Beseda prezidentov Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča a Maďarskej republiky Lászlóa Sólyoma so študentmi Katolíckej univerzity Petra Pázmánya - Piliscsaba 17. 11. 2006

Vážený pán prezident Sólyom,
vážení univerzitní hodnostári,
milí študenti,

pred rokom v decembri počas svojej prvej oficiálnej návštevy Slovenska sme s Vašim pánom prezidentom Sólyomom veľmi vecne debatovali o všetkom, čo sa v našich vzájomných vzťahoch deje, čo ich charakterizuje, čím sú chvíľami problémové a samozrejme tiež, čo chceme obaja dosiahnuť pre ich sústavné prehlbovanie i zlepšovanie.

Pán prezident vtedy rád prijal moju ponuku, aby sme sa spoločne vybrali medzi vysokoškolských študentov na Slovensku i v Maďarsku; napokon spomedzi Vás vyjdú raz aj budúci politici a reprezentanti svojich krajín. Chceme s Vami besedovať o Vašej predstave dobrých susedských slovensko-maďarských vzťahov, za ktoré budete časom, ako nastupujúca generácia v oboch krajinách, spoluzodpovedať.

Po včerajšku, keď sme spoločne vystúpili pred študentmi Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, sme sa presvedčili o tom, že to bola asi dobrá myšlienka a dnes pred Vami sa v tom chceme obaja znova utvrdiť.

Skôr, než sa vrátim k podstate môjho vystúpenia, chcem sa Vám ešte poďakovať za milé prijatie a povedať, že si aj ako bývalý vysokoškolský učiteľ chcem tu medzi Vami pripomenúť, aké príjemné a prínosné býva takéto stretávanie so študentmi.

Slovensko-maďarské vzťahy majú svoju dobrú, dostatočne širokú a bohatú a pritom aj podnetnú zmluvno-právnu základňu, ktorá vychádza z našej medzištátnej – ako jej zvykneme hovoriť – „základnej zmluvy. Naše vzťahy zaznamenali evidentné úspechy v rozvoji a prehlbovaní ekonomickej spolupráce. Máme však v nich tiež - ako to asi občania oboch krajín vnímajú - isté problémy.

Veľmi voľne by som ich charakterizoval ako nerovnaký, niekedy aj konfliktný prístup oboch strán k našej dávnejšej, spoločnej histórii, situovanej do viacerých štátnych útvarov - či už do Uhorského kráľovstva, Rakúsko-uhorskej monarchie, alebo potom tiež Československej republiky a Maďarskej republiky, a to aj tej predvojnovej i povojnovej. Naše vzťahy s Maďarskom majú však aj svoju najnovšiu históriu, datovanú od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, ktorú ste už možno aj Vy mali príležitosť vnímať chvíľami ako turbulentnú, takmer konfrontačnú.

Niekto zvykne skepticky vravieť, že naše vzťahy sú notoricky zaťažené historickými animozitami. Pesimisti sa na nich priživujú tvrdením, že nikdy lepšie nebudú. Extrémni nacionalisti na oboch stranách si z toho dokonca vyrábajú celkom dobré dôvody na prežitie alebo aspoň na prezentáciu svojich - vzájomne extrémne nepriateľských - postojov.

Ja by som sa však napriek tomu rád prezentoval ako optimista pred budúcnosťou slovensko-maďarských vzťahov. S pánom prezidentom Sólyomom zhodne vnímame - čo ukázala aj včerajšia beseda v Banskej Bystrici - že viaceré nešťastné prvky našich vzájomných vzťahov majú veľmi „tuhý korienok“, takže si s nimi - ako to býva s každou burinou - chvíľami akoby nevieme rady. Dobre však vieme, že nám to neprospieva a že nás to na oboch stranách oslabuje. Aj prednedávnom - keď sme prežívali ďalšiu z nepríjemných a zbytočných konfrontácií - som ako hlava štátu musel využiť komunikáciu na svojej úrovni s partnerom, pánom prezidentom Sólyomom, na naše spoločné zaangažovanie sa na upokojení vzťahov i na utlmení rozporov.

