Príhovor prezidenta SR Ivana Gašparoviča na Univerzite v Bologni 1. 3. 2007

Vaša Magnificencia, rektor Calzolari,
vážená Vedecká rada Bolonskej univerzity,
Excelencie, dámy a páni!

S pocitmi radosti a vďaky som pred chvíľou prijal Sigillum Magnum – túto vysokú poctu Bolonskej univerzity, ktorá už pomaly takmer tisícročie dláždi vede a učenosti cestu do praktického života. Už po stáročia pripravuje do života tisíce absolventov. Vďačných za čas strávený hĺbavým spoznávaním tajomstiev myšlienok, humanizmu, demokracie a slobody. V živote ľudí, národov a štátov celého sveta. Bolonskej univerzite patrí svetové prvenstvo nielen podľa historického zrodu. Patrí jej aj prvenstvo humanizujúceho vplyvu na beh sveta. Veď práve s touto univerzitou sa historicky spájajú aj prvé akademické privilégiá študentov – „akademická sloboda“. My na Slovensku sme hrdí, že podľa vzoru bolonskej univerzity založil v roku 1465 vtedajší uhorský panovník a osvietenec slovenského pôvodu Matej Korvín prvú univerzitu na území dnešného Slovenska, Academiu Istropolitanu. Od počiatku formovanú organizačnou štruktúrou i systémom výučby v Bologni. Osobne vnímam Bolonskú univerzitu ako nevysychajúci zdroj inšpirácie obrody univerzít na prospech rozkvetu života národov.

Osobne sa mi dostalo pocty na pôde tejto univerzity už vtedy, keď som tu mohol v pozícii predsedu parlamentu Slovenskej republiky v septembri roku 1993 odhaliť bustu Alexandra Dubčeka, nositeľa jej čestného doktorátu. Toto meno nemožno nespomenúť v súvislostiach ďaleko širších, než je tunajší univerzitný priestor. Priestor so svojou príslovečne povznášajúcou atmosférou.

Mám dosť dôvodov považovať bolonskú univerzitu tak trochu aj za svoju „alma mater“. Veď ona je ňou v súčasnosti pre desiatky Slovákov. Za pohostinnosť, ktorú ste im poskytli, Vám – ako hlava ich štátu – úprimne ďakujem.

Neviem, či je na svete ešte iná krajina, ktorá by sa vo vašej, bolonskej univerzite tak veľmi „videla“. Najväčšmi sa o to pričinilo svojho času jej múdre a prezieravé vedenie – ešte i dnes sú medzi nami niektorí jeho vtedajší členovia – keď poskytlo fórum svetoznámemu politikovi, akých Slovensko vždy bude potrebovať – Alexandrovi Dubčekovi. Vaša univerzita sa postarala o návrat Dubčeka z ústrania na vrchol svetovej pozornosti v novembri 1988. V čase, keď sme to ako krajina i národ ozaj potrebovali. V čase, keď – ako sa zvykne vravieť – „doma nebol prorokom“. Prijali ste ho ako vlastenca, demokrata, humanistu. Inými slovami – ako oduševneného Európana. Vaše gesto si neraz pripomíname. Lebo je človekom, ktorého sme v najrozmanitejších súvislostiach už nadobro priradili k najväčším osobnostiam novodobých dejín.

V ďakovnej zdravici, ktorú tu Alexander Dubček pri preberaní čestného doktorátu politických vied predniesol, odzneli okrem iného pamätné slová o zodpovednosti za svoju krajinu. Zodpovednosti občianskej a ľudskej za súčasný svet. Slová, ktoré dodnes platia a platiť neprestávajú. Je len na nás, i na budúcich generáciách, ako si dokážeme poradiť s aktuálnymi nástrahami či výzvami. Dubčekove myšlienky, ktoré sa vďaka Bologni stretli so svetovým ohlasom, boli zviazané so socializmom, ale presahovali do všeobecne uznávaných demokratických hodnôt. Do sociálneho cítenia a najmä s tým všetkým súvisiacej pokory každého politika v jeho službe občanom, krajine i svetu. Aj ja chcem slúžiť týmto hodnotám v pozícii prezidenta Slovenskej republiky.

