci, alebo či som na cestách po republike, alebo v zahraničí. Pracovný deň vyzerá tak, že ráno, keď prídem, tak najskôr príde riaditeľ sekretariátu, povie program na tento deň, čo je nové, čo sa zmenilo, čo sa muselo zmeniť oproti programu. No a potom nasleduje informácia z mojich tlačoviek od hovorcov, kde sa smejeme, čo všetko na nás popísali. A rozmýšľame, že skade také hlúposti mohli novinári zobrať. Potom už podľa rozvrhu nasledujú prijatia a štúdium materiálov a mám vyhradené dni, kedy čítam zákony a kedy zákony potom znovu prehodnocujem s mojimi právnikmi z odboru legislatívy. A to je dosť rozsiahla práca. Keď sú zahraničné cesty, pripravím sa na zahraničnú cestu podľa materiálu z ministerstva zahraničných vecí a môjho zahraničného oddelenia. Takže je to práca v jednom kuse. Ak sa ma chcete spýtať, čo mi varia, lebo to je tiež problém, aj podľa zákonníka práce aj ja mám právo na teplé jedlo. Nemám kuchára, zrušil som ho, predtým tu bol. Bol tu lekár, bola i lekáreň. Keď som prišiel, všetko som zrušil, teraz tu nie je nič ...

Ale musíte jesť.

Manželka ma prinúti... Dáme si jedlo z národnej rady zo závodnej kuchyne. Takže takto vyzerá môj deň Mám rád šport a chodím naň. Ale okrem športu chodím veľmi rád do opery, veľmi rád chodím na divadelné predstavenia a chodím veľmi rád do divadla mimo Bratislavy. Naposledy som bol asi pred dvomi týždňami na premiére v Banskej Bystrici, kde bola opera Soročinskij jarmok, no a chodím do divadiel do Nitry, do Košíc, čiže toto je môj program, keď mám voľno.

Povedzte, využívali ste, to, keď idete do práce, že máte rýchly prevoz?

Nie. Párkrát. Moji chlapci nesmú ani húkať, to veľmi nemám rád.

Pôsobíte ako človek s ktorým sa chce každý priateliť. Uzatvárate priateľstvá ľahko?

Ja mám rád ľudí. Rád chodím medzi nich. Každý máme svojich priateľov a máme aj svojich nepriateľov a myslím si, že v mojej pozícii, v ktorej som bol, je veľmi ľahké zistiť, kto je priateľ a kto nie. Keď som sa stal československým generálnym prokurátorom, som mal toľko priateľov, na každom kroku, aj takých, čo som nikdy nevidel...