Aj po tejto ešte čerstvej a pritom dosť trpkej skúsenosti si však myslím, že si s takýmito situáciami musíme ako demokratické krajiny dokázať poradiť vlastným demokratickým spôsobom, na báze platných zákonov právneho štátu. Preto som tak akcentoval jednoznačný záujem Slovenska o návrat k štandardne dobrým vzťahom, lebo sú napokon obojstranne žiaduce. Konfrontácia totiž poškodzuje obe krajiny rovnako a dokonca by mohla destabilizovať situáciu v celom stredoeurópskom regióne, k čomu poskytuje minulosť tiež dosť varovných príkladov.

Chcem teda výslovne a dôrazne konštatovať, že z možností, ktoré máme k dispozícii na sústavný rozvoj našich vzájomných vzťahov, na prvé miesto kladieme platnú a osvedčenú tzv. základnú zmluvu z marca roku 1995, ktorú naše krajiny podpisovali vtedy dokonca v Paríži pod záštitou rodiaceho sa tzv. európskeho Paktu stability.

Naše krajiny si odvtedy svoje posttotalitné demokratické smerovanie i ekonomickú transformáciu múdro a prezieravo poistili spojenectvom a partnerstvom v širšej euro-atlantickej integrácii, keď spoločne vstúpili do Európskej únie a stali sa tiež členmi Severoatlantického paktu, garantujúceho ich bezpečnosť.

Odvolám sa preto v pozitívnom duchu aj na naše partnerstvo vo Vyšehradskej štvorke, datované od roku 1991, lebo do značnej miery prispelo k prehlbovaniu a rozširovaniu bilaterálnej slovensko-maďarskej spolupráce najmä vo vytipovaných oblastiach, pre ktoré táto formácia vytvára vhodné podmienky napríklad aj prostredníctvom dotovania viacerých kultúrno-spoločenských, infraštruktúrnych či študentských aktivít, financovaných čiastočne z Medzinárodného vyšehradského fondu.

Rád konštatujem, že aj Vaša generácia sa stala súčasníkom mnohých z tých spomenutých historických zmien, bez ktorých by sme len ťažko projektovali do budúcnosti bezpečnosť a prosperitu našich krajín. Len ťažko by sme bez týchto významných zmien mohli budovať a posilňovať našu medzinárodnú prestíž a kredit spoľahlivých a korektných partnerov pre medzinárodnú spoluprácu.

Aj vo vedomí toho všetkého, čo som spomenul, sa musíme pozrieť na skutočnosť i na predstavy o budúcnosti slovensko-maďarských vzťahov. Z hľadiska nášho dnešného a stále perspektívneho začlenenia našich krajín do širšej európskej integrácie sa nemusíme vôbec obávať, skôr si ju musíme vzájomne žičlivo spoločne projektovať. Ako veľmi dobrý predpoklad či základ vzájomne prospešných vzťahov vnímam zmluvnú základňu.

Možno ani neviete, že ju tvoria vyše dve desiatky veľmi racionálne sformulovaných záväzkov pre rôzne rezorty a oblasti činnosti, že sa týkajú nielen prihraničného ruchu, ale aj cezhraničnej spolupráce, vedecko-technickej, kultúrnej či školskej spolupráce a tak ďalej. Môžem zodpovedne prehlásiť, že cez rešpektovanie a realizáciu slovensko-maďarských zmluvných dokumentov sa dá a iste aj podarí doviesť naše vzťahy tam, kde vznikne žičlivá atmosféra i pôda pre zatiaľ ešte stále nejestvujúce, ale pre obe strany také potrebné úprimné „historické zmierenie“, hoci ja sa radšej prikláňam k výrazu „historické pochopenie“.

Zvykneme sa dovolávať - a pán prezident Sólyom to včera tiež pripomenul - príkladu francúzsko-nemeckého povojnového historického zmierenia, Toto ich zmierenie samo osebe neobsahuje len zmluvné záväzky vlád či štátnych inštitúcií, ale vytvorilo priaznivé podmienky pre to, aby podnietilo rozmach vzájomnej spolupráce rôznych občianskych združení, profesijných záujmových skupín, kultúrno-spoločenských ustanovizní, samozrejme že aj mládeže.

Veľmi by som si želal, aby sme už aj my, Slováci a Maďari, boli pripravení nastúpiť túto nasledovaniahodnú cestu, lebo napríklad prostredníctvom regionálnej integračnej formácie, ktorou je už 15 rokov Vyšehradská štvorka, sa predsa darí utvárať podmienky pre také zbližovanie, aké obdivujeme vo francúzsko-nemeckom prípade. Podľa mňa by už ozaj nebolo treba iba z úrovne vlád či rezortných organizácii pobádať k spolupráci tých, ktorí spolupracovať potrebujú, chcú a aj to dokážu.