Ako právnik, vysokoškolský pedagóg, politik i ako najvyšší ústavný činiteľ mám po celý svoj život pred sebou múdre Cicerove slová: „Kormidelník si za cieľ svojho snaženia stanoví šťastnú plavbu, lekár zdravie svojich pacientov a vojvodca víťazstvo. Podobne si správca štátu ako svoj cieľ určí šťastný život spoluobčanov.“ Cicero to považoval za najväčšie a najlepšie dielo na svete. Ja to považujem za najspoľahlivejší motív poctivej služby svojim občanom.

Keď som dnes vďaka hostiteľom mohol vidieť v elektronickej podobe vzácne dokumenty stále uznávaného a aplikovaného rímskeho práva, vzbudilo to vo mne určitú nostalgiu i „stavovskú“ hrdosť. Aj keď sa teraz musím ako hlavu štátu venovať rozličným veciam, prednostne mi vždy na srdci leží ústavnosť a všeobecný rešpekt k právu. Dovoľte mi v tejto súvislosti priblížiť vám súčasné postavenie a smerovanie mojej krajiny práve z hľadiska práva. A zároveň pripomenúť, že zanedlho si pripomenieme 15-ročné jubileum Ústavy našej samostatnej Slovenskej republiky.

Vážené slávnostné zhromaždenie,

naše zákony, zmluvy či iné právne normy sú späté s mojím životom ako pupočná šnúra s novorodencom. Uctievam spravodlivosť, morálku a dodržiavanie práva každým bez rozdielu. Uvedomujem si, že úroveň právneho vedomia korešponduje s úrovňou morálneho a vzdelanostného vývoja človeka a prostredníctvom neho aj krajiny, v ktorej žije. Moderná spoločnosť musí mať rešpekt a úctu k ľudským právam, slobode, demokracii a morálke. Len tým sa môže zvyšovať jej dôveryhodnosť, medzinárodná prestíž a kredit.

Som presvedčený, že aj také malé krajiny ako je Slovensko, môžu byť v mnohom inšpiratívne nielen pre svojich geograficky, ekonomicky a politicky podobných partnerov, ale aj pre veľkých hráčov svetovej scény. Slovensko sa dokázalo produktívne zapojiť do globálnych ekonomicko-politických vzťahov, pre ktoré sú charakteristické procesy integrácie, ale aj do rýchleho technologického rozvoja, rozširovania znalostí, inovácií a skvalitňovania ľudského kapitálu. Môžem azda konštatovať, že vďaka tomu sme si – v krátkom čase našej existencie v samostatnom štáte – získali jednoznačné sympatie za zvládnutie transformačného procesu do pozície právneho štátu.

Vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika dostala do spoločenstva štátov, ktoré stoja na pilieroch práva, demokracie a slobody. Sme zástancami týchto zásad v každodennom živote nášho občana, ale aj štátu navonok. Preto upevňujeme spojenectvo s krajinami, ktoré vyznávajú rovnaké zásady. Taliansko medzi ne rozhodne patrí.

Práve taký je aj motív mojej oficiálnej návštevy vo Vašej krajine, dokonca ako prvej hlavy štátu v histórii samostatnej Slovenskej republiky. Moje vecné a povzbudivé rokovania s talianskym hostiteľom, pánom prezidentom Napolitanom, i plodné stretnutie s pánom premiérom Prodim, niekdajším profesorom vašej univerzity, ma utvrdili v presvedčení, že Slovensko má v Taliansku vyspelého a spoľahlivého partnera. Ukázalo sa to už v čase, keď sa Slovenská republika úspešne uchádzala o členstvo v Európskej únii i v atlantickej aliancii.

Budem toto poznanie šíriť ďalej, aby budúce generácie videli posolstvo vašej priazne voči Slovensku, ktorá vzišla z tejto učenej univerzitnej pôdy, ktorá významne vplýva na naše vzájomné vzťahy. Teším sa, že slovenskí absolventi bolonskej univerzity budú ďalšími aktívnymi aktérmi rozvoja slovensko-talianskej ekonomickej a kultúrnej spolupráce. Ich budúce počínanie v tomto smere chápem aj ako istú satisfakciu za úsilie, ktoré vynaložili zodpovední politickí činitelia a akademickí hodnostári oboch strán.

Hodnostárom, pedagógom a absolventom Bolonskej univerzity želám ďalšie úspechy pri napĺňaní osobných i profesionálnych ambícií. Univerzite želám ďalší rozkvet a slávu!