Historické zmierenie - alebo ako ja hovorím, pochopenie - totiž samo osebe nemá byť len akýmsi jednorazovým gestom. Radšej by to mal byť pevný grunt alebo trvalý oporný pilier toho, čo si želajú občania našich krajín, keď sú svojím spôsobom na seba tak či tak odkázaní – veď raz to môže byť pri príležitosti nejakého spoločného cirkevného sviatku, inokedy pri príležitosti pomoci v živelnej pohrome, raz v radosti, inokedy v núdzi.

Spolieham sa, že nastoľovanie požiadavky „historického zmierenia“, ktorá sa aj včera v Bystrici častejšie spomínala, by mohlo práve mladú generáciu zaujať a preto aj pritiahnuť k jej uskutočneniu. Dobre vieme, že politici dosť často takýmto dobrým úmyslom bránia, že najmä oni najčastejšie vytvárajú nepriaznivú atmosféru, alebo sa na nej priživujú. Treba však vykročiť s empatiou a toleranciou ďalej. Treba nájsť priestor pre ústretové kroky, ktoré prinesú osoh v prvom rade občanom oboch našich krajín. Neskrývam, že spolu s pánom prezidentom Sólyomom vidíme veľkú rezervu tohto želania vo Vás, pripravujúcich sa svojou profesijnou kvalifikáciou vstúpiť aj do politického života.

Milí študenti,
problematika slovensko-maďarských vzťahov, ktorou sa možno ešte špecificky nezaoberáte ani ako s učebným predmetom, je podľa mojej mienky dostatočne ilustratívna pre hlbšie pochopenie úsilia národov a štátov o vzájomné porozumenie a o prehlbovanie svojej korektnej mierovej spolupráce a spolunažívania. Veď asi aj u Vás sa hovorí, tak ako na Slovensku, že „dobrý sused je lepší ako rodina“.

A my chceme nažívať s Vami ako s dobrým, priateľským, dobroprajným susedom. Bolo by dobré, aby sa aj Vaším pričinením prestali slovensko-maďarské vzťahy definitívne považovať za konfliktné či dokonca bezvýchodiskové. Ja sám si nič takého nepripúšťam a preto som si dovolil prísť s touto témou aj medzi Vás tu v Maďarsku s mojím vzácnym partnerom vo funkcii hlavy štátu, pánom prezidentom Sólyomom, ktorému chcem na záver tiež poďakovať za to, že sa rád pridal ku mne v úmysle prihovoriť sa trochu nekonvenčne mladej generácii Slovákov a Maďarov.

Dúfam teda, že naše vystúpenie prijmete rovnako, ako včera Vaši študentskí kolegovia z banskobystrickej Univerzity Mateja Bela, ktorá nosí meno muža, známeho tu v Maďarsku z histórie ako „veľkej ozdoby Uhorska“. Diskusiu s Vami samozrejme spolu s pánom prezidentom spoločne vecne vyhodnotíme, ale už vopred Vám ďakujem za každý podnet, ktorý v nej odznie.

V slovensko-maďarských vzťahoch môžeme pri istom zjednodušení vystopovať zhruba tri najproblematickejšie oblasti alebo obdobia, o ktorých sa tu postupne - aj keď skôr len stručne - zmienim:

Na prvé miesto - priam ako ono povestné „jablko sváru“ - nesporne patrí Trianonská mierová zmluva a jej konzekvencie. Táto zmluva z roku 1920 medzinárodne kodifikovala nové teritoriálne usporiadanie medzi Maďarskom a jeho susedmi. Zmluva vlastne reflektovala zánik rakúsko-uhorskej monarchie ako štátneho útvaru. Hranice Maďarska so Slovenskom, vytýčené v tejto mierovej zmluve, platia s malou úpravou po parížskej mierovej konferencii z roku 1947 dodnes (samozrejme že chápeme, že boli vytyčované vo vzťahu k vtedajšiemu Československu).

Ustanovenia tejto mierovej zmluvy treba samozrejme rešpektovať, aj keď v prípade Maďarska bol Trianon najčastejšie prijímaný ako nespravodlivosť a krivda zo strany signatárov, preto sa tam stretnete s jeho obviňovaním mocností, že svojimi rozhodnutiami chceli vraj najmä ponížiť maďarský národ. Pravde bližšie je tvrdenie, že Uhorsko bolo štátom, v ktorom ešte i na začiatku 20. storočia absentovali demokratické a občianske práva spomínaných nemaďarských národov, ktoré sa jednotlivo usilovali o samostatnú existenciu mimo onoho známeho „žalára národov“, ako sa nie bez dôvodov hovorilo o vtedajšom Rakúsko-Uhorsku (hoci Váš pán prezident včera v Bystrici o Uhorsku hovoril ako o „vlasti národov“). Je celkom zrejmé - alebo by to tak malo byť - že Trianon sa už nedá akosi „prehodnocovať“, čoho sa dovolávajú prívrženci revízie tejto zmluvy, grupujúci sa nielen v Maďarsku, ale aj v maďarskej diaspore vo svete.

Druhou logicky nadväzujúcou ťažobou našich vzájomných vzťahov je tzv. Viedenská arbitráž z novembra roku 1938. Vtedy dvaja signatári z tých, čo podpísali krátko predtým v septembri 1938 Mníchovskú dohodu (ktorá rozbila Československo), teda Nemecko a Taliansko, rozhodli mocensky o novej hranici medzi Maďarskom a Slovenskom.

Pre slovenské obyvateľstvo bol viedenský verdikt výslovne násilným a nespravodlivým aktom. Vtedy sa stala časť územia Slovenska v rozsahu vyše 10 tisíc km2 súčasťou Maďarska. 779 obcí pripadlo Maďarsku, hoci v nich zďaleka nežili iba etnickí Maďari, veď najmenej v 170-tich z nich mali Slováci väčšinu. Nasledujúce roky priniesli nielen maďarskú nadvládu nad násilne odstúpeným teritóriom, ale aj fyzické násilie a perzekúcie, v dôsledku ktorých opustilo toto územie značné množstvo (medzi 50 až 100 tisíc) príslušníkov slovenskej, ba aj českej národnosti.

Na parížskej mierovej konferencii po II. svetovej vojne ešte v r. 1947 bola anulovaná Viedenská arbitráž, ktorá bola rovnako protiprávna ako Mníchovská dohoda (čo malo znamenať návrat k post-trianonskému usporiadaniu vrátane hraníc), pričom Maďarsku bol pripísaný „podiel zodpovednosti za túto vojnu“. Práve tento nesporný fakt sotva možno po rokoch spochybňovať.

Pristavme sa napokon pri otázke tzv. Benešovych dekrétov, ako ju stále znova nastoľuje maďarská strana (i keď aj ako právnik, aj ako hlava štátu by som sa mal pridŕžať na akademickej pôde ich presnejšieho označenia, čiže „dekrétov prezidenta republiky“). Z nášho hľadiska je právne uzavretá. Možno samozrejme priznať, že pri ich použití mohlo dôjsť k individuálnym krivdám, z hľadiska súčasného ponímania právneho štátu sotva akceptovateľných. Možno nad týmito krivdami vyjadriť ľútosť, možno hovoriť o ich morálnom odsúdení. To však nezmení nič na skutočnosti, že v danej spoločenskej situácii sa tieto dekréty pridŕžali príslušného ústavného práva, spravodlivosti a morálky.

Všetky dekréty, vrátane tých, ktorých zrušenia sa dovoláva maďarská strana, podliehali aktu ratihabície Dočasným národným zhromaždením ČSR, čiže všetky sa dodatočne stali v roku 1946 zákonmi, prípadne ústavnými zákonmi. Aj keď maďarská strana argumentuje, že došlo k neoprávnenému potrestaniu občanov maďarskej národnosti na princípe „kolektívnej viny“, treba povedať, že sa skutočne nejednalo o kolektívne potrestanie všetkých príslušníkov národnostnej menšiny, ale o potrestanie kolaborantov a zradcov.

Tí ostatní mali legálnu možnosť, ako sa dať vyňať spod účinnosti tzv. Benešovych dekrétov, ktoré aj z dnešného hľadiska sú v súlade s vtedy platnými normami a zásadami medzinárodného práva, ako aj s právnym poriadkom vtedajšieho československého štátu. Treba ešte zdôrazniť, čo konštatuje právna veda, že totiž Benešove dekréty sú dnes obsoletné, vyšli teda z používania, keďže ich aplikácia bola spojená výlučne s riešením vojnových udalostí.